Kráľovná výmykov

18:01

Že o tomto raz napíšem, to by mi nikto nebolo ani napadlo. A nie len, že napíšem, ale že sa to skutočne udeje!
Pred pár mesiacmi sme sa boli pozrieť v Brne na crossfitovej súťaži Elite Battle of Brno, o ktorej som Vám vtedy písala TU.  Hovorila som si, ako strašne by som chcela súťažiť tiež, no nemala som odvahu ani len to vysloviť nahlas. Vtedy za mnou prišla kamarátka s tým, že to za rok natrénujeme a prihlásime sa. Prikývla som, ale myslím, že vtedy nikto fakt neveril tomu, že by som na nejakú crossfitovú súťaž niekedy v živote fakt nastúpila.
Prešlo len pár mesiacov a Facebook mi vyhodil upozornenie, že Elite Battle of Brno je späť. V letnej verzií, vonka, na atletickom štadióne. Potešila som sa, že znova pôjdem fandiť, keď ma prekvapila správa od Peti - poďme na Battle. Súťažiť. A moja automatická odpoveď bez premyslenia - tak poďme. Často prikývnem na veci, ktoré sú ešte ďaleko len preto, aby ten človek s tým viac neotravoval a dúfam, že dovtedy na to prinajlepšom zabudne. No tentokrát sa nezabudlo. Bolo treba zohnať dvoch chlapov do tímu a do týždňa natočiť kvalifikáciu.
Moja prvá súťaž začínala mať reálne rozmery a pomaly mi dochádzalo, na čo som sa to preboha dala nahovoriť. Zohnali sme tím, dohodli čas točenia kvalifikácie a nebolo cesty späť. Už počas točenia kvalifikácie a robenia doubleundrov bolo viac než jasné, že nech toto už dopadne akokoľvek, s nami ešte bude veľká sranda. Spustila sa časomiera a hneď v prvých sekundách sme boli všetci zamotaní vo švihadlách, po neúspešnom prvom pokuse o dvojšvihy. Začiatok dobrý. Dúfali sme, že opakovania nikto počítať nebude a ešte viac v tom, že si to video vlastne nikto ani nepozrie. No vzhľadom na to, že sme sa úspešne kvalifikovali, neverím, že to video vôbec niekto pustil. A možno nás chceli vidieť naživo, viete ako, na takých súťažiach normálne veľa zábavy nebýva.
Plán na najbližší mesiac bol jasný. Veľa trénovať a do Brna prísť pripravení. No na toto sa skutočne pripraviť nedá. Medzitým som ale začala trénovať s Jakubom a najväčšou výzvou nebolo to, aby som nacvičila to, čo mi nejde, ale to, povedať môjmu novému trénerovi (ktorý po tých pár tréningoch začal prichádzať na to, že som blond brzda tisícročia), že sa chystám na serióznu súťaž.
Do Brna sme s Peťou odcestovali už v piatok v priebehu dňa. Chalani prišli až večer a keďže Kamil spal s nami v dedinke, kde býva Peťa, boli sme ho vyzdvihnúť v Brne. Cestou sme ale z auta započuli nejaké zvuky, pripomínajúce niečo ako dedinskú zábavu. Dedinskú zábavu sme na tomto mieste zažili nedávno a jej následky som liečila ešte pár týždňov potom. Po poslednej návšteve Brna pred niekoľkými týždňami, kedy sme boli na otváračke diskotéky v susednej dedinke, vypili za polhodinu asi 12 vodiek s energeťákom (každá) a kedy som sa naspäť domov vrátila celá krvavá a od blata, pretože som o tretej ráno preliezala plot, bolo riziko, že by sa na tomto mieste mohlo udiať zase niečo podobné. Tentokrát ale nebolo vhodné žiadne preliezanie plotov a nejaké zbytočné úrazy navyše a preto plán bol - nezdržiavať sa na tomto mieste dlhšie. 
Kedže sme sa nachádzali v Petinej rodnej dedinke, bolo celkom pochopiteľné, že ju všetci poznali. Ja som sa tam nachádzala len druhý krát v živote a tiež ma všetci poznali. Človek by neveril, s kým všetkým sa dokáže počas jednej dedinskej zábavy zoznámiť a nezapamätať si to.
Celý deň som myslela na to, že dnes musím byť zodpovedná, jesť rozumne a rozumne regenerovať a oddychovať a hlavne sa rozumne vyspať. Čakajú ma predsa moje prvé závody a nie len jedlo, ale aj spánok deň pred, sú dve veľmi dôležité premenné, ktoré by nebolo vhodné podceniť. 
Na zodpovednosť a na to, ako som sa dobre pripravila, som ráno myslela znova, keď som po hodine spánku, dvoch kávach a energetickom nápoji sedela na obrovskom štadióne a pozerala sa na to, ako organizátori smerom k nám kotúľajú obrovské pneumatiky. Padala mi hlava od únavy, ledva som dokázala sedieť, svietilo na mňa slniečko a pohľad na to veľké približujúce sa čudo ma desil ešte viac než to, že po obvode štadióna sa nachádzal nekonečný bežecký ovál. Pre niekoho, kto tri mesiace kvôli bolesti lýtka nemohol ani rýchlejšie chodiť, na úvod, na vystrašenie dobré. No upokojovala som sa tým, že možno len nenašli lepšie priestory a to miesta na behanie je tu úplne náhodou a nikto neplánuje nič ani len podobné ako behanie. No alebo aj áno. 
Prišlo vyhlásenie prvého workoutu a akosi som tušila, že po vzore posledného Battlu v novembri nás čaká nejaká pekná dýchačka. Time cap 18 minút, za ktorý je potrebné urobiť 200 angličákov a  zabehnúť čo najviac kôl. ČO NAJVIAC kôl? A navyše sa najprv behá a až potom robia angličáky? Takže je potrebné ODHADNÚŤ, ako dlho budeme robiť angličáky a koľko kôl teda dovtedy stihneme zabehnúť? Kamil ako veľký tréner a vodca nášho tímu (po tom, ako prikývol na to, že s nami bude v tíme som musela sľúbiť, že ho budem na slovo poslúchať) vypočítal, že tých kôl stihneme 9? Nerátal asi ale s tým, že má v tíme invalida, ktorého by ktorýkoľvek z prítomných atlétov predbehol, aj keby bežal tvárou vzad. 
Prvé koliečko som zabehla na prekvapenie celkom obstojne, no to druhé, to bola najväčšia katastrofa môjho života. Som rada, že sa to nijako nedokumentovalo, lebo keby tento bežecký výkon videl môj tréner Jakub, spontánne by oslepol. Ja som kedysi chodila behať pravidelne, ale po tom ako som si pred pár mesiacmi zranila lýtko a behala s tým každý deň ďalej, dostala som sa do takého štádia bolesti, že ma bolela aj chôdza a napríklad schody alebo švihadlo som nezvládala vôbec. 
Človek by si myslel, že som si pár mesiacov oddýchla a zabehnem to na výbornú, no zjavne to tu tak úplne nefungovalo. Počas druhého koliečka, pár metrov pred koncom som sa dostala do ,,slepého bodu" kam na mňa nikto nevidel a priala som si v momente umrieť. Ľahnúť na zem a umrieť.  Následných 200 angličákov na tom ostrom slnku bolo síce pekne odporných, ale radšej by som ich robila dvakrát viac, než by som mala znova bežať.
Odpípnutie 18 minút to bol nebeský zvuk pre moje uši a chvíľku som ešte ležala na zemi a tešila sa z toho, že už nikto nebude chcieť, aby som znova behala. Alebo bude?
Nasledovalo vyhlásenie ďalšieho workoutu a organizátori sľúbili, že budú činky. Odvtedy, ako trénujem s Jakubom mám zakázané vzpieranie. Dostala som ultimátum, ktoré kým nesplním, nemôžem vzpierať. A to je veľmi smutné. (Pred pár dňami sa mi snívalo, že som robila 500 snatchov a bola som najviac šťastná. Dá sa to liečiť?). A zrazu tam boli predo mnou. Tie činky. Láska.  Ja som sa tak strašne tešila! No ale vlastne len do okamihu, kým si jeden z organizátorov nevzal do ruky mikrofón a nezdelil so svetom to, čo nás čaká. 300 Synchro Thrustrov bez položenia činky na zem a maximálny počet výmykov? Chvíľku som len tak nemo sedela a rozmýšľala, čo z toho, čo som práve počula, zasiahlo moje už dosť po prvom behu na časti rozlámané ja viac. Či to, že za každé pustenie činky na zem máme trestné KOLIEČKO BEHU alebo to, že po 300 Thrustroch náš čaká maximálny počet výmykov? Maximálny počet ČOHO? A čo to je kristepane výmyk? Zdalo sa mi, že to slovo som už niekedy počula. Niekedy v časoch strednej školy, kedy som pravidelne na každej preventívnej prehliadke vysvetlila doktorke, že pre môj osobnostný rozvoj naozaj nie je vhodné, aby ma niekto nútil počas vyučovania na telesnej cvičiť a nedajbože behať, alebo robiť nejakú gymnastiku. Doktorka bola kamoška a vždy mi podpísala papier, ktorý ma zaraďoval do 4.skupiny, kam patrili všetci tí postihnutí a chromí, ktorí kvôli vážnym zraneniam a chorobám, hodiny telesnej nemohli absolvovať.
Zadala som do google ,,ako urobiť výmyk" a na chvíľku som sa zamyslela, s akými i/y sa to vôbec píše. To, čo sa zjavilo na videu bolo niečo podobné, ako som očakávala a čoho sa obávala. Moja myseľ absolútne odmietala čo i len predstavu toho, že by som toto niekedy dokázala a fakt som si nevedela ani predstaviť, ako sa asi okolo tej hrazdy otočím tak nezvyčajným spôsobom. Čo ma ale upokojovalo bolo to, že Peťa na tom bude veľmi podobne. No dnes to síce asi nevyhráme, ale aspoň zabavím všetkých naokolo a to je, ako som rokmi zistila, asi moje životná rola. 
Kým prišiel na rad náš heat mali sme asi hodinu času a tak sme s Peťou mali ambície výmyk sa naučiť. Veď viete ako, hodina, to je veľa času, čo všetko sa za hodinu človek odkáže naučiť. Čo sa ale rozhodne za hodinu naučiť nedokáže je výmyk. Ukradli sme lavičku od beach volejbalistov, aby sme to mali k hrazde bližšie a skúšali. Skúšali celú dlhú hodinu. Odchádzala som s niekoľkokrát vykrúteným členkom, krvavou nohou, mozoľmi a pomyslením na to, že adrenalín počas plynutia time capu možno pomôže (no istotne!).
Prišiel na rad náš heat a nebyť toho strašného slniečka, asi by som si to celé užila ešte viac. Úlohou bolo urobiť 300 synchro thrustrov a teda s činkou do drepu a nad hlavu v jednom pohybe. Synchro. A teda sme sa s partnerom museli stretnúť aj v dolnej aj hornej pozícií. Že máme s Davidom problém sa zohrať je už známa vec a tentokrát sme si to znova overili v praxi, v crossfite. Striedali sme sa po 10 opakovaniach a vzhľadom na to, že Kamil je juniorský majster ČR vo vzpieraní a so 40 kg na thrustre sa bežne rozcvičuje, vo dvojici s Peťou dali svoju desiatku tak strašne rýchlo, že sme my s Davidom mali veľmi málo času na odpočinok. Zvládli sme to ale celkom obstojne a činka nám na zem nespadla ani raz. No vďakabohu, pretože po skúsenostiach viem, že neexistuje nič odpornejšie než akékoľvek vzpieranie kombinovať s behom a môj ďalší beh by mohol mať tragické následky.  
Prišli na rad výmyky a keď som videla tú nekonečne vysokú hrazdu a niektoré zúfalé pokusy dievčat, ktoré vyzerali ako z reklamy Reeboku na nové Nano 9, nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Plakať, plakať bude lepšie. No neostávala mi nič iné, než to vyskúšať. David vyzeral, že na zázraky verí, Kamil skôr, že verí na rituálne vraždy. Neviem, či ma viac desila tá dôvera, alebo vidina blížiacej sa smrti. Niekoľkokrát sme to s Peťou zúfalo vyskúšali a usúdili, že dnes asi nie. Že ani adrenalín na toto nie je dosť silný. Na celom tom ma najviac mrzelo to, že nám to judgoval strašne sexy chlap a mojim výmykom som asi veľmi dobrý dojem neurobila. 
Čakala nás asi ďalšia hodina čakania na tretí workout. Strávila som ju masírovaním nôh, ktoré mi ešte ďalšiu polhodinu vibrovali a nevyzerali, že by ešte dnes mali v pláne zvládnuť ďalšiu fyzickú aktivitu. Ale čo nás ďalej čaká? Máme za sebou aj atletiku, aj gymnastiku, aj vzpieranie, ako na začiatku organizátori sľubovali. Kým som sa stihla zamyslieť nad tým, čo by som v tomto stave vlastne ešte zvládla, otázka mi bola zodpovedaná. Kotúľali sa ku nám obrovské pneumatiky, ktoré doteraz oddychovali kdesi vzadu a radšej sme na ne všetci zabudli. 
Synchro mŕtve ťahy s 210 kg pneumatikou a výskoky na ňu? 21-15-9 a 18 minút stále dokola? 
Ale veď mne sa už nedá chodiť! Začala som si nohy valčekovať ešte usilovnejšie a verila, že to pomôže. No keď som videla, ako ženy z reklamy trpia, vedela som, že nepomôže skutočne nič. Pred tým, než sa nám spustil čas sme si to vyskúšali a v praxi som znova overila moju ďalšiu slabú stránku a to rovnováhu. Vyskočiť na tú pneumatiku nebol až taký problém, no udržať sa na nej bolo len o trocha náročnejšie. Kým som to vyladila a dokázala na nej celkom stabilne stáť, som na ňu niekoľkokrát spadla a do posledného workoutu nastúpila celá obitá a boľavá. A síce sa Kamil mojim škrabancom a modrinám smial, viete, že také malé odporné krvavé ranky bolia úplne najviac. A navyše máte v hlave stále to, že ak na to spadnete znova, bude to bolieť fakt. Veľmi.
Synchro znamenalo, že sa všetci vždy stretneme hore, narovnaní a stabilní a žiadne iné pokusy sa počítať nebudú. V prvej 21 sa niekoľkokrát stalo, že kým ostatní členovia tímu stáli hore a čakali, ja som sa namiesto hornej pozície našla kdesi v stredu pneumatiky na zemi, alebo síce stála, ale rozhadzovala rukami a hľadala stabilnú pozíciu. Ľudia sa asi občas museli pýtať, čo za kopyto si to tí celkom schopní chlapi vzdali do tímu. Po niekoľkých komických pokusom som to ale vyladila natoľko, že som dokázala skákať tak, ako ostatní. 
18 minút sa nezdá veľa, ale keď robíte toto, je to nekonečné. Skutočne nekonečné. A na tom 35 stupňovom slnku to bolo utrpenie. Keď som už mala pocit, že musela prejsť aspoň hodina a už určite budeme končiť organizátori zahlásili, že už len 12 minút. No len. No to teda.
Neviem, ako som tých zvyšných 12 minút zvládla, ale fungovala som v akomsi zvláštnom režime, do ktorého ma crossfit naučiť sa dostať. Robím to, čo mám, ale vôbec nič iné nevnímam. Ani teplo, ani hudbu, ani bolesť. A potom až ten zvuk, ktorý oznamuje koniec. Koniec. Padli sme k zemi a ešte asi tak ďalšiu hodinu lapali po dychu. Ale zvládli sme to.
Ak sa pýtate, či ten výkon bol odsúdený na posledné miesto, tak prekvapenie dňa prichádza teraz! Nie, my sme skutočne neskončili poslední (no keby áno, Kamil nás skutočne rituálne zavraždí) a vlastne sme sa umiestnili v porovnaní s očakávaním celkom obstojne. No fakt sa mi nechce veriť, že niekto a to dokonca nie jeden tím dokázal ešte niečo viac tragické. Idem pogoogliť, či o tom náhodou niekde niekto nenapísal.
Najlepšia vec celého dňa bola studená sprcha, ktorá ma znova prebrala k životu. V šatni som si ale všimla jednu znepokojivú vec a to fakt, že som celá kompletne spálená. Ale nie len tak trocha, ale tak úplne! Presne tak, ako keď celý deň strávite na ostrom slnku a ráno predtým hrdinsky odmietnete opaľovací krém, lebo nemáte chuť a silu patlať na seba nejakú lepkavú hmotu. Takže nie len že ma najbližšie dni bolelo celé telo a nedokázala som chodiť, ja som trpela dvojnásobne a to na kompletné popáleniny celého tela. A ako bonus mi slniečko na ruku vypálilo aj číslo 22, ktoré nám ráno napísali na ruky, aby sme poznali s kým sme v tíme, alebo čo.   
Niekedy pred rokom sme sa s Davidom rozprávali o tom, že má v pláne trénovať naplno a na jar vyskúšať nejakú súťaž a neurobiť hanbu. Ja som také ambície rozhodne nemala, no nakoniec to dopadlo tak, že sme sa na našich prvých závodoch stretli v jednom tíme. Rozmýšľam, čo si David asi predstavoval pod  tým ,,neurobiť hanbu".

































Majte sa krásne
Vaša

You Might Also Like

1 komentárov

FACEBOOKUJEM