Galavečer Blogera roka 2014 a veľké rozhodnutie zmeniť svoj život. NAopačnej strane zemegule. NA BALI.

16:03

Dnes som sa rozhodla Vám napísať o dvoch udalostiach, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili môj budúci život. A navrhli mi, že je čas, stať sa lepším človekom.
13.5. sa uskutočnil galavečer Blogera roka 2014. Do finále som postúpila z krásneho druhého miesta (hneď za Kristínou Farkašovou) v  mojej kategórii, za čo by som Vám všetkých chcela ešte raz veľmi pekne poďakovať. Na tento deň som sa veľmi tešila, odpočítavala som dni a stále rozmýšľala nad tým ako sa oblečiem, obujem a namaľujem, aby som medzi tie blogerské hviezdy zapadla. 
V rovnaký deň tiež končila jedna súťaž, do ktorej som sa (vtedy) pred mesiacom zapojila. Na Facebook - u ste to určite zaznamenali - išlo o súťaž s eTržnicou, o ktorej som písala TU , ktorej cieľom bolo zohnať čo najviac ľudí, ktorí sa na tento portál zaregistrujú. Najprv som sa potešila vyvrcholeniu dvoch veľkých súťaži v jeden deň, no vtedy mi nedošlo, aké komplikácie to môže spôsobiť. V jednej súťaži išlo o prestížny titul, v druhej o MacBook, o korom som bola presvedčená že bez neho môj život ďalej nebude mať zmysel (naivka!). Celý mesiac trvania súťaže som bola na krásnom prvom mieste s celkom pekným náskokom pred ostatnými a vlastne som istý čas ani nerátala s tým, že by ma niekto ešte mohol predbehnúť. Každý deň som tomu venovala veľa času a verila som tomu, že na svete nemôže existovať ďalší blázon, ktorý je ochotný toho urobiť toľko pre jednu súťaž. Ale existoval. Posledný týždeň ma druhé miesto začalo dobiehať a v posledný deň ráno ma o pár ľudí predbehlo. Síce som z toho bola od rána smutná a podráždená, vedela som že mám pred sebou celý deň a za sebou kamarátov, ktorí mi pomáhali a ktorí ma zase dostanú na prvé miesto. Niekedy poobede som sa začala pripravovať, namaľovala som sa a vtedy nám organizátori súťaže poslali predbežný stav, kde som bola stále na druhom mieste, no to prvé bolo predomnou už s podstatne väčším náskokom. Ani neviem prečo, ale začala som plakať a nevedela som prestať. Uvedomovala som si, že o chvíľku odchádzam, vrátim sa niekedy najskôr o 10 - tej a vtedy už nezoženiem absolútne nikoho. Síce som mala za sebou veľa kamarátov, pomyslenie na to, že ja sama to už nijako nedokážem ovplyviť ma vždy dokázalo rozplakať znova. Miestami som aj premýšľala nad tým, že na galavečer nepôjdem a zamakám na tejto súťaži (debilka!). Niekedy vtedy mi volala mamina a tak trocha mi otvorila oči, či fakt plačem kvôli nejakému hlúpemu notebooku? Notebook, na ktorý si môžem našetriť a kúpiť si ho sama. A potrebujem ho vôbec? Však za zmienku stojí tiež to, že notebook mám pomerne nový, dostala som ho na posledné narodeniny od maminy, takže nešlo o to, že by som nový potrebovala. Skôr išlo o to, že som ho chcela. A prečo? To som si uvedomila vlastne až niekoľko hodín potom.
Nakoniec som sa ale rozhodla ísť a myslím, že raz toto rozhodnutie dostane prívlastok ,,jedno z najlepších, aké som kedy urobila". Odmaľovala som sa, počkala kým oči odčervenejú, namaľovala znova a na galavečer som prišla už pomerne pokojná. No nebola som to ja. Prišla som tam smutná a bez chute sa s niekým rozprávať a zoznamovať. A áno, išlo o akciu, ktorú by som si inokedy maximálne užila a dnes už bola kamka so všetkými slovenskými blogermi. Realita však bola úplne iná. Našla som si miesto, sadla si a hodila do seba šampanské, ktoré som pri vstupe dostala. Prisadli si dve strašne milé slečny Janka a Danka z Akadémie krásy, ktoré mi večer na chvíľku spríjemnili (a nakoniec aj celú svoju kategóriu vyhrali :)) a pristihla som sa, že som sa v tej deň prvý krát usmiala. Vyhlasovanie bolo dlhé, výsledky celkom nečakané a ani v jednej kategórii (okrem Krásy) nevyhrali moji favoriti. Celý čas som kontrolovala telefón a správy ohľadom súťaže s eTržnicou. Bola som úplne mimo, nervózna, smutná, mala som zahmlené šošovky od sĺz a pocit, že mi hlava každú chvíľku exploduje. No a to posledné, na čo som vtedy myslela bolo, aby som aspoň okrajovo vnímala, čo sa okolo mňa deje.
Keď konečne prišlo vyhlásenie mojej kategórie a vyhlásili na treťom a druhom mieste mojich favoritov (alebo skôr predpokladaných víťazov), Janka a Danka odsunuli svoje výhry, aby som mohla prejsť ku pódiu (najväčšie zlatíčka!). A víťazom kategórie Život, umenie, kultúra sa stáva....... LIFE RESET. Vlastne som ani prekvapená nebola. Jedna vec bola zaradenie veľmi zvláštnej kategórie, ktorá zahŕňala všetko to, čo sa nevošlo do ostatných kategórii. Čiže sa tam nachádzali blogy, ktoré nemali spoločné vôbec nič a navzájom sa absolútne porovnávať nemohli. A tiež môj blog. No a vzhľadom na vekové zloženie poroty som ani nemohla očakávať iné, ako (najlepšie) 4. miesto. Však tento blog nie je písaní pre kategóriu 40+ a fakt, že ma ohodnotili na štvrté miesto nikoho prekvapiť vôbec nemohol. Pre mňa bolo najväčšou výhrou to, že som do finále vôbec postúpila a v hlasovaní ľudí - čitateľov som mala 5 násobne viac hlasov ako víťazi podľa poroty. (Viete, to ako keď na MISS povie MISS Sympatia, že to je pre ňu väčšia výhra, že si ju zvolili ľudia ako by mala byť celková víťazka, ktorú zvolí pár členov poroty :) Tak Vám znova ďakujem.)
Hneď po skončení vyhlásenia začala afterpárty, z ktorej som odišla ako prvá (áno dobre vidíte!). Celá afterpárty sa niesla v (nadnesene povedané) ,,ospevovaní" víťazov a ignorovaní ,,porazených". Víťazi podpísať, víťazi fotiť, víťazi rozhovor. A 4. a 5. miesta nič. Nehovorím, že by som mala robiť nejaký rozhovor, alebo sa podpisovať na stenu víťazov, len som nečakala, že tam budem taká ,,ignorovaná". A vzhľadom na to, že nebolo povolené si na Galavečer vziať doprovod, niektorí blogeri ostali len tak sami sedieť na stoličkách, vrátane mňa. Toto beriem ako veľké zlyhanie organizátorov. A kedže z každej kategórie do finále postúpilo len 5 blogov z veľkého množstva iných blogov, myslím že aj 4. a 5. miesta by si zaslúžili ASPOŇ fotku pri logostene. A tu som sa dostala k dôvodu, prečo z tohto večera nemám vôbec žiadne fotky. Len jedno kratučné video.
Možno v lepšom rozpoložení by som toto nikdy nenapísala, ale bez ohľadu na to, čo sa ten deň dialo, vyvrcholenie a honosne nazvaný Galavečer Blogera Roka 2014 ma veľmi sklamal. Ale bol to prvý ročník a verím, že ten ďalší a ďalší bude len lepší ako ten pred ním a tiež, že o rok sa aj ja postavím na stupienok víťazov, však mi to tentokrát uniklo len o vlások.
Prišla som domov a jediná vec čo som bola schopná urobiť bolo ľahnúť si do postele a snažiť sa už neplakať. O polnoci ma čakali konečné výsledky súťaže s eTržnicou. Prehrala som o naozaj pár hlasov, čo sklame oveľa viac ako prehra s veľkým rozdielom. (Pre lepšiu predstavu 1. miesto 1183, 2. miesto 1157 a 3. miesto 272). Nakoniec sa naplnila tá najhoršia konštelácia toho dňa, aká vôbec nastať mohla. A síce ešte šanca na výhru po dôkladnejšom prepočítaní hlasov bola, dnes ďakujem za to, že som nevyhrala. Asi čakáte, že tu niekde dnešné rozprávanie skončí (však vzhľadom na dĺžku by aj mohlo), ALE tu niekde práve len začína. 
S plnou hlavou myšlienok sa zaspávalo ťažko a preto som rozmýšľala. Najviac nad tým, čo to je vlastne za blog, ktorý moju kategóriu vyhral. Deň pred uzavrením hlasovania ľudí však tento blog ani nebol v TOP 5 a preto som mu vôbec žiadnu pozornosť nevenovala. Pamätala som si, že som naň raz klikla ale nejako ma nezaujal a preto som ho vypla. Jediná vec čo mi utkvela v pamäti bolo to, že jeho tvorcovia žili istý čas na Novom Zélande. To ale prečo, som sa už nestihla dočítať. Zo zvedavosti som naň niekedy o jednej ráno klikla. A za pár hodín som prečítala všetky články o Novom Zélande. O rodine, ktorá  sa rozhodla zmeniť svoj život a preto aj s malými deťmi odišla na Nový Zéland robiť dobrovoľníkov a pomáhať tým, ktorí to skutočne potrebujú, bez nároku na honorár a len za jedlo a strechu nad hlavou.
Vtedy prišiel ten zásadný moment, kedy som si začala uvedomovať, čo sa vlastne pred pár hodinami stalo. A čo sa dialo posledý mesiac. Snažila som sa silou - mocou vyhrať súťaž o MacBook, len kvôli tomu, že to je MacBook a že je super mať MacBook. Lebo je to proste Apple a mať Apple je proste fajn. Že som všetko robila len preto, aby som mala takú (no povedze si úprimne) prestížnu vec. Nehovoriac o tom, že som pár mesiacov dostala skvelý notebook, z ktorého som sa tak tešila. Ale bola šanca mať niečo viac a ja som zaslepene za tým išla. A v momente, keď som si začala uvedomovať, že ho asi nevyhrám, bolo mi smutno a tvárila som sa, akoby sa zem prestala točiť a už nikdy nezasvieti slnko. A to som ešte nespomenula, že na druhom miesto bol skvelý drahý telefón, ktorý mal by pre mňa len ako taká cena útechy...ale čo by za to niektorí dali...
Uvedomila som si, že sa mi prestalo páčiť, akým  smerom sa začal uberať môj život. Kde mi vždy išlo hlavne o prestíž, snažila som sa byť vo všetkom najlepšia, hnala som sa za úspechom a vždy mi záležalo na tom, čo povedia iní. Zakladala som si na bezchybnom vzhľade a na tom aby vždy všetko bolo tip - top. Ale o tom život nie je. Nejde o to mať MacBook, iPhone, plavky Victoria Secret, tenisky za 150€, milióndvadsaťpäť lodičiek vo všetkých farbách, vždy dokonalé nechty a ,,zapadať". Nejde ani o to, aby som stále niekomu niečo dokazovala a snažila sa byť bez chyby. A ešte nedávno som si myslela, že práve o toto ide. Život je predsa o maličkostiach. O tom byť štastný, aj keď nemáme absolútne nič. Nič materiálne. Ale máme priateľov, rodinu, sme zdraví. To je to najviac čo môžeme mať a niektorí to šťastie nemajú, no aj napriek tomu sa dokážu radovať zo života. A presne s nimi som sa potrebovala stretnúť. Aby mi otvorili oči a ukázali, o čom skutočne život je. Každá kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú trpkú príchuť.
Niekedy možno o tretej ráno som Richardovi napísala smsku, že chcem ísť robiť dobrovoľníka na Nový Zéland a zaspávala s dobrým pocitom, že to vyhral blog, ktorý si to skutočne zaslúžil. A že tiež pôjdem niekde na opačnú stranu zemegule pomáhať iným. S pomyslením na to, že aj ak MacBook nakoniec vyhrám, predám ho a za peniaze, ktoré zaň dostanem si kúpim letenku a odídem. A vtedy som ani len netušila, že to bude oveľa skôr, ako by niekto čakal.
Ráno som sa zobudila s čistejšou hlavou po jednom z najťažších dní asi v poslednom roku. Každý, kto sa dostal až sem si asi myslí, že myšlienka s pomáhaním sa vytratila niekde nadránom so zavretím očí a nastupujúcim spánkom. Ale nestratila a ráno bola oveľa silnejšia. Začala som googliť a hladať na internete informácie o dobrovoľníctve. O krajinách, ktoré dobrovoľníkov potrebujú najviac. Ako to funguje, čo je na to potrebné a kde by sa nám páčilo najviac. Z prvotného plánu letieť na Nový Zéland rýchlo vzišlo, lebo nato aby som si mohla kúpiť letenku by som musela predať minimálne obličku. (Keďže ani po dôkladnom prepočítaní hlasov som prvé miesto neprebehla). Rozmýšľali sme nad Filipínami a mne sa pozdávala aj Latinská Amerika. Voľba nakoniec padla na Indonéziu, ostrov Bali. Rozhodla som sa stráviť čas svojho života na opačnej strane zemegule, kde ľudia nemajú absolútne nič. Ani tečúcu pitnú vodu. Nemajú žiadne peniaze a sú odkázaní len na vlastné ruky, vlastnú šikovnosť a pomoc druhých. Ale aj napriek všetkému sú šťastní a viac nepotrebujú. Spolu s Richardom sme napísali niekoľkým ekofarmám a podnikajúcim rodinám, že ponúkame našu pomoc. Kladne nám odpísala jedna rodina, ktorá žije na pláži, na východnej strane ostrova a ponúka turistom ubytovanie v drevených domčekoch na stromoch, ktoré vlastnoručne vyrábajú. A práve im budeme pomáhať. 3 - 4 hodinky denne a zvyšok času budeme mať na spoločné chvíľky na jednom z najkrajších ostrovov sveta, spoznávanie Indonézie, nových ľudí, úplne odlišnej kultúry, cestovanie. Odlietame už o tri týždne a veľmi sa teším. Síce som už prežila rok v zahraničí, myslím, že Indonézia bude niečo úplne iné. A áno, úplne o všetkom budem blogovať (dúfam).

 A aj keď som už dnes silnejšia ako vtedy a za nejakým MacBookom by som už nikdy neplakala viem, že pobyt v Indonézií mi pomôže a zase zmení môj pohľad na svet, na seba a môj život. A zmení ho konečne tým správnym smerom. 

A viete čo, chlapec na prvom mieste nakoniec MacBook nedostal, kvôli podvádzaniu v súťaži :)





 


Prajem Vám krásny vstup do nového týždňa a nezabudnite sa usmievať :)
Vaša



You Might Also Like

10 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST