KDE BOLO, TAM BOLO...

Keď som bola malá, chcela som byť princezná. Snívala som o tom, že raz budem mať svojho rozprávkového princa a prežijem krásny rozprávkový život. Po pár rokoch som pochopila, že splniť si tento sen bude náročnejšie ako čokoľvek iné. Nie preto, že by na svete neexistovalo dosť princov. Skôr preto, že existuje málo tých, ktorí by sa k svojej dáme správali ako k naozajstnej princeznej. Nájsť môjho princa nebolo ťažké, dokázať mu že ja som pre neho tá pravá- ťažšie.
V decembri na letisku v Prahe sa naše cesty definitívne rozdelili. V domnení, že naša rozprávka skončila, lebo skončiť mala, sme sa každý pobrali vlastným smerom. Vtedy som sľúbila, že raz, keď na to budem mať silu o ňom napíšem. O inšpirujúcom človeku, ktorý zmenil môj život.
Nikdy som neprestala veriť na šťastný koniec ale trvalo mi dlho kým som pochopila, že sú chvíle, kedy život na čas oddelí dvoch ľudí len preto, aby si uvedomili akí sú pre seba dôležití. A aby pochopili, že rozprávky končia až vtedy, keď dobro a láska zvíťazia nad zlom. A keď sú princ a princezná najšťastnejší a spolu. Navždy.
A my sme boli najšťastnejší len vtedy, keď sme boli spolu. Tak sme sa znova stretli aby sme si mohli povedať svoje navždy. A kde inde ako v najzamilovanejšom meste sveta. V Paríži.
Nebol to ten typický turistický Paríž, kedy potrebuješ za 4 dni prejsť všetky pamiatky a čo si prežil si vlastne pozrieš až na fotkách doma, lebo v tom okamihu si to nestihol vnímať. Bol to ten Paríž, ktorý všetci poznajú len z romantických filmov a pohľadníc. Kedy vnímaš len jeho atmosféru, prechádzaš sa popri Seine s človekom, ktorého miluješ a celý svet pre teba neexistuje. Boli to tie najromantickejšie a najkrajšie dni plné lásky a smiechu aké som kedy prežila. Neverila som, že raz budem takto nekonečne šťastná. Že naozaj prežijem niečo, čo sa neprežíva v skutočnosti a realite ale jedine v prehnaných vymyslených presladených filmoch. A že to bude oveľa lepšie, ako v tých filmoch. Keď som v auguste odchádzala do Francúzska hovorila som kamarátke Zuzke o mojom životnom presvedčení. O tom ako sa v tomto vesmíre nič nedeje len raz, neexistujú neopakovateľné chvíle, jedinečné okamihy, osudové stretnutia a žiaden jediný pravý človek. Že láska neexistuje, všetko sú len hormóny a nemá zmysel sa v ohľade svojho šťastia spoliehať na prchavú povahu chemikálií. Ale ako povedala Šarlota v Sexe v meste- Veľkú lásku zažiješ len raz a spoznáš ju tak, že ťa kompletne zmení. A už nikdy nebudeš taká ako predtým. A asi mi neostalo nič iné, len na tú lásku začať veriť. Však s ňou prišlo všetko to, čo som celý život odmietala.
Nedávno som písala úvahu o tom, či na svete existuje naozajstná láska. Či nie je umením života rozoznať z tých obyčajných vecí tie výnimočné. Nie to, či veríme v existenciu zázrakov, ale či sme schopní ich rozoznať, keď skutočne prídu. A či naozajstná láska potrebuje veľký kus odvahy. A dnes môžem povedať, že áno. Bol to dlhý boj plný sĺz a smútku. No ja som nikdy neprestala veriť. A teraz viem, že ten boj naozaj stál zato.
Ako mnoho iných malých dievčat som mala rovnaký sen, ako jedna z mála som si ho aj splnila.