Za krásami nórskych fjordov

0:20

Prestalo pršať. Na oblohe ani jediný mráčik. Tak neuveriteľná vec v tomto meste. Počasie sledujeme odkedy sme prišli a už týždeň sme vedeli, že v nedeľu bude krásne. Plán bol jasný. Ideme na fjordy!
Okrem iného toto rozhodnutie zahŕňalo aj to, že budeme vstávať ďaleko pred východom slnka, nestihneme hotelové raňajky a čaká nás rozcvička v podobe rannej hodinovej prechádzky na autobusovú stanicu. Prvý autobus išiel totiž až o hodinu neskôr. A tiež to, že Štefan (to prečo sa spolužiak Lukáš K. z Trenčína rozhodol vystupovať na blogu pod pseudonymom Štefan mi jasné úplne nie je, ale vyhovieme, všakže) bude musieť so mnou stráviť celý deň. Deň predtým vyjadril istú obavu z tejto skutočnosti, no ja naozaj nerozumiem prečo. Dokážem rozprávať celých 13 hodín vkuse, zvečním každý krok a každý úsmev a niekde medzitým ešte možno niečo pokazím, zmeškám alebo vyvediem nejakú inú rozumzastavujúcu vec. Koho by predstava takto stráveného dňa mohla nelákať?
Zbalila som nabíjačky na telefón aj kameru aby sa náhodou nestalo niečo podobné ako deň predtým, keď sa mi v lese nad mestom pri krásnom jazere všetko vybilo naraz, čo Štefan nazval nočnou morou blogera. Vraj keby ma tam nechal začnem sa klepať až kým mi niekto nedonesie nabíjačku. V lese sme stretli ale pravdepodobne ďalšieho blogera. Pána, ktorý sa pomedzi stromy prechádzal s notebookom v natiahnutých rukách pred sebou a vyzeral že chytá wifi. Na okamih som mala pocit, že v tom nie som sama. Úplne mu rozumiem ! Ktovie, čo tam skutočne robil. 
Po tom ako sme absolvovali hodinovú rannú prechádzku z hotela až na autobusovú stanicu a v autobuse som sa nedokázala niekoľko minút ani usadiť, Štefan vyzeral, že priestor tohto dopravného prostriedku by najradšej opustil predtým než sa pohne a už nebude mať na výber. Z toho miesta by ale odchádzal ako porazený, myslím že mu nikto neveril, že 13 hodín so mnou prežije bez ujmy na psychickom zdraví.
Prvú hodinu a pol v autobuse sme zvládli pomerne dobre, skoro celú som ju prespala. Nasledovala niekoľko hodinová plavba loďou. To že bude na lodi zima som predpokladala, no bola oveľa väčšia, než som si myslela. Prsty mi odmrzli asi po prvých 10 minútach a z každého roztraseného videa, ktoré som počas plavby natočila, to je celkom zjavné. Nebude úplne exaktné povedať to, že sme oblečenie podcenili. Z toho čo som mala so sebou v Nórsku to bolo rozhodne to najteplejšie a najviac hodiace sa na loď. No v žiadnom prípade by sa nedali krátke legíny považovať za oblečenie v ktorom by nebola zima. Ono totiž bola. A šialená. Však na lodi fúka vždy a bola mi zima aj na lodi na Bali minulé leto a to bolo cez 30. Stále ma ale upokojoval pohľad na slečnu v krátkej sukničke a silonkách. To bolo asi prvý krát kedy som tá v sukničke a silonkách nebola ja! (Bola deň predtým keď vonka lialo a fúkalo tak, že sa stromy ohýbali. A bez siloniek!) 
Po troch mrazivých hodinách nás už čakal ďalší autobus, ktorý nás mal odviesť k vodopádom. Po chvíľke však zastal na podivnom mieste, kde nebolo nič len múzeum vypchatých zvierat s jaskyňou v ktorej hrmelo (pripomenieme si dážď všade kde to len ide), kozy, ktoré sa pásli na streche reštaurácie a panoramatické kino, kde nám premietali letecké zábery z vrtuľníka prelietajúceho nad Eidfjordom, ktorý sa ale počas letu nahýbal raz doľava a raz doprava a tak do koliečka. A s ním celé všetky plátna kina a mne sa z toho točila hlava tak, že som miestami mala pocit, že budem zvracať. A to mi nebýva zle ani na centrifúge ! Po absolvovaní tejto podivnosti sme boli nasmerovaní do múzea, kde nás pri vchode vítalo 8 vypchatých sobov a narezané časti ich tiel a nielen, že sa mi chcelo zvracať znova, navyše Nórsko získalo ďalší megamínusový bod. 
Po niekoľkých desiatkach minút sme konečne dorazili k vodopádom, kde sme ale dostali na prehliadku len pár minúť (pretože na vypchaté zvieratá sme mali viac ako hodinu). Ja som ale informáciu o čase odchodu autobusu nejako prepočula a celkom úspešne som odignorovala aj Číňanku, ktorá mi počas fotenia jedného z najkrajších vodopádov aký som kedy videla, hovorila, že už máme len minútu. Na jej slová som si spomenula až o niekoľko chvíľ neskôr, keď sme sa so Štefanom veselo fotili s vodopádom a radovali sa zo záberov, do ktorých nám nikto neliezol. Nikto, pretože všetci už sedeli v autobuse a čakali na dvoch idiotov, ktorý odignorovali čas odchodu. Keď to ale Štefanovi došlo, začal bežať a ja ako pravá blondína za ním, v jednej ruke iPhone, v druhej kamera na selfie tyči, po mokrých šikmých kameňoch, po ktorých normálni ľudia išlo tak opatrne ako len dokázali, aby sa nezrútili kdesi dole do rokliny k vodopádu (nie že by tam nebolo zábradlie, ale viem si predstaviť že expert ako napríklad ja by to bez väčších problémov dokázal). Šofér autobusu nám už išiel naproti a mne bolo na chvíľku aj trocha smutno. Z toho mohlo byť ešte dobré dobrodružstvo pravdepodobne ale sprevádzané infarktom Štefanovho myokardu. 
Ten by možno prišiel aj tak, no v poslednej chvíli som mu pripravila veľmi príjemné prekvapenie a celú plavbu späť domov som prespala. Spánkový deficit sa mi postupne zbieral každou nocou a bolo len otázkou času, kedy niekde od únavy odpadnem. Túto noc sa definitívne musím vyspať. 
Ale viete čo, nakoniec som v skúške uspela a na druhý deň sme so Štefanom absolvovali ďalší výlet (alebo možno len má rád bolesť?:)) O tom viac nabudúce :)






















Majte sa najkrajšie ako viete :)

Vaša


You Might Also Like

2 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST