Po necelom týždni v Indonézii sme tu toho prežili toľko, že mám pocit, že sme tu aspoň mesiac (uvidíme, čo budem písať po mesiaci). Od zdesenia a skorozrútenia sa zo špinavej Jakarty a vyhlásení typu: ,,Odvezte ma hneď domov" až po nadšenie z rozprávkových pláži na Bali s pocitom, že toto je TO miesto a domov netreba ísť.
Predtým, než sme sa na túto cestu vydali som prečítala veľa
cestovateľských blogov a rôznych článkov a v podstate som vedela, do
čoho idem. Ale 100 krát počuť a čítať nenahradí to, aké to je 1 krát všetko vidieť a zažiť.
Po tom, ako sme konečne po dlhej noci na luxusnom letisku v Dohe v Katare pristáli v Jakarte, bola som trochu v šoku z toho čo som videla. Všade bosí spiaci ľudia, samé odpadky, smrad, koberce si pamätali ešte 1. indonézskeho prezidenta Sukarna, namiesto záchodov diera v zemi a namiesto toaletného papiera malá sprcha. Jedlo pripravovali zásadne len tak holými rukami, na pultíku a to mi stačilo vidieť na to aby som vedela, že tu sa asi nenajem. Z tohto miesta som sa chcela čo najrýchlejšie dostať a NAIVNE som dúfala, že v meste to bude lepšie. Nasadli sme do prvého autobusu, ktorý sme po prílete mini komára zo strachu z malárie alebo hocičoho iného celý zasmradili najúčinnejším repelentom na trhu a odviezli sa na hlavnú autobusovú stanicu mesta, ktorú dokážu popísať len slová chaos a zmätok. Po prvých 6 sekundách na ceste ma skoro zrazilo 1837 áut a motoriek a utrpela som šok číslo 2.
Bolo tu omnoho viac odpadkov a oveľa väčší smrad ako na letisku. Ľudia bývali v miniatúrnych provizórnych domčekoch, v rieke plávalo absolútne všetko čo si pod slovom odpadky dokážete predstaviť, vrátane malých detí, ktoré nadšené skákali do zeleno - hnedej vody. Na ceste bolo milión áut a motoriek, ktoré jazdili šialene a rýchlo bez náznaku nejakých pravidiel cestnej premávky. Našiel sa aj človek bez nohy na skejte, ktorý sa odrážal rukami. Na hlavnej ceste, v dave tých všetkých áut a motoriek. Na každom rohu boli rôzne stánky s jedlom, ktoré bolo vyložené len tak v plastových nádobách na slnku a sadali na tom muchy a všetko možné lietajúce. Toto bol ďalší moment kedy som v duchu chválila rozhodnutie dať sa zaočkovať proti všetkých chorobám, ktoré sa mi pred cestou zdali vlastne trocha aj zbytočné. Ale najhorší zo všetkého bol smog, ktorý celé mesto zafarboval do smutnej sivej farby. Naša klimatizovaná hotelová izba bola najväčí luxus toho mesta. Každú chvíľku som mala pocit, že niekto vedľa nás zastane a unesie nás. Dúfali sme, že na pláži by to mohlo byť o trocha lepšie a preto sme si voľný čas naplnili práve výletom cez mesto k oceánu. Dostali sme sa pravdepodobne k jedinej dostupnej pláži, na ktorej boli asi všetky deti z Jakarty. A na každom kroku na nás všetci čumeli, ako keby sme tam práve pristáli vo vesmírnej lodi. Toto nebolo to miesto.
Na druhý deň sme na letisko prišli o 4 hodiny skôr, lebo predsa len to, čo mi spôsobilo prvotný šok, bolo to najlepšie, čo sme v tom meste videli. Čoho som sa ale najviac bála bolo to, aby to na Bali nevyzeralo nejako tak podobne. Lebo aj fotky Jakarty na nete vyzerajú ako pomerne pekné mesto. Celý let z Jakarty som sa pozerala z okienka a čakala, kedy ten hnusný smog zmizne. Po pristáti na Bali však všetky obavy opadli. Aj keď sme boli stále v tom istom štáte, mala som pocit, že sme prišli do iného sveta. Prvá vec, ktorú som urobila v Jakarte po vystúpení z lietadla bolo namazanie sa antibakteriálnym krémom, chodenie zvyšku dňa po špičkách a vyhýbanie sa akéhokoľvek styku mňa a čohokoľvek iného. V Bali som si rovno sadla pred letiskom na zem, vytiahla Bebe sušienky a bez obavy z hocijakej choroby ich zjedla.
Po príchode na hotel sme si zložili veci a išli sa poprechádzať po pláži. Bola tma, ticho, príjemný vzduch a žiadni ľudia. Jediná vec, čo sa mi na tomto mieste nepáči je to, že slniečko zapadá veľmi skoro a rýchlo. O pol 7 je už úplná tma. Keď vy doma obedujete, nám práve končí deň.
Tu na Bali je všetko také iné. Ľudia sú strašne milí, všetci sa nám zdravia, kývajú, usmievajú sa. Na ceste rovnako ako v Jakarte vládne obrovský choas, jazdí sa naľavo a vždy ide skôr ten väčší, rýchlejší, šikovnejší. Cez cestu sa prebieha pomedzi autá a domáci to robia tiež tak, že vbehnú do cesty, zdvihnú ruku, zastavia kolónu áut a prebehnú na druhú stranu. Aj keď som si po prvom vzhliadnutí tohoto dopravného zmätku povedala, že nikdy v živote si nepožičiam motorku, ako to všetci sprievodcovia odporúčali, už na druhý deň sme na jednej lietali po uliciach ostrova. Na motorke tu jazdia aj deti, čo je len ďalším znakom toho, že tu fakt žiadne pravidlá nemajú. Na požičanie motorky netreba vodičák na motorku, stačí obyčajný medzinárodný a požičajú ju každému. To že z nás nikdy nikto na motorke nesedel je im jedno. A bol to fakt obrovský zážitok! A najväčší, keď sme sa rozhodli ísť na druhú sranu ostrova, na jednu z najkrajších pláži. Po diaľnici, ktorá vedia ponad vodu. (áno, bude aj video, len neviem kedy a ako ho postrihám). Síce sme nenašli tú pláž, na ktorú sme pôvodne išli, dostali sme sa na inú, lepšiu - na úplne opačnej strane južného poloostrova, ktorá je známa najlegendárnejšími vlnami na svete a je rajom všetkých surferov - ULUWATU. A aj to tam tak vyzeralo, Každý chlap vyzeral ako keby sa práve pripravoval na natáčanie filmu. Vyzeralo to všetko tak nádherne a krásne, že som mala pocit, že túto chvíľku nedokáže nič pokaziť. Ale ako som sa už mohla naučiť, vždy môže. Na jednom z krásnych útesov som si rozbila hlavu a revala, ako keby mi minimálne chcel niekto odrezať ruku. A to bolo nič v porovnaní s tým, ako som začala pišťať, keď som na ruke, ktorou som si držala hlavu uvidela krv. Ale žijem a už to ani nebolí.
Včera sme navštívili ďalšiu nádhernú pláž - DREAMLAND, kde po prvej sekunde zistíte, prečo ju tak nazvali. Celý deň sme sa len váľali na piesku, požičali si surf, zhoreli na slnku a každú chvíľku prišiel niekto z domácich, aby sa s nami odfotil. Tí ľudia sú fakt neskutoční ! A tak strašne šťastní a vďační len zato aby si s nami mohli urobiť fotku. S takým niečím som sa ešte nikdy nestretla a obávam sa, že sa už ani nikdy nestretnem.
Bali je skutočne raj na zemi, biele pláže, dvojmetrové vlny a Richard povedal, že keby mali viac bravčového mäsa, ostal by tu navždy. Dnes sa presúvame ďalej, k našej hostiteľke Tanii, možno uvidíme aj niečo viac z kultúry ostrova, lebo zatiaľ to boli len obetné misky, ktoré sú na každom kroku a do ktorých som pár krát skočila kým som si uvedomila, že sa musím pozerať pod nohy trocha viac ako doma.
Trvalo mi to dlho, kým som sa ozvala, ale ten internet tu je fakt strašný. Pred dvoma dňami som napísala oveľa dlhší článok, ale po odpojení netu sa mi to všetko zmazalo a až dnes som dokázala napísať to isté (v skrátenej verzii znova) a dokonca aj nahrať fotky. Ale pokúsim sa písať a pridávať fotky viac a častejšie. Pravidelnejšie mám v pláne dávať fotky aj na instagram TU ! tak ak ma ešte nesledujete, šup šup :)
Majte sa krásne a užívajte si leto :)
Vaša
- 8:23
- 6 Comments
