Nočné dobrodružstvo alebo Ako si namiesto vybitia energie dopriať riadnu dávku adrenalínu !

5:24

Pondelky nikto nemá rád. Ale ja som sa na tento obzvlášť tešila. Od štvrtka som odratúvala hodiny do môjho vytúženého dňa. A keď konečne nadišiel, dopadol horšie ako som si kedy mohla predstavovať. :)
Nie len ja som mala od pondelka vysoké očakávania. Tiež moja kamarátka Peťa, s ktorou sme spolu prežívali eufóriu z príchodu tohto debilného dňa.
O pol jednej ráno sme v spoločnej konverzácii na Facebooku usúdili, že si niekde potrebujeme vybiť prebytočnú energiu, zmeniť myšlienky. Mala som pocit že s energiou s ktorou som momentálne disponovala by som dokázala vychýliť aj zemeguľu z obežnej dráhy a to naozaj nie je stav, v ktorom by človek dokázal zaspať, nech je už hodín koľkokoľvek. Dopredu som vedela, že ako posledné dni som nebola schopná spávať z očakávania pondelka dnes by som nebola schopná spať z toho, čo vlastne ten vysnený pondelok (ne)priniesol. Niekoľko - hodinových prehadzovaní sa v posteli bolo dosť a tak nápad bol jasný- poďme behať. V prvej chvíli som neverila tomu, že skutočne pôjdeme.. predsa len bola hlboká noc, ja som ležala v pyžame pripravená na ďalšiu bezsennú noc, normálni ľudia už tiež dávno spali...a vonku bolo pár stupňov pod nulou..Ale v momente, keď som si dala do očí šošovky a prezliekla som sa, vedela som, že idem aj sama, nech sa deje čo sa deje. S Peťou sme sa stretli až na druhom dohodnutom mieste, lebo naša vzájomná navigácia má stále ešte zjavné medzery a vybrali sme sa do centra. Tam mi ale napadla šialená vec. Poďme do parku Montjuzet nad mesto- v noci musí byť na Clermont krásny výhľad. Toto bol druhý moment tejto noci, kedy som neverila, že to čo som vyslovila, naozaj aj zrealizujeme. Ale opak sa stal pravdou. O tom, že park zamykajú o 6 poobede je zbytočné hovoriť, keby bol otvorený aj v noci ani by mi nenapadlo tam ísť. Dopredu sme rátali s tým, že budeme preskakovať plot, aj keď Peťa s týmto nápadom nebola dvakrát stotožnená. Po pravde, mi po príchode na miesto nebolo všetko jedno, lebo to tam vyzeralo skutočne strašidelne. Žiadne pouličné lampy, úplná tma, obrovská tabuľa s textom- v noci vstup zakázaný. A do toho ešte pomyslenie na to, že robíme niečo, čo by sme teda skutočne nemali. Srandovali sme, že skončíme na policajnej stanici...čo mi ale po skúsenosti z Barcelony, kde sme sa tiež na tomto smiali a nakoniec sme na tej policajnej stanici naozaj skončili- už až také vtipné a nereálne neprišlo. Sú situácie, ktoré asi myšlienky dokážu privolať.
Preskočiť plot bolo náročnejšie ako sa zdalo, kedže za ten čas, kým sme sa k parku dostali, som mala z mojich holých lýtok nanuky a prsty som si už tiež necítila. Prekvapením ale bolo, že brána bola z vnútornej strany otvorená a preto som Peti elegantne otvorila. Park vyzeral v noci naozaj ako z hororu. A fakt musím povedať, že takto som sa už dávno nebála. Prešli sme sa po miestach ako naposledy, keď sme tam boli ako všetci normálni ľudia (keď odmyslíme našu fľašu rumu a spievanie detských pesničiek zo škôlky) poobede, keď bolo otvorené. 
Dostali sme sa k vyhliadke nad mesto a kochali sme sa krásnym výhľadom, mesiacom, hviezdami. Zrazu ale Peťa prišla s niečím, čím na skutočne dostala. So smrťou v očiach sa ma opýtala či viem o tom, že práve v tomto parku našli mŕtve dievčatko, ktoré bolo niekoľko mesiacov nezvestné. A to bol moment, kedy som mala pocit, že mi srdce vyskočí z hrude a asi všetky momenty v celom mojom živote doteraz boli len slabým odvarom strachu v porovnaní s týmto. Vtedy som sa chcela vidieť z toho parku preč. Hneď ! Ešte aj teraz, keď o tom píšem, ma mrazí. Rozbehli sme sa naspäť k východu, ktorý bol ale strašne ďaleko. Mala som pocit, že asi tri krát ďalej, ako keď sme pred pár chvíľkami išli do parku dnu. Tá úľava, ktorú som pocítila po zatvorení bráničky bola nepopísateľná. Cesta späť bola obyčajná, po tom čo som zažila v parku sa už nočných prechádzok po meste nikdy nebudem báť :)
Momentálne je niečo po piatej ráno, sedím v izbe, pijem druhý čierny čaj a stále som sa nerozmrazila. Ale hlavne mám v krvi toľko adrenalínu, že dnes asi nezaspím vôbec. Nuž, prvotný plán unaviť sa -zlyhal... 
Počas tohto nočného dobrodružstva sme s Peťou ale vymysleli ďalšiu mega vec. Keďže nás od Vianoc delí len posledný necelý mesiac a niektorí ľudia sa už možno po sviatkoch naspäť do Clermontu nevrátia, rozhodli sme sa, že každý deň podnikneme niečo šialené, niečo, čo bežne nerobíme. Niečo, čo nám bude vždy pripomínať šialený Clermont, šialených Francúzov a naše šialené dni strávené tu !
Holt, musím uznať že sme si po dnešnom výlete ale nastavili laťku dosť vysoko :) Som zvedavá, čo prinesie streda :)







Ten výhľad ale naozaj stál zato :) Veľmi rada všetko toto absolvujem znova so všetkým čo k tomu patrí. Dobrovoľník? :)

You Might Also Like

2 komentárov

FACEBOOKUJEM