Noc na chodbe v spodnom prádle

14:54

A už som si myslela, že celý týždeň v USA prežijem ako normálny človek a nestane sa mi nič nezvyčajné. Taká chyba v úsudku. Nehovor hop kým nepreskočíš, všakže. A najzaujímavejšie na všetkom je to, že nad touto veľkou myšlienkou som uvažovala v noci zo soboty na nedeľu, keď som stála v kúpeľni v dome, kde som bývala a umývala si zuby. Bolo tesne pred polnocou a hlavu som mala plnú myšlienok na nastávajúci deň v New York City. Hlavne som mala v pláne sa dobre vyspať, aby som na druhý deň bola svieža, oddýchnutá a pripravená vidieť a navštíviť všetko, čo sme mali v pláne. Doumývala som si zuby, kefku položila na umývadlo a rozmýšľala nad tým, čo musím všetko ešte urobiť a čo si zbaliť. Cestou po chodbe do izby som uvažovala nad tým, ako idem nabiť kameru, foťák aj telefón, keď mám len jednu redukciu do zásuvky a už len pár hodín do rána. Tešila som sa na to, ako konečne pôjdem spať, lebo z časového posunu som bola stále nejaká unavená. O to väčší bol šok, ktorý som zažila pred dverami izby, keď som zistila, že nemám kľúče. Ťažko slovami opísať. Pár krát som sa nadýchla, vydýchla, zase nadýchla a uvedomila si v akej situácii som sa práve ocitla. 
Ostala som na chodbe len v pyžame (rozumej spodné prádlo + priesvitné krátke tielko) bez šošoviek a s vybitým telefónom. Z posledných percent som napísala Mirkovi čo sa stalo a on mi poslal číslo na políciu, ktorej mám zavolať z telefónu, ktorý nájdem niekde na chodbe a príde mi zabuchnuté dvere otvoriť. Vraj už boli otvárať dvere aj niekomu, kto sa vymkol a ostal na chodbe len v uteráku. Šťastný  to chlap, mať na sebe uterák mám toho asi o 3/4 viac ako som práve vtedy mala!
V prípade normálneho hotela s recepciou 24/7 sa nedeje absolútne nič. Ale keď bývate v domčeku kdesi na okraji lesa, recepcia je v úplnej budove niekde inde, otvorená len v pracovné dni a vymknete sa uprostred noci cez víkend, zúfalstvo je stav mysle, ktorý je momentálne celkom na mieste. 
Volať polícii sa mi ale zdalo celkom nevhodné a to hlavne vzhľadom na môj momentálny nočný outfit. Vymyslela som náhradný plán a našla som na internete návod, ako rozobrať guľovú kľučku. Išla som dole do kuchynky, odkiaľ som si vzala nástroje, ktoré by sa mohli hodiť ako napríklad vidličku, nôž a vývrtku na víno a vrátila sa pred izbu. Po tom ako som v piatok rozoberala skrutkovačom fotonásobič z detektora na urýchľovači som mala pocit, že dokážem všetko. Všetko by však bolo jednoduchšie, keby som niečo videla. No s mojimi dioptriami -6 som nevidela absolútne nič. Bez šošoviek vidím svet len ako farebné obláčiky a ostro vidím tak 10 centimetrov pred seba. Pokus s aplikáciou rád z google do reálneho života ale zlyhal rýchlejšie než som čakala a preto prišlo na najhoršie. Volať na políciu!
Medzitým sa mi telefón vybil úplne a s posledným zabliknutým displeja zmizlo aj to dôležité číslo, ktoré ma malo zachrániť z tejto situácie. No niekde dole na nástenke medzi milión ďalšími dôležitými informáciami určite bude a tak som sa rozhodla ísť hľadať telefón a číslo. Na prvý pohľad celkom ľahká úloha, no predstavte si, že to všetko chcete absolvovať bez toho, aby ste niečo videli. Keby tam mali kamery a niekto videl ako čítam písmenká na nástenke z pár centimetrovej vzdialenosti a potom podobným štýlom hľadám v miestnosti telefón, na druhý deň by mi na izbičku prišli zaklopať zrejme páni v bielych plášťoch.
Telefón som našla, číslo však nie a preto som zavolala na EMERGENCY číslo, lebo žiadne iné som si z úvodných bezpečnostných tréningov nepamätala. Pani sľúbila, že mi tam niekoho pošle a ja som sa vrátila čakať pred svoju izbu s malou obavou z toho, koho mi tam pošlú. Upokojila ma však myšlienka, že nech to bude ktokoľvek, neuvidím ho a spomenula som si na to, keď som si kedysi ako malá myslela, že keď si zakryjem oči, nevidím nie len ja ale ani oni mňa. Toto tu ale zjavne nefungovalo. 
Keď sa tí páni policajti, ktorých som videla len ako dve čierne zväčšujúce sa gule blížil po chodbe smerom ku mne, jediná vec, ktorá mi v tom momente napadla bolo ,,Pristavte mi raketoplán, odchádzam." Neviem kedy v živote naposledy som sa cítila čudnejšie ako v momente, keď som stála na chodbe hotela v priesvitnom ružovom spodnom prádle, na nohách ružové žabky, v ruke vývrtka na víno, vidlička a nôž, ale nech to už bolo kedykoľvek, tento moment sa veľmi rýchlo prebojoval na predné miesta môjho osobného rebríčka najčudnejších momentov života. Na tomto mieste nie sú ľudia zvyknutí na pribrzdené existencie a policajt na mňa pozeral ako na nejaké zjavenie, ktoré sa tu muselo ocitnúť úplne náhodne.
Izbu mi otvorili a opýtali sa ma niečo, čo na prvý pohľad vyzeralo ako celkom jednoduchá otázka. S ešte jednoduchšou odpoveďou. Či som kľúče STRATILA alebo len ZABUCHLA v izbe. Vzhľadom na to, že izba sa nedá len tak ľahko zabuchnúť (na to, aby sa dvere zabuchli a nedali z vonkajšej strany otvoriť ich treba zvnútra zaistiť tlačidlom a až tak zavrieť! A to som musela celkom vedome urobiť, keď som z izby odchádzala!), som odpovedala, že ich samozrejme mám. Niekde. Asi. Musela som ich mať, však som pred niekoľkými hodinami prišla z výletu s mojimi chlapcami a musela som sa do izby nejako dostať. A prečo som panebože zatlačila to tlačidlo zamykania, keď som z izby odchádzala bez kľúčov??? Po tom ako policajti odišli som prehľadala každý centimeter štvorcový izby ale kľúče som nikde nenašla. S pomyslením na to, že situáciu vyriešim o hodinu a pol keď sa zobudím som si ľahla do postele a s problémami zaspala. 
Ráno som sa zobudila a už so šošovkami v očiach prehľadala izbu znova. Ale kľúče som aj tak nenašla. Nechápala som kde môžu byť, ale stáva sa mi to často. Niečo hľadám na mieste kde sa to nachádza, ale nájdem to až na niekoľký krát. Tak som sa obliekla, pripravila, zbalila na výlet a chcela ísť do kúpeľne umyť zuby. Ale kefka nebola na svojom mieste. A vtedy mi to doplo. Puzzle do seba zapadli, zasvietilo svetlo, postavila som sa zo svojho osobného kábla, na ktorom som si celú noc stála a spomenula som si na dôvod, PREČO som o polnoci išla do kúpelne! Umyť si zuby! Ale vrátila som sa naspäť bez kefky a pasty (s nožom, vývrtkou a vidličkou). Chvíľku som len tak stála v izbe a rozmýšľala, či je ešte nejaká iná možnosť ako to, že som kefku, pastu a KĽÚČE nechala v kúpeľni na umývadle a ZBYTOČNE strávila noc na chodbe v spodnom prádle a ZBYTOČNE volala políciu a ZBYTOČNE prežila jeden z najdebilnejších okamihov môjho života! Nie iná možnosť nebola. Kefka, pasta aj kľúče ma pekne čakali na umývadle, presne na tom istom mieste, kde som ich v noci sama položila. 
Pani inžinierka, toto ja dokážem... :)


Majte sa krásne
Vaša 



You Might Also Like

3 komentárov

  1. :D :D :D Niki, neplánuješ raz vydať knihu? :D Všetky tieto historky by sa overnight stali bestsellerom! Super článok ;)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Prave som asi umrela od smiechu :D aj som si popravde celu dobu myslela, ze si ich aai nechala v kupelke ked si nic nepisala o paste a kefke... :D zabila si... ale tak vselico sa stava... problem nastava led clovek zacne panikarit... prestava mu to mysliet.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Loni se mi stala trochu podobná věc. Byl jsem v Praze v Hostelu Ládví na pokoji, kde jsem měl záchod přes chodbu. V noci jsem si zašel na záchod, a až když jsem za sebou zabouchl dveře, uvědomil jsem si, že klíče jsou sice v zámku, ale zevnitř, a na dveřích je koule... Chodil jsem po chodbě v tričku a ve slipech, bez telefonu. Venku mrzlo a byla ledovka, naboso bych daleko nedošel. A na recepci byla cedulka, že je otevřeno jenom do devíti hodin. Nedalo se nic dělat, jal jsem se klepat na dveře recepce. Po chvíli už to vypadalo dost beznadějně, ale co dělat? Pokračoval jsem tedy v klepání. A pak se to stalo - dveře se otevřely a rozespalá mladá recepční mi mlčky půjčila náhradní klíče. Ať je ráno hodím do schránky. Ale ouha! V zámku byly klíče zevnitř, takže mi náhradní klíč k ničemu nebyl. A tak jsem zase klepal na dveře. Recepční prohodila několik nepříliš srozumitelných slov, patrně v nějakém cizím jazyku, a zase zalezla. Po chvilce ale vyšla a v ruce držela pilku na železo a šroubovák. Hbitě odšroubovala plastové kování, zářez vybroušený v pilce na železo nasadila na čtyřhran kliky pod koulí a hladce otevřela dveře. "Je to váš pokoj?" zeptala se s cizím přízvukem. "Ano, děkuji mnohokrát!" odpověděl jsem. Měl jsem tenkrát chuť se jí poklonit až k zemi.

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM