Horí!

Rozmýšľala som nad tým, že si asi ľahnem do postele a pustím si nejakú depresívnu pesničku. V lepšom prípade možno zaspím a v najlepšom možno navždy. Niekde som čítala, že nosorožec môže zomrieť na zlomené srdce a v tomto okamihu som mala pocit, že nabudúce možno budú písať o mne. Celkom si viem predstaviť tú titulku. ,,Už nie len nosorožce. Tragický príbeh jednej osudovej lásky.“

V lesklom časopise by napísali, že sa mám zo všetkého vyplakať. Vraj to pomôže, uvoľniť emócie. Že je v poriadku, byť občas smutný. Mne väčšinou pomôže vypísať sa z toho. Nech je už to z úplne čokoľvek. A v tom lepšom prípade za to skásnem aj honorár. Tentokrát som ale mala pocit, že momentálne mi pomôže jedine fľaša vína, Xanax a podobné uľahčovače existencie. Svet by sa mi na okamih priblížil z tej jednoduchšej stránky a to je vec, ktorú v podobnej situácii človek potrebuje celkom akútne.

Bola som už skoro doma, keď mi zrazu zazvonil telefón. Neznáme číslo. Vôbec som nemala chuť dvíhať a s niekým sa rozprávať. On ale o pol minúty zazvonil znova a nech už to bol ktokoľvek, keď sa telefón ozve v priebehu minúty dvakrát, väčšinou to zdvihnem. Blízka časová nadväznosť 2 hovorov po sebe vylučuje telemarketing  a tiež ľudí, ktorí nie sú v bezprostrednom ohrození života. Po tom čo sa ale dialo v najbližších minútach by som asi mala prehodnotiť svoje kritéria, ktoré budem uplatňovať v budúcnosti pri dvíhaní cudzích čísel. Niekedy môžem byť v ohrození života ja.

- Dobrý deň, Nikoleta. Máme tu prihlášku do relácie PROSTŘENO na Vaše meno a chceli by sme Vás do natáčania. Prihlásila Vás Petra, viete o tom? - štandardne dokážem bleskovo reagovať na absolútne akúkoľvek situáciu v mojom živote, no táto pani mi spôsobila spontánnu hluchotu.

- Nie, ja o tom vôbec nič neviem. - A ako nie že by som nevedela o tom, že ma Peťa prihlásila, s touto skutočnosťou sa mi pochválila. Nazvala to POMSTOU ZA BRNO. Pomstou za to, ako som v Brne na inzertnú tabuľu v Tescu napísala inzerát, že hľadám nežné pohladenie a občasný sex a pripojila som Petine telefónne číslo. V najbližších dňoch Peti neustále zvonil telefón a volali jej chlapi, ktorí by ,,radi reagovali na inzerát.“

- Tak to nevadí, my Vám pošleme všetky informácie v maily a večer si zavoláme a potvrdíme účasť. -

Potvrdíme účasť?! Niekde počas tohto bizarného ranného rozhovoru som prehodila niečo v štýle, že Peťu asi zabijem, z čoho pani na druhej strane usúdila, že fakt o ničom nič neviem. V skutočnosti bolo práve varenie tá vec, o ktorej som vedela úplne najmenej. Ja som ten typ, ktorý má na obed najradšej šalát (a úplne najradšej, keď mi ho urobí niekto iný) alebo tvaroh a čokoľvek, čoho príprava trvá dlhšie ako nakrájanie zeleniny alebo otvorenie nádobky s tvarohom sa na zozname mne sympatických činností nenachádza.

Okamžite som zavolala Peti a bez nejakého pozdravu som na ňu zahučala trocha agresívne: ,,ZABIJEM ŤA“ za čím nasledoval dnešný prvý záchvat smiechu, za ktorým nasledovalo ešte niekoľko ďalších. Peťa sa nevedela prestať smiať, pretože aj keď sme obidve vedeli, čo urobila, len sme nad tým kývli rukou a nikto nečakal, že mi skutočne zavolajú. Neviem, čo presne Peťa napísala do prihlasovacieho formulára, no predpokladám, že to, že varenie nepatrí medzi moje koníčky ďalej s organizátormi nezdieľala. Ono tam asi úplne nebola kolónka: A viete vôbec variť? Kedže sa predpokladá, že keď sa niekto prihlási do GASTRONOMICKEJ SÚŤAŽE, variť vie! Alebo si to aspoň myslí. Ja neviem a ani náhodou si to nemyslím. Nikdy som na Instagram nedala žiadnu fotku jedla, ktoré som sama pripravila, pretože ono to nie len že často krát hnusne chutí, ale ono to aj hnusne vyzerá. A toto všetko Peťa samozrejme vie.

- Však si chcela byť v telke -  povedala a ja som si spomenula na to, ako ma 5 rokov dozadu niekto prihlásil do Nákupných maniačok a mne volali z JOJky, že ma pozývajú na natáčanie. Odmietla som to a to nie len z dôvodu, že by som sa podobné excesy ešte nebola pripravená, ale tiež som mala pocit, že o móde neviem toľko, aby som mohla ísť do módnej súťaže do telky. A nutno povedať, že o móde viem toho podstatne viac, ako o varení. Človek by si myslel, že s vekom príde nejaký rozum alebo tak niečo, no zjavne to je len ďalší debilný spoločnosťou vytvorený blud.

,,Áno chcela, ale ja NEVIEM VARIŤ.“ A na slovo neviem som dala hlboký dôraz.

,,NO PRÁVE.“ A tou odpoveďou ma dostala tak, že som ďalej nedokázala argumentovať. Pomsta je sladká, no všakže.

Varenie je tá časť zo sveta (prevažne) žien, ktorá ma minula veľkým oblúkom. Na moju obranu ale musím povedať, že som sa to ani veľmi nemala kde naučiť. Mamina je ten typ mamy, ktorú mi všetky kamošky vždy závideli, pretože bola super cool a keď som jej oznámila, že by som chcela vyskúšať nejaké psychotropné látky opýtala sa, či môže ísť so mnou. Rodina sme to boli vždy celkom neštandardná. A ako nie že by sa nevarilo, ale mňa úplne do kuchyne nepúšťali. Celkovo ma veľmi do domácich prác nezapájali a ja som za to bola väčšinu života vďačná.

Na predminulé Vianoce som od maminy dostala mixér. Taký ten tyčový, pretože mamina zistila, že mi celkom chutí jej brokolicová polievka. Dostala som nie len mixér, ale tiež inštrukcie. Dve brokolice, jeden zemiak, trocha smotany, trocha vody. Vložíš do nádoby, vložíš do nej aj ten mixér. Pustíš. Polievka hotová. Prvýkrát som mixér z krabičky vytiahla 9 mesiacov po Vianociach, keď sme s Peťou u mňa doma pripravovali jedlo na narodeninovú oslavu. Tento gastronomický počin skončil požiarom v mojej rúre a nefunkčným vianočným mixérom.

Pár krát sa stalo, že som niečo navarila a ľudia to aj pochválili. Napríklad taký expriateľ vychválil do nebies každé jedlo, ktoré som pred neho postavila. On ale vedel, že ak povie niečo iné, nepríde len o jedlo, ale pokojne si môže predplatiť nejaký porno kanál, lebo to bude jediné miesto, kde najbližšieho polroka uvidí nahú ženu.

Spomenula som si na situáciu, kedy som pár mesiacov dozadu pripravovala recepty pre jednu značku a k obrázku celej pečenej KAČKY som napísala: A ČO TAKTO DAŤ SI PEČENÉ KURA? Dva mesiace to tam viselo, kým nejaký pán nenapísal, že sme debili a že to je kačka. Túto historku som Peti pripomenula a nasledoval 5 minútový záchvat smiechu na obidvoch stranách. Ona sa smiala fakt skutočne, ja trocha tragikomicky. Predsa len, ona nemusí ísť variť do telky.

- Ale vieš, raz tam bol chlap, ktorý urobil guláš z plechovky. – to bude môj človek, pomyslela som si. Aj keď ja ani neviem, kde v obchode by som podobné veci hľadala. Myslím, že na akýkoľvek podobný nákup by som si musela zobrať asistenciu a že Google je povolená pomôcka. A že toto nikto neplánuje natáčať.

Zrazu som v telefóne počula, ako Peťa ťuká do klávesnice a do toho úplne nadšene splieta plány na 4 chodové MENU. Vytušila som blížiacu sa prítomnosť problémov. Ono nie len že by som mala zvládnuť za tri hodiny navariť 4 chodové MENU, no navyše pre 5 ľudí. V živote som nevarila pre 5 ľudí. A kde vôbec tých ľudí usadím? Veď ja ani nemám 5 stoličiek. 

- Nepečený trojfarebný cheesecake. Ale počula si? NEPEČENÝ. Nevyhoríme. 5 surovín, všetko to nasypeš dokopy, popatláš a máš! - Rokmi, čo som sa na blogu začala deliť o svoje zážitky som sa naučila jednu veľmi dôležitú vec. Ľudia majú najradšej to, keď je niekto debil. A čím väčší debil, tým lepšie. Im nezlepší deň to, že sa na nich niekto usmial, že si dali dobré jedlo, alebo prežili super rande. Ľuďom najlepšie zlepší deň to, keď je niekto väčší debil než oni a keď sa mu môžu smiať. A ja som tú energiu z radosti, ktorú Peťa z tejto tragikomickej situácie mala, cítila až ku mne domov do postele.

- No pozri, vegetarian.cz. Tu nájdeme presne recept pre Teba, Napríklad zapečený květák. To mám rada. - Najprv som sa zamyslela nad tým, čo to vôbec ten květák je a potom som podotkla, že to ale nie je veľmi hešteg foodporn. Na čo Peťa zahlásila, že nevedela, že ideme na výhru. A že teda musí prehodnotiť aj ten cheescake, lebo to k sebe veľmi nejde.

Následne sa opýtala, či my na Slovensku vôbec máme Primu. Že by ma vlastne nikto, kto ma pozná vidieť nemusel. Tieto pokusy o záchranu situácie mi v momente pred oči vyhodili všetky tie hlášky mojej starej mamy o tom, aká je PRIMA super a aké parádne relácie o varení a záhradke tam dávajú. A ak je niekto na tejto planéte, kto môj blond vesmír absolútne nechápe, tak sú to moji starí rodičia. A ja fakt nedokážem predpokladať, čo by sa stalo, keby moja stará mama, ktorá varí úžasne, v telke videla variť jej milovanú vnučku. Variť. Neviem ale, či tomu hovoriť tak vznešene. 

Hneď po tom, ako som dotelefonovala s Peťou som otvorila mailovú schránku, kde na mňa čakal mail od organizátorov. Dvakrát som si to prečítala a zatvorila som to s tým, že to je najväčšia bizarnosť môjho života. Bezkonkurenčne. A to sa ma často v rôznych rozhovoroch pýtajú, akú najväčšiu šialenosť som kedy urobila. Mám pocit, že tu máme niečo, čo všetko ostatné zmätie zo stola. 

V prílohe mailu bol dotazník, ktorý je nutné vyplniť do dvoch dní. Obsahuje otázky ako: 

Vaše najvyššie dosiahnuté vzdelanie. (Ach ako som za túto otázku vďačná), Rodina (deti, manžel(ka)) - popíšte Váš život. Aha, no. Ako asi nie. Charakter. Prečo ste sa prihlásili, alebo čo očakávate od súťaže. Alebo ešte jedna - čo urobím s výhrou. 

Ale potom prichádzajú tie vtipné. Vzťah k vareniu. ČO NAJRADŠEJ VARÍM. Alebo historka z varenia. Každá moja historka z varenia končí nejakou nečakanou a neželanou exotermickou reakciou, no neviem, ako vhodné je spomínať to.

A na záver čo jem a čo nejem, alebo moje obľúbené jedlo. Tieto otázky mi kamarát okomentoval tým, že nevie, či mrkva na obed je fajn a že sa obáva, že u nikoho nič jesť nebudem. Pretože zoznam čo jem je podstatne kratší než ten, čo nejem. Končí to otázkou na farbu PROSTÍRANÍ. Na Vianoce som dostala od jednej slečny darček v ktorom bolo strašne veľa vecí s jednorožcami. A tiež servítky. Tak asi viem. 

Ja by som potrebovala trocha iné otázky. Napríklad: Uvarili ste už vôbec niekedy niečo? A kedy naposledy? Jedol to niekto? Prežil? A čo vaša nehnuteľnosť? Stále máte kde bývať?

Druhý dotazník obsahuje detailné informácie o mojich 4 receptoch. Upozornili ma na to, že mám presne zapísať množstvá ingrediencií, pretože je to nutné pre divákov, ktorí budú (a teraz pozor) PODĽA MŇA VARIŤ. No  zbohom. Nikdy by som nepovedala, že niekedy niekto v mojom pozemskom živote bude podobnú vetu adresovať mne. Názov pokrmu, suroviny, postup. Predjedlo, polievka (tak to je vec, ktorú som fakt v živote nerobila), hlavný chod a dezert. 

S dnešnou skúsenosťou som sa podelila na Instagrame a v ankete mi za hodinu zahlasovalo 600 ľudí za áno. Celkom jednoznačné, tak dúfam, že potom za trojfarebný cheescake MISS Sympatia Prostřeno budú hlasovať. To by bola tá najkurióznejšia výhra v gastronomickej súťaži akú kedy tento svet videl. 

Hovorí sa, že najlepší kamaráti Vás dostanú z každého prúseru. Že keď Vám je smutno, podržia Vás, že budú s Vami plakať, alebo vymýšľať pomstu. Alebo, nejakú pomstu vymyslia na Vás. 

A je to tak. Momentálne fakt nemám čas na to, aby som riešila vybuchnuté emocionálne bomby, púšťala si smutné pesničky a plakala do vankúša, keď sa musím pripraviť na natáčanie, ktoré bude už o dva týždne. Vymyslieť menu, zohnať stoličky, taniere, a niekoho, kto ma naučí variť. Za dva týždne sa dá naučiť čokoľvek, tak snáď aj variť. Alebo aspoň, ako hasiť oheň. Ak by to bolo potrebné :)

Majte sa najkrajšie ako viete!

Vaša