Tradícia zachovaná, bez nej by to snáď ani nebolo ono. Deň pred letom musí byť párty. Proste musí. A to aj za cenu, že počas nasledujúcej minimálne 24 hodinovej cesty budete vnímať svet len tak napoly a ráno sa zobudíte v posteli vedľa výstražného kužeľa upozorňujúceho na vlhkú podlahu s pomyslením na to, že na tomto svete neexistuje väčší idiot.
S tou serióznosťou mi to teda definitívne nevyšlo. Neviem čo konkrétne bolo najväčším dôkazom tejto skutočnosti, no počas týždňa v USA som niekoľkokrát počula vyhlásenia typu: ,,Si blázon" prípadne ,,Od tohto stola si musím odsadnúť". Však to poznáte, v každej partii sa vždy nájde nejaký premotivovaný kvázi dospelák, ktorý krúti očami pri každom náznaku niečoho menej vážneho. A potom tí, ktorí nadšene zdieľajú každú blbosť. A s tými som si ja rozumela. Vďaka za vašu existenciu!
A nie že by som sa nedokázala tváriť vážne, to dokážem. Ale predsa len to nepreháňam. Neverili by ste, ale ako dospelák som sa tvárila celý týždeň tiež. A to presne od 09:00 do 18:00 s 2 hodinovou pauzou na obed. Neviem, či mi to niekto veril, predsa len som z tej skupinky ľudí trocha vytŕčala. A to celkom neúmyselne. To ako keby sa na poličke medzi teniskami zrazu objavila ružová lodička. Na prvý pohľad úplne od veci a nefunkčné pre bežné nosenie, ale lodička dokáže prekvapiť. A ja som dokázala od nedele do soboty sedieť na všetkých prednáškach (no dobre počas jednej som sa vrámci zachovania serióznosti radšej prechádzala po čerstvom vzduchu) a poväčšine aj vnímať (vnímať nerovná sa rozumieť, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam a o tých jednorožcoch som tu už tiež písala). Po niekoľkých takýchto dňoch ale máte pocit, že reálny svet prestal existovať a všade sú len nejaké lambdy a častice džej psaj. A tak sme sa so Zuzkou rozhodli, že večer urobíme niečo spontánne. V meste, niekde, s niekým. Zoznámiť sa s domácimi alebo tak nejako. A tak sme sa spontánne odpojili od ostatných a prešli sme sa po kampuse, ktorý vyzeral ako z amerického filmu. Poobdivovali školu a chlapov, ktorí vyzerali tiež ako z amerického filmu. V obchode kúpili kilo a pol Snickers zmrzky a na hoteli spontánne v celkom krátkom časovom intervale vypili liter vod*y. O tom, že sme sa do mesta na spontánne zoznamovanie nedostali asi hovoriť nemusím. Spontánne sme zavolali ku mne na hotelovú izbu ďalších asi 5 ľudí a aby spontánnosti nebolo dosť, na druhý deň nám bolo obidvom spontánne pekne zle. Však prečo nie. Aspoň sme neboli schopné zjesť toľko cukru s cukrom posypaného a naplneného cukrom ako ostatné dni. Lebo to je najštandardnejšie jedlo, ktoré všetci na tomto mieste konzumujú. Len má vždy inú formu a farbu. Väčšinou hnedú. Ako čokoláda. Väčšinou to je čokoláda. Alebo aspoň niečo poliate čokoládou. A posypané cukrom (5 x väčšie ako u nás a zabalené v troch igelitových obaloch).
Na ďalší deň sme sa rozhodli pracovať na serióznosti a po vyhláseniach niektorých ľudí, že všetko je menej nebezpečné ako párty so mnou, sme poslušne s ostatnými odkráčali do centra mesta na obhliadku pamiatok. S dobrým úmyslom a pomyslením na to, že alkohol nie je kamarát, sme si pozreli najväčšie súdne kladivko na svete a 6 mrakodrapov. A už si ľudia mysleli, že Nikoleta a Zuzana dostali rozum, až kým sme sa o niekoľko chvíľ neskôr úplnou čistou náhodou neocitli v najluxusnejšom hoteli v meste na černošskej svadbe. A 2 hodiny vážneho chodenia po meste a tvárenia sa seriózne boli v háji.
Posledná noc pred odletom býva štandardne legendárna a po prebudení je vždy najlepšie si v hlave ujasniť zopár vecí predtým, než otvorím oči a realita ma spontánne pripraví o zrak. ,,Som sama? Nenazvracala som si do postele? Nenazvracal mi niekto iný niekde? A spím vôbec vo svojej posteli?" prípadne, ak aj áno ale niekto sa tam nachádza tiež ,,Poznám ho?".
Otvorila som oči a prítomnosť oranžového výstražného kužeľa upoznorňujúceho na vlhkú podlahu uloženého na druhej strane mojej postele ma ubezpečila, že toto je stále jedna z tých lepších možností. To či bola párty dobrá zistíte vždy podľa toho, čo vedľa seba ráno nájdete v posteli. A tiež podľa toho, koľko krát musíte počas cesty domov naspäť do Európy navštíviť záchod. A tá bola aj napriek tomu, že som ju nie úplne vnímala a takmer celú prespala, celkom zábavná. No ako inak.
Už pri ceste do USA sme rozmýšľali nad tým, že v Paríži máme na prestup len hodinu a pol a stačilo by keby lietadlo z Detroitu len trocha meškalo a nestihli by sme to. Predstava dňa v Paríži znela viac než dobre. Navyše Zuzka ešte v Paríži nebola a preto sme sa dohodli, že poprosíme vesmír, aby lietadlo zmeškal (moment kedy kvázi dospeláci s hlbokým nádychom a výdychom odchádzali z miestnosti). No vysvetliť racionálne uvažujúcim ľuďom, že stačí pozitívne myslieť a veriť tomu, že to nestihneme bolo ťažšie, než to lietadlo donútiť meškať. No aj napriek tomu som niekoľkokrát do týždňa spomenula to, že stačí vyslať 1 x denne pozitívne vibrácie a vesmír splní všetko čo chceme. Voľba slov možno nebola veľmi šťastná vzhľadom na ľudí, ktorým boli určené, no keď sme zistili v sobotu pri raňajkách tesne pred odletom, že nám let mešká 2 hodiny, slovné spojenie ,,pozitívne vibrácie" sa začalo skloňovať častejšie. Problém ale bol, že meškalo nesprávne lietadlo. To mi ale počas toho ako som vesmír žiadala o pomoc nedošlo. Že snívať treba opatrne a želanie treba upresniť. Upresniť najlepšie na presné číslo letu. 3 hodiny pred odletom ale meniť prianie nemalo zmysel, vibrácie by boli zmätené. Vtedy som ale ešte netušila že to potreba nie je a že vesmír má pre mňa prichystané prekvapenie. Pri check -ine v Columbe mne a Zuzke automat vydal dve letenky - z Columbu do Detroitu a z Detroitu do Paríža ale namiesto letenky z Pariža do Prahy sme dostali letenku - neletenku, papierik na ktorom stálo niečo v zmysle, že týmto lietadlom neletíme a máme si v Paríži pri okienku AirFrance požiadať o booking iného letu. AKO FAKT?? Vďaka vesmír, nikdy som sa necítila tak transcendentálne !
Už pri ceste do USA sme rozmýšľali nad tým, že v Paríži máme na prestup len hodinu a pol a stačilo by keby lietadlo z Detroitu len trocha meškalo a nestihli by sme to. Predstava dňa v Paríži znela viac než dobre. Navyše Zuzka ešte v Paríži nebola a preto sme sa dohodli, že poprosíme vesmír, aby lietadlo zmeškal (moment kedy kvázi dospeláci s hlbokým nádychom a výdychom odchádzali z miestnosti). No vysvetliť racionálne uvažujúcim ľuďom, že stačí pozitívne myslieť a veriť tomu, že to nestihneme bolo ťažšie, než to lietadlo donútiť meškať. No aj napriek tomu som niekoľkokrát do týždňa spomenula to, že stačí vyslať 1 x denne pozitívne vibrácie a vesmír splní všetko čo chceme. Voľba slov možno nebola veľmi šťastná vzhľadom na ľudí, ktorým boli určené, no keď sme zistili v sobotu pri raňajkách tesne pred odletom, že nám let mešká 2 hodiny, slovné spojenie ,,pozitívne vibrácie" sa začalo skloňovať častejšie. Problém ale bol, že meškalo nesprávne lietadlo. To mi ale počas toho ako som vesmír žiadala o pomoc nedošlo. Že snívať treba opatrne a želanie treba upresniť. Upresniť najlepšie na presné číslo letu. 3 hodiny pred odletom ale meniť prianie nemalo zmysel, vibrácie by boli zmätené. Vtedy som ale ešte netušila že to potreba nie je a že vesmír má pre mňa prichystané prekvapenie. Pri check -ine v Columbe mne a Zuzke automat vydal dve letenky - z Columbu do Detroitu a z Detroitu do Paríža ale namiesto letenky z Pariža do Prahy sme dostali letenku - neletenku, papierik na ktorom stálo niečo v zmysle, že týmto lietadlom neletíme a máme si v Paríži pri okienku AirFrance požiadať o booking iného letu. AKO FAKT?? Vďaka vesmír, nikdy som sa necítila tak transcendentálne !
V Paríži to ale bola nakoniec celkom zábava, let z Detroitu samozrejme meškal a lietadlo nestihli ani ďalší ľudia z našej skupinky (a to aj tí, ktorí nevysielali pozitívne vibrácie). Ich nadšenie bolo citeľné, pri čakaní na let si sadli o 30 metrov ďalej. Už keď som si myslela, že sa nič nemôže stať a pokojne som sedela na letisku a čakala na ďalšie lietadlo do Prahy, prišla správa z Prahy, že môj ružový kufor dorazil o 4 hodiny skôr než ja a bude ma tam čakať. Chvíľku som sa oň bála, no po prílete do Prahy a po zistení že ostatným kufre nedorazili vôbec som bola vlastne rada.
Z časového posunu som sa dávala dokopy pár dní a zrazu je štvrtok a v sobotu cesta No.2. Ideme do Nórskaaaaaaa :) ! A nezabúdajte - pozitívne vibrácie!
Z časového posunu som sa dávala dokopy pár dní a zrazu je štvrtok a v sobotu cesta No.2. Ideme do Nórskaaaaaaa :) ! A nezabúdajte - pozitívne vibrácie!
Majte sa najkrajšie
Vaša
- 14:07
- 1 Comments
