A už som si myslela, že celý týždeň v USA prežijem ako normálny človek a nestane sa mi nič nezvyčajné. Taká chyba v úsudku. Nehovor hop kým nepreskočíš, všakže. A najzaujímavejšie na všetkom je to, že nad touto veľkou myšlienkou som uvažovala v noci zo soboty na nedeľu, keď som stála v kúpeľni v dome, kde som bývala a umývala si zuby. Bolo tesne pred polnocou a hlavu som mala plnú myšlienok na nastávajúci deň v New York City. Hlavne som mala v pláne sa dobre vyspať, aby som na druhý deň bola svieža, oddýchnutá a pripravená vidieť a navštíviť všetko, čo sme mali v pláne. Doumývala som si zuby, kefku položila na umývadlo a rozmýšľala nad tým, čo musím všetko ešte urobiť a čo si zbaliť. Cestou po chodbe do izby som uvažovala nad tým, ako idem nabiť kameru, foťák aj telefón, keď mám len jednu redukciu do zásuvky a už len pár hodín do rána. Tešila som sa na to, ako konečne pôjdem spať, lebo z časového posunu som bola stále nejaká unavená. O to väčší bol šok, ktorý som zažila pred dverami izby, keď som zistila, že nemám kľúče. Ťažko slovami opísať. Pár krát som sa nadýchla, vydýchla, zase nadýchla a uvedomila si v akej situácii som sa práve ocitla. 

Ostala som na chodbe len v pyžame (rozumej spodné prádlo + priesvitné krátke tielko) bez šošoviek a s vybitým telefónom. Z posledných percent som napísala Mirkovi čo sa stalo a on mi poslal číslo na políciu, ktorej mám zavolať z telefónu, ktorý nájdem niekde na chodbe a príde mi zabuchnuté dvere otvoriť. Vraj už boli otvárať dvere aj niekomu, kto sa vymkol a ostal na chodbe len v uteráku. Šťastný  to chlap, mať na sebe uterák mám toho asi o 3/4 viac ako som práve vtedy mala!
V prípade normálneho hotela s recepciou 24/7 sa nedeje absolútne nič. Ale keď bývate v domčeku kdesi na okraji lesa, recepcia je v úplnej budove niekde inde, otvorená len v pracovné dni a vymknete sa uprostred noci cez víkend, zúfalstvo je stav mysle, ktorý je momentálne celkom na mieste. 

Volať polícii sa mi ale zdalo celkom nevhodné a to hlavne vzhľadom na môj momentálny nočný outfit. Vymyslela som náhradný plán a našla som na internete návod, ako rozobrať guľovú kľučku. Išla som dole do kuchynky, odkiaľ som si vzala nástroje, ktoré by sa mohli hodiť ako napríklad vidličku, nôž a vývrtku na víno a vrátila sa pred izbu. Po tom ako som v piatok rozoberala skrutkovačom fotonásobič z detektora na urýchľovači som mala pocit, že dokážem všetko. Všetko by však bolo jednoduchšie, keby som niečo videla. No s mojimi dioptriami -6 som nevidela absolútne nič. Bez šošoviek vidím svet len ako farebné obláčiky a ostro vidím tak 10 centimetrov pred seba. Pokus s aplikáciou rád z google do reálneho života ale zlyhal rýchlejšie než som čakala a preto prišlo na najhoršie. Volať na políciu!

Medzitým sa mi telefón vybil úplne a s posledným zabliknutým displeja zmizlo aj to dôležité číslo, ktoré ma malo zachrániť z tejto situácie. No niekde dole na nástenke medzi milión ďalšími dôležitými informáciami určite bude a tak som sa rozhodla ísť hľadať telefón a číslo. Na prvý pohľad celkom ľahká úloha, no predstavte si, že to všetko chcete absolvovať bez toho, aby ste niečo videli. Keby tam mali kamery a niekto videl ako čítam písmenká na nástenke z pár centimetrovej vzdialenosti a potom podobným štýlom hľadám v miestnosti telefón, na druhý deň by mi na izbičku prišli zaklopať zrejme páni v bielych plášťoch.

Telefón som našla, číslo však nie a preto som zavolala na EMERGENCY číslo, lebo žiadne iné som si z úvodných bezpečnostných tréningov nepamätala. Pani sľúbila, že mi tam niekoho pošle a ja som sa vrátila čakať pred svoju izbu s malou obavou z toho, koho mi tam pošlú. Upokojila ma však myšlienka, že nech to bude ktokoľvek, neuvidím ho a spomenula som si na to, keď som si kedysi ako malá myslela, že keď si zakryjem oči, nevidím nie len ja ale ani oni mňa. Toto tu ale zjavne nefungovalo. 

Keď sa tí páni policajti, ktorých som videla len ako dve čierne zväčšujúce sa gule blížil po chodbe smerom ku mne, jediná vec, ktorá mi v tom momente napadla bolo ,,Pristavte mi raketoplán, odchádzam." Neviem kedy v živote naposledy som sa cítila čudnejšie ako v momente, keď som stála na chodbe hotela v priesvitnom ružovom spodnom prádle, na nohách ružové žabky, v ruke vývrtka na víno, vidlička a nôž, ale nech to už bolo kedykoľvek, tento moment sa veľmi rýchlo prebojoval na predné miesta môjho osobného rebríčka najčudnejších momentov života. Na tomto mieste nie sú ľudia zvyknutí na pribrzdené existencie a policajt na mňa pozeral ako na nejaké zjavenie, ktoré sa tu muselo ocitnúť úplne náhodne.

Izbu mi otvorili a opýtali sa ma niečo, čo na prvý pohľad vyzeralo ako celkom jednoduchá otázka. S ešte jednoduchšou odpoveďou. Či som kľúče STRATILA alebo len ZABUCHLA v izbe. Vzhľadom na to, že izba sa nedá len tak ľahko zabuchnúť (na to, aby sa dvere zabuchli a nedali z vonkajšej strany otvoriť ich treba zvnútra zaistiť tlačidlom a až tak zavrieť! A to som musela celkom vedome urobiť, keď som z izby odchádzala!), som odpovedala, že ich samozrejme mám. Niekde. Asi. Musela som ich mať, však som pred niekoľkými hodinami prišla z výletu s mojimi chlapcami a musela som sa do izby nejako dostať. A prečo som panebože zatlačila to tlačidlo zamykania, keď som z izby odchádzala bez kľúčov??? Po tom ako policajti odišli som prehľadala každý centimeter štvorcový izby ale kľúče som nikde nenašla. S pomyslením na to, že situáciu vyriešim o hodinu a pol keď sa zobudím som si ľahla do postele a s problémami zaspala. 

Ráno som sa zobudila a už so šošovkami v očiach prehľadala izbu znova. Ale kľúče som aj tak nenašla. Nechápala som kde môžu byť, ale stáva sa mi to často. Niečo hľadám na mieste kde sa to nachádza, ale nájdem to až na niekoľký krát. Tak som sa obliekla, pripravila, zbalila na výlet a chcela ísť do kúpeľne umyť zuby. Ale kefka nebola na svojom mieste. A vtedy mi to doplo. Puzzle do seba zapadli, zasvietilo svetlo, postavila som sa zo svojho osobného kábla, na ktorom som si celú noc stála a spomenula som si na dôvod, PREČO som o polnoci išla do kúpelne! Umyť si zuby! Ale vrátila som sa naspäť bez kefky a pasty (s nožom, vývrtkou a vidličkou). Chvíľku som len tak stála v izbe a rozmýšľala, či je ešte nejaká iná možnosť ako to, že som kefku, pastu a KĽÚČE nechala v kúpeľni na umývadle a ZBYTOČNE strávila noc na chodbe v spodnom prádle a ZBYTOČNE volala políciu a ZBYTOČNE prežila jeden z najdebilnejších okamihov môjho života! Nie iná možnosť nebola. Kefka, pasta aj kľúče ma pekne čakali na umývadle, presne na tom istom mieste, kde som ich v noci sama položila. 

Zobudila som sa asi po 3 hodinách spánku, čo by po párty až tak nezvyčajné nebolo. Čo ma však prekvapilo bolo to, čo som okolo seba videla. Vedľa mňa spali dve kamarátky, na mne ružový jednorožec, na sebe nepochopiteľne úplne iné oblečenie ako celý večer a okolo asi milión farebných konfet. Na stene vedľa postele tmavé fľaky, na stole nedojedená torta, nedopitá miska s mojitom a všade prázdne fľaše od alkoholu. Kým som sa stihla rozpamätať na to čo sa dialo, zavrela som znova oči s dobrým pocit, že keď to neuvidím, budem sa cítiť lepšie. No čoskoro ma do reality vrátil smiech kamošiek, ktoré ma uvideli, ako spím v objatí s Albertom a na hlave s papierovou korunkou. A následná správa od kamaráta, ktorý s nami oslavoval tiež a jeho nechápavá otázka, prečo má všetky veci mokré. A vtedy sa mi pred očami vybavila tá spomienka, ktorá vysvetlila bolesť krku aj oblečenie, ktoré som mala na sebe. Kúpali sme sa vo vani s alkoholom! Predstava studenej vody, v ktorej pláva ľad, on a ja, ma prebrala lepšie než čokoľvek predtým. Na rekonštrukciu udalostí sme použili videá (prioritne točené pre účely VLOG - u, ktorý neviem či bude zverejniteľný), ktoré mi priblížili možno viac, než som chcela vedieť. Ale postupne. 

V piatok ráno sa ku mne do bytu nasťahovala nová spolubývajúca Pavla. Pavla s V. Hneď na úvod som jej povedala, že mám zajtra narodky a budem mať menšiu párty. Samozrejme som dodala aj to, že ja nie som veľmi párty typ a podobné veci organizujem len veľmi výnimočne (to by Vám dnes po 3 týždňoch spolubývania vedela rozprávať :) zdravím Pavli). Počas večerných príprav občerstvenia na sobotu som ju opila rumom, ktorý zvýšil z prípravy vianočných koláčov a tesne pred polnocou vystrelila v jej izbe farebné konfety, ktoré boli úplne všade. Mám predsa narodeninky! Vtedy už možno začala trocha tušiť, ku komu sa to nasťahovala. 

Moja narodeninová prvooktóbrová sobota bola úplne úžasná a neviem kedy naposledy som si nejaký deň užila práve tak ako tento. Od rána sme všetko s babami pripravovali a chystali, piekli, oslavovali. Celý deň som chodila s korunkou na hlave a na každého sa usmievala ešte viac ako bežne. V obchode s párty vecami sme vykúpili všetko ružové, vyzdvihli princeznovskú tortu a kopu balónov s héliom.

Tortu som objednávala pár dní dozadu cez jednu cukráreň, ktorá torty na želanie piekla a po zadaní objednávky mi volala naspäť pani s doplňujúcimi otázkami. Zaujímalo ju to, aké meno napíšeme na tortičku. Po mojej odpovedi ,,NIKOLKA" sa pani opýtala vec, ktorou dokázala niečo o čo sa ľudia často snažia. Umlčať ma. ,,A koľko má malá princeznička rokov?". Snažila som sa udržať smiech, ale v maskovaní reality nie som práve najúspešnejšia. Na otázku prečo je táto informácia dôležitá odpovedala, že preto, aby sme na tortu napísali číslo ako nový vek oslávenca. Veľmi rýchlo som jej vysvetlila, že žiadne čísla na tortičku písať rozhodne nebudeme. S dobrým pocitom, že to pani určite nedošlo som položila a o pár dní neskôr pri vyzdvihnutí na predajni som ale bola vyvedená z omylu. Ale bodaj by nie, na tom mieste sa asi ešte žiadne dieťa nikdy netešilo z nejakej torty tak ako ja.
Všetko bolo pripravené, nachystané, ale posledná vec, ktorá nám ešte chýbala bol alkohol. Pôvodný plán bol kúpiť len detské šampanské (a tie sme teda kúpili všetky, ktoré v obchode mali), no nakoniec sme sa rozhodli, že prídu aj chlapi a aby tej ružovej presladenej nálady nebolo až príliš, kúpili sme aj niečo menej detské. Problém nastal ale vo chvíli keď sme zistili, že síce máme plnú vaňu fliaš s alkoholom, do úplnej dokonalosti nám chýba ľad. Napísala som teda na Facebook do jednej pražskej skupiny, že hľadám niekoho, kto by nám skočil niekam po ľad a za odmenu, môže ostať na narodeninovej párty. A tak sa úplne náhodou u mňa doma ocitol úplne neznámy chlap. Nepamätám si meno, ani ako vyzeral, ale nechcel nič jesť ani piť, pretože bol autom a mal diétu. Hlavne, že nám vychladil alkohol.  

Každý kto prišiel na párty dostal na hlavu korunku alebo klobúčik, ružový pohárik so svojim menom, s ružovou bodkovanou slamkou. Presnejšie každý kto prišiel dovtedy, kým som dokázala písať. Poháriky to ale kvalitné neboli a po pár momentoch z nich začal alkohol prenikať náhodne do priestoru. Ten ale v neskorších hodinách náhodne do priestore prenikal aj z fliaš a špeciálne vtedy, keď som otvárala fľaše so šampanským. Na druhý deň som sa celkom čudovala, prečo sú všetky moje chlpaté koberce vyhodené pred izbou na chodbe. Nebola to však jediná vec, ktorá ma v prvý moment prekvapila. Na stole stála obrovská miska s mojitom, ktoré záhadne nebolo dopité. Mojito to bolo ale celkom magické, namiešané v symbolickom duchu dátumu mojich narodenin - 1. októbra a teda sóda k rumu bola miešaná v pomere 1:10. Nechápem, ako niekomu nemohlo chutiť.
Ďalšia záhada ma čakala pri pohľade na stenu. Na dvoch miestach sa nachádzali celkom výrazné tmavé fľaky. Neexistuje veľa činností, ktoré by po sebe nechali na stene také fľaky nad úrovňou očí a nie celkom mi išlo do hlavy, ako sa tam mohli dostať. To, že niekto robil o tretej ráno stojky, by mi teda fakt nenapadlo. A to, že som to bola aj ja a navyše som túto činnosť sama vymyslela, mi vzhľadom na stav v akom som v tej hodine rannej bola, ide do hlavy len veľmi ťažko.
Niektoré záhady ostanú radšej navždy nevyjasnené a to napríklad to, prečo ráno miestnosť so záchodom voňala ako môj parfém od Versace - Yellow Diamond.
Na rekonštrukciu udalostí a vyriešenie všetkých záhad večera som používala videá, z ktorých som sa dozvedela napríklad to, že som niekedy v pokročilej hodine rannej rezala balóny obrovským nožom (aby sme sa dostali k héliu samozrejme), ktorým sa predtým krájala torta a fakt neviem, kto mi preboha ten nôž do ruky dal! To, že už mám toľko rokov neznamená, že môžem používať takto nebezpečné predmety! Na každom videu mám v ruke pána Alberta, ktorého som dostala od Zuzinky a Martinka a nazvala som ho na počesť pána Einsteina. Alberta som následne z ruky celú noc nepustila, krájali sme spolu tortu, strieľali šampanské aj konfety, A tiež sme sa spoločne ráno zobudili. Albert je ružový a ja ho nekonečne milujem! Zhodou náhod mi deň predtým môj milovaný tréner povedal na crossfite, že som ako jednorožec a to magickosti tohto večera ešte pridalo.
V jednej časti večera prišlo na krájanie mojej nádhernej princeznovskej torty a ako Zuzinka povedala, pozerala som sa na ňu s takou láskou a to aj v okamihu, keď začala horieť, začalo sa z nej dymiť a marcipánová korunka začala meniť svoj tvar a postupne sa roztápala. Nikto asi nečakal, že do nej niekto napichá dve (DVE!!) balenie sviečok. A aby toho nebolo dosť - sviečok v tvare jednorožcov! Na videu sa niekoľko sekúnd namiesto sfukovania sviečok len tak pozerám na horiacu tortu a možno zúčastnení vôbec nechápali aký je zámer tejto odmlky, no ja som si zabudla vymyslieť prianie, ktoré si budem pri sfukovaní želať a preto som ho musela vymyslieť na mieste, vtedy, keď na podobné veci veľmi čas nebol.
Ako večer plynul, menili sa aj témy rozhovorov a kombinácia fyzikov, právničky a crossfiterov priniesla rôzne rozhovory na rôzne témy s rôznymi uhlami pohľadu. Napríklad to, ako normály človek chápe fyzikálne zákony a došli sme aj k interpretácii Archimedovho zákona právničkou Simčou, ktorá nám všetkým ukázala, ako to v reálnom svete fakt funguje. Teleso ponorené do kvapaliny je MOKRÉ! Vysvetlenie mala aj na to, čo je to gravitácia a jej dôsledky a keď jej jeden z fyzikov začal vykladať o zakrivení časopriestoru, hneď ho zastavila s tým, že gravitácia, to znamená len jedno - že jej ťahá prsia dole. Cez všetko možné aj nemožné témy, po tom ako som od kamarátky dostala ako súčasť darčeka ŠUNKU, sme došli samozrejme k veľmi obľúbenej téme a to vegánstvo a vegetariánstvo. Na čo Simča mala tiež svoj vyhradený názor. Síce ju návšteva vegánskej reštaurácie vnútorne naplnila a cítila sa šťastne, preferuje steak a to, že potom bude 2 hodiny spať. So Simčou som strávila rok vo Francúzsku, zažili sme si už rôzne párty, ale táto žena ma nikdy neprestane prekvapovať.
O piatej ráno som si ľahla do postele a v byte bolo ešte 8 ľudí. Neviem kedy ani kam sa podeli, ale ráno tam už neboli.  

Ráno keď sme skladali mozaiku sme sa s babami zhodli, že mám najtolerantnejších susedov na svete. A tú mozaiku so skladala ešte nasledujúce 3 týždne, preto to tu všetko máme až teraz. Nebolo to ľahké, ani trocha :)

Moje narodeninky boli úžasné! Ďakujem všetkým za krásne priania, dúfam, že sa mi všetko vyplní presne tak, ako ste mi to priali Vy. A obrovské ďakujem všetkým, ktorí prišli na moju ružovú párty a vďaka ktorým bol môj narodeninový deň taký krásny a tak som si ho užila! ĎAKUJEM VÁM! 

Majte sa krásne

Vaša

Pamätám si presne ten moment, kedy som sa rozhodla, že chcem čierne vlasy. Mala som asi tak 10, pozerala som MISS Universe a fandila Oxane Fedorovej. Bola z Ruska a už vtedy som všetko z Ruska milovala. Ale hlavne, mala nádherné tmavé dlhé vlasy. A ja som chcela rovnaké. Od toho momentu som bola absolútne presvedčená o tom, že žiadna iná farba pre mňa nie je vhodnejšia ako tá, ktorú mala Oxana (aj keď som po niekoľkých rokoch zistila, že Oxana nemala vôbec čierne vlasy, ale hnedé). Mamina mi to nechcela dovoliť, lebo ako z vlastnej skúsenosti vedela, zbaviť sa čiernej nie je vôbec ľahké (a o niekoľko rokov neskôr som toto tvrdenie overila v praxi tiež). Ale ja som si stála za svojim a jedného pekného dňa som si moje dlhé krásne husté svetlé vlasy nafarbila na čierno. Len tak doma, sama, v kúpeľni. 1 krabičkou farby! Síce som sa z mojej novej farby veľmi tešila, keď sa na to pozriem teraz kriticky, nebolo to nafarbené veľmi profesionálne a asi to ani nevyzeralo najlepšie. Pamätám si, ako sa ma vtedy moja fyzikárka s ktorou som viedla niekoľkoročné vojny opýtala, či si myslím, že mi to pomôže (humorom vždy prekvitala). Dopredu som sa s tým zverila pár ľuďom a každý hovoril, že to robiť nemám. Prešlo niekoľko rokov, takmer polovica môjho života s čiernou farbou a ľudia si ma už s inou farbou nedokázali ani predstaviť. A ja som jedného pekného dňa začala uvažovať nad tým, že by som chcela zmenu. Že ma tá čierna už nebaví, že to je príliš nudné a príliš okukané. Problém však nastal pri realizácii tejto myšlienky. Nájsť kaderníctvo, kde stiahnu čiernu bez zničenia vlasov mi trvalo nekonečne dlho. Oni by to aj boli urobili, ale na niekoľkokrát. A odchádzať z kaderníctva po stiahnutí na čudnú ryšavú som fakt odmietala.

A potom prišiel ten deň, kedy som sa pýtala dievčat po tréningu v šatni, či nevedia o kaderníčke, ktorá mi odfarbí vlasy bez zničenia a navyše nepoužíva kozmetiku, ktorej hlavnou zložkou je kaviár (áno presne s týmto som sa stretla - našla som úžasného kaderníka, na konzultácii mi oznámil, že urobí všetko čo chcem, dal mi termín a potom som ho musela kvôli zloženiu jeho kozmetiky zrušiť). Dostala som kontakt na kaderníčku (ďakujem Ti Lucka!), ktorá vraj dokáže čokoľvek. Po skúsenostiach s toľkými kaderníkmi som bola trocha skeptická, ale s Hankou sme si dohodli konzultáciu, kde zhodnotíme, čo sa s tým bude dať robiť. Príjemne ma prekvapila úplne všetkým, čo povedala, prístupom aj celkovou energiou, čo z nej išla. Nie len že ma dokáže zbaviť čiernej, ona dokonca dokáže pričarovať farbu, ktorá sa podľa katalógu volá LIGHT BLOND! Áno to chcem ! 

S Hankou sme sa dohodli, že vlasy trocha podstrihneme a dostaneme na ne farbu, ktorú som si vybrala. Avšak, ja som o tom celý deň premýšľala a dospela som k tomu, že keď zmena tak poriadna a nechcem len zmeniť farbu o milión odtieňov, ale chcem vlasy výrazne aj skrátiť. Po poslednom strihaní som zistila, že aj keď som to vždy odmietala, fakt som sa najlepšie cítila s vlasmi po ramená. Tie dlhé mi proste už prišli také nejaké nudné. 

Znova ako pred niekoľkými rokmi som s touto myšlienkou zverila pár ľuďom a veľmi som nepochodila. Nebude to pekné, nebude sa mi to hodiť, nikto si to nevedel predstaviť a len čierna je dobrá. Najkritickejšie sa k tomu stavala mamina - presne tá mamina, ktorá mi to pred niekoľkými rokmi nechcela dovoliť. Vraj sa k čiernej určite znova vrátim (nie mami, nevrátim :)).

Ráno sme sa s Hankou stretli a oznámila som jej môj nový plán - krátke mikádo a svetlo svetlé ombre. Žiaden problém, Hanka zvládne aj toto! Ako prvý krok sme vlasy nahrubo odstrihli približne po ramená a naniesli prvú vrstvu odfarbovača. Bolo mi z toho trocha zle a šialene ma štípali oči a preto som sa chodila vetrať von pred salón, medzi ľudí, s bielymi pásikmi na hlave. Tajne som sa pod ne pozerala a sledovala proces odfarbovania. Oranžová ma trocha vydesila, ale Hanka povedala, že sa nie je čoho báť. Po 3 hodinách a po prvom odfarbení som bola na pár minút ryšavá a nasledovalo nafarbenie polovice vlasov výslednou farbou a na konce druhé kolo odfarbovača. Tentokrát som sa chodila von vetrať s alobalmi na hlave. Tmavá farba z dĺžok vpredu nešla dole úplne podľa našich predstáv, ani po niekoľkonásobnom nanesení a preto bude potrebné ešte jedno sťahovacie sedenie. Vzadu však boli krásne blond a ja som si ich musela stále, stále fotiť a veľmi som sa z nich tešila. (stále sa teším a niekedy sa pristihnem pri tom, ako len tak sedím a chytám si tie najviac blond vlásky a pozerám sa na ne :))

V ďalšom kroku sme na konce naniesli tónovač a vlasy ešte trocha skrátili. Po dlhých 7 hodinách bol výsledok na svete. A ja som bola v šoku ešte ďalší týždeň, kým som si na to zvykla. Prvé dni som stále neverila tomu, čo vidím v zrkadle. A neverili ani ľudia, nikto ma nespoznával a všetci boli v šoku. Reakcia však boli pozitívne, rovnako ako 12 rokov dozadu, keď som jeden deň z ničoho nič, prišla s čiernymi vlasmi :)

A viete čo? Možno to je s tými vtipmi o blondínach fakt pravda. Mám momentálne blond chvíľky oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým. 

A aby som nezabudla, ak potrebujete VLASOVÉHO KÚZELNÍKA, HANKU odporúčam všetkými desiatimi (alebo aj dvadsiatimi!).

Majte sa krásne

Vaša