Keď som si v piatok o tretej ráno ľahla do postele, bola som presvedčená o troch veciach. Že v žiadnom prípade ráno o 9 - tej nepôjdem cvičiť, pretože by som bola nevyspatá, unavená a nervózna celý deň. Že na Vianočnom večierku nebudem konzumovať žiaden alkohol, aj keby mi ho chcela Deniska liať násilím do úst a že nebudem veľmi dlho, aby som v nedeľu bola plne sústredená, vyspatá a mohla písať diplomovku.
Domov som prišla v nedeľu o 11 večer. Z alkoholu sa mi točila hlava ešte deň po, bolelo ma celé telo z ranného tréningu, ale hlavne predlaktia (,,ak tento cvik budete robiť zle, zajtra Vás budú bolieť predlaktia..."). Na zminimalizovanie deštrukčného účinku alkoholu som vypila asi 4 litre minerálky a na písanie diplomovky som si spomenula niekedy v pondelok. Nakrivo nalakované nechty mi pripomenuli moment ako som si ich lakovala po troch pohárikoch whisky a na nazretie do foťáku som zbierala odvahu pol dňa. No musím uznať, že to vlastne bolo oveľa lepšie, ako pocit, s ktorým som ráno zaspávala v gyme na abmatoch naukladaných na plyobox - och.
Ani neviem, prečo som sa rozhodla tak zásadne porušiť môj režim a piť alkohol, ale teraz s odstupom času to trocha ľutujem. No v momente, keď som pred večierkom prišla k Deniske a ona 10 minút pred začiatkom nie len že nevedela čo si oblečie, nebola vôbec namaľovaná a s mokrými vlasmi, naliala som prvé poháriky dokonca ja. Vzhľadom na môj životný štýl a rýchlosť pitia bolo jasné, že sa na nohách dlho neudržím. Pred odchodom z bytu mi bola povedaná veľmi zásadná vec a to, že si všetko dôležité mám zobrať, lebo je možné že Deni sa opije a zmizne bez toho aby zobrala aj mňa. V tom momente som nepredpokladala, žeby sa toto mohlo stať a preto som si zobrala len telefón a peňaženku, však čo viac by som potrebovala na Vianočnom večierku. No napríklad kľúče aby som sa z neho vôbec dostala domov a topánky na prezutie, lebo v lodičkách s 15 - cm podpätkami sa ťažko pôjde z Petržalky do Mlynskej doliny. No ale kto by čakal, že to čo bolo pred večierkom nepravdepodobné Deni dokáže zreálniť ešte pred polnocou?
Na miesto sme dorazili s takmer dvojhodinovým meškaním a zábava už bola v plnom prúde. Dali sme si punč, ktorý som mala asi prvý krát v živote, ale bol fakt skvelý a ak takto chutí punč stále, už nikdy nechcem nič iné piť! Hneď zo začiatku som sa dostala do slovnej výmeny názorov s niekým kto sa volal Samo a veľmi sa snažil pokaziť mi dobrý dojem z večierku. Možno by sa mu to bolo aj podarilo, keby ma z tejto situácie niekto nezachránil so slovami: ,,Poď si niečo dať..." A tu niekde sa to začalo (alebo skončilo? ).
Neviem čo všetko som vypila a v akom množstve, viem však, že to bolo viac, ako by bolo pre mňa vhodné. Niekedy v strede noci som sa z nejakého dôvodu vyzula (predpokladám, že ma boleli nohy) a niekto z ďalšieho neznámeho dôvodu vyložil moje lodičky na chladničku, ktoré som potom zvyšok večera hľadala. Pri bare som sa zoznámila s každým kto šiel okolo (pamätám si mená Viktor, Martin a Rado, no žiaľ len mená) a s niektorými trénermi som mala potrebu si pripiť vždy keď prešli okolo. Nadi zo Súdnej sieni som porozprávala o mojich životných snoch a vôbec neviem ako som sa dostala k nej a ako k tej téme. Niekedy (ťažko povedať kedy) sa stalo to, čo mi bolo vopred avizované, ale ja som to nejako nebrala na vedomie. Deniska odišla bez toho aby ma o tejto podstatnej veci informovala. Po príchode domov však zistila, že nemá kľúče a mám ich ja v kabelke a na večierok sa musela vrátiť. Bola jej ponúknutá druhá šancu oznámiť mi, čo má v pláne, ale vzhľadom na to, že si to poriadne ani nepamätá, nevie, prečo ju znova nevyužila. Netrvalo dlho a rozhodla som sa odísť aj ja, No aké bolo moje prekvapenie keď mi niekto z (ešte) prítomných oznámil, že ona tu už dlho nie je. Vtedy som si všimla, že tam už vlastne takmer nikto nie je. Rozhovory celej noci si pamätám len veľmi zbežne a ďakujem Deniske a Marianke že mi včerajším pred - tréningovým skladaním mozaiky trocha pomohli rozjasniť spomienky ale po Deniskinom: ,,Ja som neverila, že ona, čo zje pol tvarohu denne zrazu je koláče, čokoládu a pije kolu. ", som ani nepotrebovala počuť viac.
Čo si ale pamätám veľmi jasne je to, ako som sa po dvoch hodinách spánku zobudila so svalovicou ako svet na zvuky z ľadovej plochy, kde práve prebiehal nejaký ranný nedeľný hokejový tréning. Mala som pocit, že mi asi exploduje hlava, odpadnú nohy od zimy a že som nedodržala nič čo som chcela, že som alkoholu vypila viac ako by sa patrilo a že v lepšom prípade si nikto nič pamätať nebude.
Ani neviem, prečo som sa rozhodla tak zásadne porušiť môj režim a piť alkohol, ale teraz s odstupom času to trocha ľutujem. No v momente, keď som pred večierkom prišla k Deniske a ona 10 minút pred začiatkom nie len že nevedela čo si oblečie, nebola vôbec namaľovaná a s mokrými vlasmi, naliala som prvé poháriky dokonca ja. Vzhľadom na môj životný štýl a rýchlosť pitia bolo jasné, že sa na nohách dlho neudržím. Pred odchodom z bytu mi bola povedaná veľmi zásadná vec a to, že si všetko dôležité mám zobrať, lebo je možné že Deni sa opije a zmizne bez toho aby zobrala aj mňa. V tom momente som nepredpokladala, žeby sa toto mohlo stať a preto som si zobrala len telefón a peňaženku, však čo viac by som potrebovala na Vianočnom večierku. No napríklad kľúče aby som sa z neho vôbec dostala domov a topánky na prezutie, lebo v lodičkách s 15 - cm podpätkami sa ťažko pôjde z Petržalky do Mlynskej doliny. No ale kto by čakal, že to čo bolo pred večierkom nepravdepodobné Deni dokáže zreálniť ešte pred polnocou?
Na miesto sme dorazili s takmer dvojhodinovým meškaním a zábava už bola v plnom prúde. Dali sme si punč, ktorý som mala asi prvý krát v živote, ale bol fakt skvelý a ak takto chutí punč stále, už nikdy nechcem nič iné piť! Hneď zo začiatku som sa dostala do slovnej výmeny názorov s niekým kto sa volal Samo a veľmi sa snažil pokaziť mi dobrý dojem z večierku. Možno by sa mu to bolo aj podarilo, keby ma z tejto situácie niekto nezachránil so slovami: ,,Poď si niečo dať..." A tu niekde sa to začalo (alebo skončilo? ).
Neviem čo všetko som vypila a v akom množstve, viem však, že to bolo viac, ako by bolo pre mňa vhodné. Niekedy v strede noci som sa z nejakého dôvodu vyzula (predpokladám, že ma boleli nohy) a niekto z ďalšieho neznámeho dôvodu vyložil moje lodičky na chladničku, ktoré som potom zvyšok večera hľadala. Pri bare som sa zoznámila s každým kto šiel okolo (pamätám si mená Viktor, Martin a Rado, no žiaľ len mená) a s niektorými trénermi som mala potrebu si pripiť vždy keď prešli okolo. Nadi zo Súdnej sieni som porozprávala o mojich životných snoch a vôbec neviem ako som sa dostala k nej a ako k tej téme. Niekedy (ťažko povedať kedy) sa stalo to, čo mi bolo vopred avizované, ale ja som to nejako nebrala na vedomie. Deniska odišla bez toho aby ma o tejto podstatnej veci informovala. Po príchode domov však zistila, že nemá kľúče a mám ich ja v kabelke a na večierok sa musela vrátiť. Bola jej ponúknutá druhá šancu oznámiť mi, čo má v pláne, ale vzhľadom na to, že si to poriadne ani nepamätá, nevie, prečo ju znova nevyužila. Netrvalo dlho a rozhodla som sa odísť aj ja, No aké bolo moje prekvapenie keď mi niekto z (ešte) prítomných oznámil, že ona tu už dlho nie je. Vtedy som si všimla, že tam už vlastne takmer nikto nie je. Rozhovory celej noci si pamätám len veľmi zbežne a ďakujem Deniske a Marianke že mi včerajším pred - tréningovým skladaním mozaiky trocha pomohli rozjasniť spomienky ale po Deniskinom: ,,Ja som neverila, že ona, čo zje pol tvarohu denne zrazu je koláče, čokoládu a pije kolu. ", som ani nepotrebovala počuť viac.
Čo si ale pamätám veľmi jasne je to, ako som sa po dvoch hodinách spánku zobudila so svalovicou ako svet na zvuky z ľadovej plochy, kde práve prebiehal nejaký ranný nedeľný hokejový tréning. Mala som pocit, že mi asi exploduje hlava, odpadnú nohy od zimy a že som nedodržala nič čo som chcela, že som alkoholu vypila viac ako by sa patrilo a že v lepšom prípade si nikto nič pamätať nebude.
- 15:16
- 4 Comments
