Ako som porotcovala na MISS Face 2015!

15:20

Bol to jeden z tých obávaných dní, kedy mi len pomyslenie naň spôsobovalo predčasné vrásky na čele. Jeden veľmi podobný štvrtok som už raz zažila a práve v to ráno som si naň spomenula. Na tie obavy, ktoré trvali niekoľko dní a na ten slastný pocit, keď som si večer ľahla do postele s pomyslením na to, že Matkin mal fakt pravdu, keď život prirovnal k písmenkovej polievke. Že neplynie podľa abecedy a po B vôbec nemusí nasledovať písmenko C. Že si naberieš a nikdy nevieš, aké písmenko sa Ti ocitne na lyžici. Možno v celej Tvojej polievke nie je ani jediné písmenko C a Ty sa obávaš zbytočne. Už niekoľkokrát som sa presvedčila o tom, že k tomu, aby bol človek šťastný stačí len jedna vec a to práve rozhodnutie byť šťastný. A ja som sa už ráno rozhodla, že nech sa stane čokoľvek, tento deň skončí rovnako ako ten krízový štvrtok kedysi pred dvoma rokmi. S úsmevom na perách. A tak aj bolo. A namiesto očakávaného obávaného písmenka C, prišlo písmenko niekde z konca abecedy, ktoré by som nikdy nečakala. Dostavilo sa v podobe mailu od organizátorov súťaže krásy MISS FACE, ktorí mi oznamovali, že si ma vybrali ako porotcu na najbližší kasting, ktorý sa konal na ďalší deň v Zlíne. O súťaži MISS Face sme sa s Dadkou bavili už dávnejšie a uvažovali sme, že by som to vyskúšala ako účastník. Myšlienka celej súťaže a pomoci predčasne narodeným detičkám sa mi veľmi páčila, avšak prechádzať sa v nákupnom centre v plavkách pred davom ľudí, to nebolo nič, čo by som ja dokázala zvládnuť a vec, za ktorú každé dievča naozaj obdivujem. Vďaka za naše neverejné súkromné castingy v hoteloch ,,len" s porotou. 
No keď som zistila, že MISS Face hľadá človeka do poroty, hneď som im dala vedieť o mojej misskovskej vášni a o talente vždy vybrať na každej súťaži krásy tie víťazky, ktoré skutočne vyhrajú. (Finále MISS Slovensko bude o mesiac, ale ja už teraz viem, kto vyhrá. Prezradím ale, že to bude štvrtá víťazka v histórií súťaže s týmto číslom. :)) 
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a na svete nebolo šťastnejšieho človeka! Toto bola jedna z tých vecí, ktoré som vždy vyskúšať chcela, ale už som si nedokázala predstaviť konšteláciu udalostí, ktoré by to dokázali zariadiť. Ale nikdy nehovor nikdy a zrazu bol jeden krásny piatok ráno a ja som v štvrťmetrových podpätkoch bežala po vlakovej stanici v Prahe na vlak do Zlína. Bežala, pretože som ako štandardne nestíhala a to aj napriek tomu, že som vstávala asi tak pred 5 hodinami. Do Zlína, ktorý som si na mape Česka vedela predstaviť len tak veľmi približne. Na vlak, ktorý som hľadala na inom nástupišti, pretože nie je dôležité číslo nástupišťa ani vlaku ale to, že má byť žltý. A žltý som videla na inom nástupišti. (Dnes som hovorila starkej, že si postupne zosvetľujem vlasy a že by som sa chcela dostať na celkom svetlú farbu. Na čo mi povedala, že neodporúča, že to už nikomu nikdy nevysvetlím, že to nemám prirodzene.) Stevarda som presvedčila, že do Zlína idú a v jednom momente sa tváril že mi celkom verí. Tá moja schopnosť argumentovať ma raz dostane do dobrých problémov. Moje miesto ale chvalabohu bolo obsadené a spolucestujúci ma v poslednej minúte donútili vystúpiť. No to že je vlak žltý neznamená, že ide fakt mojim smerom a ak ešte dokonca stojí aj na inom nástupišti, to je ďalší fakt overeniahodný. Navigácia nebola nikdy moja silná stránka, a stratiť sa aj v nákupnom centre nie je nič čo by mi bolo cudzie, ale nenájsť správne nástupište, tým som už aj svoju osobnú latku dezorientácie vyhodila kdesi do stratosféry. Vlak som stihla len vďaka tomu, že meškal 10 minút a zase som si potvrdila staré známe - viac šťastia ako rozumu.
Cesta prešla rýchlo, no do Zlína som dorazila s vybitým telefónom, lebo čo budete robiť 4 hodiny vo vlaku? Samozrejme som sa bez navigácie vybrala úplne opačným smerom, ale tento krásny jarný deň bol ako stvorený na prechádzku. A hlavne v tom čo som mala na nohách. Posledné percentá batérie v telefóne mi ukázali správny smer a do nákupného centra som dorazila s neuveriteľnou hodinovou časovou rezervou, ktorú som využila na nabitie telefónu v asi jedinej zásuvke na celých 4 poschodiach v obchode s bublinkovými čajmi a na namaľovanie sa na záchode s najčudnejším žltým umelým svetlom, kedže som to ráno nestihla a tiež usúdila, že do večera by som aj tak s celodenným mejkapom nevyzerala pekne.
 V nasledujúcich chvíľkach som sa zoznámila s organizátormi a ďalšími členmi poroty a nenápadne si poprezerala čakajúce dievčatá. Hneď v prvej sekunde som si našla svoju favoritku! 
Nákupné centrum sa pomaly zapĺňalo ľuďmi a kedže bol casting spojený s akciou Night shopping, nebolo tých ľudí vôbec málo. Posadali sme si na svoje miesta a prišiel moment, o ktorom som bol presvedčená že keby nikdy neskončil, vôbec by mi to nevadilo. JA, obyčajná Nika, ako porotca súťaže krásy! Za jedným stolom s riaditeľkou Táňou Makarenko a s ešte pár dní uradujúcou Českou MISS Nikol Śvantnerovou. Z Nikol som bola celkom prekvapená a ako na mňa z instagramu alebo Facebooku pôsobila pomerne namyslene, v skutočnosti to bolo fakt veľmi milé dievča.  
Predstavenie poroty bol pre mňa obrovský zážitok, hlavne tá časť, kedy ma moderátorka predstavila a ja som sa pekne uklonila a pozdravila ľuďom, ktorí sa na casting prišli pozrieť. No ktovie, či by moje predstavenie prebehlo tak hladko, keby som nezopakovala po vzore predošlých už predstavených členov poroty to, čo urobili oni. Keby sa prečítalo moje meno prvé ostanem sedieť a trapas by bol na svete. Dosť veľký trapas. 
Dievčatá čakali dve kolá, v prvom sa predstavili v civilnom oblečení a odpovedali na otázky moderátorky, v druhom kole v plavkách a potrápili ich otázky poroty. O tom, že budem klásť otázku niektorej slečne som tiež dopredu informovaná nebola, ale kedže som na moju januárovú missku išla dokonale pripravená, ovládala som všetky otázky, ktoré sa kedy niekto nejakej missky opýtal. Pôvodne mi napadla otázka, spojená s charitatívnou činnosťou súťaže a to čo pre ňu znamená pomoc iným a v čom tkvie krása pomoci. Rozhodla som sa ale otázku pozmeniť, kedže nebolo vôbec jasné, či by bola otázka pochopená a predsa len treba brať ohľad aj na jazykovú bariéru :) Moja druhá otázka bola o trocha ľahšia ale zato odpoveď mohla o slečne veľa prezradiť a to - ako si predstavuje ideálnu MISS Face a či sa ona považuje za takú osobnosť. Jej odpoveď ma vôbec nepresvedčila a v konečnom hodnotení som jej číslo na postupovom hárku nezakrúžkovala. Do semifinále postúpili ale 4 dievčatá, s ktorými som bola veľmi spokojná. Počas toho, ako pred nami stáli dievčatá nastúpené som rozmýšľala nad tým, či sa rovnako cítili porotcovia aj vtedy, keď som stála ja pred nimi. Či niekto urobil presne to, čo vtedy ja, že som jedno dievča úplne prehliadla a ani som sa nezamyslela nad tým, či nemá niečo, čo by ma zaujalo a prečo by mala postúpiť. Niekedy možno stačilo len pár sekúnd na to, aby niekto zničil jeden veľký sen. Keď raz budem riaditeľka mojej vlastnej súťaže krásy, ako prvú vec budem od dievčat chcieť vedieť to, prečo sa chcú stať miss, čo pre to už urobili a čo sú ochotné obetovať. Či je naozaj táto súťaž to, čo skutočne chcú. Až potom ma bude zaujímať ako chodia a ako vyzerajú v plavkách. Aj keď mi Táňa povedala že chcieť nie je všetko, ja si myslím, že keď niekto niečo chce, dokáže aj nemožné. 
Po skončení kastingu ešte prebehla autogramiáda Nikol, Moniky, riaditeľky Táni a pani moderátorky (fakt netuším ako sa volala, a vzhľadom na to, že nemám telku netuším, čo vôbec normálne moderuje). Sadla som si k ním a pozorovala som tie malé dievčatká, ktoré prišli za ručičku s maminou, vypýtať si podpis od missiek. Pamätám si keď mne dala podpis Edita Krešáková a ja som týždeň nevedela zaspať. Ale dôležité dodať, že to som už úplne malé dievčatko nebola (afterpárty po MISS Slovensko 2009). Nikol som sa opýtala, či ju to stále baví, na čo odpovedala, že toto Ťa neprestane baviť nikdy. A tomu celkom rozumiem. 
Jeden veľmi milý moment som zažila tiež, kedy za mnou prišlo malé dievčatko, či sa s ním odfotím. No keby tá vedela, že ma potešila viac, ako poteší ju fotka so mnou. Ale zaujímalo by ma čo ako si myslela, že s kým sa fotí. Každopádne to bolo úžasné a tú fotku by som chcela tiež :)
Domov som prišla niekedy o druhej ráno, ale zaspávala som s tým najlepším pocitom vďaky za toto všetko, 
Ďakujem, že som to mohla zažiť.














Stále prebieha hlasovanie o postup do finále súťaže BLOGER ROKA 2015. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE

Z celého srdca Vám ďakujem.


S láskou 
Vaša


You Might Also Like

2 komentárov

  1. Muselo to byť skvelé:))
    http://vsetko-co-mam-rada-by-vaja.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM