Moja prvá konferencia v USA. Alebo čo sa dialo po nej.

Tradícia zachovaná, bez nej by to snáď ani nebolo ono. Deň pred letom musí byť párty. Proste musí. A to aj za cenu, že počas nasledujúcej minimálne 24 hodinovej cesty budete vnímať svet len tak napoly a ráno sa zobudíte v posteli vedľa výstražného kužeľa upozorňujúceho na vlhkú podlahu s pomyslením na to, že na tomto svete neexistuje väčší idiot. 

S tou serióznosťou mi to teda definitívne nevyšlo. Neviem čo konkrétne bolo najväčším dôkazom tejto skutočnosti, no počas týždňa v USA som niekoľkokrát počula vyhlásenia typu: ,,Si blázon" prípadne ,,Od tohto stola si musím odsadnúť". Však to poznáte, v každej partii sa vždy nájde nejaký premotivovaný kvázi dospelák, ktorý krúti očami pri každom náznaku niečoho menej vážneho. A potom tí, ktorí nadšene zdieľajú každú blbosť. A s tými som si ja rozumela. Vďaka za vašu existenciu!

Na ďalší deň sme sa rozhodli pracovať na serióznosti a po vyhláseniach niektorých ľudí, že všetko je menej nebezpečné ako párty so mnou, sme poslušne s ostatnými odkráčali do centra mesta na obhliadku pamiatok. S dobrým úmyslom a pomyslením na to, že alkohol nie je kamarát, sme si pozreli najväčšie súdne kladivko na svete a 6 mrakodrapov. A už si ľudia mysleli, že Nikoleta a Zuzana dostali rozum, až kým sme sa o niekoľko chvíľ neskôr úplnou čistou náhodou neocitli v najluxusnejšom hoteli v meste na černošskej svadbe. A 2 hodiny vážneho chodenia po meste a tvárenia sa seriózne boli v háji. 

Posledná noc pred odletom býva štandardne legendárna a po prebudení je vždy najlepšie si v hlave ujasniť zopár vecí predtým, než otvorím oči a realita ma spontánne pripraví o zrak. ,,Som sama? Nenazvracala som si do postele? Nenazvracal mi niekto iný niekde? A spím vôbec vo svojej posteli?" prípadne, ak aj áno ale niekto sa tam nachádza tiež ,,Poznám ho?". 

Otvorila som oči a prítomnosť oranžového výstražného kužeľa upoznorňujúceho na vlhkú podlahu uloženého na druhej strane mojej postele ma ubezpečila, že toto je stále jedna z tých lepších možností. To či bola párty dobrá zistíte vždy podľa toho, čo vedľa seba ráno nájdete v posteli. A tiež podľa toho, koľko krát musíte počas cesty domov naspäť do Európy navštíviť záchod. A tá bola aj napriek tomu, že som ju nie úplne vnímala a takmer celú prespala, celkom zábavná. No ako inak.
Už pri ceste do USA sme rozmýšľali nad tým, že v Paríži máme na prestup len hodinu a pol a stačilo by keby lietadlo z Detroitu len trocha meškalo a nestihli by sme to. Predstava dňa v Paríži znela viac než dobre. Navyše Zuzka ešte v Paríži nebola a preto sme sa dohodli, že poprosíme vesmír, aby lietadlo zmeškal (moment kedy kvázi dospeláci s hlbokým nádychom a výdychom odchádzali z miestnosti). No vysvetliť racionálne uvažujúcim ľuďom, že stačí pozitívne myslieť a veriť tomu, že to nestihneme bolo ťažšie, než to lietadlo donútiť meškať. No aj napriek tomu som niekoľkokrát do týždňa spomenula to, že stačí vyslať 1 x denne pozitívne vibrácie a vesmír splní všetko čo chceme. Voľba slov možno nebola veľmi šťastná vzhľadom na ľudí, ktorým boli určené, no keď sme zistili v sobotu pri raňajkách tesne pred odletom, že nám let mešká 2 hodiny, slovné spojenie ,,pozitívne vibrácie" sa začalo skloňovať častejšie. Problém ale bol, že meškalo nesprávne lietadlo. To mi ale počas toho ako som vesmír žiadala o pomoc nedošlo. Že snívať treba opatrne a želanie treba upresniť. Upresniť najlepšie na presné číslo letu. 3 hodiny pred odletom ale meniť prianie nemalo zmysel, vibrácie by boli zmätené. Vtedy som ale ešte netušila že to potreba nie je a že vesmír má pre mňa prichystané prekvapenie. Pri check -ine v Columbe mne a Zuzke automat vydal dve letenky - z Columbu do Detroitu a z Detroitu do Paríža ale namiesto letenky z Pariža do Prahy sme dostali letenku - neletenku, papierik na ktorom stálo niečo v zmysle, že týmto lietadlom neletíme a máme si v Paríži pri okienku AirFrance požiadať o booking iného letu. AKO FAKT?? Vďaka vesmír, nikdy som sa necítila tak transcendentálne !

V Paríži to ale bola nakoniec celkom zábava, let z Detroitu samozrejme meškal a lietadlo nestihli ani ďalší ľudia z našej skupinky (a to aj tí, ktorí nevysielali pozitívne vibrácie). Ich nadšenie bolo citeľné, pri čakaní na let si sadli o 30 metrov ďalej. Už keď som si myslela, že sa nič nemôže stať a pokojne som sedela na letisku a čakala na ďalšie lietadlo do Prahy, prišla správa z Prahy, že môj ružový kufor dorazil o 4 hodiny skôr než ja a bude ma tam čakať. Chvíľku som sa oň bála, no po prílete do Prahy a po zistení že ostatným kufre nedorazili vôbec som bola vlastne rada.


























Z časového posunu som sa dávala dokopy pár dní a zrazu je štvrtok a v sobotu cesta No.2. Ideme do Nórskaaaaaaa :) ! A nezabúdajte - pozitívne vibrácie!