Keď budem veľká budem...

V obchodoch už strašia adventné kalendáre, Česká MISS spustila nový ročník, Superstar má finalistov, Barborka Bakošová odletela na MISS International, kde krásne reprezentuje naše krásne Slovensko, oslávila som ďalšie narodeniny a na jeden nádych som ledva sfúkla všetky sviečky (uff), bol spustený ďalší ročník českej blogerky roka, znova sa mi zapálila rohovka v oku, vyliečila a znova zapálila, zopár zasnúbení, svadieb a nových detí, prvá jeseň, kedy som nenastúpila do školy. A hlavne - zo dňa na deň som sa presťahovala. Do milovanej, stovežatej, prekrásnej PRAHY.

To všetko nové vo svete odvtedy, ako som na blog písala naposledy. Sedela som na hoteli ešte na Bali, pri bazéne a rozmýšľala nad životom. Nad tým, čo sa bude diať, keď sa vrátim domov. Mala som pocit, že stojím na obrovskej životnej križovatke a že ďalší krok bude veľmi dôležitý a zásadný pre môj ďalší život. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorá práca by ma skutočne napĺňala, čo by ma bavilo. Aby som neurobila zlé rozhodnutie, ktoré by som mohla niekedy ľutovať. Nakoniec som sa pod vplyvom toľkých rôznych protichodných myšlienok rozhodla práve tieto, o mojich životných križovatkách nezverejniť, no v jednej veci som mala pravdu. Ten krok to bol naozaj zásadný.

Počas posledných dní na Bali som prečítala nespočetne veľa pracovných ponúk na toľkých rôznych pracovných portáloch, zavrhla všetky ponuky, ktoré som dostala a celé som to uzavrela s tým, že pozícia pre mňa proste nie je. Nie že by ich nebolo dosť, alebo neboli dosť rozmanité, problém bol skôr v tom, že som nenašla ani jednu jedinú o ktorej by som si povedala: ,,Áno, tak tu budem šťastná!". Moja obava z hocijakej práce pramenila aj z toho, že som nebola stotožnená s tým, že už nemôžem chodiť do školy. Že som skončila. Že som už inžinierka. Že po toľkých rokoch nemôžem ísť v septembri do školy. Mala som pocit, že ma toho v škole ešte nenaučili dosť a že toho viem strašne, strašne málo. Teraz asi nejeden človek sediaci nad labákom alebo seminárkou krúti očami. Ale ja som bola vždy proste taká. September - škola - jupí !

Fyzika ma stále fascinuje, milujem jej rozmanitosť, schopnosti, silu. Že o nej nevieme ešte toľko a že vždy prídeme k otázke ,,Prečo?" na ktorú nevieme odpoveď. Ale povedzme si úprimne, ja nie som ten typ človeka, ktorý by sa mal zavrieť do labáku a celý život po niečom pátrať. Dokážem žiť s tým, že mi niekto nedokáže odpovedať na moje otázky, však na tom som si už celkom mohla zvyknúť, ale asi by som nedokázala žiť s tým, že mám teraz celý život robiť niečo, čo ma nenapĺňa.

No na druhej strane som sa jadrovej fyziky v žiadnom prípade vzdať nechcela. Ale čo s tým? Ako to spojiť? Čo za bič som si to zase na seba uplietla?

Chcela som využiť to čo viem a nezasvätiť život vede a výskumu, aj keď som sa týmto smerom začala uberať. Chcela som robiť niečo, čo by malo skutočne zmysel. Aby som si každý večer ľahla do postele s pomyslením na to, že som v mojom živote naozaj šťastná a že moja práca má zmysel. Že to nerobím preto, aby som mala na účte veľa cifier, ale pre vyššie dobro.  

Ako ale využiť všetku tú energiu jadrovej fyziky a všetky poznatky, ktoré do mňa celé tie roky tlačili a od ktorých som nikdy nečakala nič viac ako možno nejaký pokrok vo vede a fyzike? V tom najlepšom scenári môjho života som si vždy predstavovala, že raz budem možno spolupracovať pri nejakom fyzikálnom objave. Ale okrem toho, že by som bola vo svete fyziky ,,známa" a možno by ma niekde v učebnici fyziky pre ZŠ spomenuli, aj tak by všetci zabudli a fyziku nemali radi, rovnako ako doteraz. A ja by som si na smrteľnej posteli asi povedala - ,,mohla som to urobiť inak..." 

A čím iným začať ako tým, že všetko urobím inak hneď? 

A zrazu to bolo predo mnou. Viete, taký ten pocit, keď viete, že to je ono. Neviete ako, ale proste niečo cítite. Niečo iné. Našla som si na internete stránky Protónového centra, o ktorom som vedela, že liečia onkologických pacientov využitím protónového zväzku. Pomáhajú tým, ktorým sa jedného dňa po vypočutí diagnózy: ,,Máte rakovinu..." zrútil svet. O protónoch som toho vedela dosť, o cyklotróne, kde sú protóny produkované tiež, však celá moja bakalárka - to boli kruhové urýchľovače. O rakovine už menej. Avšak toto miesto ponúkalo presne to, čo som hľadala. Spájalo jadrovú fyziku s medicínou a liečbou vážne chorých pacientov. Áno, toto bolo to miesto. Ten pocit. 

Napísala som do Protónového centra veľmi odvážny mail, aj keď vlastne nikoho ako ja nehľadali. (Však prečo by aj) A čo bolo dôležitejšie - ja som nemala žiadne medicínske vzdelanie. No s veľkým odhodlaním a víziou ako budem liečiť chorých, som sa prisľúbila čokoľvek sa doučiť.

Práve som bola na letisku v Katare, stála som pri umývadle na záchodoch a umývala si ruky. Za sebou let z Bali, deň na letisku v Jakarte, nekonečný let a noc na letisku pred sebou, kruhy pod očami ako svet, hladina cukru kdesi pri nule, keď mi zrazu pípol telefón. Mail. Prišla mi odpoveď z Protónového centra. ,,Vážená paní inženýrko..." V tom okamihu nebolo na letisku šťastnejšieho človeka. Už mi nevadilo, že idem 12 hodín čakať na let domov. Bola som celá natešená a naozaj šťastná, že ma pozvali na osobné stretnutie, prediskutovať ,,naše možnosti a Vaše oblasti zájmu..." (toľko krát som si tieto slová prečítala).

O týždeň som stála nastúpená v Prahe pred Protónovým centrom, pred mojim prvým naozajstným pracovným pohovorom. Taká elegantná a taká seriózna, na nohách po 2 mesiacoch lodičky, vyčesané vlasy a pri srdci taký dospelý pocit. Skutočne dospelý.

Všetko to tam vyzeralo tak pekne, ako keby som ani nebola na mieste, za ktorým sa skrýva toľko smútku, sĺz, ľudskej sily a odvahy. Ale vo vzduchu to bolo cítiť. Tú ľudskú krehkosť a zraniteľnosť. Miesto, kde oveľa viac ako hocikde inde pochopíte význam slova pokora.   

Pohovor dopadol výborne a bola som so sebou naozaj spokojná. Ako som ale predpokladala, na výkon práce musím absolvovať akreditovaný kvalifikačný kurz Radiologickej fyziky, s ktorým to ale vôbec nie je také ľahké, ako som si počas pohovoru myslela. Obvolala som pár ľudí na Ministerstve zdravotníctva a na inštitúte, ktorý tieto kurzy zabezpečuje a okrem iného som sa dozvedela, že kurz je na úrovni 5 ročného štúdia Radiologickej fyziky. A síce trvá len mesiac, je ukončený atestáciou, ktorá je vraj omnoho horšia ako štátnice (ale mne sa štátnice páčili, takže sa nebojím). Poslala som všetky potrebné dokumenty,  potvrdenia zo školy, diplomy a momentálne som v štádiu čakania na vyjadrenie. Medzitým som si pozisťovala, z akých okruhov kurz bude pozostávať a čo konkrétne sa budem musieť z medicíny doučiť. A vskutku toho nie je málo. Ale je to radosť. Že sa blíži to, čo som si vysnívala.

Bola som doma len pár dní, ale za jeden deň som zbalila celý svoj život do pár krabíc a vriec a presťahovala sa do Prahy. Konečne bývame s Richardom spolu. Konečne sa nám to splnilo. 

Všetko to prebehlo tak strašne rýchlo, že až teraz, keď chorá (a znova so zápalom očí) ležím, v posteli a spätne nad všetkým rozmýšľam. mi to tak všetko dochádza. Čo sa deje tento rok je skutočne neuveriteľné a keď sa ma včera Richard pýtal, kam pôjdeme na Silvestra, predstava, že tento rok skončí, mi spôsobila krátky závrat.

Čaká ma dlhá cesta a klamala by som, keby som povedala, že mi posledné dni ani raz nenapadlo napríklad aj to, že byť praktická ako napríklad moji spolužiaci, už som mohla mať serióznu (nudnú) prácu a zarábať pekné prachy. Ale fakt mi to je jedno a svoje rozhodnutie by som za nič na svete nezmenila.  

Však na dobré sa oplatí počkať.  

Vaša