O tom, ako NEUROBIŤ skúšku z jadrovej fyziky a zabaviť pri tom seba a všetkých naokolo !

15:23

Mám za sebou prvú skúšku ! Musím povedať, že moje skúšky boli často- krát ohromná zábava ale to čo som zažila dnes sa dostalo na prvú priečku toho najtragikomickejšieho v mojej študijnej histórií.
O 2 hodiny ma čaká ďalšia, no uvažujem že v záujme zachovania môjho psychického zdravia asi bude vhodné tento predmet, ktorým som si nie celkom istá na dnes vypustiť a do školy sa už nevracať.
Dnešná skúška bola moja jediná istota, jediná skúška na ktorú som sa tešila a naozaj som bola presvedčená o tom, že jadrová fyzika mi problém robiť nebude... Iba že by áno.
Po dvoch hodinách spánku som sa ráno prebudila s pocitom, že toto nebude môj šťastný deň. Všetky moje prípravy prebehli nejako rýchlo a zrazu som bola v električke s ďalším zvláštnym pocitom- že nemám niečo dôležité. Ale bola som natoľko prispatá, že mi nenapadlo nad tým uvažovať hlbšie. Však na skúšku som potrebovala len pero, SLOVNÍK, KALKULAČKU a kartu študenta. Jediná vec, ktorá ma práve zaujímala bolo to, aby som sa do školy dostala 15 minút pred začiatkom ako to bolo napísané VEĽKÝM v pozvánke na skúšky, ktorá mi prišla poštou. Naozaj som nebola v stave, kedy by som bola schopná vysvetliť, prečo meškám. Po príchode do školy som na rozpise skúšok našla, že tá moja sa bude odohrávať v miestnosti N4 čo bolo veľmi čudné pomenovanie vzhľadom na to, že všetky miestnosti v ktorých sme doteraz boli sa volali napríklad 9102- 9000 ako budova fyziky, 100 ako prvé poschodie a 02 ako číslo miestnosti. Jediní dvaja spolužiaci, na ktorých som mala číslo mi nedvíhali a človek, ktorého som jediného stretla v tej budove mi povedal, že miestnosť N4 určite neexistuje a že som sa splietla. 
V stave najväčšej zúfalosti, som vyšla pred školu a čakala na moment kedy hodiny odbijú 08:45 a ja odmietnem ísť na skúšku aj keby som zázračne zrazu našla miestnosť N4, len aby som nemusela vysvetľovať, prečo meškám. V tom momente mi naspäť zavolal spolužiak a v následnom hysterickom záchvate mi šialenou francúzštinou začal vysvetľovať, kde mám ísť. O tom, že som to naozaj nepochopila ani nemusím hovoriť. A kedže ma už môj drahý spolužiak trocha pozná, vedel že nemám šajnu čo mi hovorí a tiež vedel, kde má po mňa prísť aj bez toho aby som mu to povedala. Po príchode do správnej budovy a nájdení správnej miestnosti som pochopila, že keby po mňa neprišiel nikdy v živote by som sa na toto šialene skryté miesto nedostala ani keby mi to človek vysvetľoval slovensky. Šťastná, že som bola na správnom mieste a relatívne včas som otvorila tašku, že si teda pripravím aspoň veci nevyhnutné pre zvládnutie skúšky. No ale aké bolo moje prekvapenie, keď som v taške našla len pero a banán. Ja naozaj neviem na čo som ráno myslela, keď som si balila veci na skúšku, či idem na jahôdky alebo čo. Môj osud bol spečatený. Nie len že si skúšku nepreložím. Ale ak si ju preložím, tak nič nevypočítam.
 A tak som dúfala, že aspoň kartu študenta som si zobrala na preukázanie totožnosti, ale bohužiaľ ani tú nie. Ale zato som si zobrala slovenský ISIC !!! Neviem z akého dôvodu som u seba mala ISIC a nie francúzsku kartu študenta keď ISIC som tu za 4 mesiace ani raz nepoužila ale každopádne sa to tomu pánovi na dozore nepáčilo. Môj drahý spolužiak mi vysvetlil že pán si myslí, že na fotke nie som ja. No jasné, ja som niekoho našla aby išiel napísať skúšku za mňa. No ale kiež by!
Ďalším prekvapením bol hlavičkový papier, o ktorom mi už ale hovorila dopredu Peťa, že do rohu napíšem meno a ten roh zahnem ako to je naznačené, olíznem a zalepím. To, že Peťa chodí na inú univerzitu, mi ale došlo zase neskoro. Tak som to tak urobila, vypísala som všetky potrebné informácie, keď prišiel ďalší problém. Pán na dozore prizvukoval, že číslo študenta máme presne vyplniť tak, že v každej kolonke bude jedna číslica. Ale moje číslo študenta som vzhľadom na to, že som nemala kartu nevedela. Počas skúšky som si ale spomenula, že tú kartičku som kedysi fotila a dávala na FB. Tak som POČAS SKÚŠKY vytiahla telefón, ktorý bol najprísnejšie zakázaný a na FACEBOOKu hľadala fotku zo septembra. Celkom úspešne sa mi to podarilo, keď ale prišiel ďalší problém. Ja som sa naozaj snažila splniť prianie pána na dozore ale bolo to dosť náročné, kedže moje číslo študenta malo o jednu číslicu viac ako bolo na papieri koloniek. Tak som do jedného chlievika nakreslila dve číselka. Myslím, že po tom čo som mu tam dnes predviedla ho to už ani neprekvapí.
Keď som konečne vyplnila všetky povinné údaje prišiel čas na olíznutie a zalepenie rohu s mojím menom. A kedže som aspoň chvíľku nechcela vyzerať ako blbka a nechcela som sa tváriť že fakt neviem prečo je ten hlavičkový papier taký divný a čo s ním mám robiť- zatvárila som sa absolútne suverénne, však mi Peťa povedala čo mám robiť a PAPIER SOM OLÍZLA ! Asi trikrát... No ono by na tom nebolo nič divné, keby sa to robiť malo. Holt, nemalo! Po mojom treťom pokuse olíznuť obyčajný NELEPIACI papier a prilepiť roh o zbytok papiera sa už ľudia okolo mňa začali nechápavo pozerať že čo preboha robím. Nakoniec mi vysvetlili, že to stačí zahnúť, bez olizovania. Chápem, prečo mi pán na dozore namiesto dvoch papierov rozdal hneď na začiatku tri. Oslintaný sa neodovzdáv.
Po prečítaní zadania prvej úlohy som sa uistila či som naozaj v správnej miestnosti, na správnej skúške. Pán vpredu na dozore by ma v mojej pochybnosti aj utvrdil, pretože som ho videla prvý krát, ale bohužiaľ, všetkých spolužiakov okolo som poznala. Keď som sa ale poobzerala okolo, na výraz v tvárach rodených Francúzov zistila som, že problém nebude vo francúzštine. Neviem či som odpovedala vôbec na to, na čo sa pýtali ale každopádne som po polhodine skutočne nemala čo robiť. Kedže som nemala kalkulačku musela som sa vynájsť a preto som delila podpísaním si čísel pod seba. Pobavila ma spomienka na to, že na základne škole som svoju prvú pätku dostala práve z tejto tématiky. A zjavne som sa to stále nedoučila.
Tak som si zobrala pomocný papier, že si aspoň napíšem moje momentálne myšlienky a potom Vám ich napíšem sem. Nevedela som, či môžem odísť skôr ale tiež som nevedela či tam tie tri hodiny vydržím len tak sedieť bez toho, aby som nezaspala. Chvalabohu to ale jeden milý chlapec vzdal (a možno bol taký super že to celé urobil tak skoro ) a vedela som, že môžem pokojne odísť aj ja. Tak som chvíľku počkala a rozhodla som sa odísť. Aké bolo ale moje prekvapenie keď mi pán na dozore chcel zobrať na odovzdanie aj druhý pomocný papier, na ktorom boli moje myšlienky určené na blog- po slovensky. Chvíľku som sa bránila, ale kedže moja jazyková výbava  nie je pripravená na takéto argumentovanie, musela som to odovzdať. Cestou naspäť na intrák som zistila, že všetko čo som napísala na pomocný papier (POMOCNÝ!!!) som mala prepísať do toho hlavičkového papiera- ktorý som ja považovala za LenObal. Asi nemá zmysel hovoriť, že som to neurobila. Neviem prečo, ale strašne sa na tom bavím. Na tom, že pána na dozore som nazvala Pán na dozore lebo fakt neviem, či nás ten predmet učil, na tom že ma zajtra čakajú tri skúšky, na tom že jedna práve plynie a na tom, že opraváky sú v júni.





You Might Also Like

1 komentárov

  1. krásne nika :D s tým sedením, či už môžem odísť to som si aj ja zažila...asi hodinu som sa učila už od nudy anglické slovíčka zo slovníka :D

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM