Bol to jeden z tých obávaných dní, kedy mi len pomyslenie naň spôsobovalo predčasné vrásky na čele. Jeden veľmi podobný štvrtok som už raz zažila a práve v to ráno som si naň spomenula. Na tie obavy, ktoré trvali niekoľko dní a na ten slastný pocit, keď som si večer ľahla do postele s pomyslením na to, že Matkin mal fakt pravdu, keď život prirovnal k písmenkovej polievke. Že neplynie podľa abecedy a po B vôbec nemusí nasledovať písmenko C. Že si naberieš a nikdy nevieš, aké písmenko sa Ti ocitne na lyžici. Možno v celej Tvojej polievke nie je ani jediné písmenko C a Ty sa obávaš zbytočne. Už niekoľkokrát som sa presvedčila o tom, že k tomu, aby bol človek šťastný stačí len jedna vec a to práve rozhodnutie byť šťastný. A ja som sa už ráno rozhodla, že nech sa stane čokoľvek, tento deň skončí rovnako ako ten krízový štvrtok kedysi pred dvoma rokmi. S úsmevom na perách. A tak aj bolo. A namiesto očakávaného obávaného písmenka C, prišlo písmenko niekde z konca abecedy, ktoré by som nikdy nečakala. Dostavilo sa v podobe mailu od organizátorov súťaže krásy MISS FACE, ktorí mi oznamovali, že si ma vybrali ako porotcu na najbližší kasting, ktorý sa konal na ďalší deň v Zlíne. O súťaži MISS Face sme sa s Dadkou bavili už dávnejšie a uvažovali sme, že by som to vyskúšala ako účastník. Myšlienka celej súťaže a pomoci predčasne narodeným detičkám sa mi veľmi páčila, avšak prechádzať sa v nákupnom centre v plavkách pred davom ľudí, to nebolo nič, čo by som ja dokázala zvládnuť a vec, za ktorú každé dievča naozaj obdivujem. Vďaka za naše neverejné súkromné castingy v hoteloch ,,len" s porotou. 

No keď som zistila, že MISS Face hľadá človeka do poroty, hneď som im dala vedieť o mojej misskovskej vášni a o talente vždy vybrať na každej súťaži krásy tie víťazky, ktoré skutočne vyhrajú. (Finále MISS Slovensko bude o mesiac, ale ja už teraz viem, kto vyhrá. Prezradím ale, že to bude štvrtá víťazka v histórií súťaže s týmto číslom. :)) 

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a na svete nebolo šťastnejšieho človeka! Toto bola jedna z tých vecí, ktoré som vždy vyskúšať chcela, ale už som si nedokázala predstaviť konšteláciu udalostí, ktoré by to dokázali zariadiť. Ale nikdy nehovor nikdy a zrazu bol jeden krásny piatok ráno a ja som v štvrťmetrových podpätkoch bežala po vlakovej stanici v Prahe na vlak do Zlína. Bežala, pretože som ako štandardne nestíhala a to aj napriek tomu, že som vstávala asi tak pred 5 hodinami. Do Zlína, ktorý som si na mape Česka vedela predstaviť len tak veľmi približne. Na vlak, ktorý som hľadala na inom nástupišti, pretože nie je dôležité číslo nástupišťa ani vlaku ale to, že má byť žltý. A žltý som videla na inom nástupišti. (Dnes som hovorila starkej, že si postupne zosvetľujem vlasy a že by som sa chcela dostať na celkom svetlú farbu. Na čo mi povedala, že neodporúča, že to už nikomu nikdy nevysvetlím, že to nemám prirodzene.) Stevarda som presvedčila, že do Zlína idú a v jednom momente sa tváril že mi celkom verí. Tá moja schopnosť argumentovať ma raz dostane do dobrých problémov. Moje miesto ale chvalabohu bolo obsadené a spolucestujúci ma v poslednej minúte donútili vystúpiť. No to že je vlak žltý neznamená, že ide fakt mojim smerom a ak ešte dokonca stojí aj na inom nástupišti, to je ďalší fakt overeniahodný. Navigácia nebola nikdy moja silná stránka, a stratiť sa aj v nákupnom centre nie je nič čo by mi bolo cudzie, ale nenájsť správne nástupište, tým som už aj svoju osobnú latku dezorientácie vyhodila kdesi do stratosféry. Vlak som stihla len vďaka tomu, že meškal 10 minút a zase som si potvrdila staré známe - viac šťastia ako rozumu.

Cesta prešla rýchlo, no do Zlína som dorazila s vybitým telefónom, lebo čo budete robiť 4 hodiny vo vlaku? Samozrejme som sa bez navigácie vybrala úplne opačným smerom, ale tento krásny jarný deň bol ako stvorený na prechádzku. A hlavne v tom čo som mala na nohách. Posledné percentá batérie v telefóne mi ukázali správny smer a do nákupného centra som dorazila s neuveriteľnou hodinovou časovou rezervou, ktorú som využila na nabitie telefónu v asi jedinej zásuvke na celých 4 poschodiach v obchode s bublinkovými čajmi a na namaľovanie sa na záchode s najčudnejším žltým umelým svetlom, kedže som to ráno nestihla a tiež usúdila, že do večera by som aj tak s celodenným mejkapom nevyzerala pekne.

 V nasledujúcich chvíľkach som sa zoznámila s organizátormi a ďalšími členmi poroty a nenápadne si poprezerala čakajúce dievčatá. Hneď v prvej sekunde som si našla svoju favoritku! 

Nákupné centrum sa pomaly zapĺňalo ľuďmi a kedže bol casting spojený s akciou Night shopping, nebolo tých ľudí vôbec málo. Posadali sme si na svoje miesta a prišiel moment, o ktorom som bol presvedčená že keby nikdy neskončil, vôbec by mi to nevadilo. JA, obyčajná Nika, ako porotca súťaže krásy! Za jedným stolom s riaditeľkou Táňou Makarenko a s ešte pár dní uradujúcou Českou MISS Nikol Śvantnerovou. Z Nikol som bola celkom prekvapená a ako na mňa z instagramu alebo Facebooku pôsobila pomerne namyslene, v skutočnosti to bolo fakt veľmi milé dievča.  

Predstavenie poroty bol pre mňa obrovský zážitok, hlavne tá časť, kedy ma moderátorka predstavila a ja som sa pekne uklonila a pozdravila ľuďom, ktorí sa na casting prišli pozrieť. No ktovie, či by moje predstavenie prebehlo tak hladko, keby som nezopakovala po vzore predošlých už predstavených členov poroty to, čo urobili oni. Keby sa prečítalo moje meno prvé ostanem sedieť a trapas by bol na svete. Dosť veľký trapas. 

Dievčatá čakali dve kolá, v prvom sa predstavili v civilnom oblečení a odpovedali na otázky moderátorky, v druhom kole v plavkách a potrápili ich otázky poroty. O tom, že budem klásť otázku niektorej slečne som tiež dopredu informovaná nebola, ale kedže som na moju januárovú missku išla dokonale pripravená, ovládala som všetky otázky, ktoré sa kedy niekto nejakej missky opýtal. Pôvodne mi napadla otázka, spojená s charitatívnou činnosťou súťaže a to čo pre ňu znamená pomoc iným a v čom tkvie krása pomoci. Rozhodla som sa ale otázku pozmeniť, kedže nebolo vôbec jasné, či by bola otázka pochopená a predsa len treba brať ohľad aj na jazykovú bariéru :) Moja druhá otázka bola o trocha ľahšia ale zato odpoveď mohla o slečne veľa prezradiť a to - ako si predstavuje ideálnu MISS Face a či sa ona považuje za takú osobnosť. Jej odpoveď ma vôbec nepresvedčila a v konečnom hodnotení som jej číslo na postupovom hárku nezakrúžkovala. Do semifinále postúpili ale 4 dievčatá, s ktorými som bola veľmi spokojná. Počas toho, ako pred nami stáli dievčatá nastúpené som rozmýšľala nad tým, či sa rovnako cítili porotcovia aj vtedy, keď som stála ja pred nimi. Či niekto urobil presne to, čo vtedy ja, že som jedno dievča úplne prehliadla a ani som sa nezamyslela nad tým, či nemá niečo, čo by ma zaujalo a prečo by mala postúpiť. Niekedy možno stačilo len pár sekúnd na to, aby niekto zničil jeden veľký sen. Keď raz budem riaditeľka mojej vlastnej súťaže krásy, ako prvú vec budem od dievčat chcieť vedieť to, prečo sa chcú stať miss, čo pre to už urobili a čo sú ochotné obetovať. Či je naozaj táto súťaž to, čo skutočne chcú. Až potom ma bude zaujímať ako chodia a ako vyzerajú v plavkách. Aj keď mi Táňa povedala že chcieť nie je všetko, ja si myslím, že keď niekto niečo chce, dokáže aj nemožné. 

Po skončení kastingu ešte prebehla autogramiáda Nikol, Moniky, riaditeľky Táni a pani moderátorky (fakt netuším ako sa volala, a vzhľadom na to, že nemám telku netuším, čo vôbec normálne moderuje). Sadla som si k ním a pozorovala som tie malé dievčatká, ktoré prišli za ručičku s maminou, vypýtať si podpis od missiek. Pamätám si keď mne dala podpis Edita Krešáková a ja som týždeň nevedela zaspať. Ale dôležité dodať, že to som už úplne malé dievčatko nebola (afterpárty po MISS Slovensko 2009). Nikol som sa opýtala, či ju to stále baví, na čo odpovedala, že toto Ťa neprestane baviť nikdy. A tomu celkom rozumiem. 

Jeden veľmi milý moment som zažila tiež, kedy za mnou prišlo malé dievčatko, či sa s ním odfotím. No keby tá vedela, že ma potešila viac, ako poteší ju fotka so mnou. Ale zaujímalo by ma čo ako si myslela, že s kým sa fotí. Každopádne to bolo úžasné a tú fotku by som chcela tiež :)

Domov som prišla niekedy o druhej ráno, ale zaspávala som s tým najlepším pocitom vďaky za toto všetko, 

Ďakujem, že som to mohla zažiť.

Stále prebieha hlasovanie o postup do finále súťaže BLOGER ROKA 2015. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE. 

Z celého srdca Vám ďakujem.

S láskou 

Vaša

Posledné dni si každý večer otvorím toto okno a niečo pripíšem. Ďalší deň to zmažem a napíšem niečo nové. Moje myšlienky a pocity sa momentálne tak menia, že na otázku ako sa mám už radšej ani neodpovedám. V jednom okne prehliadača otvorená stránka s letenkami do celého sveta, v ďalšom vlaky do Ženevy. Vo worde rozpísaný motivačný list do CERN - u a vedľa na posteli položená knižka francúzskej konverzácie. Nie som si celkom istá tým, čo toto všetko znamená, no po tom, ako sa za posledné dva mesiace zmenilo v mojom živote úplne všetko, mám pocit, že ak urýchlene niečo neurobím a v najlepšom prípade niekde neodídem, výsledok môjho pobytu v Prahe bude úplne opačný, ako bol pôvodný zamýšľaný cieľ. 

Všetko sa to začalo spackaným semifinále MISS Slovensko o ktorom som vrámci zachovania akej takej serióznosti radšej ani nič nenapísala. Lebo to že som na jednu z najdôležitejších udalostí v mojom živote, kvôli ktorej som bola týždeň tak mimo, že si niektoré dni poriadne ani nepamätám,  meškala hodinu a 40 minút je obdivuhodný skutok a všetci by si pomysleli že som absolútny blázon. Ale žiaľ to sa skutočne stalo. Problém ale nebol v tom, že by som neodkázala prísť načas, ale v tom, že som si pozvánku na semifinále nechala v Prahe a pamätala som si, že kasting začína rovnako ako ten regionálny. Ale holt, nezačínal. Vyrazili ma medzi prvými a niekedy keď porota práve v Hiltone vyberala finálovú 12 - stku dievčat ja s Adamom sme už sedeli v Centrali na lavičke a tlačili do seba McFlurry s KitKat čokoládkami a karamelovou polevou. Na chvíľku som bola aspoň na prvý pohľad šťastná. Ono tie sladké blbosti nesklamú. A hlavne najlepší kamaráti. Tí nesklamú nikdy. V nasledujúcich minútach som sa ešte rozplakala pri stojane s gumovými medvedíkmi v Bille, pretože nemali JOJO Princezné a ja som v tom momente nechcela nič iné na svete, len gumovú korunku. Plakala som ešte niekoľkokrát kým som pochopila, že kvôli nejakej súťaži sa svet nezrúti. Aj keď som vedela, že nájsť motiváciu na čokoľvek bude v nasledujúcom období oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým.  

A mala som pravdu. Aj keď ten svet sa v najbližších dňoch skoro zrútil. Toľko sladkého, koľko som dokázala do seba natlačiť v najbližšom týždni, to svet ešte nevidel a vynahradila som si na 100% posledné 4 mesiace bez sladkého a Vianoce bez jediného koláča. Kolegovia mi do práce nosili sladkosti, čokoládky, koláče, ťahali ma po cukrárňach a ja som si to užívala a tie čokoládky chvíľkovo fakt pomáhali. Doma som ale po večeroch plakala, aj kvôli jedlu, aj kvôli tomu, že nedokážem nájsť motiváciu na cvičenie a zablokovala, odlajkla a odfollowla som všetky stránky, ktoré mali s misskou niečo spoločné. Nie preto, že by som sa hnevala alebo niečo podobné, skôr preto, aby som nevidela žiadne novinky a nebola kvôli tomu viac smutná.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť. 
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla  ďalšia  kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly  som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.

ĎAKUJEM.