Tie zlé dni

Každý má zlé dni. Aj ja. Nemávam ich často, len pár krát do roka. Ale vtedy to naozaj stojí zato. Nič ma nebaví, som smutná, do ničoho sa mi nechce, som nepríjemná na ľudí v mojom okolí, nikoho nemám rada, všetko ma štve. Nechce sa mi ani len postaviť z postele a ísť medzi ľudí, z ktorých ma určite hneď prvý, ktorého stretnem, vytočí. V tých hysterickejších častiach zlých dní kričím, zúrim, nadávam a trieskam vecami. Posledné dni presne toto všetko prežívam. Viem, že sa so mnou nedá vydržať a neviem, kedy to skončí. Potrebovala by som sa niekde na pár dni zatvoriť a neotravovať svet svojou zlou náladou. Potrebovala by som na chvíľku zastať a úplne sa reštartovať. Cítim sa vyčerpane, slabo a úplne bez energie. Ja vlastne ani nemám mať z čoho energiu a preto ma to ani nemôže prekvapovať. Myslela som si, že včera som prežila najväčšiu krízu posledných mesiacov, ale nie. Tú najväčšiu som prežila až dnes. Keď som sa chcela na všetko vykašlať, vzdať sa všetkých svojich snov a nikdy nedosiahnuť nič výnimočné! S pomyslením na to, že som nemožná, neschopná a nemám na to, som sa zosypala na dámskych záchodoch nášho nového (čudného) obrovského nákupného centra. Ani neviem, koľko času som tam vlastne strávila, no mám pocit, že asi pol dňa. Toľko mi trvalo (alebo skôr Richardovi) presvedčiť ma, že ešte neprišiel ten čas vzdať sa a na všetko sa vykašlať. Že nebudem za slabocha. Dnes určite nie! Vyhrabala som sa odtiaľ, utrela si slzy a odišla bez toho aby som si v prvom obchode kúpila najväčšiu čokoládu sveta, po ktorej som nikdy netúžila viac. 

Všetko to pramení v tom, že som sa posledné týždne vôbec nezastavila, stále som niekde lietala, každý deň cvičila. Ráno som odišla a vrátila sa až neskoro večer, išla spať a zase všetko odznova. Vôbec som nebola nikde inde ako v škole, na SAV - ke, na crossfite alebo vo fitku. S nikým som sa nevidela, nikde sa nebola odreagovať. A v tomto nonstop režime fungujem už v podstate od začiatku októbra. Posledné dva týždne som k tomu navyše pridala stravovanie formou sacharidových vĺn a to ma odrovnalo úplne. Posledné dva dni s takmer nulovým príjmom sacharidov mi dali zabrať a všetko to maximálne vyvrcholilo. Plačom na záchode a niekoľko - hodinovou neutíchajúcou chuťou na hocičo sladké. Alebo skôr na hocičo dobré. Takú chuť ako včera a dnes na hocijaké zakázané jedlo som nemala ešte asi nikdy. Najhoršie je vydržať vtedy, keď sa všetci ľudia okolo mňa neustále napchávajú a len prevracajú oči, keď si nechcem dať tiež. Keby oni vedeli, koľko je za tým hrdým NIE, NEDÁM SI sebazaprenia a utrpenia :)

Dá sa to zvládnuť, všetko sa dá zvládnuť. Dá sa fungovať ako stroj. Mesiac. Dva. Ale nie navždy. Treba občas vypnúť, ísť von, zabaviť sa, dať si kávu so zmrzlinou, čokoládku a 2 dcl vína.  Usmiať sa, užiť si to a ísť znova naplno. A keď telu oddych nedoprajete zoberie si ho samo. Zoberie Vám dobrú náladu, úsmev a chuť pokračovať v plnení svojich snov. Tým nechcem povedať žeby som svoj režim nejako porušila. To vôbec nie, môj voľný deň ma čaká až o 12 dní a ja to vydržím. Len som sa chcela podeliť o moje pocity a o to, že do tých nových červených šiat (o dve konfekčné veľkosti menších som som mala v októbri), som sa nenatrepala len preto, lebo som zadržala dych.. :)