V poslednej dobe (plus mínus 5 rokov) mám akýsi talent na to, ocitnúť sa na úplne nepochopiteľných miestach, v nepochopiteľných kombináciách ľudí, nepochopiteľných situáciach a správať sa úplne nelogicky. To ale asi nie je úplne talent. Každopádne to je niečo, čo ma vždy nanovo prekvapí, aj keď sa to deje so železnou pravidelnosťou.



Toto sú udalosti posledný týždňov, ktoré stále za zaznamenanie:

1. Budem prezident sveta?

Kedysi som v jednom rozhovore povedala, že by som chcela byť prezident sveta. Na toto prehlásenie som si spomenula, keď som dostala pozvánku na diskusiu o aktívnych ženách našej spoločnosti od novo vznikajúcej politickej strany Progresívne Slovensko. Najprv som z toho bola akási zmätená, pretože politika išla vždy tak trocha mimo mňa, no nakoniec som si povedala, že podobná príležitosť sa nemusí opakovať a musím ísť konečne všetkým ukázať, že budem najlepší prezident sveta na svete!
A niekde treba začať, všakže. A tak som pozvánku na diskusiu prijala. Vôbec som netušila, ako to bude prebiehať a čo sa ma budú pýtať, no dúfala som, že nič ohľadom politiky, tam by som mohla trocha tápať.   

Čo som ale vedela bolo, že sa to bude točiť a livestreamovať! A preto bolo najdôležitejšie nehovoriť veľa a v žiadnom prípade nepiť žiaden alkohol. A ani náhodou sa nikde v mojom online svete nezmieniť o tom, že existuje možnosť, ako túto diskusiu live sledovať. Vďakabohu som dodržala aspoň posledný bod, pretože v momente, keď sa predo mnou objavil pohár vína a dostala som otázku, ako som sa zo sna o tom byť misskou, dostala až k tomu, že som sa rozhodla organizovať podujatia pre dievčatá trpiace poruchami potravy, vôbec nikto nemohol predpokladať, čo všetko poviem a či nebudem až príliš úprimná. A či vôbec dokážem prestať rozprávať.
Po 20 minútovom monológu, niekde vtedy, keď som minula čas na celú diskusiu a za mnou nasledovala ešte jedna slečna a po otázke, či som nerozmýšľala nad tým, byť potápačom, pretože vôbec nepotrebujem dýchať a 20 minút som dala na jeden nádych mi došlo, že v akýchkoľvek definíciách neurčitých časových údajov ako napríklad koľko je ,,nehovoriť veľa" alebo ,,ešte chvíľku" som stratená možno ešte viac, ako v politike.
Politickú diskusiu sme ukončili v podniku, v ktorom som sa pravidelne ako študentka strednej školy chodila každý piatok a soboty resetovať. Viete ako, problémy stredoškoláka sú niečo, na čo potrebuješ každý piatok pollitra tequily. Problémy staršej Niky by už ale stáli za zváženie. A tak som sa ocitla na rovnakom mieste a v rovnakej spoločnosti ľudí znova. Síce o pár rokov staršia, no zjavne ani o chlp rozumnejšia.
Ráno som sa zobudila úplne sama v cudzom dome. Na stene mapa vesmíru, vedľa postele detské plienky a krabica s hračkami. Spoza dverí tejto zjavne detskej izby som počula hlasy malého človeka. DIEŤA! To sú možnosti dve. Buď človek s ktorým som prišla je otec a niekde v priestore tohto domu sa bude nachádzať aj jeho matka. Takže manželka, priateľka, alebo čokoľvek podobné, komu by sa moja prítomnosť nemusela úplne páčiť. Alebo je to dieťa - súrodenec a teda som doma u nejakej rodinky a na chodbe cestou do kúpeľne môžem stretnúť napríklad maminku. Čo sa v týchto prípadoch robí? Predstaviť sa? Kristepane, Nikoleta!

V záhadnom dome som si ráno v stave najväčšieho zúfalstva, kedy som nevedela ako sa z tohto miesta dostanem a ako sa vôbec dostanem do Prahy, preklikala video z diskusie a na každom mieste, na ktoré som klikla som hovorila ja. A keď som nehovorila, mala som v ruke pohár vína. OK, toto asi neznamená nehovoriť veľa. A nepiť. Moja politická kariéra začala veľmi sľubne.

2. Hanba na polroka
Vianočné večierky boli pre mňa vždy veľmi rizikovou udalosťou roka. Nevedno prečo, ale o mojom vianočnom počínaní sa väčšinou hovorilo ešte polroka potom. (Ako nie že by sa to nedialo aj po ostatných akciách, ale predsa len vianočné večierky to sú udalosti, na ktorých je väčšina ľudí, s ktorými sa bežne denne stretávate a vtedy je viac ako vhodné neurobiť hanbu).
Pamätáte sa na ten crossfitový ešte v Bratislave (klikni), keď mi niekto povedal, že punč je nealkoholický a ja som ho vypila toľko, že som sa na druhý deň zobudila bosá v gyme, na boxe, medzi kettlbelmi, prikrytá nejakou cudzou mikinou? Alebo ten spred dvoch rokov (o ktorom som ani nenapísala a teda si ho pamätať môžu len prítomní), kedy som sa akosi po večierku ocitla na polnočnej premiére najnovšieho dielu Star Wars v kine, kde sa stretli všetci filmoví nadšenci v oblekoch a maskách a ja v červených čipkovaných šatách, na filme, ktorý som predtým nikdy v živote nevidela? 

Na tohtoročný firemný vianočný večierok som sa tešila od toho momentu, ako som sa o tom, že nejaký bude dozvedela. Ľudia, s ktorými pracujem sú absolútne úžasní a bolo viac než jasné, že toto bude stáť zato. Navyše časťou večierka bola bojová hra a tie je úplne milujem. Keďže náš večierok niesol podnázov ,,Nesmírne Vesmírne Vánoce", náš tím s názvom ,,Problémy horizontu udalostí" prišiel veľmi tématicky. Prezlečený za vesmírne telesá. A kedže som od prírody tvor romantický, moja nová identita bola - čierna diera. V tíme sme mali tiež mesiac, planétu, kométu a hviezdokopu, ktorá zo svojej novej identity nebola vôbec nadšená. Po tom, ako sme na seba natiahli naše nové identity a ja som na Instagram nahrala video, v ktorom som nás predstavila, som dostala otázku, či si fakt myslím, že po tomto mi  ešte niekedy niekto uverí, že nefetujem. Ale jedno video ako čierna diera hore-dole. Aj tak mi to už nik neverí.
A keďže na svete neexistuje viac súťaživý tvor ako ja, bola som ochotná nechať si do úst striekať rozprašovacou vodnou pištoľou RUM, pretože bez toho sme nedostali prvú indíciu! Niekedy v týchto momentoch sa aj hviezdokopa s hviezdnou čelenkou na hlave a svetielkami okolo krku začala tváriť, že je všetko v poriadku a byť vesmírnym telesom je vlastne fajn. Akosi som začala tušiť, že toto bude presne ten vianočný večierok, na ktorý budem o rok spomínať a dúfať, že nedopadnem rovnako.
V podniku kam sme sa presunuli prišla na rad tequilla, moje najobľúbenejšie párty pitie. Mala som príhovor o tom, aká som šťastná, že som na tomto mieste a v tejto firme, ale nie som si úplne istá, či to z toho, čo som splietala vôbec vyznelo. Ale pamätám sa, že mi zatlieskali. Tak buď preto, že vyznelo, alebo preto, že som prestala rozprávať. 

Z tohto podniku sme sa nejako rôzne presúvali po Prahe a jedna z dvoch častí mozaiky čo si pamätám je to, ako tancujem na mieste, ktoré som z minula poznala. V tej ďalšej stojím s kolegom pod Žižkovskou vežou (a ono to je od seba vzdialené pekných pár kilometrov). Tento moment som si vybavila ale až potom, čo som si ráno preklikala moje Instastories a našla som tam fotku veže, označeného kolegu a tiež časový údaj. Tri ráno. Asi som tušila, že táto informácia mi na ďalší deň výrazne dopomôže ku skladaniu mozaiky uplynulej noci.
Ráno som v telefóne našla asi 20 rôznych videí, ktoré som počas noci nahrala pre účely Instastories, ale z nejakého dôvodu som ich (VĎAKAPÁNUBOHU!) nepostla. Všade v izbe som našla tiež sklo, po zdroji ktorého som radšej nepátrala. A ani vonkajšej sile, ktorá ho uviedla do pohybu. Ale asi tuším.

3. Život blogerky roka
V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitosti jobspoTT, v ktorom ma pozývali na túto udalosť ako spíkra. 30 minút (z ktorých nakoniec bola hodina) na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Ja úplne milujem rozprávanie do mikrofónu. Úplne najradšej moderovanie (a ak by ste niekedy potrebovali niečo moderovať, idem!). Na strednej som odmoderovala všetky akcie, ktoré naša trieda organizovala. Ale je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas! Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť v momente mizne a ten, aký mám potom je milión krát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.
Mala som trocha obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia.
Podľa názvov prezentácii ostatných spírkov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a vtedy ma začala chytať panika. Však ja nedokážem byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na toto miesto niekedy zavítali.
Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko čo znie zábavne a čím väčšia blbosť tým lepšie, samozrejme som súhlasila. A až potom som si do google zadala názov toho vozíčka.
Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.
No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reprák, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti doporučujú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviac krát.
Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia ,,Život blogerky roka". A tak som si na pódiu sadla na stôl (!!!!) a rozprávala a rozprávala a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Zistila som, že pre publikum zložené z väčšiny z mužskej populácie nie je najvhodnejšie hovoriť o sociálnych experimentoch. Tí ľudia sú tam, ktokoľvek sa môže postaviť a hodiť mi topánku do hlavy. Chvalabohu to nikto neurobil a po ukončení za mnou prišli dvaja chlapi s tým, že by radi vedeli, aké správy by mali žene poslať, aby zaujali. (Tak vidíte, že niektorí chlapi pochopili význam sociálneho experimentu aj správne!)
Na záver som ešte robila rozhovor pre RTVS so strašne milou pani redaktorkou, kde som hovorila celkom rozumne a uvedomelo. O tom, ako si ľudia majú ísť za svojimi snami a ako majú robiť veci, ktoré ich bavia a napĺňajú. Pretože  nič nie je nemožné, všakže :)
Znova som samu seba utvrdila v tom, že s tým mikrofónom sa mi to akosi páči.

7. Vesmírne
Posledný rok som často rozmýšľala nad tým, že by som chcela tetovanie. Vedela som kde presne ho chcem a tiež čo by som tam chcela. Približne. Objednala som sa teda k MONIKE (klik), ktorá mi dala termín až o niekoľko mesiacov, čo mi poskytovalo priestor na domyslenie presného motívu. V deň, kedy som mala termín som ale mala v novej práci školenie a nemohla som odísť skôr a tak som to zrušila. Navyše som mala pocit, že ten čas ešte neprišiel. Pár dní nato si Monika zlomila ruku a mne to celé prišlo ako znamenie toho, že by som mala ešte počkať. 
Ďalší termín som dostala o ďalšie dva mesiace. Večer predtým som rozmýšľala. Dlho som rozmýšľala. Nie nad tým, či áno alebo nie. Ale nad tým, ako presne. Konečné rozhodnutie padlo až ráno, pár hodín predtým, než som mala prísť. Zobudila som sa, keď bola ešte na začiatku 4 a vedela som. Som to proste ja. Od prvej bodky, až po poslednú. Spojenie toho, čo som vždy chcela s tým, čo som vždy milovala. Súhvezdie. Moje vlastné. Súhvezdie korunky. Pretože som princezná, všakže. A už navždy. 

8. Technický úspešný týždeň
Po tom, ako som sa vrátila z Paríža (o ktorom samozrejme ešte napíšem) som prišla v stredu ráno do práce, otvorila notebook, zapla ho a nič. Spanikárila som, pretože sa to nestalo prvý krát, no vždy predtým sa po pár hodinách znova zapol. No tentokrát nie. Napísala som Kamilovi, pretože on je môj záchranca v technicky obtiažnych situáciach, do ktorých sa rada dostávam. Výsledok náročnej operácie počas ktorej sa mi chcelo plakať, keď som videla moju najmilšiu vec na svete rozobratú na malé kúsky bol, že môj počítač odišiel do počítačového nebíčka a musím si nájsť novú lásku. Kamil (áno presne ten Kamil, ktorému som nedávno utopila v alkohole iPhone a kúpil si pre istotu vodeodolný telefón) mi požičal svoj notebook, aby som dovtedy kým nájdeme nový, neumrela. Ja ho niekedy za jeho odvahu a trpezlivosť so mnou obdivujem.
Doporučil mi ohľadom nového napísať Davidovi (ktorého sme už dlho na blogu ani Instagrame nemali, tak vitaj späť!), ktorý určite splní akékoľvek moje (žiaľ iba notebookové) prianie.
Napísala som, že chcem taký istý notebook ako som mala, pretože ten bol najlepší na svete. Nech má podsvietenú klávesnicu, pretože rada píšem v noci, nech je ľahký, lebo rada píšem úplne všade a nech vydrží dlho, pretože nie všade majú zásuvky. O pár chvíľ mi na whatsapp prišla fotka, ktorá ma úplne dostala. David nie len že splnil všetky podmienky, ktoré som mala, on našiel presne to, čo som si ani úplne nedokázala predstaviť. V tej najkrajšej farbe. Trikrát hádajte v ktorej.
Počas tých pár dní, kým som používala požičaný notebook a čakala na to, kedy mi pricestuje nová láska zo Slovenska (pretože potrebujem slovenskú klávesnicu a David plní akokoľvek želania :)) som v jedno pondelkové ráno rozbila aj telefón. Spadol mi asi z výšky pol metra na zem a ten zvuk rozbitého skla počujem stále. To už ale Kamil ani David vyriešiť nevedeli. Každopádne obidvoch milujem a pozdravujem! Díki, chlapi!
David chcel, aby som ho spomenula na blogu, aj Instagrame. Sľúbila som, že mu dám urobiť billboard, ale to by si zase mohol myslieť, že som do neho zamilovaná a to nebudeme riskovať, všakže.
Každopádne ak máte problém s notebookom a potrebovali by ste napríklad novú ružovú lásku, klikajte sem. A povedzte že ste odo mňa, nech David konečne miluje aj mňa. 

9. 8 týždňov bez cukru

Chcela som v praxi overiť to, či som sa skutočne zo všetkých porúch príjmu potravy vyliečila a či som fakt tak psychicky v pohode ako som si myslela. A tak som na celých 8 týždňov vyradila z jedálnička akýkoľvek cukor a sacharidy som sa snažila udržiavať pod 50 g na deň.
A výsledok? Za celé dva mesiace som nemala ani jeden krát pocit, že by som potrebovala jesť, nemala som žiadne nutkanie na nejaké prejedenie, alebo čokoľvek iné, čo sa ešte pár mesiacov dozadu dialo vždy, keď som sa snažila udržať v ketóze. Potvrdilo mi to môj predpoklad, že psychicky som si to v hlave konečne urovnala.
Čo ale bol celkom výrazný mínus bol fakt, že sa mi zhoršili bipolárne fázy. Prežila som jednu výraznú dvojtýždňovú mínusovú a tiež celkom výraznú plusovú, ktorá trvala niečo cez týždeň (a počas ktorej som vymyslela Neinstatnú krásu). Nech mám pocit, že som z PPP vyliečená, stále mám jedlo spojené s emóciami a možno nebude náhoda to, že práve počas ketózy bola moja bipolárna porucha horšia. Paradoxom ale je, že som sa cítila skutočne skvelo a všetko išlo presne podľa plánov, čo bývalo predtým vždy spúšťačom mánie. No tentokrát som spadla práve do mínusovej fázy. Vyskúšam znova a uvidíme, aké výsledky to prinesie. Celkom ma baví, robiť pokusy aj na sebe.

Viete prečo milujem prvý október? Pretože to je môj narodeninový deň, môj najdrahší prvý október! Deň, kedy mám narodky a kedy môžem celý deň nosiť na hlave ružovú korunku, nechať nad sebou poletovať kopu héliových balónikov a nikto mi nemôže povedať ani slovo. A hlavne je to deň, kedy každý rok dúfam, že sa stane zázrak všetkých zázrakov a ja dospejem. Že sa ráno zobudím a budem rozumná. (No kiež by, kieeež by!)

Ani neviem, ako posledný rok prešiel. Mám pocit, že len včera bola nedeľa, deň po mojich posledných narodkách a všade po byte som s fľašou detského šampanského v ruke, zbierala do veľkého vreca farebné konfety. Potom boli Vianoce, leto a zrazu je dnes. A zase som o rok staršia.

A čo sa za rok zmenilo? Rada by som povedala, že som zase o trocha viac rozumná. Že mi dochádzajú súvislosti, že uvažujem dospelácky, že viem, čo od života chcem. Že chápem medziľudským vzťahom, verím na lásku a na to, že na tejto planéte existuje niekto, kto by ma zvládol. 

Problém ale je, že mám pocit, že sa nezmenilo vôbec nič. Možno trocha v tom svete okolo mňa. Všetci akosi dospievajú. Neviem či aj vnútorne, no navonok určite. Každý deň, keď otvorím Facebook a vidím nové zasnúbenie, svadbu a dieťa ľudí v mojom veku a aj omnoho mladších rozmýšľam, kde sa stala chyba. Veď ja som rada, že dokážem udržať na žive seba. Všetky kvetiny mi umreli, kaktus vyschol a kamoška si zoberie so sebou svojho dvojmetrového psa na firemnú poradu radšej, než by ho dala strážiť mne. To že ja stále žijem bude asi nejaký zázrak.
Včera sa ma jeden chlap pýtal, akú jedinú vec by som si zobrala so sebou na opustený ostrov. Povedala som, že baterku, pretože sa bojím tmy. On povedal, že baterka dlho nevydrží. Lenže dlhšie, než ja sama na opustenom ostrove. Mám pocit, že môj blond vesmír je každým dňoch stále viac a viac blonďatejší. Ešte si budem musieť asi na tú mentálnu dospelosť pár rokov počkať.
Pár dôkazov z poslednej doby toho, že to tak skoro nebude:

1. Livestreamovala som.

Keď idem večer spať a zhasnem veľké svetlo, v rovnakom okamihu vyskočím smerom k posteli, pretože je absolútne vylúčené, aby som stála na zemi, keď je úplná tma. Keď idem v noci na záchod zasvietim úplne všade od postele až po záchod, pretože v žiadnom úseku cesty nesmie byť tma. Ale inak som úplne v pohode. Nebojím sa výšok, hadov, pavúkov ani švábov. Vlastne ja sa nebojím ničoho. Len tmy. A toho, čo sa skrýva v tme. 

A aby som nezabudla. Na záver tu mám jednu fotku pre jedného človeka, ktorú som odfotila špeciálne jemu za to, že neprišiel a takmer mi to ani neoznámil. Takto sa inak tvárim celkom často, keď ma niekto štve :)

Majte sa najkrajšie ako viete :)

Vaša

(zase o rok staršia)

Hlasovanie v Blogerovi roka sa pomaly blíži ku koncu a ja sľubujem, že ak ma posuniete do finále, zase urobím hanbu, bude veľká sranda, napíše o tom nejaký bulvár a navyše na Galavečer môžete ísť tiež a vidieť to z prvej rady !! Ale čo by ste tam robili, keby som tam nebola, všakže. 

A možno ma Milan konečne skutočne požiada o ruku. Nech ten bulvár má o čom písať.

 TAK KLIKAJTE NA TENTO ODKAZ A HLASUJTE :)

Z každého mailu sa dá hladovať len 1x a hlas treba na maily (zrejme v spame) potvrdiť. 15 sekúnd Tvojho času, milión hodín šťastia môjho. Jednoduché. Zdieľajte a šírte šťastie! :) Budem Vám všetkým veľmi veľmi vďačná! Verím, že tento rok to dokážeme a ak prídete, dovolím Vám odfotiť sa s mojou trofejou 😄😄😄 

Najpodstatnejšia a najviac osobnosť formujúca časť môjho života sa odohrávala počas vysokej školy. Vysokej školy, kedy som sa pohybovala výhradne v spoločnosti chlapov. Veľmi dlho som nemala žiadnu kamarátku a spolužiačku len v prvom ročníku. Dokonca ani vo Francúzsku, kde som predpokladala, že ako krajina s najväčším počtom jadrových elektrárni v Európe bude mať nie len podstatne viac študentov jadrovej fyziky, ale rovnako aj viac žien. Bol to však omyl. Zase samí chlapi, jedine na jednom predmete som mala spolužiačku, no o tom, že to je žena som sa dozvedela až v druhom semestri. Pomerne netypická Francúzka.

Život v čisto mužskom kolektíve ma naučil veľa. Veľa mi toho do života dal. Nie len, že som sa miestami správala ako chlap, ale začala som HLAVNE ako chlap myslieť. A to mi často hovorí mamina, že to, že myslím ako chlap je jediná vec, ktorú v reálnom živote dokážem z toho všetkého, čo mi vysoká škola dala, využiť. Kamarátky za mnou začali chodiť s prosbami o preklad z ,,reči chlapov" do ,,reči žien. ,,Čo tým ten chlap myslí? Ako to chápeš, Ty ako chlap?". Čo mi na jednej strane samozrejme lichotí, poradiť viem dokonalo. Ale len iným. U mňa zlyhávajú dôsledky znalosti mysle chlapa celkom očividne. Som proste teoretik, aplikovať znalosti do praxe mi zatiaľ robí trocha problém.

Panebože, kam tento svet speje, keď iné staršie a skúsenejšie ženy si po radu v medziľudských vzťahoch chodia ku mne? Ku mne, najväčšiemu tragédovi na poli medziľudských vzťahov. Niekomu kto aj z úplne neškodnej veci, z obyčajného hodinového rande na káve dokáže urobiť katastrofu prvej kategórie umocnenú na entú.  

Človek by si mohol myslieť, že veľké rozdiely medzi myslením dvoch jedincov druhu Homo sapiens tam nebudú, no opak je celkom zdrvujúcou pravdou, ktorá otriasa svetom mužov aj žien celkom zásadne.

Väčšina chlapov uvažuje celkom JEDNODUCHO. Základné súvislosti. To absolútne nemyslím v zlom. A to by si ženy mali uvedomiť. Keď chlap niečo povie, väčšinou presne to isté aj myslí. Keď žena povie nie, to môže byť pokojne áno, nechaj ma na pokoji znamená úplný opak. Základom je to, že je potreba si uvedomiť, že žiadna z logických súvislostí, ktoré dokáže žena vo svojej hlave a s dávkou šialenej fantázie vyplodiť, pravdepodobne nebude pravda. A chlapa by podobné spojenie súvislostí v živote nikdy ani len nenapadlo. Ak si myslíte, že je niečo absolútne jednoduché a to odpoveď na Vašu otázku nebude, verte mi, že práve to je tá správna odpoveď. Prestaňte komplikovať! A rada pre mňa: Nikoleta, Ty HLAVNE prestaň komplikovať!  

Pred pár dňami som bola na psychotestoch u jednej psychologičky. Postupne mi ukazovala rôzne obrázky, na ktorých boli nakreslené jednoduché situácie. Chlapec sediaci pri stole so smutným výrazom a husľami položenými pred sebou. Chlap so ženou sediaci na kresle. Pani v miestnosti so stolom a komodou. Mojou úlohou bolo za 5 minút ku každému obrázku vymyslieť čo najviac dramatický príbeh. Čo sa tam deje, čo sa dialo predtým a ako to skončí. Čo som ja dokázala všetko vymyslieť, bolo až neuveriteľné. Niektoré myšlienkové pochody a na prvý pohľad absolútne nemožné súvislosti prekvapili aj mňa samú. Ale oveľa menej než psychologičku, ktorá mala so mnou česť prvý krát.

A presne toto robí každá žena (možno nie až tak extrémne ako ja, ale celkom podobne). Komplikuje, dedukuje, domýšľa, vymýšľa, spája a znova odpája súvislosti, plodí nezmysly a prichádza ku záverom, o ktorých keby chlap vedel, zatočí sa mu hlava. V skutočnosti je oveľa jednoduchšie pochopiť jednoduchý svet chlapov nám ženám, než by oni mali pochopiť ten náš.
Chlap myslí na A, povie A, chce A. Žena myslí na A, povie B, chce C, dúfa v D, ale uvažuje aj na E a F. Nie je dôležité, či dostane A, B, C, D, E alebo F, pretože v tú chvíľku už chce G.

Tu je pár príkladov zo života, kedy ženské chápanie mužskej logicky zlyhalo celkom zásadne. 

Chlap vo vzťahu povie: ,,Bývame od seba ďaleko" a myslí: ,,Mali by sme začať spolu bývať." Žena počuje: ,,Chcem sa rozísť, nemá to zmysel."

Chlap po zložení komplimentu od ženy povie: ,,Nepreháňaj." Chlap myslí: ,,Nepreháňaj" prípadne by to rád počul znova. Žena myslí: ,,Nemá o mňa záujem."

Chlap povie: ,, Vyzeráš dnes krásne." Myslí: ,,Vyzeráš dnes krásne." Žena počuje: ,, Včera a predvčerom a deň predtým a minulý týždeň a pred polrokom a vlastne vždy okrem dneška si bola úplne príšerná a škaredá."

Chlap neodpíše na správu celú noc, pretože spí. Žena začne o druhej ráno vyvádzať, obvolávať všetky kamarátky, že má určite inú a pomaly sa psychicky zrúti pri predstave, čo láska jej života práve robí.

Chlap povie: ,,Neschudla si nejako?" myslí: ,,Neschudla si nejako?" Žena počuje: ,,Včera a predvčerom a deň predtým a minulý týždeň a pred polrokom a vlastne vždy si bola tučné prasa so zadkom ako kombajn."

A najtypickejší príklad všetkých dôb, ktorý kedysi koloval internetom a vystihuje všetko asi tak na 100%. Chlap leží na posteli a pozerá na strop. Vedľa neho leží žena a v hlave jej rotuje milión myšlienok. ,,Na čo asi myslí? Prečo nič nehovorí? Má ma vôbec ešte rád? Asi nemá, inak by niečo povedal! Stále je ticho. Určite sa so mnou nechce rozprávať. Už ho asi nebavím. Určite ma už prestal mať rád. Možno mu nechutila večera. Som nanič kuchárka! Už mu nikdy neuvarím! Nevďačník jeden."

Chlap: ,,Ako to tá mucha robí, že chodí po strope a nespadne?!" 

A toto všetko Ťa naučí čisto mužská spoločnosť:

1. Vieš presne o čom sa chlapi rozprávajú na miestach, kde sa bežne ženy nedostanú. Pánske jazdy, hokejové zápasy, pivko po práci, pánske záchody (kratšie rady samozrejme!). Všade chodíš s nimi, pretože Ťa vlastne ani ako ženu neberú. Nemá zmysel sa správať medzi nimi ako dáma. Ty ňou pre nich rozhodne nie si.

2. Pravidelne sa budeš zúčastňovať všetkých tých rozhovorov, ktoré sú pre ženy absolútne tabu. O ženách, sexe, masturbácii a veľkých hovienkach.

3. Nemá zmysel očakávať čokoľvek ako pochvalu, prípadne ocenenie dobrého vkusu. Oni si to nevšimnú. Nevšimnú si ani keď prídete s inou farbou vlasov. V horšom prípade si absolútne nič nevšimnú. V tom lepšom si všimnú, že je niečo iné, ale ani za nič neprídu na to, čo konkrétne to je. Ak prídete domov s vlasmi kratšími o 5 centimetrov, netrieskajte dverami a nezamykajte sa v kúpeľni s myšlienkami, že Vás ten Váš už určite nemá rád, že má určite inú, lebo si nevšimol tú zásadnú zmenu vo Vašom vzhľade. Nevšimol, pretože mu to je úplne fuk.  

4. Pravidelne sa budete dostávať do ťažko riešiteľných situácii. Pre mňa je celkom bežné správať sa ku kamarátom, rovnako ako ku kamarátkam. Kamarátstvo medzi rozdielnym pohlavím je v mojom svete tá najbežnejšia vec a vôbec mi nepríde divné zavolať kamaráta na obed / večeru / do kina / na kafe / pokecať a nonstop sa na neho usmievať, bez toho, aby som mala nejaké postranné úmysly. Nedávno som kamaráta zavolala do kina na 50 odtieňov temnoty, pretože všetci na to odmietli so mnou ísť. Povedal, že uvidí. Večer ma od neho čakala správa, že nakoniec nepôjde, pretože sa necíti na vzťah a vyhovuje mu, že je sám. Skoro ma ranila mŕtvica. A toto ťažko vysvetlíš. Chlap si povie ,,Jasné, jasné, len si to odmietnutie musí nejako pred sebou ospravedlniť."

5. Vysvetliť partnerovi, že všetci tí kamaráti sú fakt len kamaráti je často nadľudský výkon. Budete potrebovať niekoho, kto Vám bude 100% veriť, prípadne dávku obrovskej trpezlivosti na neustále vysvetľovanie toho, ako to v skutočnosti je. A že to fakt nie je tak, ako to vyzerá.

6. Ak disponujete nejakým logickým myslením, v čisto ženskej spoločnosti sa ho naučíte vypínať. A za to môžem byť chlapom vlastne vďačná. Vybrať si kedy budete žena a kedy ,,chlap" nie je nikdy na škodu veci. Akonáhle sa snažím aplikovať logické myslenie v ženskom svete, dostávam sa do absolútne neriešiteľných situácii.

7. Fakt, že chlapi pomenujú všetky odtiene červenej, ružovej, fialovej a oranžovej slovom ČERVENÁ, treba proste len prijať. Popritom rozdiel vo vlnových dĺžkach červenej a napríklad fialovej je celkom značný. Nemá zmysel im hovoriť o cyklámenovej, fuchsiovej alebo magente. Tiež nazývať farby názvami niečoho, čo sa normálne konzumuje. Marhuľová či lososová. Marhuľa  a losos je pre nich jedlo, rozhodne nie farba. 

8. Úplne zabudnete na ohováračky poza chrbát, rôzne klebety a podobne. To chlapi nerobia (väčšinou). A ak sa raz znova ocitnete medzi ženami, budete mať pocit, že ste asi z inej planéty. A ono to tak vlastne trocha aj je. 

9. Neznášajú Vás všetky priateľky kamarátov, pretože sú to normálne ženy, ktoré informáciu o existencii kamarátstva medzi rozdielnym pohlavím kategoricky odmietajú a odmietajú čo i len pomyslenie na to, že by to vôbec mohlo existovať. Pre ne budete navždy hnusná mrcha, ktorá im chce ukradnúť chlapa. A nebudú si to myslieť len ony, ale aj ich kamarátky a kamarátky ich kamarátok. A absolútne nebudete chápať, prečo na Vás pozerajú medzi prsty a hádžu porcelán o stenu a seba o zem, keď ich drahý ide na pivo po práci s kamošmi, medzi ktorými ste aj Vy. A nedajbože pánske jazdy. To je kapitola sama o sebe. Zákonite s nim musíte spávať. A ešte s tými všetkými ostatnými, všakže.

10. Neodporúča sa do niektorého z kamarátov zamilovať. Pravdepodobne Vás berie ako chlapa. A ak neberie, pravdepodobne sa zamiluje on. Situácia rovnaká, len naopak.

11. Naučíte sa (alebo aspoň čiastočne pochopíte), že vo svete všetkých chlapov sex = sex a láska = láska. Neprekvapí Vás to, že jeden chlap dokáže súčasne udržiavať dva vzťahy, kde v jednom má lásku a v druhom sex. Pre nich sú to dva rozdielne vesmíry, ktoré keď sa stretnú je to fajn, keď nie, je to realita. Pre ženu však platí, že láska = sex, sex = láska. A mať s jedným chlapom lásku a s druhým sex je absolútne nemysliteľné. Čím skôr to pochopíte, tým lepšie.

12. Konečne zistíte, čo si chlap na žene vždy všimne ako prvé. Z odpočutého viem, že zadok a kozy sú na tom tak približne 50:50. Správne, žiadne očí. Občas úsmev. Skúste sa opýtať toho Vášho, či vie, akú máte farbu očí. Šanca, že trafí správnu farbu je ale vzhľadom na tri farby (ktoré dokáže pomenovať) ľudskej dúhovky ale celkom veľká. No tá, že to fakt vedel, podstatne menšia.  

13. Neprekvapí Vás zistenie, že by sa s Vami v podstate hociktorí (budeme predpokladať že nezadaný) z kamarátov rád vyspal. Však keď už s Vami trávi toľko času. Neprekvapí Vás ani to, keby na to vo svojom živote absolútne ani len nepomyslel. Berie Vás predsa len tak nejako inak.     

14. Aj v mladom veku Vás u chlapov neprekvapí vôbec nič. Väčšina žien si tým všetkým musí prejsť. Prečítať milióny lesklých časopisov, počúvať rady starších, učiť sa metódou pokus - omyl. Vyskúšať, zažiť, popáliť sa, nepochopiť, myslieť si že pochopila, nepochopiť ešte viac. A ku všetkému dojsť tak o 20 rokov neskôr, než by v skutočnosti potrebovala.  Vystavovať sa intenzívne mužskej spoločnosti niekoľko rokov vkuse je škola života a naučí oveľa viac než čokoľvek iné, rokmi overené. A viete ako sa hovorí - ako sa najlepšie naučíte cudzí jazyk? Nie učením na kurzoch, ale v prostredí, kde sa tým jazykom hovorí. A toto vlastne cudzí jazyk je, aj keď na prvý pohľad znie celkom rovnako.

15.  Kamarátky Vám budú neustálu prítomnosť chlapov závidieť. Teda, ak vôbec nejaké kamarátky máte. Keby však vedeli, že sa dokážu polhodinu rozprávať o veľkých hovienkach, asi by svoju závisť prehodnotili.

16. Po nejakom čase bude pre Vás spoločnosť samých žien veľmi vyčerpávajúca. Budú riešiť veci, z ktorých Vám takmer praskne hlava. Ale niekedy nezaškodí, počuť to aj z inej strany. Hlavne čo sa medziľudských vzťahov týka. Uvidíte, ako sú v tom, čo si myslia o mužskom myslení a chápaní sveta totálne mimo. A občas vymeniť masturbáciu a hovienka za rozjasňovače tváre a sťahovacie silonky nie je vždy na škodu.

Aj keď som si niekedy trhala vlasy a zúrila nad tým, aké to je s nimi ťažké, teraz mám na všetko úplne iný pohľad. Lebo vyberať si kedy budem rozmýšľať ako žena a kedy ako chlap je fakt asi najlepšia vec, ktorú ma vysoká škola pre reálny život naučila. Tie maminky majú holt vždy pravdu :)