Pred niekoľkými mesiacmi som niekde na internete našla článok, v ktorom písali o tom, že nejakí vedci zostavili sadu otázok, po zodpovedaní ktorých sa do seba dokážu zamilovať dvaja úplne náhodní ľudia.

Že sa dá v laboratóriu vyrobiť, namiešať a zostrojiť takmer čokoľvek, to už viem. Ale láska? Tento psychologický experiment mi prišiel tak nereálny, že som ho musela vyskúšať a vyvrátiť to, že by láska patrila medzi tie veci, ktoré si dokážeme sami privolať nejakými otázkami. A že psychológia na poli vedy zlyhá na plnej čiare. 

 

Základom pre absolvovanie experimentu bolo vybrať si nie úplne stratenú existenciu pre prípad, že by to nedajbože fungovalo. Nechcela som riskovať to, že by som do toho išla s úplne neznámym človekom, aj keď som tomu, že by to mohlo fungovať vôbec neverila. No už len tým, ako hlboko som premýšľala nad voľbou správneho subjektu som vlastne potvrdila, že úplne o nefunkčnosti experimentu presvedčená nie som.  

Ideálne bolo nájsť človeka, ktorého čiastočne poznám, viem, že nie je úplne mimo, že tých pár hodín v jeho spoločnosti prežijem, že bude schopný dôverného rozhovoru a že najbližšieho polroka sa zase neuvidíme. Pre istotu.

Vzhľadom na vyššie uvedené som si vybrala človeka, ktorého stretávam úplne ale úplne každý deň. Zoznámili sme sa na Orlíku, na oslave narodenín nášho gymu, kde prišiel ako nový tréner a zhodou okolností sme sa ocitli ubytovaní na rovnakej izbe. Ruku hore tí, ktorí si myslia, že sme prežili vášnivú noc, ktorú vzhľadom na možný výskyt neplnoletých opisovať nebudem. Ruky dole. Teraz zdvihnú ruku tí, ktorí si myslia, že ma nad ránom prišiel požiadať, či by som sa nemohla vymeniť s nejakou inou slečnou a ísť spať inde. Možnosť B je správna. A nie len to, ako bonus som musela spať na stoličke, pretože miesto slečny, ktorá spala v mojej posteli bolo obsadené. Na úvod dobré.

Ďalšie mesiace sme si tak nejako bez nejakého konkrétneho dôvodu celkom liezli na nervy a aktívne sa ignorovali. Občas som mala pocit, že s ním ani neprežijem hodinu vzpierania a že nikto sa ku mne nespráva tak hnusne ako on. Párkrát ma rozplakal a dokonca sa stalo aj to, že som raz z tréningu odišla, pretože ma štvalo, že je hodina s ním (nafackať prosím). Rok som si myslela, že to je decko, ktoré nikdy nedospeje a že je úplne, ale úplne mimo.  

Posledné dni sme sa ale začali viac baviť a raz, po týždni mimo Prahu zo mňa vypadlo, že sa na neho vlastne teším. Pár krát sme si písali a raz mi povedal niečo, z čoho mi bolo dosť smutno. Ani neviem prečo. Že pre neho absolútne nie som človek na dôverné rozhovory. Rozmýšľala som, aký dôvod toto tvrdenie môže mať a rozhodla som sa ho podrobiť skúške. Jeho aj nás.

Pár dní nato som mu napísala, že by som s ním chcela absolvovať jeden experiment, no utajila som, že sa jedná o experiment, po ktorom by sa mali subjekty do seba zamilovať. A aj to, že to je viac dôverné, než akýkoľvek iný rozhovor, ktorý mohol mať na mysli keď tvrdil, že som na dôverné rozhovory úplne nevhodná. Na druhý deň ma prekvapil otázkou, či náhodou nejde práve o tieto otázky na zamilovanie. Nemalo zmysel zapierať a musela som s pravdou von. Raz by sme k tomu aj tak došli a najskôr by som to musela oznamovať sama. Opýtal sa ma, čo urobím, ak sa do neho zamilujem. Odpovedala som, že sa zabijem a táto odpoveď ho uspokojila natoľko, že prikývol.

Lepšie som si vybrať rozhodne nemohla. Ťažko by som našla ideálnejšieho človeka na podobný experiment. Chvíľku som rozmýšľala, či to nie je ovplyvňovanie experimentu, keďže môj subjekt nie je úplne neznámy, no 36 otázkam som dala dokonalý priestor na to aby mi ukázali, či fakt dokážu zázraky. Lebo toto som za zázrak skutočne považovala. 

Chvíľku som rozmýšľala, čo s ním ako urobím, ak by to nedajbože fungovalo, pretože zo skúsenosti viem, že všeobecne platí, že je len veľmi malá šanca, že sa zamilujete do niekoho, kto by sa ku Vám hodil. A keď všetky kamarátky povedia, že sa k sebe absolútne nehodíte a že si dokážu všetko predstaviť skôr než Vás dvoch spolu, experiment predstavuje isté riziko. Meniť gym, šport a vlastne aj planétu výskytu som neplánovala, no samovražda mohla byť riešením.

Stretli sme sa v sobotu večer u neho doma, otvorili víno a začali s kladením otázok. Experiment je rozdelený do troch častí, ktorých úlohou je vzájomné prehlbujúce sa zdieľanie osobných informácií. A keď hovoríme o osobných, osobné si fakt predstavte ako osobné. Dosť osobné. Ideálne pre niekoho, koho nepovažujete za človeka na dôverné rozhovory. 

Začínajú zľakla otázkou, s kým by ste išli na večeru, keby ste si mohli vybrať kohokoľvek na svete. Kamčo odpovedal, že či môže sám, lebo neznáša ľudí a len by si chcel vychutnať jedlo. Následne sa opýtal, čo bude na večeru a ja som sa utvrdila v tom, že s ním bude dnes ešte sranda.

Keďže som usúdila, že jeho odpovede budú perla za perlou a zapisovanie by bralo strašne veľa času, rozhodla som sa s jeho vedomím rozhovor nahrať. Veď ak by som sa nezamilovala na prvý pokus, môžem si nahrávku pustiť znova a znova a riziko zamilovania podstúpiť opakovane. (Človek by si myslel, že nikto taký hlúpy byť nemôže, ale fakt môže a tú nahrávku som si pustila znova ešte niekoľkokrát. Aby som na nič nezabudla, samozrejme).

Nasledovali otázky ako predstava dokonalého dňa (ktorú sme omylom preskočili a musíme ju dokončiť!), kedy sme si naposledy spievali sami pred sebou a kedy pred ľuďmi, alebo či si pripravujeme čo povieme, keď niekomu chceme telefonovať a môj dlhý preslov o tom, akú fóbiu z telefonovania mám a ako cudzím ľuďom zásadne nevolám.  

V ďalšej otázke sme mali hovoriť o tom, či máme nejakú predtuchu svojej smrti. Jeho odpoveď ma celkom pobavila, lebo povedal, že má predtuchu mojej smrti. Zamilujem sa do neho a zabijem sa. Chvíľkami som mala pocit, že experiment berie na ľahkú váhu!

Za čo sme v živote najviac vďační, čo by sme zmenili na našej výchove alebo 4 minúty na to, aby sme si navzájom porozprávali svoje životné príbehy. Zvýšila som frekvenciu slov asi na dvojnásobok za minútu a prekvapivo som to v skratke stihla. On nie, no stopky som vypla a vypočula si to do konca s obrovským prekvapením. Toľko slov za sebou ako teraz som ho ešte povedať nikdy nepočula.

Posledná otázka prvej časti experimentu sa pýtala na schopnosť alebo zručnosť, ktorú by sme chceli mať. Už presne neviem, čo som povedala, no myslela som na zastavenie času, videnie do budúcnosti alebo schopnosť teleportovať sa. Reálne by som najviac potrebovala byť aspoň trocha normálna, no skôr asi dokážem zastaviť ten čas. Kamil by chcel vedieť čítať myšlienky. Ale v skutočnosti by fakt nechcel. Ľudí dostatočne neznáša už teraz.

Čakala nás druhá skupinka 12 otázok, pri ktorých sa osobná povaha otázok ešte viac prehĺbila. Začali sme tým, či je niečo, o čom dlho snívame, ale stále sme to neurobili a prečo. Kamil odpovedal, že by chcel byť majster sveta vo vzpieraní a neurobil to pretože je (škaredé slovo na K použijeme slušné synonymum) veľmi slabý. Z vecí bližšej budúcnosti vybral to, že by chcel milujúcu partnerku, ale nemá ju, pretože neznáša ľudí. Na tejto planéte fakt existuje človek, ktorý to musí mať v živote ešte ťažšie než ja. Ja som povedala, že si sny postupne plním podľa môjho zoznamu, ktorý mám na blogu. A keď si ich splním všetky, môžem zomrieť. Na čo odpovedal, že to by som rozhodne mala. 

Ďalej sme si mali spomenúť na veci ako najcennejšia alebo naopak najhoršia spomienka. Rozprávali sme sa o tom, čo pre nás znamená láska a náklonnosť a tiež čo si najviac ceníme na priateľstve. Aké máme vzťahy v rodine a ako si rozumieme s matkou. Objasnila som nejasnosť, ktorá vyplynula z rozhovoru v chate pred pár dňami z ktorej vyznelo, že vo vzťahu je pre mňa na prvom mieste sex. Vysvetlila som, že sa o prvé miesto DELÍ aj s inými vecami, no z jeho pohľadu sa dalo vyčítať zjavné znepokojenie nad mojim vzťahovým rebríčkom hodnôt. Na mieste bolo ubrať z úprimnosti. 

Druhá sada otázok obsahovala aj tú, čo vo svojom živote považujeme za najväčší úspech. Porozprávala som o všetkých mojich malých veciach, ktoré považujem za úspechy, na čo juniorský majster Českej republiky vo vzpieraní odpovedal, že nič, z toho, čo v živote dosiahol nepovažuje za úspech. Znova som sa cítila trocha divne.  

Otázky majú preveriť človeka po každej stránke, ukázať jeho zraniteľnosť. Veľa vecí si máme uvedomiť práve tým, že ich vyslovíme nahlas. Musíme človeku, s ktorým experiment podstupujeme povedať veci, ktoré by sme mu normálne nepovedali. Jednou z tých otázok bola aj nasledujúca, v ktorej sme mali striedavo vymenovať 5 pozitívnych partnerových vlastností. Na to, či to je skutočne až 5 sa Kamil opýtal vydesene niekoľkokrát a uzavrel to tým, že 3 budú stačiť. Prekvapivo odpovedal oveľa inteligentnejšie a premyslenejšie ako ja. Ako prvú odpoveď povedal, že som chytrá, ja som povedala, že vyzerá sexy, keď vzpiera (prosím potlesk za level inteligentnej odpovede milión). Ale keď fakt vyzerá?! Niektoré odpovede mi opakovane odmietol uznať a vlastne sa vôbec nemôžem čudovať.

Posledná sada otázok bola určite najviac osobná a najviac úprimná. Začínala troma pravdivými tvrdeniami o nás, ktoré začínajú slovom MY. Zrazu sa nepozeráte na Vás ako na dve osoby, ale ako na celok. A musím povedať, že mi táto otázka urobila dosť veľký problém a mala som problém vymyslieť čo i len jedno pravdivé tvrdenie. Celkom sa čudujem, že mi Kamčo vôbec tie odpovede uznal, ja by som to neuznala. Nasledovala otázka, v ktorej sme mali doplniť vetu: ,,Rád by som mal niekoho, s kým by som mohol zdieľať..." , pri ktorej som si uvedomila, že nech proti vzťahu bojujem akokoľvek, mať v živote niekoho, s kým by som mohla zdieľať úplne každú myšlienku a každý pocit by bolo strašne fajn. Kamčo by chcel niekoho, s kým by mohol zdieľať svoje orgazmy, čo tiež nie je úplne najhoršie. A vlastne sa čudujem, že po mojom vzťahovom rebríčku hodnôt som toto nepovedala ja. 

Nasledovali otázky ako najtrápnejšie momenty v živote, kedy sme naposledy plakali alebo koho smrť v rodine by nás najviac zasiahla. Posledná menovaná bola tak nepríjemná, že zodpovedať ju ma stálo veľa sily. Otázka - ,,Ak by sme mali dnes večer zomrieť bez možnosti s kýmkoľvek komunikovať, čo by sme najviac ľutovali, že sme nikdy nepovedali a prečo sme to zatiaľ neurobili.", ma donútila zamyslieť sa na tým, koľko vecí v živote mám, ktoré som niektorým ľuďom nikdy nepovedala a tak veľmi by som to ľutovala, keby sa nikdy nedozvedeli.   

V ďalšej otázke sme  sa mali partnerovi zveriť s niečím, čo by sme chceli aby vedel, keby sa z nás mali stať dôverní priatelia. Kamil povedal, že to sa nestane a žiadni dôverní priatelia nebudeme. Nakoniec sa ale rozkecal natoľko, že som pre istotu vypla nahrávanie zvuku.  

V poslednej sade otázok boli dve, v ktorých sme mali vymenovať veci, ktoré sa nám na našom partnerovi páčia a ktoré na ňom máme radi už teraz. Kamil povedal, že má na mne rád to, že nezavriem ústa. A že síce to je asi zlé, ale že jemu sa to páči. (Jeho by som si mala vziať, nikoho podobného už nikdy nenájdem!)
Ja som mu povedala, že sa mi na ňom páči to, že je otvorený novým veciam a experimentom, lebo keby som niekomu inému povedala - ,,poď skúsime sa do seba zamilovať", tak ma pošle do teplých krajín. (No veď vlastne tak úplne som to ani nepovedala). Že viem, že keď vymyslím nejakú blbosť a poviem mu o nej, pôjde do toho. A že to môžeme dnes vyskúšať, keď dokončíme otázky. Na čo sa začal strašne smiať a bolo mi jasné, čo si pod blbosťou predstavil on.

Niekedy po tom, ako sme si navzájom položili asi polovicu otázok sme sa začali baviť o tom, či nie je láska naozaj len otázkou rozhodnutia. Rozhodnutia, koho si k sebe pustíme bližšie, koho chceme viac spoznať, koho chceme mať v živote a koho chceme milovať. Ja som tvrdila, že to tak je, on mi oponoval s tým, že keď ho niekto fyzicky nepriťahuje, nezamiluje sa do neho. No prikývol na to, že je to len preto, že nie je ochotný ho viac poznať, pustiť si ho k sebe a vlastne ho milovať nechce.

Ale nie je to skutočne tak, že sa dokážeme zamilovať do kohokoľvek, pre koho sa rozhodneme? Z vlastných skúseností viem, že sila myšlienok je obrovská a keď si niekoho zakážem, nepripustím si ho k sebe dovtedy, kým si to sama vedome v hlave nepovolím.  A som presvedčená o tom, že keby som sa v ten večer rozhodla, že sa zamilovať chcem, tak to dokážem. Ale lepšie je neriskovať to (predsa len, sľúbila som tú samovraždu), pretože nie som úplne presvedčená o tom, že to funguje aj opačne a na odmilovanie tiež stačí len rozhodnutie. 

Keď si predstavím, že by som ostala žiť v dedinke, v ktorej som sa narodila, po vyfiltrovaní ľudí podľa pohlavia a veku by mi ostalo na výber približne 10 chlapov, ktorí by technicky vyhovovali tomu, z čoho by bolo možné v kombinácií so mnou vytvoriť životaschopný celok.

Žijem však v meste, kde mám možností viac, než je obyvateľov rodnej dedinky, no stále viac pozorujem to, že sa akosi stalo trendom povrchné hľadanie a vyberanie partnerov a zabúda sa na to, čo by malo byť skutočne dôležité. Sústredenie sa na jedného človeka, dôkladné spoznanie a vytvorenie skutočne blízkeho vzťahu.  Keď použijeme naše osobné, šialene prehnané filtre na všetky osoby žijúce v rovnakom meste (alebo na rovnakej planéte?) dostaneme žalostne malé číslo (podľa nás) použiteľných kusov. Na prvom rande zistíme, že s jeho neodstrániteľnými systémovými chybami nedokážeme spolužiť a filtrujeme znova.  A znova a znova. Popritom možno práve tie najlepšie polovičky, s ktorými by sme dokázali vytvoriť (možno aj po zodpovedaní týchto otázok) veľmi prijateľné celky, sme vyradili hneď na začiatku.  

Po poslednej otázke nasledovala časť, z ktorej som bola vopred dosť vydesená. 4 minúty sa bez slova pozerať druhému do očí. Vydesilo ma už len pomyslenie na to, že by som toto mala absolvovať. Nie len že budem pozerať do očí ja jemu, ale aj on mne. A za tie 4 minúty bude toľko času na to, aby som si to uvedomila. 

Chvíľku som verila tomu, že by som vydržala 4 minúty nerozprávať, ale v momente, ako sa spustil čas som z toho všetkého bola tak nejako nervózna, že som nedokázala zavrieť klapačku. Na celej situácii bolo najviac znepokojivé to, že on sa tváril absolútne nad vecou. Neviem, či skutočne bol, no ak nie, zahral to naozaj famózne. 4 minúty znejú ako niečo čo prejde tak rýchlo, že si to nestihnete ani uvedomiť. Ale za 4 minúty Vám srdce buchne asi 300 x. A keď sa pri tom niekomu pozeráte do očí, bude to robiť s-k-u-t-o-č-n-e  v-e-ľ-m-i pomaly.

Predstavte si, že 4 minúty nebudete pod vodou dýchať. Pravdepodobne zomriete. Alebo budete 4 minúty počúvať úplne odpornú pesničku. Pravdepodobne Vám vybuchne hlava. Pre mňa je niečo podobné 4 minúty nerozprávať. Alebo 4 minúty držať side plank. Už len predstava je úplne abstraktná. Za 4 minúty dokážete porozprávať celý svoj životný príbeh. Pozerajte sa niekomu 4 minút do očí a možno sa zamilujete. Ono sa za tie 4 minúty toho môže stať skutočne veľa. 

To nie sú obyčajné 4 minúty, sú to celkom čarovné 4 minúty, počas ktorých dokážete rozmýšľať úplne nad všetkým. Ale hlavne nad tým - na čo asi myslí on? Neviete koľko ešte, kedy to skončí, nemôžete uhnúť pohľadom, neviete to urýchliť. Ale možno ani nechcete. Po tom, ako naše 4 minúty skončili a budík začal pípať som ho vypla a pozerali sme sa do očí ďalej. Ani neviem, ako dlho.  

 Domov som prišla niekedy o 2 ráno a zaspávala s pocitom, že to bolo vlastne strašne fajn. Neviem, či ma viac vydesilo to, že som zrazu mala pocit, že mi s nikým dlho nebolo tak dobre ako s ním, alebo to, že prvá vec, na ktorú som si po prebudení spomenula bol práve on. (Ktovie, keby som to vedela dopredu, či by som tie 4 minúty neskúsila radšej pod tou vodou nedýchať).

Majte sa krásne

Vaša