Ako som promovala. Takmer bez šiat!

17:32

A mám to za sebou. Jedno veľké školské obdobie. Každý rok som sa na školu po prázdninách tešila a vždy mi každý hovoril, že ma to prejde. Ale do dnes neprešlo. A teraz, keď to skončilo, je mi smutno, chcela by som chodiť do školy ďalej. Síce som sa smiala spolužiakovi, ktorý po štátniciach napísal na Facebook, namiesto že už nemusí, že nemôže chodiť do školy, je to tak. A je to smutné.  Aj keď je možné, že to ešte úplne nekončí a dúfam, že nekončí, lebo fyzika mi už chýba, no na dnes beriem promócie ako také oficiálne ukončenie.
Keďže som sa bakalárskych nezúčastnila, pretože v tom čase som už bola vo Francúzsku, vlastne som ani nevedela čo ma čaká. A strach z nepoznaného  a tak oficiálne formálneho mi spôsoboval stres. Ale ešte väčší spôsoboval fakt, že pár dní pred, po prejdení všetkých obchodov v troch mestách v dvoch štátoch, som stále nemala šaty. Vybrať šaty na promócie bolo oveľa horšie a komplikovanejšie, ako akékoľvek iné vyberanie šiat doteraz. Lebo nemohli byť krátke, nemohli byť veľmi farebné, nemohli byť vzorované ani veľmi letné, ani veľmi spoločenské. A všetko čo by aj vyhovovalo príležitosti sa mi nepáčilo, prípadne na mne vyzeralo tak, že som v tom odmietla aj vyliezť z kabínky. V stave maximálnej zúfalosti som si kúpila núdzové veľmi letné, veľmi vzorované a veľmi krátke mini šaty, ktoré boli prvé po stovke vyskúšaných, s ktorými som bola ako tak spokojná.  Aj keď, o vhodnosti na túto príležitosť by sa dalo polemizovať.  Po príchode naspäť na Slovensko, som v nedeľu poobede kúpila ďalšie šaty, menej letné, no ešte viac vzorované a farebné a asi rovnako nie celkom vhodné. Zrau som mala dvojo nevhodných šiat a to bolo ešte horšie, ako nemať žiadne. 
Po dlhých nočných úvahách a po vyskúšaní všetkého možného aj nemožného, čo som doma našla, som sa s tými poslednými veľmi farebnými a veľmi kvietkovanými celkom stotožnila. Úsúdila som, že keby ma starká videla na promóciach v tých prvých mini šatách, asi by skolabovala. Ráno bolo chaotické, zobudila som sa neskôr ako som plánovala, umyla som si vlasy, začala sa maľovať a obliekať. Richard mi pomáhal s obliekaním a vtedy niekedy sa to stalo. Počas obliekania sme roztrhli zips na šatách. Začala som pišťať, vrešťať, kričať, plakať, zúriť a nakoniec sa smiať. Lebo som mala hodinu a pol do nácviku promócii a nemala som si čo obliecť. V najbližších 5 minútach som nahádzala do tašky šminky, ktoré som mala v pláne napatlať na seba cestou, pretože domaľovať som sa nestihla, zbalila 6 párov lodičiek v 6 rôznych farbách aby som to dokázala nejako skombinovať k novým šatám a vyrazili sme do mesta. Ešte raz by som chcela pripomenúť, že bolo 10:00 a 11:30 som mala byť nastúpená a celkom pripravená. Cestou v aute do mesta som sa na všetkom smiala a už ani nestresovala. Na podobné tragikomické situácie som už mala príležitosť zvyknúť si. Hlavu som mala vystrčenú z okna aby sa mi aspoň ako tak vysušili vlasy a do navigácie som sa snažila naťukať adresu nejakého vhodného obchodu.  Po príchode do centra som bežala do obchodu, kým Richard zaparkoval niekde, kde sa parkovať vôbec nemohlo. Zobrala som prvé jednofarebné (dlhšie ako mini) šaty. Nebol čas na uvvažovanie na tým, či v tom vyzerám dobre, dôležité bolo že sú dosť dlhé, dosť biele a dosť vhodné.
Vzhľadom na to, že šaty boli šité na niekoho neobdareného a na mieste, kde by mali byť prsia už boli vyplnené, vypýtala som si od predavačky nožničky, že to odtiaľ vystrihnem. Doniesla také tie najväčšie krajčírske aké existujú a za jej asistencie sme nemotorne, ale úspešne zo šiat vystrihli obrovské vypchávky. Neviem, čo by som robila, keby som zastrihla niekde kde som nemala, keďže to boli jediné vhodné šaty v celom obchode. Po úspešnej operácii šiat sme bežali naspať k autu a dúfali, že tam vlastne ešte nejaké auto bude. Prípadne, že bude bez rôznych plechových vecí na kolesách, ktoré mi zabezpečia neúčasť na promócii. Nič také sa nekonalo, avšak kvôli nevhodnej farbe podprsenky, ktorú som mala oblečenú sme sa museli vrátiť domov. Možno by pre niekoho bolo jednoduchšie ju rovno tam kúpiť, no u mňa je kúpa podprsenky zložitejšia ako kvantová fyzika. Niekedy na ceste domov tesne po 11 - stej, som napísala spolužiakovi sms - ku, kde sa nachádza a dúfala, že načas nepríde ani on. No ten práve prichádzal na miesto určenia. Ani neviem ako, ale nakoniec som to stihla na sekundu presne aj ja, navyše na konte s malým ranným dobrodružstvom.  
Promócie síce trvali dlho a v aule bolo strašne teplo, nakoniec to bolo celkom milé a veľmi som si to užila. Hlavne tú časť, keď som si hrdo niesla diplom a všetci mi tlieskali. A ešte tú, keď som dostala milión kvietkov(oplatilo sa študovať!) a nechcela som ich pustiť z rúk ani keď som išla hľadať fotografa do davu ľudí, aby nás s rodinou pofotil. Po ukončení v aule sme odišli do reštaurácie, kde náš už čakali s veľkou vázou ozdobenou obrovskou mašlou a ,,rádioaktívnou" tortou. Celý deň bol strašne fajn a veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí prišli a zaslúžili sa o to, aby to tak super dopadlo. Hlavne mojej mamine, ktorá všetko zorganizovala, pripravila a urobila môj veľkým deň fakt krásnym. Síce mi bolo smutno, že sa promócii nemohli zúčastniť niektorí členovia rodiny, no niekedy sa v živote stanú veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť.
A teraz fotky, veľa fotiek, ktoré zachytávajú tie najkrajšie okamihy dňa. A inak, mamina tiež kupovala šaty v deň promócii, len o pár hodín skôr. To neovplyvníš, to sú proste gény. 





 Majte sa krásne, ja sa idem ďalej nejako baliť a chystať veci, bez ktorých najbližšie mesiace neprežijem. Ešte pred odchodom zverejním súťaž o krásne náhrdelníky a naozaj sa máte na čo tešiť. 


S láskou
Vaša promovaná inižnierka

You Might Also Like

14 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST