Nikolka v ríši divov
18:18
8 dní, 8 sád oblečenia, peňaženka, notebook, nabíjačka na notebook, telefón, nabíjačka na telefón, roztok na šošovky, kozmetika, micelárna voda, tenisky na behanie, MP3 prehrávač, Twilight na dlhé chvíľky v lietadle, foťák a selfie tyč.
Všetko zabalené a pripravené. Síce za 15 minút, lebo viac času nebolo, ale kedysi mi niekto povedal, že čo nemám, to nepotrebujem. S pomyslením na túto múdrosť som spokojne zabuchla dvere bytu a vybrala sa na kolaboračný meeting experimentu STAR do Ohia. Toľko serióznosti v jednej vete. Koľko z nej ale ubudlo cestou naspäť domov po pas, ktorý som si do svojho veľkého ružového kufra nepribalila. Hlavne že som mala krabičku s glutamínom, ružový statív a 500 stranovú knihu, ktorú som zatiaľ ani neotvorila. Každá moja cesta lietadlom bola vždy ohromná zábava a tentokrát to nebolo inak. Štandardne deň pred cestou absolvujem nejakú párty a balím sa približne v tom čase, keby by som už mala byť na letisku. Nie schválne, no akosi to vždy tak nejako neplánovane vyjde.
Cestou na letisko som rozmýšľala nad tým, že by bolo fajn urobiť dobrý dojem a pôsobiť aspoň trocha seriózne, no keď mi po zoznámení niekoľko ľudí oznámilo, že číta môj blog, zistila som, že to bola misia vopred odsúdená na neúspech. Keď som však na letisku videla smejúcu sa Zuzku, ako ma čaká s kufrom zabaleným v zelenej fólii, niečo mi hovorilo, že toto dievča ma v tom nenechá. A nenechala.
Počas odbavovania batožiny sme pani ,,za okienkom" niekoľkokrát rozosmiali a kým stihla poslať do útrob letiska môj a neskôr aj Zuzkin kufor, musela niekoľkokrát potláčať smiech a snažiť sa tváriť seriózne. Najprv pri otázke, či mám ešte zvyškový alkohol z noci a neskôr pri tom, ako som na menovky na kufor s hlavičkou leteckej spoločnosti, ktoré mala položené na pultíku napísala ,,Volám sa Nika" a ,,Volám sa Zuzka" a zavesila nám to na ruky. Popriala nám šťastný let, ale neskôr sme sa so Zuzkou zhodli, že keby bola pani pán, na letisku to zabalí a s predstavou najzábavnejšieho dňa vo svojom živote, letí s nami do New Yorku. Niekedy v tomto momente som si spomenula na poslednú správu, ktorú som pred odletom dostala, v ktorej stálo: ,,Neudelej ostudu..."
Tri hodiny spánku za mnou, 21 hodín cestovania pred nami. Plán bol vyspať sa v lietadle, no hneď ako som dorazila na letisko bolo jasné, že spať nebudem ani náhodou. Niektorí z nás predsa len let ponad oceán vo veľkej plechovej krabici neznášali úplne najlepšie a duty free obchody ponúkali ideálnu príležitosť na vyriešenie tohto problému.
Po niekoľkých pohárikoch vína, niekde 11000 metrov nad oceánom prišli na rad debaty na intelektuálnej úrovni porovnateľnej minimálne so všeobecnou teóriou relativity a zamyslenia nad tým, aké obrovské výhody má pitie alkoholu v lietadle. Okrem toho, že Vám je úplne jedno kde a v čom sa práve nachádzate napríklad aj tú, že nemôžete písať debilné smsky bývalým priateľom.
O niekoľko pohárikov neskôr sme vytiahli selfie tyč a prebiehajúci okamih sme niekoľkokrát po sebe s oslepujúcim bleskom zaznamenali. V tom momente by nám už nikto z ľudí naokolo neuveril, že cestujeme na meeting fyzikov.
Cestou na letisko som rozmýšľala nad tým, že by bolo fajn urobiť dobrý dojem a pôsobiť aspoň trocha seriózne, no keď mi po zoznámení niekoľko ľudí oznámilo, že číta môj blog, zistila som, že to bola misia vopred odsúdená na neúspech. Keď som však na letisku videla smejúcu sa Zuzku, ako ma čaká s kufrom zabaleným v zelenej fólii, niečo mi hovorilo, že toto dievča ma v tom nenechá. A nenechala.
Počas odbavovania batožiny sme pani ,,za okienkom" niekoľkokrát rozosmiali a kým stihla poslať do útrob letiska môj a neskôr aj Zuzkin kufor, musela niekoľkokrát potláčať smiech a snažiť sa tváriť seriózne. Najprv pri otázke, či mám ešte zvyškový alkohol z noci a neskôr pri tom, ako som na menovky na kufor s hlavičkou leteckej spoločnosti, ktoré mala položené na pultíku napísala ,,Volám sa Nika" a ,,Volám sa Zuzka" a zavesila nám to na ruky. Popriala nám šťastný let, ale neskôr sme sa so Zuzkou zhodli, že keby bola pani pán, na letisku to zabalí a s predstavou najzábavnejšieho dňa vo svojom živote, letí s nami do New Yorku. Niekedy v tomto momente som si spomenula na poslednú správu, ktorú som pred odletom dostala, v ktorej stálo: ,,Neudelej ostudu..."
Tri hodiny spánku za mnou, 21 hodín cestovania pred nami. Plán bol vyspať sa v lietadle, no hneď ako som dorazila na letisko bolo jasné, že spať nebudem ani náhodou. Niektorí z nás predsa len let ponad oceán vo veľkej plechovej krabici neznášali úplne najlepšie a duty free obchody ponúkali ideálnu príležitosť na vyriešenie tohto problému.
Po niekoľkých pohárikoch vína, niekde 11000 metrov nad oceánom prišli na rad debaty na intelektuálnej úrovni porovnateľnej minimálne so všeobecnou teóriou relativity a zamyslenia nad tým, aké obrovské výhody má pitie alkoholu v lietadle. Okrem toho, že Vám je úplne jedno kde a v čom sa práve nachádzate napríklad aj tú, že nemôžete písať debilné smsky bývalým priateľom.
O niekoľko pohárikov neskôr sme vytiahli selfie tyč a prebiehajúci okamih sme niekoľkokrát po sebe s oslepujúcim bleskom zaznamenali. V tom momente by nám už nikto z ľudí naokolo neuveril, že cestujeme na meeting fyzikov.
A na ten sme nakoniec úspešne docestovali. Hneď v nedeľu, rozbití po ceste a zmätení z časového posunu sme absolvovali prvý niekoľkohodinový workshop. Zo začiatku som si myslela, že únava má možno nejaký vplyv na moju sústredenosť a schopnosť vnímať, no na druhý deň som sa cítila znova ako Alenka v ríši divov. Nie som však jediný človek, ktorý pôsobí dojmom, že sa na tomto čarovnom mieste ocitol nejakou nepochopiteľnou zhodou okolností. So Zuzkou sa občas na seba pozrieme s najnechápavejším výrazom na svete. Potom sa začneme smiať a najnechápavejší výraz majú všetci naokolo. Niekedy sa pristihnem pri tom, ako namiesto grafov a rôznych nepochopiteľných znakov vidím fialového jednorožca, ktorý cvála po farebnej dúhe. Príde mi to uveriteľnejšie. A oveľa uveriteľnejšie ako predstava, že skôr či neskôr budem na podobnej udalosti prezentovať výsledky svojej práce tiež. Dovtedy už ale dúfam konečne dostanem rozum a ľudia sa ma prestanú pýtať na materiál, ktorý beriem.
Menšia cenzúra, pre zachovanie akej takej serióznosti :)
Majte sa krásne
Vaša
0 komentárov