BLOGER ROKA 2015

22:04

Stavím sa, že som posledný človek, ktorý zverejňuje článok o Galavečeri Bloger roka. Väčšina ľudí už zabudla, kedy to vôbec bolo, organizátori pripravujú ďalší ročník, blogeri usilovne pracujú na tom aby ho vyhrali a Vujisicová otvára priečinok s 254865 fotkami s názvon BLOGER ROKA 2015, aby konečne vybrala tie najlepšie a podelila sa so svetom. Ale lepšie neskoro ako nikdy a preto prosím trikrát HURÁ a slávnostné FANFÁRY! Je to tu !

Minulý rok som bol presvedčená o tom, že v žiadnej súťaži neexistuje nič horšie, ako skončiť na 4. mieste. Však 4. miesto sa väčšinou ani nevyhlasuje, nedostáva žiadne ocenenie, trofej na poličku ani diplom na stenu. Nikde sa o ňom nehovorí a nikto si ho nepamätá. Ale keď ho obhájite a pomyselnú zemiakovú medailu si odnesiete dva roky po sebe, to už je zapamätateľné pomerne lepšie. Už sa o tom lepšie aj hovorí. ,,Vieš, ale ja som nebola štvrtá náhodou, ja som bola štvrtá dva roky po sebe!" a to je niečo. Že som si ešte nezvykla na to, že si ma ľudia nepamätajú vďaka bežným a normálnym veciam, ale vždy kvôli rôznym neštandardnostiam. 
Tento rok bola moja kategória skutočne silná. Veľmi kvalitné blogy, s kvalitným obsahom a veľmi početnými fanúšikovskými základňami. Hlasovanie z ktorého vzišla finálová 7 blogov bolo do posledného dňa strašne tesné a ešte deň pred ukončením nikto ani len netušil, ako to nakoniec všetko dopadne. O to bola moja radosť väčšia, keď mi v jedno krásne depresívne ráno v nemocenskej izbe blikol mail od organizátorov súťaže s textom : ,,GRATULUJEME! DOSTALI STE SA MEDZI NAJLEPŠÍCH BLOGEROV!" Ďakujem Vám za to znova! Radosť to bola obrovská, dokonca aj penicilín, ktorý mi práve tiekol do žily bolel menej. Bol to úžasný pocit. Pocit, že to čo robím a čo ma napĺňa, nerobím zbytočne. Že ten môj malý blog o mojom živote sa znova dostal medzi blogerskú elitu. Dva roky po sebe. A aj keď som si po minuloročnej skúsenosti hovorila, že to predsa nerobím preto, aby som vyhrávala súťaže, ten hrejivý pocit pri srdci som vnímala celý deň a úsmev cez slzy zmizol až niekedy večer, kedy sa mi zaspávalo oveľa lepšie ako posledné dni. 
Prešlo pár týždňov a nastal deň D. Mala som z neho zmiešané pocity. Skutočne som nečakala vôbec nič. Bola som zmierená, ale na druhej strane šťastná, že vo finále vôbec som a že som sa medzi TOP blogerov znova dostala. Zbalila som kufor a aj napriek nemocenskej dovolenke a pod hrozbou kontroly zo sociálky som odcestovala na Slovensko. S pomyslením na to, že v najhoršom prípade kontrola fakt príde a možno z toho bude problém, som mala ale plán na večer jasný. Maximálne si to užiť a nič iné neriešiť. A tento plán sme naplnili do úplnej bodky. 
Síce sme na miesto prišli pomerne s predstihom, do sály kde sa vyhlásenie konalo sme sa dostali úplne na poslednú chvíľku. Celkom ľahká úloha, ktorá pre nás bola pripravená hneď v úvode a to nájsť najväčší a najznámejší hotel v Bratislave a úspešne zaparkovať, sa premenila na problém z kategórie ťažko riešiteľných. Dokázali sme to,  no neprišlo nám ako dôležité zapamätať si miesto a to ani poschodie, kde parkujeme, za čo som v konečnom dôsledku celkom vďačná, lebo by som dnes nemala úplne o čom písať. S Clavom máme celkom zvláštny zvyk a to otvárať neoznačené dvere a chodiť na miesta, kde sa chodiť nesmie. Zaparkovali sme a vošli sme do prvých dverí, ktoré sme uvideli. Priestory to boli celkom rozbombardované a bolo dosť viditeľné, že sa tu niečo rekonštruuje.  Túto teóriu nám potvrdil aj opolysterovaný výťah, ktorý nás síce odviezol z podzemia, ale úplne inde, ako sme sa potrebovali dostať. Tieto dvere niekto buď zabudol zamknúť, alebo len predpokladali, že neexistuje človek, ktorý by mal dôvod ich len tak otvárať. Nechápem ale to, prečo všetci ľudia dokázali prísť normálnym hlavným vchodom a len dvaja idioti sa zrazu zjavili vo dverách, ktoré po tejto skúsenosti budú asi navždy zamykať. 
Nakoniec sme do sály, kde sa vyhlásenie konalo prišli asi ako úplne poslední. A kde bolo jediné voľné miesto, kde nikto nechcel sedieť? Samozrejme v prvom rade! V prvom rade, kde nás budú vidieť všetci aj vtedy keď budeme plakať od smiechu alebo dokonca od dojatia. Novinkou tohto ročníka boli veľké obrazovky, kde boli premietané všetky fotky z instagramu s hashtagom BLOGERROKA. Každá fotka, ktorú niekto postol na instagram sa objavila na veľkej obrazovke hneď vedľa pódia, kde práve Kristína Farkašová vyhlasovala najlepších blogerov roka. Museli sme to vyskúšať a normálna fotka by bola nudná a preto nás Clavo odfotil cez aplikáciu, ktorá nám vymenila tváre. Záchvat smiechu, ktorý nastal hneď potom, ako sa tá fotka zjavila na tej obrazovke sa nedal zastaviť. Tiekli mi naozajstné skutočne obrovské slzy smiechu a po rozume mi behala len jedna myšlienka. ,,Panebože, ja ho zabijem. HANBA SVETA". A vlastne sa celkom čudujem, že nás odtiaľ nevyviedli. Neverím, že by v tej sále vtedy niekto uveril, že nie sme pod vplyvom nejakých omamných látok. 
Po niekoľkých dlhých chvíľach počas ktorých sme sa ukľudnili prišlo to, kvôli čomu sme tam prišli. Vyhlásenie najlepších blogerov v mojej kategórii. A aj keď som si od rána hovorila ako nič nečakám a ako mi to je vlastne jedno ako to dopadne, začali sa mi potiť ruky a cítila som vnútornú nervozitu. Po vyhlásení tretieho miesta ale úplne opadla a vedela som, že to vlastne dopadlo tak ako som čakala. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som si klikla na stránku blogerroka, kde boli kompletné výsledky a zistila som že som sa umiestnila ZNOVA NA 4.MIESTE. Vtedy sa v mojej hlave rozprúdilo asi milión protichodných myšlienok. Na jednej strane to aký malilinký krôčik od umiestnenia to bol. O aký chlp mi to znova uniklo. A na druhej strane obrovská radosť, že za mnou skončili fakt kvalitné blogy. Moja psychika utrpela ľahký šok a poslala odpoveď v podobe sĺz obrovských ako hrachy. No ak doteraz na nás nepozerali všetci, tak teraz už rozhodne áno. Vyzerala som že plačem, pretože som nevyhrala. V skutočnosti to boli ale slzy šťastia z toho pocitu, že sú za mnou blogy, ktoré sú fakt peckové. A čo to znamená? Že aj môj blog musí byť peckový! :)
Zvyšok večera sa niesol v tradičnej atmosfére recepcie, kedy sme sa zoznámili s plno blogermi, vypili a zjedli fakt kadečo. A hlavne koláče, toľko úžasných koláčov v pohárikoch. Počas týchto šťastných a sladkých chvíľ nás oslovil jeden pán s manželkou, ktorý nechápal to, ako môže niekto písať blog o zážitkoch. Pýtal sa, či toho zažívam až toľko. Keby ten vedel, čo nás o pár hodín čaká.  
S dobrým pocitom, že večer dopadol nad očakávania sme sa vybrali na parkovisko nájsť auto a pokračovať niekde v meste. Problém ale prišiel vtedy, keď sme si uvedomili, že nikto z nás ani len netuší, kde sme zaparkovali. Navyše sme sa do podzemia na parkovisko dostali úplne inou cestou ako keď sme prišli. No dobre, však parkovisko nebude veľké a nie sme predsa úplní debili, že by sme nenašli auto. Po hodine chodenia po parkovisku - ja bosá a Clavo absolútne zúfalý, sme ale strácali aj posledné zvyšky ilúzií, že sa dnes domov dostaneme. Nikde ani živá duša, nevedeli sme ani sa ako z parkoviska dostaneme naspäť do hotela, aby sme našli nejakú pomoc. 
A zrazu bol pred nami. Krásny, nablískaný s načesaným koberčekom pred vstupom. Súkromný výťah J&T banky. Svitla nádej. Privolali sme si ho, nastúpili, zavreli sa dvere a stlačili sme poschodie. Nič. Stlačili sme iné poschodie. Nič. Tak teda nič. Výťah asi nefunguje. Stlačili sme tlačítko otvorenia dverí, že teda skúsime šťastie inde. Nič. Znova. NIČ! Výťah to bol celkom záhadný. Dovnútra nás pustil, ale na to aby sme sa dostali na iné poschodie alebo dokonca von sme potrebovali rezidenčnú kartu. O pol 2 ráno sme ostali uväznení vo výťahu J&T banky v hoteli Kempinski. Bez signálu, bez nápadu, ako sa odtiaľ asi tak dostaneme. Usadili sme sa na zem medzi 4 zrkadlami a smiali sa na tom, že pán, ktorý sa ma pred pár hodinami pýtal, či sa dá písať blog o zážitkoch už pokojne doma v posteli spinká. Ten by už nikdy nepochyboval, či sa taký blog dá písať. 
Ani neviem po akej dlhej dobe a po sérii zúfalých nádychov a výdychov, 3569 selfie fotiek v zrkadle sa ten výťah zrazu pohol. Dvere sa otvorili a v nich stále veľký nafuknutý nie celkom príjemný pán, ktorý sa dosť čudoval, čo tam ako robíme. Vysvetlili sme mu, že hľadáme auto. Netváril sa, že by sme boli jediní, no po zodpovedaní otázok v ktorom oddelení parkujeme, na ktorom písmenku a na ktorom poschodí a po našom dvojhlasnom niekoľkonásobnom ,,NEVIEME" vyzeral, že prvenstvo sme si celkom ľahko vybojovali. No posledná otázka ,,A aké máte auto?" a naša spoločná odpoveď: ,,Červené" mu musela spôsobiť spontánnu hluchotu. 
Nakoniec sa nám spoločnými silami a spoločným prehľadávaním parkoviska auto nájsť podarilo a z celého večera sme si odniesli jedno veľké ponaučenie. Nie je dôležité vyhrať Blogera roka, ale zapamätať si ČÍM ste sa na Galavečer dostali a hlavne KDE ste zaparkovali. 



























Neverím, že som to dokázala konečne napísať ! 
Majte sa krásne
Vaša




You Might Also Like

0 komentárov

FACEBOOKUJEM