Keď zlyhá logika
20:00
Keď som sa pred pár dňami Richarda opýtala, či si spomína na nejakú konkrétnu príhodu, kedy mi celkom očividne zlyhalo logické uvažovanie, odpovedal niečo v zmysle, že stále a že nebude ťažké na to prísť. Často - krát sa stretávam s tým názorom, že si ľudia povedia - ,,no študuje fyziku, asi jej to páli..." a stále si ma škatuľkujú ako ,,múdreho fyzika". Ja ale celkom dobre viem. že pravda je niekde úplne inde. A tento článok je ďalším dôkazom toho, že ja si zaslúžim naozaj úplne inú ,,škatuľku". Však sa mi tak priemerne 1 x denne stane niečo, pri čom sa aj veľmi podpriemerne rozmýšľajúcemu človeku pozastaví rozum. Tu je ukážka toho, čo moja logika dokáže :)
Zvieratká, zvieratká, zvieratká
Raz (rada by som povedala, že veľmi dávno, ale.. ) som pri prechádzke v parku videla labuťku s malými labuťkami. Boli malé, rozkošné a ja som úplne automaticky vykríkla: ,,Aha koľko veľa škaredých káčatieeeeek." Dieťa prechádzajúce okolo (6 rokov?) sucho poznamenalo: ,,Hlúpa, však sú to malé labute." V prvom momente mi napadlo dieťaťu odporučiť naštudovanie detskej obrázkovej encyklopédie zvieracej ríše, no v druhom okamihu mi došlo, že asi bude sotva vedieť čítať a moja poznámka by nemala reálne využitie. A dobre som urobila. Stačil mi ten trápny pocit samej pred sebou večer v súkromí pri google, keď som zistila, že som asi jediný človek na svete, ktorý nepochopil detskú rozprávku o škaredom káčatku a stratenom vajci a do svojich 20 rokov si myslel, že z KAŽDÉHO ŠKAREDÉHO KÁČATKA VYRASTIE KRÁSNA LABUŤ !
Diktáty naše milované
Na moju prvú 5 na základnej škole si spomínam veľmi dobre. Dostala som ju z diktátu a do dnes sa za ňu hanbím. Počas tohto diktátu som dokázala celkom nepochopiteľnú vec a myslím, že pani učiteľka na mňa dodnes úsmevne spomína. Vždy som bola veľký estét a mala som rada vo veciach poriadok. Všetko som uhládzala a zarovnávala. A na diktáte to nebolo inak. Chcela som, aby môj diktát vyzeral čo najlepšie a preto som ho napísala tak, aby každé slovo v riadku končilo na presne rovnako mieste. No nie vždy mi to vyšlo a preto som slová podelila. Nie tak ako sa deliť majú, ale tak, aby v riadku ostalo len presne toľko písmenok, koľko sa mi zdalo esteticky najprijateľnejšie.
Nie len že som dostala 5 ako hrom, musela som pred celou triedou deliť slová slabikovaním nahlas a tlieskaním rukami vždy na mieste, kde sa slovo mohlo deliť. A aby toho nebolo málo, doma som musela 100 x napísať vetu: ,, Už nikdy nebudem na konci riadkov deliť slová." Do dnes nedelím.
Znova tie zvieratká
Znova radšej nenapíšem úplne presný časový údaj kedy sa príhoda stala, ale bola som už vysokoškoláčka. Už vtedy som študovala fyziku, bývala som na internáte na prízemí a v letnom období riešila veľký problém. Nasťahovali sa mi do izby mravce. Aj keď nasťahovali nie je presný výraz. Oni cez moju izbu len prechádzali a mizli niekde v škáre v kúpeľni v útrobách internátu. Ani mi nevadili, nažívali sme si v priateľskej symbióze - chodili si len po svojej cestičke a nikde som ich inde v izbe nenašla. Raz som sa ale posťažovala kamarátovi, že ma tie mravce štvú a či nevie, čo na ne funguje. Jasné. Kubo mal vždy na všetko riešenie. Vraj ich mám posypať OTRÁVENÝM cukrom, že ho nanosia do mraveniska a všetky mravce v ňom zabijú. Neviem prečo, ale slovo otráveným som v záchvatoch zúrivosti z neželaných spolubývajúcich prehliadla. Zdalo sa mi to čudné, že CUKOR, ale nuž. však asi Kubo vie lepšie. Plná odhodlania som zobrala sáčok s cukrom a na chodbe - kde ich bolo najviac, som ich tým cukrom posypala. Šťastne som si sadla na posteľ a v duchu sa radovala z toho, ako si tie hlúpe mravce práve šťastne nosia cukor, ktorý ich všetky v mravenisku otrávi. Ktovie, čo si vtedy mysleli oni o mne. Keď som sa po niekoľkých minútach pozrela na mravčiu cestičku, zdalo sa mi, že pohyb mravcov je nejaký zrýchlený. O hodinu neskôr som mala v izbe mravcov o 45305639390 x viac. Kubo sa mi doteraz smeje.
Rodená pre fyziku
Počas maturity z fyziky som si ako pokus vytiahla Archimedov zákon. Snáď najľahšia otázka zo všetkých. Na silomer zavesíš závažie, ponoríš do vody, zmeriaš, vypočítaš výslednicu síl a hotovo. V mojich vedomostiach nadobudnutých počas strednej školy však akosi chýbala zmienka o použití silomeru počas experimentu. Po vytiahnutí otázky sa moja vyučujúca celkom zaradovala a bolo na nej vidieť, ako jej v hlave víri niečo v zmysle: ,,Chvalabohu, toto nedokáže zmrviť ani ona...". No kiež by. Tak som si zobrala odmerný valec, napustila ho vodou, postavila to pred predsedu komisie, odrapotala poučku o tom ako to funguje a zamyslela sa nad tým, čo mám vlastne urobiť. Zrazu mi môj vyučujúci zo seminárov strčil do ruky silomer a zbožne dúfal, že pochopím. Žial, nie. Do odmerného valca som len tak hodila závažie a dúfala, že zmyslom Archimedovho zákona bude práve to, že hladina kvapaliny stúpne po tom, ako tam to závažie umiestním. Neviem povedať, čo bolo v tom momente zvláštnejšie- či to závažie plávajúce vo vode na dne odmerného valca alebo pohľady všetkých naokolo. Potom prišla veľmi zákerná otázka od predsedu komisie: ,,A čo urobíme s tým silomerom, ktorý máte v ruke? Nedáme ho tiež do vody?" Nuž, čudné, ale on vie lepšie. A šup tam so silomerom do vody, kde už na dne plávalo malé závažie. Neuveriteľne, ale áno, zmaturovala som (aj keď ma to stálo 30 € za nový silomer). Čo je ešte neuveriteľnejšie a oveľa viac znepokojivé je to, že momentálne počas experimentov na VŠ pracujem s rádioaktívnym materiálom.
Ako som na týždeň pokazila notebook
Raz počas dlhého večera v Clermonte mi napadla ďalšia z celkom nepochopiteľných vecí. Chcela som zistiť, koľko džúsu je v krabici. Neviem prečo som túto informáciu potrebovala vedieť, však keď krabicu s džúsom zdvihnete, viete podľa hmotnosti kvapaliny aspoň približne odhadnúť, koľko džúsu v krabici ostáva. Ale to by som nebola ja, keby som nevymyslela nejaký sofistikovaný spôsob ako zistiť, koľko džúsu presne ešte mám. Najprv som sa do krabice pozerala zhora celz malý otvor, ale nič som nevidela. Tak mi napadla super vec. Do krabice s džúsom som pichla nôž! Veľký kuchynský nôž. Neviem, čo som týmto počinom chcela dokázať, no tým, že bol nôž zapichnutý v krabici som záhadu nevyriešila. Tak som ho vytiahla a rýchlo som zistila, že hladina džúsu bola vysoko na dierou od noža. Neostriekala som len posteľ, stôl a zem ale aj celú klávesnicu od notebooku, ktorý nasledujúci týždeň pri stlačení jednej klávesy napísal štyri písmenká.
Ako som cestovala do Francúzska autobusom
Asi si teraz hovoríte, čo sa dá zažiť, pri celodennej a celonočnej ceste AUTOBUSOM? Keď ste normálni a máte rozum, tak celkom nič, keď sa voláte Nikoleta Vujisicová, celkom dosť vecí. Vzhľadom na to, že som v Clermonte nechala asi toľko vecí, koľko by vošlo do 6 (mojich obrovských ružových) kufrov, nebolo možné, aby som cestovala lietadlom. Voľba padla na autobus. Našla som jeden celkom fajn spoj, ale to, že budem 2 x prestupovať som sa dozvedela až pri nastupovaní. Myslím, že keby som toto vedela vopred nie len že by som sama nešla, asi by ma nikto z rodiny ani nepustil.
Prestup v Štrasburgu som s prehľadom zvládla a úspešne som docestovala do Lyonu, kde som mala prestup do Clermontu. Pokračovanie som Vám pre veľmi autentický zážitok skopírovala zo svojho statusu na Facebook - u počas toho, ako sa situácia odohrávala: ,,Pri okienku som dostala palubný lístok s číslom 400. Sadla som si na zastávku. Prišiel autobus na ktorom ale nebolo napísané mesto kam ide. Nastúpili všetci Poliaci s ktorými som docestovala do Lyonu a autobus s nimi odišiel. Po polhodine som si všimla, že všetky odparkované autobusy majú vpredu len čísla, žiadne mená miest kam idú. Ľudia okolo mňa držali v rukách papieriky s číslom 600. Začala som rozmýšľať. Na informáciach mi povedali že do môjho mesta nič nejde. Ale ďalším dvom Poliakom, ktorí tiež nepochopili hru s číslami na autobusoch povedali, že do ich mesta autobus ide. A ich mesto je mojím smerom ! Svitla nádej. Prišiel autobus do Portugalska. Všetci si odkladali kufre. Prišla som aj ja. Šofér sa opýtal kam idem, ja že Clermont, on že tam nestoja. Odišiel, vrátil sa a naložil môj kufor. Milý, mladý chlapec. Odovzdala som mu číslo 400, odložil si to na kôpku so 600 - kami. Teraz sedím v buse do Portugalska a zase rozmýšľam. Keď som pred hodinkou uvažovala, že mám rada extrémne situácie, uvedomila som si, že toto teda extrémne nie je. Extrém bol keď som sa ocitla na vlakovej stanici v Paríži, o druhej ráno, sama a stanicu zrazu chceli zatvoriť. Ale ak ma toto vyhodí v Portugalsku, tak fakt neviem čo budem robiť..
Prestup v Štrasburgu som s prehľadom zvládla a úspešne som docestovala do Lyonu, kde som mala prestup do Clermontu. Pokračovanie som Vám pre veľmi autentický zážitok skopírovala zo svojho statusu na Facebook - u počas toho, ako sa situácia odohrávala: ,,Pri okienku som dostala palubný lístok s číslom 400. Sadla som si na zastávku. Prišiel autobus na ktorom ale nebolo napísané mesto kam ide. Nastúpili všetci Poliaci s ktorými som docestovala do Lyonu a autobus s nimi odišiel. Po polhodine som si všimla, že všetky odparkované autobusy majú vpredu len čísla, žiadne mená miest kam idú. Ľudia okolo mňa držali v rukách papieriky s číslom 600. Začala som rozmýšľať. Na informáciach mi povedali že do môjho mesta nič nejde. Ale ďalším dvom Poliakom, ktorí tiež nepochopili hru s číslami na autobusoch povedali, že do ich mesta autobus ide. A ich mesto je mojím smerom ! Svitla nádej. Prišiel autobus do Portugalska. Všetci si odkladali kufre. Prišla som aj ja. Šofér sa opýtal kam idem, ja že Clermont, on že tam nestoja. Odišiel, vrátil sa a naložil môj kufor. Milý, mladý chlapec. Odovzdala som mu číslo 400, odložil si to na kôpku so 600 - kami. Teraz sedím v buse do Portugalska a zase rozmýšľam. Keď som pred hodinkou uvažovala, že mám rada extrémne situácie, uvedomila som si, že toto teda extrémne nie je. Extrém bol keď som sa ocitla na vlakovej stanici v Paríži, o druhej ráno, sama a stanicu zrazu chceli zatvoriť. Ale ak ma toto vyhodí v Portugalsku, tak fakt neviem čo budem robiť..
Bonbónik na záver: napísala som mamine sms - ku čo sa stalo a ona mi odpísala- ,,No dobre v Portugalsku si ešte nebola!""
Ako to skončilo? Na prvej zastávke (ešte vo Francúzsku) som vystúpila a spoločne s Richardom sme zistili, že najbližší vlak odtiaľ do Clermontu mi ide až o dva dni. Vytiahla som poznámky na skúšku z nejakej jadrovej fyziky, napísala Clermont- Fd a do polhodiny som sedela v aute a pohodlne sa viezla ,,domov" :)
A viete čo? Zajtra začína môj posledný semester vysokej školy. Zinžinierieva sa ! :)
2 komentárov