Pravá je tá, ktorou píšete

Počas môjho roka vo Francúzsku sa toho udialo toľko, že len o tom by sa dala napísať celá kniha (a niektoré okamihy odtiaľ v tej mojej knihe samozrejme budú). Pri jednom rozhovore pred pár dňami o tom, aké sú ženy nemožné vo veciach orientácie v čase a priestore, som si spomenula na jednu udalosť, pri ktorej nezlyhala len moja schopnosť orientácie na plnej čiare, ale aj logické a akékoľvek iné uvažovanie. A to celkom závažne. 

Pravdou je, že väčšina žien skutočne nemá orientačný zmysel. Dokážeme sa stratiť aj v nákupnom centre. Ja minimálne určite. Robí nám problém rozoznávať ľavú a pravú, pamätať si cesty a miesta, kde sme už boli a hlavne ako sme sa tam dostali a navigovať niekoho z bodu A do bodu B to je misia vopred odsúdená na neúspech. 

A teraz si predstavte, že ste nie len žena - tragéd orientátor, ale aj žena - ľaváčka. Ľaváčka, ktorej celý život hovoria, že pravá je predsa tá, ktorou píše. No lenže pravá je presne tá opačná. A táto konštelácia nie práve pre život najlepších predpokladov sa u mňa samozrejme stretla. Pri orientovaní v priestore sa často krát riadim nejakou asi intuíciou, alebo niečím podobným. Odbočím tam kde sa mi to páči viac a najviac častá hláška mojej navigácie je: ,,Idete opačným smerom, pri najbližšej možnej príležitosti sa otočte o 180 stupňov. A aj napriek tomu, že som sa dokázala stratiť na každom kontinente, v každom meste, na každom letisku, na ktorom som kedy bola, rozhodla som sa ísť študovať do Francúzska. Nejako tak som dúfala, že sa tam dokážem dostať. A aj dostala, celkom úspešne. Prvý krát. Aj druhý. A aj tretí. A potom som išla naposledy. Vo Francúzsku som mala ale nekonečne veľa vecí a cestovať lietadlom neprichádzalo do úvahy. Tak som si kúpila lístok na autobus. Každá letecká spoločnosť by odmietla prepraviť milión mojich ružových kufrov naspäť domov na Slovensko a ja som odmietala nechať tam čo i len jednu vec. Všetko som potrebovala! Každý spomienkový papierik, všetky poznámky zo školy, niekoľko kníh, ktoré som si kúpila a aj zosušený gaštan, pretože som ho dostala. 

Keby akákoľvek normálna mama na tomto svete mala za dcéru mňa a ja by som jej oznámila, že plánujem cestovať do inej krajiny inak než priamo, bez akéhokoľvek prestupu, zbláznila by sa od strachu. Lietadlo je istota - nastúpiš a vystúpiš v cieľovej destinácii. Nemôžeš vystúpiť inde. V autobuse môžeš. No mamina je už rokmi a skúsenosťami so mnou tak obrnená, že niekedy mám pocit, že ju by už nerozhádzalo ani to, keby som jej poslala správu z vesmírnej lode, že som kdesi mimo planétu a neviem, ako sa dostať naspäť.

Po podrobnom prehľadaní všetkých spojov medzi Slovenskom a Francúzskom sme našli jeden. ktorý mal ísť Bratislava - Clermont- Ferrand priamo. Žiadne prestupy, žiadne komplikácie, žiadne neočakávané neriešiteľné situácie. Ako stvorené pre mňa. Nasadnem v Bratislave, posedím si niečo okolo 26 hodín a vystúpim v Clermonte. Predstava, že mám sedieť na jednom mieste 26 hodín ma síce desila, no nie tak veľmi ako to, že by som mala vo Francúzsku nechať čo i len jeden pár topánok, ktorý som si tam za ten rok zaobstarala. 

Na autobusovú stanicu ma doviezla mamina, ktorá sa pre istotu ešte uistila u šoféra, či skutočne cestujeme priamo. Neviem, kto bol v tomto momente vydesený viac - či šofér, ktorý nechápal, prečo si mamina vôbec myslí, že cestujeme priamo, keď nás čakajú dva prestupy, alebo mamina, ktorej táto informácia takmer spôsobila spontánnu hluchotu. 

V tomto momente ale nebol čas na zmeny plánov. Mala som kúpený spiatočný lístok a bola som pripravená na to, že z Francúzska si odnesiem úplne všetko, čo tam na mňa čaká. Ktovie, či by som nastúpila, keby som vedela, aká dráma ma dnes zase čaká.  

Cesta to bola šialená a ešte sme ani nevyšli z Bratislavy a už sme stáli takmer hodinu v kolóne. Rozhodla som sa čas tráviť čítaním, z čoho mi samozrejme bolo zle a za slovenskými hranicami som mala pocit, že budem zvracať. Na úvod 26 hodín dobré. Nepamätám si presne, čo som tých milión hodín v autobuse robila, no niekedy okolo polnoci som zaspala a dúfala, že prestup ktorý ma čaká ráno nejako zvládnem.  

Prestup v Štrasburgu prebiehal nečakane úplne bez problémov. O piatej ráno nás zobudili, zastavili, vystúpili sme a na zastávke sme prestúpili do ďalšieho autobusu do Lyonu. Sama som bola prekvapená, aké to bolo jednoduché a ďakovala som prepravnej spoločnosti, že mi nedali ani najmenšiu príležitosť na to, aby som to nejako posrala a dostala sa úplne inde, ako som potrebovala. No radovala som sa predčasne. Nie nadarmo sa hovorí - nehovor hop, kým nepreskočíš. Nuž, to je to kúzlo frazeologizmov, ktoré vždy fungujú, no na ich význam si vždy spomenieme až neskoro. Koľko vecí by sa vyriešilo len tým, keby sme nežili v tomto idiotskom posune v porozumení k vlastnému životu.

V Lyone nás autobus plný Poliakov vyložil a inštrukcie boli na prvý pohľad jednoduché. Dostali sme lístok, ktorý sme mali odovzdať vnútri autobusovej stanice, kde nás mali na spoj zacheckinovať. V ďalšom kroku nájsť správne nástupište a počkať na správny autobus. Niečo čo robím pravidelne a pravidelne aj pomerne úspešne. 

Pri okienku mi pani zobrala lístok a vymenila ho za papierik s číslom 400. Nástupište bolo hneď vedľa a keďže na ňom stáli všetci Poliaci, s ktorými som do Lyonu pricestovala, vyhodnotila som to ako správne miesto. (Teraz, keď sa nad tým zamyslím, bol to dosť chybný predpoklad, však oni mohli ďalej pokračovať úplne inde, než ja. Vtedy mi to ale prišlo absolútne logické). Po pár minútach prišiel autobus, do ktorého nastúpili všetci moji pôvodní spolucestujúci. V tom momente mi už vôbec neprišlo divné, že by mohli cestovať aj niekam úplne inam a ja som nenastúpila. Na autobuse nebolo napísané, že ide do Clermontu a nechcela som predsa cestovať niekam inam, všakže. Veď som na druhý deň ráno mala školu. Ostala som teda sedieť na nástupišti a ďalej si čítala knihu. Po nejakej dobe, ktorá sa mi zdala príliš dlhá, som začala rozmýšľať a pozerať sa okolo seba. V jednej ruke kniha, v druhej papierik s číslom 400. Okolo mňa plno zaparkovaných autobusov a na nástupišti plno ľudí s papierikmi s číslom 600. Na tejto situácii niečo nehralo.

Vtedy som si všimla jeden podstatný detail. Každý autobus mal za čelným sklom tabuľku s číslom. 120, 300, 800. Žiadne názvy miest. Akosi mi to začalo dochádzať. Neuróny ožili, posunuli si túto informáciu a časť mozgu, ktorá doteraz vypovedala činnosť sa prebrala k životu. Na zastávke sedeli ešte dvaja páni, ktorí pricestovali so mnou a zjavne tiež nepochopili hru s číslami. Vrátila som sa k okienku, informovať sa, či je možné môj lístok prečekovať a ísť neskorším spojom. Nie len že to možné nebolo, no dnes už žiaden autobus do Clermontu necestoval. 

Vzhľadom na to, že v mojom živote sa podobné extrémne situácie vyskytujú tak pravidelne, ako bežný človek nakupuje v supermarkete, ja som už ani nepotrebovala robiť paniku. Načo. Po tom ako ma pár týždňov dozadu zamkli na celú noc na najväčšej autobusovej stanici v Paríži Gare du Nord, ma nejaké prenocovanie v Lyone nemohlo vôbec vyviesť z miery.  

Vrátila som sa na nástupište a opýtala som sa Poliakov, kam cestujú. Po ultrarýchlom vzhliadnutí mapy som usúdila, že ich mesto je mojim smerom a že by som mohla cestovať s nimi. Prišiel autobus s číslom 600 za čelným sklom. Ľudia si začali odkladať kufre do útrob autobusu a ja som prišla za šoférom, ktorý kufre zrovnával, či cestujú cez Clermont. Odpovedal jasné a stručné nie, ktoré by som pochopila v úplne každom jazyku. No dodal niečo, čo mi ani po trištvrte roku štúdia vo francúžštine jasné nebolo. Z úvah o tom, ako presne by som túto noc v Lyone chcela tráviť a či tam niekoho nepoznám ma vytrhlo to, ako presne ten istý šofér, čo mi oznámil že do Clermontu určite necestujú, vzal moje ružové kufre a naložil ich do autobusu. Situáciu som vyhodnotila tak, že teda asi cestujem. Druhému šoférovi pri dverách som odovzdala moje číslo 400, ktoré si odložil na kôpku so 600vkami a celkom zjavne jeho porovnávací algoritmus pochybil. Fakt neviem, čo som si v tom momente myslela, no ako si tak matne pamätám, dúfala som, že ak by v Clermonte aj náhodou pôvodne stáť nemali, zastanú mi. V živote by mi nenapadlo, že vôbec existuje nejaká reálna šanca, že by do autobusu pustili niekoho, kto má úplne iný lístok a cestuje niekde úplne ale úplne inde. A Poliaci nastúpili tiež a tí predsa inú mojim smerom.  No ibažeby nie. 

Našla som si miestečko v autobuse a začala znova rozmýšľať. Napísala som smsku priateľovi, ktorý v tom momente takmer skolaboval. Nebol to typ, ktorý by zvládal vyhrotené situácie. A to ani tie moje. Na sedačke vedľa mňa boli prospekty autobusovej spoločnosti. Madeira, Coimbra, Serra de Estrela, surfovanie, portské víno, PORTO, LISABON! KRISTE PANE, PORTUGALSKO!

Otvorila som google mapy a pozerala som na modrú guľôčku, ktorý ukazovala moju aktuálnu polohu. Pomaly ale iste sa pohybovala smerom na juh, úplne opačným smerom, ako ležalo moje mestečko. A nech mi to už s navigáciou, kompasmi a buzolami veľmi nejde, sever od juhu dokážem rozoznať. Väčšinou. 

Najviac nad vecou ale bola mamina, ktorej keď som napísala smsku, že som omylom nastúpila na autobus, ktorý ma pomaly ale iste unáša do Portugalska, odpovedala, že to je dobre, že v Portugalsku som ešte nebola. A že musí ísť spať, lebo ráno vstáva. Vďaka Ti mami, za Tvoju absenciu materinského citu. Keby si nejaký mala, už sa liečiš na psychiatrii. 

Upokojila som sa tým, že sa stáva, že autobus obíde dedinu a vlastne si urobí cestu navyše a nakoniec sa vráti naspäť. Samozrejme že existujú také prípady, ale je ich žalostne málo. A štatistika zase hrala proti mne. Keď už to ale na obchádzanie nejakých dedín naozaj nevyzeralo a nepredpokladala som, že by sme išli omrknúť Nice a Montpellier a vrátili sa naspäť hore, rozhodla som sa, že na najbližšej zastávke vystúpim. Výborne Nikoleta. Poprosím potlesk. Ja si doteraz za tento počin tlieskam.  

Na najbližšej zastávke som vystúpila, bez toho aby som vedela, kde presne vôbec som, čo to je za mesto a ako sa odtiaľ dokážem dostať do Clermontu. Nemala som internet, pomaly sa stmievalo a táto dedina mala autobusovú stanicu podobnú ako v Rimavských Zalužanoch. Dve zastávky, jedna plechová búdka a okolo prešlo jedno auto za pol hodinu. Najväčší problém však nastal keď som zistila, že do Clermontu sa z tohto miesta viem dostať až o dva dni. Toto už začínalo byť zaujímavé. 

Sadla som si na kufor a rozmýšľala, čo idem robiť. Začal sa mi vybíjať telefón a na tomto mieste to vôbec nevyzeralo tak, že by tu vôbec mohli mať nejaký hotel. Prišiel nápad, svitla nádej, idem stopovať. Vytiahla som poznámky z jadrovej fyziky na skúšku a na druhú stranu som ružovou fixkou napísala veľkými písmenami Clermont - Ferrand. Postavila som sa na cestu a čakala na to, kedy okolo pôjde nejaké auto. Na tabuľku som svietila telefónom, keďže medzičasom sa celkom solídne zotmelo. Netrvalo to dlho a jedno auto mi zastalo. Niekoľkokrát som im povedala názov mesta, kam chcem ísť a vyzerali, že ma tam skutočne dokážu dostať. Naložili sme kufre a šťastne sme sa viezli domov. Rada by som povedala, že tu niekde to skončilo a šťastne som sa dostala do Clermontu. No veľká dráma bola len predo mnou.

Po polhodine cesty sme zastali na pumpe, pretože posádka auta sa chcela ísť najesť. Ja som medzitým chcela vybaviť telefonát a všetkých doma ubezpečiť, že som v absolútnom poriadku (najlepšie na intráku v posteli - neviem či by niekoho z rodiny informácia o tom, že cestujem v noci v aute s cudzími ľuďmi v cudzom štáte upokojila). Po niekoľkých minútach telefonátu som sa vrátila k autu, resp. k miestu, kde pôvodne auto bolo. No teraz už nie. Až v tomto momente ma fakt chytila panika. Všetky moje veci. Dva ružové kufre. Kabelka. Peňaženka. Doklady. Veci do školy. Ostala som stáť na pumpe kdesi v strede Francúzska, bez veci, len s mobilom s 3% batérie. Nepamätala som si ani aké auto to bolo, len približnú farbu a ľudí v ňom by som tiež nedokázala opísať (v tejto celkom bežnej ľudskej schopnosti tiež celkom tápam). Chvíľku som tam len tak stála a rozmýšľala. Najprv sa mi chcelo plakať, neskôr mi to všetko prišlo celkom vtipné. Rozmýšľala som nad tým, ktorá z mojich podobných tragikomických historiek sa dostala až do takejto vyhrotenej situácie. Usúdila som, že vôbec žiadna. Sadla som si na obrubník a v úplnej zúfalosti sedela asi polhodinu, ktorá mi ale pripadala ako celá večnosť. Niekoľkokrát som si spomenula na situáciu v Lyone, kedy som mala pocit, že to horšie byť nemôže. Ale čoby nie, vždy to môže byť horšie, Nikoleta! A to sa už konečne nauč, že vetu ,,horšie to byť nemôže" nevyslovujeme! 

Neviem, ako dlho som tam sedela a ako vôbec som tú situáciu chcela riešiť, keď som zrazu počula: ,,Nikooool, tu sme, museli sme preparkovať. Ideme?" V tomto momente, v tomto štáte a možno pokojne aj na celom svete nebol šťastnejší človek. Keby mal ten kameň, ktorý mi v tom okamihu padol zo srdca fyzickú hmotnosť, vychýlil by o tri centimetre planétu z obežnej dráhy.  

Šťastný koniec prichádza až tu. Do Clermontu som sa nakoniec úspešne dostala. Až niekedy nad ránom a o veľa hodín neskôr, než som pôvodne plánovala, no dostala. A síce som sa ráno do školy nezobudila ani náhodou, aspoň som do nej o niekoľko hodín neskôr trafila. A to je často krát oveľa dôležitejšie. Nie prísť načas, ale vôbec prísť na správne miesto.

A aby som nezabudlaaa :)

Majte sa krásne a nezabúdajte, pravá je tá, ktorou píšete! :)

Vaša