Minulý piatok bol pre mňa a môj život veľmi výnimočný deň. A prečo?

Presne rok od mojich inžinierskych štátnic, mesiac od veľkého a zásadného rozhodnutia v mojom živote a hlavne deň, kedy začala nová kapitola môjho života. 

Áno, 17.6.2016. Deň keď som si večer do postele ľahla tak príjemne unavená, ale tak neskutočne šťastná. 

Zase som to dokázala. Dva mesiace odignorovať blog. Toľko sa toho medzitým stálo (áno, o Galavečeri Bloger roka mám už mesiac rozpísaný článok. Bude, bude). Dôležité je spomenúť, že som prekonala zápal mozgových blán a takmer dva mesiace som mala zakázané všetko, čo sa zakázať dá. Fyzickú aktivitu, čítanie, pozeranie telky (aj keď som bojovník proti televíziam a telku nemám), používanie počítača, všetko. Dva týždne som len tak ležala a vzhľadom na to, že mi vôbec nebolo dobre, mi to ani tak nevadilo. Ale po 8 týždňoch doma mi už všetko jedno nebolo. Ešte počas pobytu v nemocnici som Vám písala o tom, ako ,,pekne" sa ku mne správali a dnes musím spomenúť ešte fakt, že to, že nesmiem počítač ani čítať mi povedali až po 10 dňoch, keď ma z nemocnice prepustili. Prešlo to ako voda a to že je už jún je pre mňa takmer neuveriteľné. Veď keď som ochorela bol apríl.

No za tú dobu sa toho stalo skutočne veľa. Keď Vás niekto donúti toľko dlhých týždňov len tak ležať a nič nerobiť, jediná vec, ktorá Vám ostáva je rozmýšľať. Rozmýšľať nad všetkým. Nad celým životom. Vrchol môjho uvažovanie prišiel v jeden utorok, kedy som prišla na to, že toto všetko nie je vôbec to čo chcem. A v tomto živote skutočne šťastná nie som. Že považujem za dôležité veci, na ktorých vôbec nezáleží. Že celkom zbytočne neuváženými činmi ubližujem tým, ktorých najviac milujem. Že život nie je desaťboj, kde treba vyhrať v každej disciplíne. Že musím začať mať rada samu seba a nie len predstavu o sebe. Nie tú Niku, ktorú som prezentovala pred celým svetom. Nie tú, ktorá veci neposudzuje podľa toho, čo je skutočne dobré a kedy bude skutočne šťastná, ale podľa toho, čo by na to povedali iní. Či je fotka na Instagrame dosť úžasná a či bude môj najbližší úspech dostatočne ocenený. 

Neviem kedy sa to stalo a kedy som prestala žiť v tomto reálnom svete. Ale presne viem, kedy som sa rozhodla vrátiť medzi ľudí a byť celkom obyčajným dievčaťom. Aj keď dnes už asi veľmi neobyčajným. Podala som výpoveď v práci a zrušila sociálne siete. Nemôžem povedať, že by som v ten deň bola 100% rozhodnutá, či je moje rozhodnutie správne a pred kanceláriou šéfa som so slzami v očiach prešľapovala asi 15 minút. Teraz ale viem, že to, že som zaklopala bolo jedno z najlepších rozhodnutí. A tak skvelo načasované.
Ktovie či by som si všetko uvedomila aj bez tej choroby. Keby dni plynuli úplne bežne a nad všetkým by som sa ani nemala čas zamyslieť. Možno to všetko môže prísť niekomu unáhlené, pod vplyvom liekov a zlého psychického zdravia po takej dlhej chorobe. Ale ja si za rozhodnutím stojím a som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Nie nadarmo a hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré.
Či som vedela čo chcem robiť? Dúfala som, že ma príjmu na doktorské štúdium na Karlovku, aj keď ani tým som si úplne istá nebola. Ani tým že ma príjmu a ani tým, že tam úplne ísť chcem. Plán B bol jasný, po 31.7, keď mi skončí v práci výpovedná lehota sa vrátim domov na Slovensko. A urobím si doktorát tam.
Vesmír ma ale nenechal dlho čakať a odpoveď poslal do 48 hodín. Forma v akej prišla bola ale tak zvláštna, že som ani nechcela veriť tomu, že to môže byť pravda. Bolo tak nejako tesne pred 7 podvečer, mala som ešte pár minút predtým, než mi skončili vychádzky. Vracala som sa domov a s plnými rukami nejakého ovocia som sa snažila otvoriť schránku. A vtedy ma oslovil sused s otázkou, či nie je som náhodou tá blogerka. Sused. V Prahe. Vo vchode kde som úplne anonymná a nikto ma nepozná. V prvom momente mi prebehlo hlavou to, odkiaľ preboha vie kto som? Na to že som anonymná a v Prahe ma nikto nepozná vedel o mojom živote, škole a budúcich krokoch celkom dosť. No áno, mám na schránke meno. Po tom ako sa ale cudzí človek dostane z môjho mena na schránke až k môjmu instagramu, kde som zdieľala fotku prihlášky na Karlovku, som nepátrala. Nebola to vec, ktorú by som v tom momente dokázala spracovať.

Dôležité bolo, že pán sused (pozdravujem) vedel, že si chcem robiť doktorát na Karlovke. Zaujímalo ho, ako veľmi som o tom presvedčená a či som neuvažovala aj nad inou školou. No po pravde, neuvažovala. Vysvetlil mi kto je, odkiaľ je a že pre ich výskumnú skupinu v CERN - e a Brookhaven National Laboratory hľadajú doktorandov. Viac som nepotrebovala počuť. ÁNO, ÁNO, ÁNO!
Ešte v ten deň o polnoci mi prišiel mail s inštrukciami a linkom na školu a konkrétny výskum. Celý víkend som nad tým premýšľala, ale samozrejme ma sused presvedčil už v prvom okamihu, ako mi začal rozprávať o tom, čo robia.
O niekoľko dní sme sa stretli už v škole, kde mi vysvetlili všetko čo by ma čakalo a dostala som plno kníh, ktoré som sa do prijímačiek mala naučiť. Vzhľadom na to, že som prechádzala z jadrovej fyziky na časticovú, boli veci, ktoré som predtým ani nevidela a nemala tušenia o tom, čo to je a ako to funguje. Tri týždne som bojovala so Štandardným modelom, kvantovou teóriou a hlavne s angličtinou. Čakala ma prezentácia v angličtine o mojej diplomovej práci a kedže som to rok nevidela, chvíľku (týždeň) mi trvalo, kým som si na všetko pospomínala (a pri prezentácii zistila, že na úplne všetko som si vlastne ani nespomenula:)).
Posledné dni pred prijímačkami som si vzala v práci voľno a učila som sa celé dni. Nechodila som cvičiť, jedla čokoládu a pribrala asi cca 949595005 kíl. Asi to nebude znieť úplne normálne, ale bola som fakt šťastná, že sa konečne môžem učiť a koľko nových informácii a fascinujúcich vecí som sa zase dozvedela. Tak mi to chýbalo!
V piatok ráno sa mi klepali ruky tak nejako podobne ako pred štátnicami, ktoré som zhodou okolností mala presne pred rokov, v rovnaký deň. A cítila som sa úplne rovnako. Na jednej strane trocha v strese, lebo dôležitosť situácie som si naplno uvedomovala a na druhej strane rada, že to budem mať za sebou, všetko to zo mňa opadne a tešila som sa na ten pocit. Aby som atmosféru ešte viac zintenzívnila, obliekla som si rovnaké šaty a obula rovnaké lodičky, aké som mala v deň štátnic. Raz mi šťastie priniesli. A áno priniesli znova! Aj keď mi niektoré otázky spôsobili občasný závrat. vrásky na čele a spontánne onemenie, nakoniec som sa ale dočkala vytúženého: Vitajte medzi nami! A nebolo na svete šťastnejšieho človeka. 

Rok mi trvalo kým som dospela do tohto dňa a prišla na to, čo chcem robiť. A trvalo mi ešte dva dni kým som vstrebala dojmy a došlo mi, čo sa vôbec v ten piatok odohralo. A že to vyšlo!