Veď už sa môžeš vydávať!
20:40
Viete prečo milujem prvý október? Pretože to je môj narodeninový deň, môj najdrahší prvý október! Deň, kedy mám narodky a kedy môžem celý deň nosiť na hlave ružovú korunku, nechať nad sebou poletovať kopu héliových balónikov a nikto mi nemôže povedať ani slovo. A hlavne je to deň, kedy každý rok dúfam, že sa stane zázrak všetkých zázrakov a ja dospejem. Že sa ráno zobudím a budem rozumná. (No kiež by, kieeež by!)
Ani neviem, ako posledný rok prešiel. Mám pocit, že len včera bola nedeľa, deň po mojich posledných narodkách a všade po byte som s fľašou detského šampanského v ruke, zbierala do veľkého vreca farebné konfety. Potom boli Vianoce, leto a zrazu je dnes. A zase som o rok staršia.
A čo sa za rok zmenilo? Rada by som povedala, že som zase o trocha viac rozumná. Že mi dochádzajú súvislosti, že uvažujem dospelácky, že viem, čo od života chcem. Že chápem medziľudským vzťahom, verím na lásku a na to, že na tejto planéte existuje niekto, kto by ma zvládol.
Problém ale je, že mám pocit, že sa nezmenilo vôbec nič. Možno trocha v tom svete okolo mňa. Všetci akosi dospievajú. Neviem či aj vnútorne, no navonok určite. Každý deň, keď otvorím Facebook a vidím nové zasnúbenie, svadbu a dieťa ľudí v mojom veku a aj omnoho mladších rozmýšľam, kde sa stala chyba. Veď ja som rada, že dokážem udržať na žive seba. Všetky kvetiny mi umreli, kaktus vyschol a kamoška si zoberie so sebou svojho dvojmetrového psa na firemnú poradu radšej, než by ho dala strážiť mne. To že ja stále žijem bude asi nejaký zázrak.
Včera sa ma jeden chlap pýtal, akú jedinú vec by som si zobrala so sebou na opustený ostrov. Povedala som, že baterku, pretože sa bojím tmy. On povedal, že baterka dlho nevydrží. Lenže dlhšie, než ja sama na opustenom ostrove. Mám pocit, že môj blond vesmír je každým dňoch stále viac a viac blonďatejší. Ešte si budem musieť asi na tú mentálnu dospelosť pár rokov počkať.
Pár dôkazov z poslednej doby toho, že to tak skoro nebude:
Včera sa ma jeden chlap pýtal, akú jedinú vec by som si zobrala so sebou na opustený ostrov. Povedala som, že baterku, pretože sa bojím tmy. On povedal, že baterka dlho nevydrží. Lenže dlhšie, než ja sama na opustenom ostrove. Mám pocit, že môj blond vesmír je každým dňoch stále viac a viac blonďatejší. Ešte si budem musieť asi na tú mentálnu dospelosť pár rokov počkať.
Pár dôkazov z poslednej doby toho, že to tak skoro nebude:
1. Livestreamovala som.
Urobila som svoj prvý veľký livestream. Veľmi neplánovane, vôbec som nič také robiť nechcela. A absolútne nie s fľašou vína. Ale po tom, ako bol u mňa doma v sobotu večer presne ten typ chlapa, ktorého raz chcete mať vo svojej posteli a na otázku čo ideme robiť, som odpovedala, že si môžeme zahrať napríklad KARTY (KARTY?!!!), na čo prikývol a po dvoch hodinách (DVE HODINY!!) pokru v mojej posteli odchádzal preč s tým, že U MŇA SA AJ TAK NIČ ROBIŤ NEDÁ, by ste tiež potrebovali fľašu vína. Možno aj niečoho tvrdšieho. Ale žiaľ (alebo vďakabohu?), mala som len víno. Čo tejto domácnosti ale chýbalo bol pohár na víno a tak som veľmi uvedomelo a dospelácky pila víno z fľaše slamkou. Darmo mi Peťa napísala, že v tomto stave streamovať je veľmi zlý nápad, mne to prišlol ako úžasný spôsob, ako prísť na iné myšlienky. Veď všetko bude senzácia len dovtedy, kým nepríde niečo väčšie, všakže.
Víno som v priamom prenose niekoľkokrát povylievala všade okolo, keď som sa snažila naliať ho do pohára cez slamku, rozsypala som ružové papieriky, ktoré nám v pokri slúžili ako žetóny, hovorila som o mojich supervzťahoch ale HLAVNE som radila ľuďom v ich medziľudských vzťahoch. JA! Najväčší tragéd na poli medziľudských vzťahov, aký kedy chodil po tejto planéte. Ktovie, či by niekto odo mňa chcel poradiť, keby vedel, čo sa pár chvíľ predtým stalo. Tento dvojhodinový počin som si veľmi uvedomelo uložila, aby si ho mohol pozrieť každý, kto ho náhodou zmeškal. Kristepane, Nikoleta !
2. Utopila som iPhone.
Vlastne dva iPhony, ktoré som si v jeden piatkový večer niesla vo svojej kabelke, do ktorej som v pokročilejšej hodine dala otvorenú fľašu neznámeho lepkavého alkoholu. Asi nikdy nezabudnem na ten moment, ako som tie telefóny lovila v tej tekutine. A JEHO pohľad, keď to zistil. A jeho pohľad keď zistil, že telefón nefunguje. A jeho pohľad, keď telefón začal blikať, až navždy zhasol. Ja to hovorím, na mňa treba veľkú trpezlivosť. Nekonečnú.
3. Preliezala som plot.
Plot deliaci normálny svet od sveta lunaparku. Asi o druhej ráno. V sukni a takých tých letných topánočkách, vhodných len na prechádzky po asfaltových chodníčkoch. Rozhodne nie na preliezanie akýchkoľvek plotov. Ono ale existujú nejaké topánky vhodné na preliezanie ostnatých plotov? Vrátila som sa celá dobitá a krvavá. Diera na ruke sa hojila asi mesiac. Rana na nohe sa zapálila a po mesiaci nechutne hnisala a bolela. Dnes tam mám krásnu niekoľko centimetrovú jazvu ako pripomienku toho, že milujem kolotoče. Alebo, že som idiot na entú, ktorý potrebuje nonstop dospelý doprovod.
4. Tindrovala som
Odinštalovala som si Tinder. Veľmi dospelo a uvedomelo. Už žiadne experimenty. Nebudem robiť nevinným chlapom zle. Prišla prvá párty a Tinder som mala späť. Niekto (asi ja?) vymyslel, že sa zahráme hru. Za každú zhodu na Tindri - panák. Po polhodine sa počet panákov prehupol cez prvú desiatku a ďalej si to pamätám už len veľmi hmlisto. Ráno som sa zobudila s oknom, opicou a so 160 upozorneniami na Tindri.
5. Predávkovala som sa sirupom proti kašľu
Na to, aby som navštívila doktora musím fakt umierať. Buď v bolestiach, horúčkach, alebo sa musí stať niečo, kvôli čomu nedokážem dostať činku nad hlavu. Tentokrát som sa rozhodla neliečiť sa Googlom a veľmi zodpovedne som navštívila pani doktorku a dala si určiť diagnózu a predpísať lieky. Na zápal priedušiek a strašný kašeľ som dostala úžasný supersladký sirup proti kašľu, ktorý som mala piť 3 x denne, 10 ml. Celú fľaštičku som vypila za jeden deň. Kašľať som prestala, ale 3 dni som zvracala aj vodu.
6. Oslavovala som narodky
A toto je jednoznačne moja najvtipnejšia príhoda leta 2017 a ak ma sledujete na Instagrame, určite ste postrehli video, ktoré malo najväčší úspech zo všetkých videí, ktoré som kedy do stories dala. A musím ho dať aj sem, pretože o to Vás nemôžem pripraviť.
V auguste som organizovala jednu narodeninovú oslavu. Prebiehalo to (rovnako ako moja oslava) u nás v gyme. Chcela som, aby bolo všetko tip-top a akonáhle som bola so všetkým spokojná, požila som viac alkoholických nápojov, než by bolo nutné. Niekedy okolo 11 večer mi volala Domi, že je na ceste a že mám prísť po ňu. Zobrala som do jednej ruky víno, do druhej 12 kg kettlbel, na ktorom boli zaviazané héliové balóniky. Ťažko povedať prečo som sa rozhodla ísť privítať Dominiku aj s balónmi. Ona totiž oslávenec nebola. Vykračovala som si tak po ulici s tým kettlbelom, balónmi a vínom, keď som zrazu zbadala v strede cesty skupinku robotníkov, ktorí tam niečo zvárali. Tak som prišla ku nim, pokecať si. Opýtala som sa, čo tam robia, ako sa majú a prečo pracujú v noci a v strede cesty. Opýtala som sa, či si môžem vyskúšať ich prilbu a pozerať sa na zváranie bezpečne.
Viac ani nemá zmysel písať (a vlastne si viac ani nepamätám), to musíte vidieť.
Čerešničkou na torte celej udalosti bolo to, ako som asi mesiac neskôr bola nakupovať v Žabke na Dělnickej a pán, ktorý tam pracuje sa ma opýtal, či to nie som náhodou ja, čo som vášnivo diskutovala o polnoci v strede cesty so zvarajúcimi robotníkmi s ich prilbou na hlave. Že si odskočil na chvíľku zapáliť na ulicu a nestačil sa čudovať, čo sa tam dialo. Tieto akcie majú jednu nevýhodu. To, že ste Vy boli na šrot neznamená, že boli aj všetci okolo. A ľudia si pamätajú. Verím, že tí robotníci na to tiež rozhodne nikdy nezabudnú.
6. 3, 1415926535897932384626433832 (z pamäti!)
3. Stále sa bojím tmy.
Povedala by som, že oveľa viac než akékoľvek malé dieťa. Keď idem večer domov a na schodoch mi zhasne svetlo, nasledujú presne nacvičené bleskové kroky s cieľom zachrániť môj život od potenciálnych príšer a bubákov, ktorí sa môžu skrývať v tme. Vytiahnuť telefón, pustiť svetlo a najrýchlejšie ako to je len možné utekať k najbližšiemu vypínaču svetla. Zasvietiť a v prípade prežitia sa upokojiť.
2. Utopila som iPhone.
Vlastne dva iPhony, ktoré som si v jeden piatkový večer niesla vo svojej kabelke, do ktorej som v pokročilejšej hodine dala otvorenú fľašu neznámeho lepkavého alkoholu. Asi nikdy nezabudnem na ten moment, ako som tie telefóny lovila v tej tekutine. A JEHO pohľad, keď to zistil. A jeho pohľad keď zistil, že telefón nefunguje. A jeho pohľad, keď telefón začal blikať, až navždy zhasol. Ja to hovorím, na mňa treba veľkú trpezlivosť. Nekonečnú.
3. Preliezala som plot.
Plot deliaci normálny svet od sveta lunaparku. Asi o druhej ráno. V sukni a takých tých letných topánočkách, vhodných len na prechádzky po asfaltových chodníčkoch. Rozhodne nie na preliezanie akýchkoľvek plotov. Ono ale existujú nejaké topánky vhodné na preliezanie ostnatých plotov? Vrátila som sa celá dobitá a krvavá. Diera na ruke sa hojila asi mesiac. Rana na nohe sa zapálila a po mesiaci nechutne hnisala a bolela. Dnes tam mám krásnu niekoľko centimetrovú jazvu ako pripomienku toho, že milujem kolotoče. Alebo, že som idiot na entú, ktorý potrebuje nonstop dospelý doprovod.
4. Tindrovala som
Odinštalovala som si Tinder. Veľmi dospelo a uvedomelo. Už žiadne experimenty. Nebudem robiť nevinným chlapom zle. Prišla prvá párty a Tinder som mala späť. Niekto (asi ja?) vymyslel, že sa zahráme hru. Za každú zhodu na Tindri - panák. Po polhodine sa počet panákov prehupol cez prvú desiatku a ďalej si to pamätám už len veľmi hmlisto. Ráno som sa zobudila s oknom, opicou a so 160 upozorneniami na Tindri.
5. Predávkovala som sa sirupom proti kašľu
Na to, aby som navštívila doktora musím fakt umierať. Buď v bolestiach, horúčkach, alebo sa musí stať niečo, kvôli čomu nedokážem dostať činku nad hlavu. Tentokrát som sa rozhodla neliečiť sa Googlom a veľmi zodpovedne som navštívila pani doktorku a dala si určiť diagnózu a predpísať lieky. Na zápal priedušiek a strašný kašeľ som dostala úžasný supersladký sirup proti kašľu, ktorý som mala piť 3 x denne, 10 ml. Celú fľaštičku som vypila za jeden deň. Kašľať som prestala, ale 3 dni som zvracala aj vodu.
6. Oslavovala som narodky
A toto je jednoznačne moja najvtipnejšia príhoda leta 2017 a ak ma sledujete na Instagrame, určite ste postrehli video, ktoré malo najväčší úspech zo všetkých videí, ktoré som kedy do stories dala. A musím ho dať aj sem, pretože o to Vás nemôžem pripraviť.
V auguste som organizovala jednu narodeninovú oslavu. Prebiehalo to (rovnako ako moja oslava) u nás v gyme. Chcela som, aby bolo všetko tip-top a akonáhle som bola so všetkým spokojná, požila som viac alkoholických nápojov, než by bolo nutné. Niekedy okolo 11 večer mi volala Domi, že je na ceste a že mám prísť po ňu. Zobrala som do jednej ruky víno, do druhej 12 kg kettlbel, na ktorom boli zaviazané héliové balóniky. Ťažko povedať prečo som sa rozhodla ísť privítať Dominiku aj s balónmi. Ona totiž oslávenec nebola. Vykračovala som si tak po ulici s tým kettlbelom, balónmi a vínom, keď som zrazu zbadala v strede cesty skupinku robotníkov, ktorí tam niečo zvárali. Tak som prišla ku nim, pokecať si. Opýtala som sa, čo tam robia, ako sa majú a prečo pracujú v noci a v strede cesty. Opýtala som sa, či si môžem vyskúšať ich prilbu a pozerať sa na zváranie bezpečne.
Viac ani nemá zmysel písať (a vlastne si viac ani nepamätám), to musíte vidieť.
Čerešničkou na torte celej udalosti bolo to, ako som asi mesiac neskôr bola nakupovať v Žabke na Dělnickej a pán, ktorý tam pracuje sa ma opýtal, či to nie som náhodou ja, čo som vášnivo diskutovala o polnoci v strede cesty so zvarajúcimi robotníkmi s ich prilbou na hlave. Že si odskočil na chvíľku zapáliť na ulicu a nestačil sa čudovať, čo sa tam dialo. Tieto akcie majú jednu nevýhodu. To, že ste Vy boli na šrot neznamená, že boli aj všetci okolo. A ľudia si pamätajú. Verím, že tí robotníci na to tiež rozhodne nikdy nezabudnú.
6. 3, 1415926535897932384626433832 (z pamäti!)
Bola som na High jumpe. Festival plný tých najdokonalejších chlapov. Ako fakt som dlho niečo také nevidela. Nemala som vôbec chuť ani náladu na festival a navyše mám po istých skúsenostiach úplnú hrôzu zo spania v stane, ale keď sme na toto miesto prišli a všetko som to videla, rýchlo som bola naladená festivalovo. A potom sa to stalo. Potrebovala som si reštartovať telefón a ten si vypýtal PIN kód. Ani neviem, kedy naposledy som tento kód zadávala. Každopádne, nech to bolo už kedykoľvek, urobila som to určite úplne automaticky, bez nejakého premýšľania, ako často niektoré veci robím a potom si vôbec nepamätám, že som ich urobila. A teraz som sa zamyslela. PIN kód. 4 číselká, to nemôže byť ťažké. Len 10 na 4 kombinácií a to je síce dosť mizerná pravdepodobnosť, ale na kvantovej fyzike ma naučili, že aj mizerná v prípade že je nenulová je stále reálna. Štatistiku som overila v praxi a veľmi precenila svoje tipovacie schopnosti. Pri 8 miestnom PUK kóde sa počet možných kombinácií zvýšil o pár núl a v tomto prípade som sa vzdala bez boja. Mám príliš krásne číslo na to, aby som ho zablokovala navždy. Asi prvý krát v živote som z festivalu odišla pred polnocou. Hlavne že viem Pí na 400 desatinných miest. Pamätať si ďalšie 4 to by bol nadľudský výkon.
Čo sa týka vecí, ktoré ostali rovnaké a človek by pri nich na chvíľku aj zauvažoval, či som už mala 18 (alebo 15?!) musím spomenúť nasledovné:
1. Stále odmietam ľuďom prezrádzať môj vek.
Často sa ma pýtajú, prečo to robím, no dôvod je jednoduchý. Ľudia si iných podľa veku škatuľkujú. Tiež to robím. Potom ale prichádzajú situácie, ktoré by inak vôbec neprišli, no tým, že ľudia nevedia, koľko mám rokov, tipujú. Skúšajú. Nedávno mi jeden chlap povedal, že po rozhovore so mnou by si myslel že mám dávno po 30, že mám rozumné názory a rozmýšľam inteligentne (a presne pre toto je lepšie, aby nikto nevedel, že mám menej!), ale potom som urobila niečo, čím som si ubrala tak približne 15 rokov (v týchto situáciach by bolo lepšie povedať, že 18 som už mala). Pred narodkami sa ma opýtal môj skvelý kamarát na to, koľko vlastne budem mať rokov. Asi to robím dobre.
Mala som pravidlo, že by som nikdy nemohla randiť s chlapom mladším, než som ja. Preto keď som mala podozrenie, že je niekto mladší, ale páčil sa mi, zakázala som mu prezrádzať mi, koľko má rokov. Niekedy na jar som sa začala viac baviť s jedným človekom, ktorý vyzeral síce mlado, ale správal sa oveľa rozumnejšie a uvedomelejšie než ja. Prezradil mi, že je odo mňa mladší o pár mesiacov, čo v mojom mozgu spustilo blikanie varovnej kontrolky a keďže som mala pocit, že mojim obavám bude rozumieť, všetko som mu to vyklopila. Že nesmie byť mladší ani o deň. Proste nie. Dostala som takú prednášku o mojej psychickej zaostalosti, obmedzenosti a absolútnej nerelevantnosti veku ako číslice, že ma to poznamenalo na najbližšie mesiace. Rozhodla som sa, že mladšiemu človeku dám šancu. Pár krát sme sa stretli a moje psychické JA sa otriaslo v základoch. Prosím, ak niekedy najbližšie prídem s nápadom randiť s mladším, kopnite ma do hlavy.
2. Stále odmietam akúkoľvek debatu na tému ,,Ja a deti". Po poslednej návšteve starých rodičov som si vypočula vety typu: ,,Veď sa už môžeš vydávať" alebo ,,Je najvyšší čas" a ,,Chceme sa dožiť vnúčatiek".
Bavila som sa o tom s jednou pani, ktorá mi povedala, že by bola veľká škoda, keby som svoje gény nešírila do sveta ďalej. Veľmi milé, na chvíľku som dokonca cítila akési rozcítenie, no len dovtedy kým som si predstavila to, že by po tejto planéte mala chodiť moja kópia. A to nechcete. Fakt nie.
Čo sa týka vecí, ktoré ostali rovnaké a človek by pri nich na chvíľku aj zauvažoval, či som už mala 18 (alebo 15?!) musím spomenúť nasledovné:
1. Stále odmietam ľuďom prezrádzať môj vek.
Často sa ma pýtajú, prečo to robím, no dôvod je jednoduchý. Ľudia si iných podľa veku škatuľkujú. Tiež to robím. Potom ale prichádzajú situácie, ktoré by inak vôbec neprišli, no tým, že ľudia nevedia, koľko mám rokov, tipujú. Skúšajú. Nedávno mi jeden chlap povedal, že po rozhovore so mnou by si myslel že mám dávno po 30, že mám rozumné názory a rozmýšľam inteligentne (a presne pre toto je lepšie, aby nikto nevedel, že mám menej!), ale potom som urobila niečo, čím som si ubrala tak približne 15 rokov (v týchto situáciach by bolo lepšie povedať, že 18 som už mala). Pred narodkami sa ma opýtal môj skvelý kamarát na to, koľko vlastne budem mať rokov. Asi to robím dobre.
Mala som pravidlo, že by som nikdy nemohla randiť s chlapom mladším, než som ja. Preto keď som mala podozrenie, že je niekto mladší, ale páčil sa mi, zakázala som mu prezrádzať mi, koľko má rokov. Niekedy na jar som sa začala viac baviť s jedným človekom, ktorý vyzeral síce mlado, ale správal sa oveľa rozumnejšie a uvedomelejšie než ja. Prezradil mi, že je odo mňa mladší o pár mesiacov, čo v mojom mozgu spustilo blikanie varovnej kontrolky a keďže som mala pocit, že mojim obavám bude rozumieť, všetko som mu to vyklopila. Že nesmie byť mladší ani o deň. Proste nie. Dostala som takú prednášku o mojej psychickej zaostalosti, obmedzenosti a absolútnej nerelevantnosti veku ako číslice, že ma to poznamenalo na najbližšie mesiace. Rozhodla som sa, že mladšiemu človeku dám šancu. Pár krát sme sa stretli a moje psychické JA sa otriaslo v základoch. Prosím, ak niekedy najbližšie prídem s nápadom randiť s mladším, kopnite ma do hlavy.
2. Stále odmietam akúkoľvek debatu na tému ,,Ja a deti". Po poslednej návšteve starých rodičov som si vypočula vety typu: ,,Veď sa už môžeš vydávať" alebo ,,Je najvyšší čas" a ,,Chceme sa dožiť vnúčatiek".
Bavila som sa o tom s jednou pani, ktorá mi povedala, že by bola veľká škoda, keby som svoje gény nešírila do sveta ďalej. Veľmi milé, na chvíľku som dokonca cítila akési rozcítenie, no len dovtedy kým som si predstavila to, že by po tejto planéte mala chodiť moja kópia. A to nechcete. Fakt nie.
3. Stále sa bojím tmy.
Povedala by som, že oveľa viac než akékoľvek malé dieťa. Keď idem večer domov a na schodoch mi zhasne svetlo, nasledujú presne nacvičené bleskové kroky s cieľom zachrániť môj život od potenciálnych príšer a bubákov, ktorí sa môžu skrývať v tme. Vytiahnuť telefón, pustiť svetlo a najrýchlejšie ako to je len možné utekať k najbližšiemu vypínaču svetla. Zasvietiť a v prípade prežitia sa upokojiť.
Keď idem večer spať a zhasnem veľké svetlo, v rovnakom okamihu vyskočím smerom k posteli, pretože je absolútne vylúčené, aby som stála na zemi, keď je úplná tma. Keď idem v noci na záchod zasvietim úplne všade od postele až po záchod, pretože v žiadnom úseku cesty nesmie byť tma. Ale inak som úplne v pohode. Nebojím sa výšok, hadov, pavúkov ani švábov. Vlastne ja sa nebojím ničoho. Len tmy. A toho, čo sa skrýva v tme.
A aby som nezabudla. Na záver tu mám jednu fotku pre jedného človeka, ktorú som odfotila špeciálne jemu za to, že neprišiel a takmer mi to ani neoznámil. Takto sa inak tvárim celkom často, keď ma niekto štve :)
Majte sa najkrajšie ako viete :)
Vaša
(zase o rok staršia)
12 komentárov