Ťažko sa mi dnes píše o tejto udalosti, ale čakať, kým sa noha uzdraví a bude to bez psychickej ujmy, tak zabudnem polovicu vecí, čo sa udiali. Mám celkom problém s dňami a dátumami, kedže som doma a môj jediný problém dňa je, ako z kuchyne prenesiem do izby pohár s vodou bez toho, aby som to všade neporozlievala. Aj keď momentálne som doma na Slovensku a všetci sa o mňa pekne starajú. A prišlo aj na to, aby som s mesačným sklzom napísala o jednej veľmi úžasnej udalosti!

Že budú crossfitové závody? A môžem sa ísť pozerať? Tak no nedbám, idem! Vymysleli sme to na poslednú chvíľu bez väčšieho plánovania, zajednali sme ubytko, odvoz a zostávalo posledné. Zobudiť sa ráno a dostaviť sa na miesto stretnutia. V najlepšom prípade načas. Nič komplikované, všakže. Trocha ma znepokojila informácia, že mám  cestovať električkou o piatej ráno, no nakoniec som sa asi o jednej uložila do postele s tým, že sa ráno pobalím na celý víkend, vyžehlím vlasy, rozhodnem sa čo si oblečiem, aj čo si vezmem so sebou. A celkom nepochopiteľne som si nastavila budík na 4:50 s tým, že ráno budem mať CELÚ HODINU čas na prípravu. No iba žeby nie. To že som si budík nastavila o hodinu neskôr som zistila až ráno, keď zazvonil. Pre človeka so železným harmonogramom, ktorý musí mať vždy všetko tip top naplánované a miluje svoju rannú pohodičku, bolo toto ráno, ktoré predurčovalo celý deň prežiť v malom strese. Neviem ako som všetko dokázala za tých pár minút, čo som doma mala, no ani som sa nenazdala a už som bežala na zastávku. V jednej ruke ešte teplá žehlička na vlasy, ktorá sa síce stihla zohriať, ale vyžehliť vlasy som už nestihla, v druhej ruská vlajka pre Kaťu, ktorú som v poslednej chvíli chňapla z okna (to, prečo mi na okne visí ruská vlajka nie je vec, ktorá by mala nejaké logické vysvetlenie). Cesta na zastávku štandardne trvá niekoľko minút, no toto ráno som ju zvládla za necelú minútu. Behom a na jeden nádych. Vďaka Ti crossfit, že ma učíš takéto veci.

V týchto momentoch sa vždy zamýšľam nad tým, prečo sa toto deje vždy len mne. Prečo to vždy každý dokáže normálne, OKREM mňa. Prečo Kaťa dokázala byť v dohodnutej električke o piatej ráno zbalená, upravená, učesaná a prichystaná. Smiala sa na mne celú cestu, hlavne keď som v električke niekoľko krát vyložila celý obsah kabelky a znova naskladala naspäť. Vytiahla mejkap a zrkadielko, že sa idem namaľovať. Vďaka bohu, že v ten víkend boli všade po Prahe Halloweenské párty a v tej električke som bola vtedy fakt jedna z najnormálnejších, nech by som už robila čokoľvek. Kaťa to celé okomentovala tým, že som jej osobný hrdina. Do Brna sme sa úspešne dostali a začal sa víkend, ktorý bol oveľa lepší, než by som bola dopredu nejako predpokladala.

Prvý workout bolo plávanie a to ma z celého dňa bavilo asi najviac. Všetky tie sexi telá sa vyzliekli do plaviek a bolo sa teda na čo pozerať. Estetická fascinácia. Nikde sa nezabúdalo na ten malý ranný horor lepšie než pri tomto bazéne. Ženy, chlapi. Vlastne to bolo jedno, na koho som sa pozerala. Veľmi pekné.

Odkedy som v Prahe myslela som si, že tu nemajú vôbec pekných chlapov. Ale ja som len zrejme chodila na nesprávne miesta. Aj keď otázkou je, či nebol skôr problém len v zlom vnímaní tých správnych chlapov na tých najsprávnejších miestach. Keď som sa poobzerala okolo, všade bolo niekoľko exemplárov takého toho chlapa, ktorého by som si naložila do auta a odviezla domov. Čo bolo ale pre mňa najviac prekvapivé bolo to, že všetci tí najlepší prišli do Brna s nami. Boli z nášho gymu a posledný rok som ich pravidelne stretávala. Jednoduché veci mi dochádzajú občas trocha neskôr. Modlitby a pôst nebol potrebný, stačilo otvoriť oči.

Na tomto mieste sa každá priemerná žena musela cítiť ako vo sne a ja sa pýtam, prečo ste ma zobrali na crossfitové závody až teraz?? Už chcem chodiť na každé! 

Večer sme sa všetci stretli v reštaurácii, kde sme si dali jedlo a časť sa vybrala ubytovať na hotel, ktorý sme si zhodou náhod zarezervovali všetci rovnaký. A tu niekde skončil ten slušný crossfitový večer a začal párty večer v bare, ktorý by som si možno tak celkom ani nepamätala, keby z toho večera neexistoval kamerový záznam. Neviem prečo sa niekto rozhodol väčšinu večera natáčať, no kamera to bola moja a asi to bol primárne nápad môj. No chvalabohu, že to bola kamera moja a teda všetky videá ostali u mňa. Tie ako hráme karty a ľudia sa mi snažia vysvetliť, že guľa je farba, ako zisťujem, že som našla svoju spriaznenú dušu s rovnakou poruchou osobnosti, ako hráme hru, kedy treba na otázky odpovedať pravdu a ja pred všetkými hovorím jedno konkrétne meno jednej osoby z nášho gymu, ktorú tajne platonicky milujem už odkedy som sem prišla! Ako Matěj robí v strede baru o 2 ráno stojku a ako všade sypeme škoricu. Ako recitujem medový hrnček a ako prepijeme jednu hodinu dvakrát! 

A po tejto noci to naši chlapci na rannom semifinálovom workoute zvládli na jedničku, ako keby tá nočná párty ani nebola. No máme sa čo učiť! :)

Mal to byt jeden z tých šťastných dni, kedy si večer ľahnem do postele s tým dobrým pocitom. Tak strašne šťastná. Poznáte to. A všetko vyzeralo tak, že to tak skutočne bude. Tešila som sa domov po tréningu, na to, ako si dám teplú vaňu a pozriem si seriál. Ale tak to nemalo byť.

Odkedy som v Prahe, snažila som sa presvedčiť niekoho z kamarátov, aby so mnou išiel na verejné ľadové korčuľovanie. Ja to úplne milujem. Ľad, korčuľovanie, hokej, hokejistov. A všetko okolo toho. Pripomína mi to moju strednú školu, roky v Martine. Tie krásne roky v Martine. Tak strašne mi to chýba.
A ten šťastný deň nastal a konečne sme sa dohodli. Dva dni dopredu som sa vytešovala ako malá, veď konečne idem na ľad! O tom mojom prežívaní emócií oveľa viac, ako normálni ľudia, som tu už popísala dosť a toto bol deň, ktorý sa v tejto súvislostí zapíše veľmi hlboko do mojej pamäte. Taký veselý, taký šťastný a emóciami všetkých druhov nabitý.
Korčuľovanie sme si maximálne užili, Kaťa mi stále hovorila, že vyzerám, že som fakt šťastná! A ja som skutočne bola. Obidvom sa nám to veľmi páčilo a dohodli sme sa, že budeme chodievať častejšie. Po korčuľovaní sme išli do mojej obľúbenej vegánskej reštaurácie na jedlo, kde to Kati chutilo aj napriek tomu, že je všežravec. Ďalšia vec, ktorá mi vyčarovala úsmev na tvári. Okrem toho, že sme jedli, sa na tomto mieste stala ešte jedna vec. Zabalila som do Vianočného baliaceho papiera naopak (nepáčil sa mi) ŠŤASTIE. Že ako sa dá zabaliť šťastie?
Pred dvoma dňami som Matějovi hovorila, že mám najväčšie šťastie na svete a že mu rada trocha darujem. Celú sobotu som rozmýšľala nad tým, ako mu symbolicky odovzdať štvorlístok, ktorý som niekedy našla a sušila si ho v knižke a ktorý sa všeobecne považuje za symbol šťastia. Nakoniec som to vymyslela a celý sobotný večer strávila výrobou ,,krabičky na šťastie". Po tom ako sme dojedli som šťastie zabalila a odniesli sme mu ho do Emy. Tak veľmi som ho chcela potešiť a predsa platí - čo dávaš, to sa Ti vracia aj späť. Ale namiesto šťastia, som  naspäť dostala niečo úplne iné.
Na crossfit som prišla troška vystresovaná z toho, čo sa práve udialo a srdce mi bilo ako šialené.  Nechápala som, ako mňa, vždy nad vecou, dokázal jeden chlap tak vyviesť z rovnováhy, ale nepripisovala som tomu nejaký veľký význam. Chvíľku som rozmýšľala, že možno by bolo lepšie tréning vynechať a len sa pozerať, nech si v tomto excitovanom stave nejako neublížim. Nakoniec rozhodla láska k činkám a aj napriek veľmi nezvyčajnému citovému rozhodeniu, som tréning absolvovala úplne s prehľadom.
Z crossfitu som odchádzala s obrovským úsmevom na tvári a s tak dobrý pocitom z dobrého dňa. V električke sme sa s Kaťou (a všetkými ľuďmi okolo) smiali na mojich hlbokých myšlienkach, ktoré sa ako celý deň - niesli v duchu ,,šťastia". A konkrétne na tom, keď som začala nahlas rozmýšľať nad tým, prečo ľudia berú za symbol šťastia práve štvorlístok. Však je to predsa genetická modifikácia obyčajnej ďateliny. Defekt prírody. Vymyslela som, že by nebolo na škodu, aplikovať túto zaužívanú vec na chlapov. ,,Nájdem si nejakého retarda a budem dúfať, že mi prinesie šťastie." V tomto momente sa už na mne smiali všetci ľudia okolo a bola som rada, že vystupujeme.
Poslednou zastávkou dnešného dňa mal byť obchod, kde sme s Kaťou prebrali to, ako od zajtra začneme spolu pravidelne behať, ako budeme na crossfite dvíhať ťažšie váhy, ako si spolu upravíme jedálniček a ako budeme do konca roka krásne. Že to SPOLU zvládneme! Toľko plánov a ja som sa tak strašne tešila.

Odchádzali sme z obchodu a práve som s absolútnym nadšením niečo vysvetľovala, keď sa to stalo. V jednom momente sa zrútilo úplne všetko. Všetky plány, všetko nadšenie, všetko šťastie. Padla som na zem v slzách a neskutočnej bolesti. Na ten zvuk, ktorý urobila tá noha, keď som nešťastne dostúpila, ale hlavne na ten pocit zúfalstva z toho, ako mi postupne dochádzalo čo sa stalo a čo to pre mňa znamená, asi veľmi dlho nezabudnem. No čo sa dialo ďalej si pamätám len veľmi matne. Bola som v takom šoku, že vôbec nie som schopná spätne zrekonštruovať všetky udalosti, ktoré sa po úraze diali. Kým som sa spamätala, Kaťa už telefonovala so záchrankou a podávala mi telefón, kde sa ma pani pýtala, čí vidím kosť (o bože!). Do pár minút bola na mieste sanitka, naložili ma na lehátko a pýtali sa milión informácií o tom, ako sa to stalo. Mňa nezaujímalo nič iné len to, prečo Kaťa nie je so mnou v sanitke a nech ju tam nenechajú, že bez nej nikam nejdeme. Tiež som odmietla ísť na Bulovku, pretože tam ma nemajú radi a chcela som, aby ma zaviezli úplne hocikam, len nie tam. Páni záchranári mi vyzuli topánku a nasadili na nohu dlahu a ja som pišťala a plakala a zase píšťala a zase plakala. Dúfala som, že to je tá najhoršia bolesť, ktorá ma čaká, ale nebolelo to o nič viac než teraz aj pod vplyvom všetkých možných liekov proti bolesti.

Pamätám si ako mi v sanitke merali tlak a ja som nechcela dať ruku, pretože som si myslela, že mi chcú pichať kanylu. Čo neskôr aj chceli, ale to som odmietla. Hrdina, vydržím každú bolesť, okrem tej, keď mi niekto pichá niečo do žily. Toto rozhodnutie som o pár chvíľ neskôr, keď som ešte dve hodiny ležala kdesi v nemocnici na lôžku, skutočne ľutovala. 

Nech to vyzeralo akokoľvek tragicky a bolelo to tak šialene, že mi slzy tiekli bez zastavenia ešte do druhého dňa, v sanitke sme mali celkom zábavu a veľa sme sa smiali. Cez slzy. Cez záplavu sĺz. Stále na niečom. Fakt neexistuje moment, kedy sa ja nesmejem? Je udivujúce, že si dokážem udržať dobrú náladu aj v takejto situácii. Záchranárom som porozprávala, že podľa môjho scenára práve ležím s knižkou vo vani s penou a užívam si to. A že ma mrzí to, že sa mi tesne predtým vybil telefón a túto chvíľku si nemôžem zvečniť a dať na blog. Predsa len, fotku v sanitke som ešte nemala. Cez môj blog, prácu, fyziku, darované šťastie a alergiu na mäso, mrkvu a cibuľu sme sa dostali až k tomu, že v sanitke by mohli mať nejakú zásuvku a záchranár mi navrhol, že ma na blog vyfotí. 

Páni záchranári mi povedali, že to možno bude už o týždeň v pohode a nič ma vtedy nemohlo upokojiť viac. Zrejme to urobili len preto, lebo podľa farby nohy museli vedieť, že o týždeň v pohode rozhodne nebudem. 

Po príchode na Bulovku (žiaľ moje zúfalé priania o inú nemocnicu neboli splnené) ma odviezli do nejakej chladnej miestnosti a preložili na posteľ. Dlho sa nič nedialo, nikto nechodil, až kým nepriviezli slečnu, ktorá sa nedokázala hýbať, pretože ju v nejakej adrenalínovej, dobrodružnej hre medzi seba privrzli dva veľké valce, ktorým sa nestihla uhnúť. Tiež dobré. Tá v ruke kanylu mala a fakt som jej v tomto momente závidela. Bolesť, ktorú som vtedy prežívala sa nedala vydržať a jediná vec, ktorú som vtedy bola schopná urobiť, bolo z posledných percent batérie napísať na messangeri Matějovi správu, že by som potrebovala časť môjho šťastia hneď naspäť. Ach, to je irónia!

Po tom ako ma odviezli na RTG a doktor mi dal dosť necitlivo dlahu z nohy dole, som mu vysvetlila, že sa ma nemá dotýkať. Že nech sa len pozerá. Nie vždy som úplne najmilšia, no v tomto momente mi to bolo fakt jedno, len som už ďalšiu bolesť zažiť nechcela. Doktor mi oznámil, že to zlomené nie je, no čaká ma minimálne 6 týždňov bez chodenia a športu. Po tejto informácii som spustila hysterický plač a nech som si už pár minút dozadu hovorila, že nič nemôže bolieť viac, táto informácia ma psychicky bolela omnoho viac. Sestrička mi nohu obviazala, strčila do ruky barle a že papa. Čože? A ako mám ako odísť? To už nikoho nezaujímalo. Táto Bulovka ma nikdy neprestane prekvapovať. Na chodbe ma už čakala Kaťa, ktorú keď som videla spustila som ďalší hysterický plač. V nedeľu v noci som potrebovala niekoho, kto by ma odviezol domov. Kedže však bývam od Bulovky kúsiček, vymysleli sme, že ukradneme vozíček a domov ma Kaťa dotlačí. Keďže sa ako cudzinec ale bála vyhostenia z EÚ, počkali sme na kamaráta, ktorý nás domov odviezol. 

Kto by to bol čakal, že tento deň skončí tak, že budem o pol 12 v noci sedieťna chodbe nemocnice na Bulovke a plánovať to, ako ukradnem vozíček, aby som sa dostala domov? 

Zistila som, že všetko v mojom živote musím byť vyvážené. Že keď sa stane niečo absolútne úžasné, musí proste prísť niečo zlé. Pamätáte sa ako som postúpila do semifinále MISS Slovensko a bola som asi najšťastnejšia na svete? A ako som potom zabudla v bankomate kreditku a ostala v noci na vlakovej stanici v Žiline a nemala sa ako dostať domov? Čím šťastnejší a lepší okamih prežijem, tým horšia bude odpoveď, aby všetko ostalo vyvážené. Extrémy môjho života. Nedávno som rozmýšľala nad tým, že sa blíži koniec roka a mňa čaká spísanie tých najdôležitejších momentov. A to je jeden extrém za druhým. Od neskutočného šťastia až po tú najčiernejšiu čiernu dieru. No na druhej strane, všetko zlé čo sa stalo, malo svoj dôvod. A verím, že tak to bude aj teraz. Však kde som bola počas finále MISS Slovensko? Doma so zápalom mozgových blán.

Dúfam, že sa máte krajšie ako ja 😡

Vaša