Z epizódy: KEDY KONEČNE DOSTANEM ROZUM?

12:22

Niekedy mám pocit, že si ľudia o mne neoprávnene myslia že som blázon. Ale mne pomaly dochádzajú argumenty na obranu. Minulý týždeň, počas najväčšieho tepla som si v Dráčiku kúpila nafukovací bazén, následne ho nafúkla, napustila vodou na izbe na intráku a urobila Pool Party. Kedže sme do okna vyložili repráky, na balkóne spievali a pozývali cudzích ľudí na kúpanie, ani sa nemôžem čudovať, že na druhý deň sa mi cudzí ľudia zdravili a pýtali sa, či sme nikoho nevytopili. Výhražný prst pani vrátničky s veľavravným "Nono" hovoril za všetko. Na druhý deň sa už neodporúčalo robiť rozruch na intráku a tak sme sa pobrali do mesta. Na Hviezdoslavovom námesti pred Carltonom som do fontány naliala pollitra levanduľovej peny do kúpeľa a konečne si splnila to, čo som chcela urobiť odvtedy, ako som prišla do Bratislavy. Pôvodne sme mali vybranú fontánu pred prezidentským palácom, ale tá žiaľ v inkriminovanom čase nestriekala. Peny bolo veľa, pomaly stúpala a námestie pred hotelom voňalo naozaj krásne levanduľovo. Po tom ako sa začali zbiehať ľudia a fotiť si to, sme museli ujsť, predsa len sme boli nápadní- mokrí a od peny. Len ma mrzí, že neviem, do akej výšky nakoniec pena stúpla. Preto bude potrebné experiment zopakovať. Ale v pôvodnej prezidentskej fontáne. 
Víkend bol pokojný, niesol sa v znamení rodinnej oslavy a okrem toho že sme na chate opili 12- ročného chlapca a o tretej ráno zmizol bratranec sa nič nezvyčajné nestalo. 
Dnes večer odchádzam znova do Francúzska tak od rána len behám hore- dole a vybavujem veci. Cestou výťahom hore som telefonovala s kamarátom a ako vždy som rozhadzovala rukami, ako to robím, keď rozprávam. Neviem ako, ale zrazu mi vyletel z ruky telefón a spadol do výťahovej šachty. Dovtedy som si myslela, že ani v snahe všetkých fyzikálnych zákonom mu vyhovieť, nie je možné, aby tam vošiel. Ale on to dokázal. Tak som sa pobrala za pani vrátničkou, oznámiť jej, že by som sa potrebovala dostať do výťahovej šachty. Zdesene na mňa pozrela a opýtala sa, či si z nej strieľam a že po tom ako včera inžinieri vyhadzovali z najvyšších poschodí monitory, už nikomu neverí. V záujme záchrany môjho telefónu som jej neoznámila, že bývam úplne hore a čerstvo pečených inžinierov som milo pozvala práve na môj balkón, nech si odbavia svoje potreby a nech vyhodia trebárs aj seba ak mi bude potom titul milší. A tiež že v čase, keď ich hľadala a klopala mi na dvere som 10 ľudí skrývala na záchode, balkóne a kúpeľni, so všetkými monitormi a tlačiarňami. Po telefonáte s opravárom som polhodinu počkala, poplakala som si a rozlúčila sa s mojim milovaným telefónom. Však nebolo možné aby pád z tretieho poschodia prežil, navyše už s rozbitým displejom (o párty s ragbistami, kde sa to stalo, som písala pred pár týždňami). Po príchode opravára a otvorení výťahovej šachty ma práve asi neznášali všetci inžinieri, ktorí včera skončili školu, dnes sa museli odsťahovať z intráku a kvôli odstavenému výťahu museli nosiť svoje veci po schodoch. Pán opravár mal pre mňa smutnú správu a podal mi úplne rozbitý telefón. Avšak, NIE MÔJ ! Nerozumiem, kto nemal záujem si odtiaľ vybrať svoj telefón, keď mu tam spadol. Zo šachty okrem rozbitého a môjho telefónu vytiahol ešte kľúče, dosky s nejakými výkresmi (?!?!? :D) a MODEL AUTA !!!! Musím uznať, že niekto bol kreatívnejší pri hádzaní vecí do výťahovej šachty. No najhlavnejšie bolo, že môj telefónik funguje ! Vyzerá síce ako keby bojoval na fronte, ale funguje ! Teraz asi čakáte koniec príbehu, ale nie. Pánovi opravárovi som poďakovala a pobrala som sa naspäť do izby. Zobrala som knihy do knižnice  a cestou výťahom dole mi to nedalo a chcela som sa pozrieť, ako tam ten telefón spadol a hlavne z akej výšky. Pri naklonení hlavy nad šachtu mi z hlavy spadli slnečné okuliare a nemusím hovoriť, kde skončili. Normálne človek by asi aj zaplakal nad mojou šikovnosťou, ale mne to prišlo smiešne. No o niečom menej pani vrátničke, pánovi prevádzkarovi, pani upratovačke a pánovi opravárovi, ktorému som musela zavolať sama, pretože pani vrátnička to odmietla. Počas druhého pokusu vybrať zo šachty moje slnečné okuliare som počula rôzne typy a druhy nadávok a vyhlásenia typu: ,,Toto nie je možné! To som nikdy nezažil! Ak mi o hodinu zavoláte, že ste v šachte a mám Vás prísť vybrať neprídem!!!!" alebo "A vy budete inžinier????" 
Boli okamihy keď nechýbalo veľa a začala by som sa smiať ale bála som sa o svoje zdravie keď som videla pána opravára a jeho veľké nástroje. To že okuliare stále 5€ a minulý týždeň plávali v kofole, som mu už radšej nehovorila. Ale mám k nim citový vzťah a kde by som narýchlo zháňala nové?
Dnes predtým než odídem do Francúzska pôjdem ešte kúpiť pánovi opravárovi nejakú čokoládu, však mu vďačným za záchranu dvoch milovaných vecí !















You Might Also Like

5 komentárov

Vypočuj si PODCAST