Zbohom čierna!

13:52

Pamätám si presne ten moment, kedy som sa rozhodla, že chcem čierne vlasy. Mala som asi tak 10, pozerala som MISS Universe a fandila Oxane Fedorovej. Bola z Ruska a už vtedy som všetko z Ruska milovala. Ale hlavne, mala nádherné tmavé dlhé vlasy. A ja som chcela rovnaké. Od toho momentu som bola absolútne presvedčená o tom, že žiadna iná farba pre mňa nie je vhodnejšia ako tá, ktorú mala Oxana (aj keď som po niekoľkých rokoch zistila, že Oxana nemala vôbec čierne vlasy, ale hnedé). Mamina mi to nechcela dovoliť, lebo ako z vlastnej skúsenosti vedela, zbaviť sa čiernej nie je vôbec ľahké (a o niekoľko rokov neskôr som toto tvrdenie overila v praxi tiež). Ale ja som si stála za svojim a jedného pekného dňa som si moje dlhé krásne husté svetlé vlasy nafarbila na čierno. Len tak doma, sama, v kúpeľni. 1 krabičkou farby! Síce som sa z mojej novej farby veľmi tešila, keď sa na to pozriem teraz kriticky, nebolo to nafarbené veľmi profesionálne a asi to ani nevyzeralo najlepšie. Pamätám si, ako sa ma vtedy moja fyzikárka s ktorou som viedla niekoľkoročné vojny opýtala, či si myslím, že mi to pomôže (humorom vždy prekvitala). Dopredu som sa s tým zverila pár ľuďom a každý hovoril, že to robiť nemám. Prešlo niekoľko rokov, takmer polovica môjho života s čiernou farbou a ľudia si ma už s inou farbou nedokázali ani predstaviť. A ja som jedného pekného dňa začala uvažovať nad tým, že by som chcela zmenu. Že ma tá čierna už nebaví, že to je príliš nudné a príliš okukané. Problém však nastal pri realizácii tejto myšlienky. Nájsť kaderníctvo, kde stiahnu čiernu bez zničenia vlasov mi trvalo nekonečne dlho. Oni by to aj boli urobili, ale na niekoľkokrát. A odchádzať z kaderníctva po stiahnutí na čudnú ryšavú som fakt odmietala.

A potom prišiel ten deň, kedy som sa pýtala dievčat po tréningu v šatni, či nevedia o kaderníčke, ktorá mi odfarbí vlasy bez zničenia a navyše nepoužíva kozmetiku, ktorej hlavnou zložkou je kaviár (áno presne s týmto som sa stretla - našla som úžasného kaderníka, na konzultácii mi oznámil, že urobí všetko čo chcem, dal mi termín a potom som ho musela kvôli zloženiu jeho kozmetiky zrušiť). Dostala som kontakt na kaderníčku (ďakujem Ti Lucka!), ktorá vraj dokáže čokoľvek. Po skúsenostiach s toľkými kaderníkmi som bola trocha skeptická, ale s Hankou sme si dohodli konzultáciu, kde zhodnotíme, čo sa s tým bude dať robiť. Príjemne ma prekvapila úplne všetkým, čo povedala, prístupom aj celkovou energiou, čo z nej išla. Nie len že ma dokáže zbaviť čiernej, ona dokonca dokáže pričarovať farbu, ktorá sa podľa katalógu volá LIGHT BLOND! Áno to chcem !

S Hankou sme sa dohodli, že vlasy trocha podstrihneme a dostaneme na ne farbu, ktorú som si vybrala. Avšak, ja som o tom celý deň premýšľala a dospela som k tomu, že keď zmena tak poriadna a nechcem len zmeniť farbu o milión odtieňov, ale chcem vlasy výrazne aj skrátiť. Po poslednom strihaní som zistila, že aj keď som to vždy odmietala, fakt som sa najlepšie cítila s vlasmi po ramená. Tie dlhé mi proste už prišli také nejaké nudné.

Znova ako pred niekoľkými rokmi som s touto myšlienkou zverila pár ľuďom a veľmi som nepochodila. Nebude to pekné, nebude sa mi to hodiť, nikto si to nevedel predstaviť a len čierna je dobrá. Najkritickejšie sa k tomu stavala mamina - presne tá mamina, ktorá mi to pred niekoľkými rokmi nechcela dovoliť. Vraj sa k čiernej určite znova vrátim (nie mami, nevrátim :)).

Ráno sme sa s Hankou stretli a oznámila som jej môj nový plán - krátke mikádo a svetlo svetlé ombre. Žiaden problém, Hanka zvládne aj toto! Ako prvý krok sme vlasy nahrubo odstrihli približne po ramená a naniesli prvú vrstvu odfarbovača. Bolo mi z toho trocha zle a šialene ma štípali oči a preto som sa chodila vetrať von pred salón, medzi ľudí, s bielymi pásikmi na hlave. Tajne som sa pod ne pozerala a sledovala proces odfarbovania. Oranžová ma trocha vydesila, ale Hanka povedala, že sa nie je čoho báť. Po 3 hodinách a po prvom odfarbení som bola na pár minút ryšavá a nasledovalo nafarbenie polovice vlasov výslednou farbou a na konce druhé kolo odfarbovača. Tentokrát som sa chodila von vetrať s alobalmi na hlave. Tmavá farba z dĺžok vpredu nešla dole úplne podľa našich predstáv, ani po niekoľkonásobnom nanesení a preto bude potrebné ešte jedno sťahovacie sedenie. Vzadu však boli krásne blond a ja som si ich musela stále, stále fotiť a veľmi som sa z nich tešila. (stále sa teším a niekedy sa pristihnem pri tom, ako len tak sedím a chytám si tie najviac blond vlásky a pozerám sa na ne :))

V ďalšom kroku sme na konce naniesli tónovač a vlasy ešte trocha skrátili. Po dlhých 7 hodinách bol výsledok na svete. A ja som bola v šoku ešte ďalší týždeň, kým som si na to zvykla. Prvé dni som stále neverila tomu, čo vidím v zrkadle. A neverili ani ľudia, nikto ma nespoznával a všetci boli v šoku. Reakcia však boli pozitívne, rovnako ako 12 rokov dozadu, keď som jeden deň z ničoho nič, prišla s čiernymi vlasmi :)

A viete čo? Možno to je s tými vtipmi o blondínach fakt pravda. Mám momentálne blond chvíľky oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým.