Ako som na diskotéke podpálila stroj na cukrovú vatu!

12:05

9 hodín ráno. V hlave pocit ako pred explóziou. Otváram oči. Nemám šošovky. Znamená to, že som musela byť pri zmysloch, keď som na toto miesto prišla. Pokiaľ dioptrie dovolia a pokiaľ dovidím nič známe. Len veľa kníh na zemi. Vedľa postele plná fľaša vodky. A zrazu sú všetky spomienky späť. Spomienky na to ako som o 5 ráno u Zuzky na byte chcela postaviť z 143 Evitoviek pyramídu. Ako som na križovatke otvorila dvere auta, chcela vystúpiť a ísť nakupovať do Polusu. Ako som na diskotéke podpálila stroj na cukrovú vatu. 

Mal to byť obyčajný utorok. Utorok v meste s kamarátkou, nevinný pokec a možno pohár vína. Ale človek nikdy nevie, či nestretne nejakého blázna a neskončí s ním v aute. V aute, ktoré má namierené do Metra. Do Metra, lebo tam sa dá kúpiť stroj na cukrovú vatu. Človek, ktorý ma nepozná by sa možno začudoval, no Richard odpoveď na otázku čo práve robím okomentoval veľavravne: ,,že som sa vôbec pýtal..."

Ako všetci vedia, orientácia nie je moja silná stránka a už po mojom sebaistom vyhlásení: ,,JA VIEM KDE TO JE, BUDEM ŤA NAVIGOVAŤ!!" mohlo byť prítomným jasné, že sa rútime do istej záhuby. Dvaja dospelí inteligentní ľudia, dve vysoko inteligentné navigácie a skončili sme pekne spolu kdesi za Bratislavou, V SLNEČNICOVOM POLI! Znie to neuveriteľne ale do toho poľa nás zaviedol Sygic, nie ja !!

Po náročnej a vyčerpávajúcej ceste sme ale Metro úspešne našli a hrdo sme si niesli so sebou cukrovatovač, 5 kg cukru, špajdle (na Kebab?! ) a fľašu vodky. O tom ako sme sa cestou späť stratili a nevedeli dostať z parkoviska Metra už ani písať nejdem. 

Po príchode do Mlynskej sme cukrovatovač zložili, vyskúšali a zhodli sa na tom, že ten kto tú vatu celú noc bude robiť, bude mať asi cukrovú traumu do konca svojho života. Predsa len tým šašom v cirkuse to ide viac od ruky. Už o niekoľko chvíľ som sa pod vplyvom neviem čoho ponúkla, že budem rada ja tá deprimovaná! O polhodinu sme už so Zuzkou stáli za barom a točili vatu. Neviem, či je točili správny výraz, lebo s tou vatou to fakt nebolo jednoduché. Prvé pokusy o nadýchanú krásnu cukrovú vatu vyzerali bez srandy ako TAMPÓN NA PALIČKE! Veľkostne, aj tvarovo! Jeden chlapec dokonca môj výtvor odmietol s tým, že sa hanbí s našou vatou odísť z baru. Nevďačník! No našli sa aj takí, ktorí boli radi za každú vatu, nech už vyzerala akokoľvek. 

Po niekoľkých drinkoch, keď sa už deň s dňom striedal, prišiel nápad. Nápad, ktorý sa nám v tom momente zdal ako spása sveta. Spása tejto diskotéky a spása cukrovej vaty. Ochutiť ju. Rumom. Kokosom. Ani som sa nenazdala a už sa vedľa cukrovatovača v poháriku miešal cukor s alkoholom. Presne si spomínam na moje (vtedy naozaj logické ) myšlienky. Ako na vatu príde celý svet, lebo bude rumovo- kokosová a bude najlepšia na svete. Iba žeby nie. Iba žeby to všetko začalo horieť. Celý cukrovatovač. Zuzana začala do ohňa fúkať a ja- fyzik (:D )bez rozmýšľania tiež. Keď to už ale vyzeralo tak, že sa od toho chytí bar aj kokosové orechy, prišiel nápad. Zamedziť ohňu prístup kyslíka! Umelohmotnou táckou! Dúfam, že ju pod tým barom nikdy nikto nenájde. ALE! Oheň som úspešne uhasila a dym sa niekde na parkete stratil. Neviem, či ten stroj ešte niekedy bude fungovať, no na mieste je povedať to, že vlastne nefungoval poriadne ani keď bol úplne nový!

Ak by mi to nevyšlo s fyzikou, môžem ísť robiť do CIRKUSU, cukrovatárku!  Alebo žeby nie?

To ako to skončilo už viete, no to prečo som z Mlynskej odišla na byt ku Zuzke do mesta, keď som to mala asi 300 metrov vzdušnou čiarou domov nie je jasné ani mne. ALE fľaša vodky z Metra je pripravená, som zvedavá, kde skončím dnes!




You Might Also Like

10 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST