Mal to byt jeden z tých šťastných dni, kedy si večer ľahnem do postele s tým dobrým pocitom. Tak strašne šťastná. Poznáte to. A všetko vyzeralo tak, že to tak skutočne bude. Tešila som sa domov po tréningu, na to, ako si dám teplú vaňu a pozriem si seriál. Ale tak to nemalo byť.

Odkedy som v Prahe, snažila som sa presvedčiť niekoho z kamarátov, aby so mnou išiel na verejné ľadové korčuľovanie. Ja to úplne milujem. Ľad, korčuľovanie, hokej, hokejistov. A všetko okolo toho. Pripomína mi to moju strednú školu, roky v Martine. Tie krásne roky v Martine. Tak strašne mi to chýba.
A ten šťastný deň nastal a konečne sme sa dohodli. Dva dni dopredu som sa vytešovala ako malá, veď konečne idem na ľad! O tom mojom prežívaní emócií oveľa viac, ako normálni ľudia, som tu už popísala dosť a toto bol deň, ktorý sa v tejto súvislostí zapíše veľmi hlboko do mojej pamäte. Taký veselý, taký šťastný a emóciami všetkých druhov nabitý.
Korčuľovanie sme si maximálne užili, Kaťa mi stále hovorila, že vyzerám, že som fakt šťastná! A ja som skutočne bola. Obidvom sa nám to veľmi páčilo a dohodli sme sa, že budeme chodievať častejšie. Po korčuľovaní sme išli do mojej obľúbenej vegánskej reštaurácie na jedlo, kde to Kati chutilo aj napriek tomu, že je všežravec. Ďalšia vec, ktorá mi vyčarovala úsmev na tvári. Okrem toho, že sme jedli, sa na tomto mieste stala ešte jedna vec. Zabalila som do Vianočného baliaceho papiera naopak (nepáčil sa mi) ŠŤASTIE. Že ako sa dá zabaliť šťastie?
Pred dvoma dňami som Matějovi hovorila, že mám najväčšie šťastie na svete a že mu rada trocha darujem. Celú sobotu som rozmýšľala nad tým, ako mu symbolicky odovzdať štvorlístok, ktorý som niekedy našla a sušila si ho v knižke a ktorý sa všeobecne považuje za symbol šťastia. Nakoniec som to vymyslela a celý sobotný večer strávila výrobou ,,krabičky na šťastie". Po tom ako sme dojedli som šťastie zabalila a odniesli sme mu ho do Emy. Tak veľmi som ho chcela potešiť a predsa platí - čo dávaš, to sa Ti vracia aj späť. Ale namiesto šťastia, som  naspäť dostala niečo úplne iné.
Na crossfit som prišla troška vystresovaná z toho, čo sa práve udialo a srdce mi bilo ako šialené.  Nechápala som, ako mňa, vždy nad vecou, dokázal jeden chlap tak vyviesť z rovnováhy, ale nepripisovala som tomu nejaký veľký význam. Chvíľku som rozmýšľala, že možno by bolo lepšie tréning vynechať a len sa pozerať, nech si v tomto excitovanom stave nejako neublížim. Nakoniec rozhodla láska k činkám a aj napriek veľmi nezvyčajnému citovému rozhodeniu, som tréning absolvovala úplne s prehľadom.
Z crossfitu som odchádzala s obrovským úsmevom na tvári a s tak dobrý pocitom z dobrého dňa. V električke sme sa s Kaťou (a všetkými ľuďmi okolo) smiali na mojich hlbokých myšlienkach, ktoré sa ako celý deň - niesli v duchu ,,šťastia". A konkrétne na tom, keď som začala nahlas rozmýšľať nad tým, prečo ľudia berú za symbol šťastia práve štvorlístok. Však je to predsa genetická modifikácia obyčajnej ďateliny. Defekt prírody. Vymyslela som, že by nebolo na škodu, aplikovať túto zaužívanú vec na chlapov. ,,Nájdem si nejakého retarda a budem dúfať, že mi prinesie šťastie." V tomto momente sa už na mne smiali všetci ľudia okolo a bola som rada, že vystupujeme.
Poslednou zastávkou dnešného dňa mal byť obchod, kde sme s Kaťou prebrali to, ako od zajtra začneme spolu pravidelne behať, ako budeme na crossfite dvíhať ťažšie váhy, ako si spolu upravíme jedálniček a ako budeme do konca roka krásne. Že to SPOLU zvládneme! Toľko plánov a ja som sa tak strašne tešila.

Odchádzali sme z obchodu a práve som s absolútnym nadšením niečo vysvetľovala, keď sa to stalo. V jednom momente sa zrútilo úplne všetko. Všetky plány, všetko nadšenie, všetko šťastie. Padla som na zem v slzách a neskutočnej bolesti. Na ten zvuk, ktorý urobila tá noha, keď som nešťastne dostúpila, ale hlavne na ten pocit zúfalstva z toho, ako mi postupne dochádzalo čo sa stalo a čo to pre mňa znamená, asi veľmi dlho nezabudnem. No čo sa dialo ďalej si pamätám len veľmi matne. Bola som v takom šoku, že vôbec nie som schopná spätne zrekonštruovať všetky udalosti, ktoré sa po úraze diali. Kým som sa spamätala, Kaťa už telefonovala so záchrankou a podávala mi telefón, kde sa ma pani pýtala, čí vidím kosť (o bože!). Do pár minút bola na mieste sanitka, naložili ma na lehátko a pýtali sa milión informácií o tom, ako sa to stalo. Mňa nezaujímalo nič iné len to, prečo Kaťa nie je so mnou v sanitke a nech ju tam nenechajú, že bez nej nikam nejdeme. Tiež som odmietla ísť na Bulovku, pretože tam ma nemajú radi a chcela som, aby ma zaviezli úplne hocikam, len nie tam. Páni záchranári mi vyzuli topánku a nasadili na nohu dlahu a ja som pišťala a plakala a zase píšťala a zase plakala. Dúfala som, že to je tá najhoršia bolesť, ktorá ma čaká, ale nebolelo to o nič viac než teraz aj pod vplyvom všetkých možných liekov proti bolesti.

Pamätám si ako mi v sanitke merali tlak a ja som nechcela dať ruku, pretože som si myslela, že mi chcú pichať kanylu. Čo neskôr aj chceli, ale to som odmietla. Hrdina, vydržím každú bolesť, okrem tej, keď mi niekto pichá niečo do žily. Toto rozhodnutie som o pár chvíľ neskôr, keď som ešte dve hodiny ležala kdesi v nemocnici na lôžku, skutočne ľutovala. 

Nech to vyzeralo akokoľvek tragicky a bolelo to tak šialene, že mi slzy tiekli bez zastavenia ešte do druhého dňa, v sanitke sme mali celkom zábavu a veľa sme sa smiali. Cez slzy. Cez záplavu sĺz. Stále na niečom. Fakt neexistuje moment, kedy sa ja nesmejem? Je udivujúce, že si dokážem udržať dobrú náladu aj v takejto situácii. Záchranárom som porozprávala, že podľa môjho scenára práve ležím s knižkou vo vani s penou a užívam si to. A že ma mrzí to, že sa mi tesne predtým vybil telefón a túto chvíľku si nemôžem zvečniť a dať na blog. Predsa len, fotku v sanitke som ešte nemala. Cez môj blog, prácu, fyziku, darované šťastie a alergiu na mäso, mrkvu a cibuľu sme sa dostali až k tomu, že v sanitke by mohli mať nejakú zásuvku a záchranár mi navrhol, že ma na blog vyfotí. 

Páni záchranári mi povedali, že to možno bude už o týždeň v pohode a nič ma vtedy nemohlo upokojiť viac. Zrejme to urobili len preto, lebo podľa farby nohy museli vedieť, že o týždeň v pohode rozhodne nebudem. 

Po príchode na Bulovku (žiaľ moje zúfalé priania o inú nemocnicu neboli splnené) ma odviezli do nejakej chladnej miestnosti a preložili na posteľ. Dlho sa nič nedialo, nikto nechodil, až kým nepriviezli slečnu, ktorá sa nedokázala hýbať, pretože ju v nejakej adrenalínovej, dobrodružnej hre medzi seba privrzli dva veľké valce, ktorým sa nestihla uhnúť. Tiež dobré. Tá v ruke kanylu mala a fakt som jej v tomto momente závidela. Bolesť, ktorú som vtedy prežívala sa nedala vydržať a jediná vec, ktorú som vtedy bola schopná urobiť, bolo z posledných percent batérie napísať na messangeri Matějovi správu, že by som potrebovala časť môjho šťastia hneď naspäť. Ach, to je irónia!

Po tom ako ma odviezli na RTG a doktor mi dal dosť necitlivo dlahu z nohy dole, som mu vysvetlila, že sa ma nemá dotýkať. Že nech sa len pozerá. Nie vždy som úplne najmilšia, no v tomto momente mi to bolo fakt jedno, len som už ďalšiu bolesť zažiť nechcela. Doktor mi oznámil, že to zlomené nie je, no čaká ma minimálne 6 týždňov bez chodenia a športu. Po tejto informácii som spustila hysterický plač a nech som si už pár minút dozadu hovorila, že nič nemôže bolieť viac, táto informácia ma psychicky bolela omnoho viac. Sestrička mi nohu obviazala, strčila do ruky barle a že papa. Čože? A ako mám ako odísť? To už nikoho nezaujímalo. Táto Bulovka ma nikdy neprestane prekvapovať. Na chodbe ma už čakala Kaťa, ktorú keď som videla spustila som ďalší hysterický plač. V nedeľu v noci som potrebovala niekoho, kto by ma odviezol domov. Kedže však bývam od Bulovky kúsiček, vymysleli sme, že ukradneme vozíček a domov ma Kaťa dotlačí. Keďže sa ako cudzinec ale bála vyhostenia z EÚ, počkali sme na kamaráta, ktorý nás domov odviezol. 

Kto by to bol čakal, že tento deň skončí tak, že budem o pol 12 v noci sedieťna chodbe nemocnice na Bulovke a plánovať to, ako ukradnem vozíček, aby som sa dostala domov? 

Zistila som, že všetko v mojom živote musím byť vyvážené. Že keď sa stane niečo absolútne úžasné, musí proste prísť niečo zlé. Pamätáte sa ako som postúpila do semifinále MISS Slovensko a bola som asi najšťastnejšia na svete? A ako som potom zabudla v bankomate kreditku a ostala v noci na vlakovej stanici v Žiline a nemala sa ako dostať domov? Čím šťastnejší a lepší okamih prežijem, tým horšia bude odpoveď, aby všetko ostalo vyvážené. Extrémy môjho života. Nedávno som rozmýšľala nad tým, že sa blíži koniec roka a mňa čaká spísanie tých najdôležitejších momentov. A to je jeden extrém za druhým. Od neskutočného šťastia až po tú najčiernejšiu čiernu dieru. No na druhej strane, všetko zlé čo sa stalo, malo svoj dôvod. A verím, že tak to bude aj teraz. Však kde som bola počas finále MISS Slovensko? Doma so zápalom mozgových blán.

Dúfam, že sa máte krajšie ako ja 😡

Vaša

Pred pár dňami mi jeden človek povedal, že mám pretočený rebríček hodnôt, že neviem čo je dôležité, že som smutná kvôli maličkostiam, rozhodila ma misska a aj hlasovanie o Blogera roka. Že na svete je toľko chorých ľudí, ktorí by dali všetko zato, aby boli zdraví. Áno, pre mnohých je zdravie hodnota len vtedy, keď ho nemajú. A vtedy by mi ani nenapadlo, že už o pár hodín sa táto múdrosť prejaví v plnej sile.

V piatok ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom na ľavej strane tváre. Normálne by som tomu nikdy žiadnu dôležitosť neprikladala, ale kedže som sa pohybovala v prostredí, kde sa infekčná choroba vyskytovala a veľa ľudí ochorelo, mysľou mi to na okamih prebehlo. Navštíviť doktora ma ale donútil až varovný signál v podobe zvýšenej teploty, ktorá je u mňa počas chorôb veľkou raritou. Do ordinácie som prišla s konkrétnou diagnózou, avšak to sa doktorovi vôbec nepozdávalo, Príznaky choroby si vygooglil na internete (!!!!) a domov ma poslal s tým, že ma najskôr asi ofúkol vietor a v prípade zhoršenia, mám ísť na infekčné oddelenie do nemocnice na Bulovke. Tak fajn. Len pre mňa dobré, ležať týždeň so zapálenou tvárou by sa mi fakt nechcelo. Nehovoriac o tom, že som chorobou mohla nakaziť aj ďalších ľudí.
Počas dňa mi ale bolo stále horšie a horšie a večer som nemocnicu predsa len navštívila. Sestrička mi síce obávanú diagnózu potvrdila, no poslala ma domov, že je to detská choroba a lieky na ňu neexistujú. Že mám cmúľať kyslé cukríky, aby mi stále pracovali slinné žľazy a opuch sa nezväčšil. Zabudla ma ale upozorniť na fakt, že som vysoko infekčná a môžem nakaziť každého, s kým prídem do kontaktu. Ledva som sa došmochtala domov, kúpila BonPari SuperKyslé a prišiel víkend. Víkend s detskou chorobou. Ten najhorší aký som za posledné roky zažila. V sobotu som sa zobudila so šialeným opuchom tváre a aj keď som dovtedy ešte trocha verila, že možno ma fakt len ofúkol vietor, toto mi potvrdilo všetky obavy. Celý víkend som mala 40 - tky teploty, cez opuch som nedokázala piť ani jesť a cmúľanie tých debilných kyslých cukríkov bolo asi tak podobne príjemné, ako keď si nožom zarežete 10 centimetrov do ruky a pokvapkáte citrónom. Jediným pozitívom ťažkého priebehu choroby bolo to, že som nikoho nemohla nakaziť. Ledva som sa odplazila do kuchyne po čaj a tak som všetky plány na víkend musela zrušiť. Chvalabohu. Opuch tváre sa každou hodinou zväčšoval a keď ma aj notebook odmietol pustiť na základe rozpoznávania tváre, vedela som, že je zle.

V nedeľu večer som telefonovala do nemocnice, aby som sa informovala, či je takýto priebeh normálny. Ledva som dokázala vysvetliť ako mi je, sestrička (presne tá, ktorá ma v piatok poslala domov s cukríkmi) sa znova tvárila, že nevie, či mám vôbec chodiť a či nevydržím do pondelka, nakoniec ale prikývla, že MÁM TEDA PRÍSŤ, KEĎ INAK NEDÁM. Keby som vtedy bola vedela, čo ma v najbližších dňoch čaká, do tej nemocnice by ma nikdy nikto nedostal.
Jediná vec, ktorá sestričku zaujímala bola, či som cmúľala kyslé cukríky! Až keď som jej vysvetlila, že to fakt nepomáhalo, mi bola ochotná zavolať doktorku. Verdikt bol jasný - hospitalizovať. Vlastne som s tým aj rátala. Aj keď moja malá kabelka v ktorej som nemala vôbec nič svedčila o opaku. Na oddelení ma už čakala nepríjemná sestrička, ktorá ma najprv nechala čakať asi hodinu, kým si obslúži ostatných pacientov, potom mi kanylu do ruky pichala na trikrát s poznámkami, že nie som na hoteli a nemám fňukať. Zakázala mi vychádzať z izby po celú dobu čo tam budem a na dvere mi zavesila tabuľku ,,Pozor, infekcia".
Udalosti nedele až utorka sa mi celkom zlievajú, neviem ich zoradiť chronologicky ani si všetko presne nepamätám. Vôbec si nepamätám 5 minútový rozhovor v nedeľu v noci s maminou, ani niektoré rozhovory na Facebooku. Ráno som sa ale zobudila naštvaná, že sa mi mamina ani neozvala a nedvíhala mi telefón. Dobre si tiež pamätám to, ako som niekoľkým ľuďom hovorila, (neviem kto bol sestrička a kto doktorka a denne sa tu striedalo strašne veľa ľudí) že nejem mäso a že ich prosím o vegetariánske jedlo. Vtedy som si naivne myslela, že to problém predsa byť nemôže. No to teda mohol. A ešte aký!
Nonstop mi kvapkali neskutočne bolestivé infúzie a dostávala som lieky na tlmenie bolesti, teploty a na spanie. Všetko strašne bolelo, stále mi tiekli slzy bolesti, tvár mi puchla viac a viac a keď som sa postavila, nedokázala som udržať rovnováhu. Najkrízovejší deň bol určite utorok, kedy mi oznámili, že mám ďalšie dve diagnózy, ktoré sa pri tej prvej môžu vyskytnúť a na druhý deň ma čaká odber tkaniva mozgovomiešneho moku. Predstava, že mi o pár hodín chce niekto pichať ihlou do chrbtice ma tak vystrašila, že som celý večer preplakala. A aby to bolo nebolo všetko, na každý denný chod som dostala iné uvarené zviera. 3 dni som sa sťažovala každému, kto mi vošiel do izby. Sestričkám, doktorkám, upratovačke, primárke, každému. Vždy jedlo odniesli a doniesli ďalšiu a ďalšiu infúziu. Poslali mi na konzultáciu nutričnú poradkyňu, ktorá mi chcela podávať rozmixované mäso, aby som nevedela, že to je mäso (fakt?!). Nakoniec ale prisľúbila vegetariánsku stravu, ale ani to nepomohlo a najbližšie dva chody mi znova prišlo mäso. Veci sa pohli až vtedy, keď som napísala oficiálnu sťažnosť vedeniu nemocnice. Aj keď prvá odpoveď bola, že vegetariánsku stravu už dostávam, neskôr za mnou prišla primárka, ktorá mi vysvetlila, že môj krvný obraz je životohrozujúci, že potrebujem transfúzie a hlavne mäso. Nikto ma ale nebude presviedčať, že mäso pre život potrebujem a preto som ho odmietla jesť znova. A asi to také nevyhnutné nebolo, lebo v ten deň som dostala na obed prvé vegetariánske jedlo. (Plné mlieka z ktorého mi bolo ešte ďalší deň zle, no pýtať si vegánsku stravu, to sa mi zdalo po tom čo som prežila ako úplná šialenosť).
Ja rozumiem, že všetko toto čo sa dialo s jedlom nebola chyba sestričiek a nikto to nerobil schválne, ale nechať chorého človeka viac ako 3 dni bez jedla, len s raňajkami a navyše takého, ktorý ma tak zlé výsledky krvi, že mu chcú pichať transfúzie, mi príde ako maximálne nezodpovedná a nezvládnutá vec!
Streda bol prvý deň, kedy som sa cítila naozaj lepšie. ustúpila teplota a bola som schopná prejsť k oknu a naspať do postele. Infúzie mi jednoznačne pomohli aj keď ruka v ktorej som mala kanylu ma bolela tak, že už hodinu pred ďalšou infúziou som plakala od bolesti, lebo som vedela, čo ma čaká. Sestričky sa ku mne správali odporne a keď som na túto skutočnosť jemne poukázala, bolo mi odvrknuté, že sa nemám čudovať. Tak fajn, tu si kamarátov asi nenájdem.
Najšťastnejší moment celého pobytu bol určite ten kedy mi oznámili že končia infúzie a kanyla ide z ruky von a najsmutnejší, keď mi povedali, že ma čakajú dva mesiace bez cvičenia.
A aby toto nebolo všetko, ešte jedna pikoška. V piatok ma poslali na vyšetrenie do inej budovy. Sanitkou. Kde by ste sa cítili bezpečnejšie, ako práve v sanitke? Tak z vyšetrenia ma pán sanitár vrátil s krvavými kolenami, modrinou na hlave a s otrasom mozgu. Vie mi niekto vysvetliť ako sa toto môže stať? Vraj mu niekto vbehol do cesty. A sestričkám na oddelení povedal, že som mu spadla! Celý deň sa nič nedialo, všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. Nikto sa na mňa neprišiel pozrieť, ani mi nevyčistili kolená. Asi by sa nič nebolo ani stalo, keby fakt nahnevaná mamina nezavolala riaditeľke nemocnice a neopísala všetky udalosti od piatka, ktoré sa tu stali. Od toho, ako ma so 4 vážnymi diagnózami poslali domov, ako mi 3 dni namiesto jedla pichali infúzie až po to ako so mnou sanitár havaroval pri ceste z vyšetrenia.
Dnes za mnou prišla primárka oddelenia, urobili mi dodatočné vyšetrenia, 3 x mi vyleštili izbu, 2 x vysypali kôš, prezliekli posteľ a sestričky sa niekoľkokrát denne prídu opýtať, či niečo nepotrebujem. Všetci sa usmievajú a oslovujú ma pani inžinierka. Toto nebude len tak, ktovie, čo mi sypú do tej rozmixovanej mrkvy. 

A asi som toto všetko mala zverejniť až keď budem doma, mimo ohrozenia života.