Moje temné tajomstvo

12:02

Ani neviem, kedy presne sa to začalo. Často nad tým rozmýšľam, často sa pozerám späť do minulosti a uvažujem nad tým, kedy to začalo. Čo to odštartovalo? Prečo sa to vôbec stalo? Však kedysi som bola úplne normálne dievča.
Pred pár dňami sme po tréningu sedeli na zemi a tréner si pozeral moje fotky na Instagrame, pár mesiacov staré a opýtal sa ma, prečo nevyzerám tak, ako predtým. A ja som nevedela, čo povedať. V tej odpovedi je toľko bolesti, že napísať o tom všetkom od úplného začiatku ma bude stáť veľa síl a sĺz.
Kedysi som bola úplne normálne, obyčajné dievča, z normálnej rodiny. Mala som rada seba, mala som rada jedlo. Neriešila som to, ako vyzerám, neriešila som to, čo zjem. Jedla som to, čo mi chutilo a nemala som v jedle takmer žiadne pravidlá. Bola som vlastne šťastná taká normálna a obyčajná a nepotrebovala som k životu nič viac. Do istého okamihu.
Všetko sa to začalo úplne nevinne tým, že som v 15 začala chodiť do fitka a prestala jesť po 18 hodine. Niekde som sa asi dočítala, že je to tak správne. Schudla som pár kíl, no po nejakej dobe som prestala cvičiť, pretože ma fitko fakt nebavilo a kilá sa vrátili naspäť. A možno trocha viac, než som schudla. Nasledovalo niekoľko podobných neúspešných pokusov a prvé väčšie experimenty s jedlom, ktorých výsledkom bolo jedine to, že som v konečnom dôsledku mala kíl viac, než na začiatku cesty.
Ako som na blogu už neraz písala, celý môj život sa točil okolo súťaže MISS Slovensko. A niekedy v tomto momente prišiel ten prvý impulz, niečo so sebou do 18. narodenín urobiť, trocha schudnúť, vyzerať trocha lepšie. Však chcem byť predsa misska, musím byť krásna. A ono to skutočne nebolo nič strašné, nesplniteľné, až do okamihu, kým sa mi to kompletne nevymklo spod kontroly. 
Začala som viac hľadať na internete a narazila som na rôzne ,,proana" stránky, ktoré podporovali anorexiu a kde dievčatá písali o tom, ako sa do anorexie dostať, ako v nej vydržať, ako sa vyhladovať na smrť, kam skrývať jedlo pred rodičmi a ako zvládať spoločné rodinné nedeľné obedy a večere. A hlavne, ako toto všetko robiť tak, aby si nikto nič nevšimol.  
,,Dajte si vatu s citrónom, prestane Vám škvŕkať v bruchu a citrón má minimum kalórií."
,,Na raňajky voda, na obed polovica jablka, na večeru 1 mrkva." ,,Jedlo skrývajte do igelitky v skrini, ktorú vyhodíte v noci, keď pôjdete na prechádzku so psom." ,,Ľahnite si do klbka a bolesť prejde rýchlejšie."
Takýchto a podobných šialených rád je plný internet. Keď viete, kde máte hľadať. Ja som vtedy ale mala dosť silnú vôľu (alebo slabú?) na to, aby som do toho úplne nikdy nespadla. Asi som nebola dosť silná na to, aby som vydržala. Vydržala nejesť. Vydržala klamať okolie a hlavne samu seba. Možno som si uvedomovala, že to je zlé? Neviem. No teraz s odstupom času môžem povedať, že práve v tomto období som bola úplne najsilnejšia a najrozumnejšia.
Chvalabohu ma v živote minulo to, kvôli čomu do podobných porúch príjmu potravy padnú iné dievčatá. Dostanú sa do dievčenského kolektívu, začnú cítiť tlak okolia, chcú byť krajšie ako spolužiačky, chcú byť také chudé ako dievčatá v časopisoch a v telke. Ja som síce nemala okolo seba reálne ženy, kamarátky, spolužiačky, na ktoré by som sa chcela podobať, no vytrvalo som z časopisov vystrihovala obrázky missiek a chcela byť ako ony. No ktovie, ako by som bola dopadla, keby som k tomu všetkému bola ešte aj v ženskom kolektíve a cítila navyše tlak okolia. 
V 17 rokoch som sa prvý krát bola pozrieť na priamy prenos súťaže MISS Slovensko, absolvovala som afterpárty, celú noc sa fotila s misskami a cítila sa ako vo svojom najdokonalejšom sne. Videla som ako tie nádherné ženy idú po červenom koberci, že majú korunky a že sú také dokonalé. A verila som tomu, že ja budem rovnaká. Po tom, ako som sa o 5 ráno vrátila domov som zaspávala s tým najkrajším pocitom. že som k môjmu snu bola tak blízko a že to skutočne existuje a že na chvíľku som toho bola súčasťou. Na ďalší deň som začala s ďalším neúspešným pokusom o to, aby som schudla. Začala som znova jesť extrémne málo a mučiť sa v posilke, ktorú som tak nemala rada.  Však potrebujem schudnúť len málo a hneď, ako to bude, tak s tým prestanem. Znova som schudla a znova po tom, ako som sa vrátila k normálnej strave som naspäť pribrala. Nekonečný kruh.
Nastúpila som na vysokú školu a ako jediné dievča medzi toľkými chlapmi som sa cítila skvelo. Nikdy som nemala pocit, že by som potrebovala byť krajšia, že by som potrebovala byť chudšia. Vždy som mala pocit, že ma všetci berú takú, aká som a nikdy som necítila žiaden tlak z okolia. Nebyť môjho detského sna s misskou, asi by sa nikdy nebolo stalo to, čo sa stalo. Nikdy by som do toho nespadla. V mojom živote nebol jediný dôvod, jediný impulz, ktorý by ma donútil dostať sa na túto odpornú cestu. Cestu života s poruchou príjmu potravy.
 Niekoľko rokov po sebe sa u mňa opakovala situácia, kedy som niekedy v októbri / novembri začala chudnúť, za dva mesiace dala dole 15 kg, pretože v januári bol kasting MISS Slovensko a v priebehu januára / februára pribrala znova všetko naspäť. A o rok na jeseň znova. Ak sa Vám zdá 15 kg za 2 mesiace veľa, ja som dokázala dať dole aj 10 kg za 3 týždne. A to už bolo skutočne veľa. No moje jedlo pozostávalo z odporného kuracieho mäsa na vode, ktoré som neznášala (čuduj sa svete že od tých dôb odmietam jesť mäso) a kúsku ryže. Kúsok si predstavte ako 100 g ryže na týždeň. Bývalo mi zle, odpadávala som. Denne som cvičila dve hodiny kardia. Ráno aj večer. Nemala som žiadnu svalovú hmotu a tú, ktorú som aj mala som touto šialenou diétou stratila. Váhu som si samozrejme neudržala, pretože akonáhle som začala jesť len o trocha viac, všetko bolo naspäť.
Po tom, ako som ukončila bakalára som odletela študovať do Francúzska, kde som sa snažila jesť zdravo. Aspoň zo začiatku. Plán bol schudnúť približne 10 kg, aby som sa po návrate naspäť na Slovensko mohla prihlásiť na missku. Plán sa nenaplnil ani náhodou a vo Francúzsku som pribrala ešte viac. Vrátila som sa na Slovensko a mamina mala už na letisku narážku na moju váhu. Ale nič som si z toho nerobila, vedela som, že do januára je ešte niekoľko mesiacov času a ja to schudnem dovtedy ako nič. 
A aj som schudla. Začala som s crossfitom a váha išla dole rýchlejšie než som čakala. V decembri som mala pocit, že konečne je všetko tak, ako má byť. Prvý krát v mojom živote som bola spokojná s mojou postavou. Ostával mesiac do kastingu a ja som vedela, že ak to pôjde ďalej tak, ako plánujem a schudnem ešte posledných asi 5 kg, mohlo by to vyjsť. V polovici decembra som si ale natrhla väzy v členku a skončila som s barlami a depresiou ako svet. Kasting som ale aj napriek tomu vyskúšala, aj keď som vedela, že neexistuje reálna šanca aby som postúpila. Kvôli veku to však bola moja posledná možnosť a vedela som, že ak by som to neskúsila, raz by som si to veľmi vyčítala. Síce som nepostúpila, no veci sa udiali tak nejako inak a vlastne som aj napriek neúspechu bola šťastná. Organizátori missky si ma pozvali na sústredenie a ja som absolvovala všetko to, čo ostatné missky a (aj napriek tomu, že som noci preplakala v hotelovej izbe) bola som šťastná, že si to môžem aspoň trocha takto vyskúšať. Ďalší polrok som sa pohybovala medzi misskami stále viac a viac a síce som bola nekonečne šťastná, že som sa do toho sveta dostala, že tie dokonalé ženy sú moje kamarátky, vnútorne som bola úplne zlomená, lebo som cítila, že to nie je to, čo som chcela. Že nie som jednou z nich. V polovici roka 2015 ale svitla nádej, že existuje reálna šanca, že by sa mohla zvýšiť veková hranica na 24 rokov a že by som kasting mohla znova vyskúšať!
Plán bol sústrediť sa celého polroka na to, aby som schudla postupne, pomaly a hlavne udržateľne. Vesmír to ale chcel úplne inak a posledný inžiniersky ročník, dennodenné písanie diplomovky, nezdravé jedlo a absolútna absencia času na cvičenie sa znova podpísali na mojej postave. Po promóciách som na celé leto odletela na Bali, kde som mala v pláne jesť zdravo a chodiť pravidelne behať a vrátiť sa naspäť krásna. Na Bali bolo ale všetko úplne inak ako som plánovala a v tej teplote a vlhkosti som dokázala naplno fungovať len v klimatizovaných priestoroch. S jedlom to bolo tiež strašné a po lete strávenom v Indonézii som sa vrátila s ďalšími 10 kilami navyše. Bola som obrovská, nechutná, tučná, no len málokto ma v tomto stave videl. Hneď po príchode som začala makať na 100%, presťahovala sa do Prahy a za tri mesiace schudla 23 kíl. Veková hranica na missku sa zvýšila na 24 rokov a ja som v januári znova mohla absolvovať kasting. A tentokrát to vyšlo. Postúpila som do semifinále a na svete nebolo šťastnejšieho človeka. Ale tu niekde to šťastie skončilo. Nasledovali tie najhoršie a najbolestivejšie mesiace môjho života, ktoré by som najradšej vymazala a zabudla. Na všetko.       
To, že rok 2016 bol najhorším rokom môjho života, to už všetci viete. Neraz som o tom písala, naposledy v zhrnutí roka niekedy na začiatku januára. Úplnú pravdu a skutočný dôvod toho, prečo to tak bolo a prečo sa veci v mojom živote udiali tak ako sa udiali, vie len veľmi málo ľudí. A nedávno to nevedel vôbec nikto.
O tom, že ma zo semifinále vyrazili už všetci dobre viete. A čiastočne aj to, čo sa dialo potom. Čakalo mi niekoľko skutočne katastrofálnych týždňov. Uvedomila som si, že všetko skončilo. Že si už nikdy nesplním svoj veľký sen. Ten sen, ktorý tak zásadne ovplyvňoval celý môj život doteraz. Bola som z toho taká zlomená. Všetci do mňa tlačili sladké, pozývali ma do cukrárni a ja som žila s depresiou ako svet. Preplakala som niekoľko nocí a dennodenne som hľadala motiváciu na cvičenie. Márne. Bola som taká slabá. Po pár týždňoch som sa dostala naspäť do režimu a začala som znova cvičiť a jesť zdravšie. Našla som v sebe stratenú silu a bola zase aspoň trocha šťastná. Vedela som, že nemôžem poľaviť, že tú vymakanú postavu si udržím, nech sa deje čo sa deje. To bola jediná vec, ktorá ma hnala vpred. No po pár dňoch prišla prvá rana a pri cvičení som si vykĺbila rameno a dostala som stopku na tri týždne s cvičením. Nechápala som, prečo sa mi to deje. Prečo je všetko proti mne, prečo keď som konečne nazbierala dostatok sily na to, aby som sa vrátila k cvičeniu, sa muselo stať toto?  
Pribrala som pár kíl, ale tie som zase po vyliečení zhodila naspať. Takto som fungovala najbližšie dve mesiace. Váha mi stále kolísala ale len +- 5 kg, čo bolo vzhľadom na moje minulé výkyvy úplne v poriadku a náprava bola záležitosťou pár dní. 
Čakala ma cesta na Slovensko a Veľká noc u starých rodičov. Všetky rodinné akcie ma desili a mala som z nich stres týždne dopredu. Za víkend na Slovensku som zjedla asi tonu koláčov, ale stále som sa upokojovala myšlienkou, že o tri dni budem naspäť v Prahe, naspäť v režime a o pár dní som zase tam kde som bola. Na jednej strane som bola rada, že dokážem tak rýchlo schudnúť, no na druhej som si pomaly ale iste začala uvedomovať neudržateľnosť svojej váhy.
Po návrate do Prahy ma ale čakala nemilá správa a to, že v gyme niekto dostal príušnice, ochorelo pár ľudí a že cvičenie je na vlastné riziko. Cvičiť takmer nikto nechodil, no ja som si povedala, že príušnice sú detská choroba a ja potrebujem rýchlo zhodiť kilá z Veľkej noci a teda to risknem, prinajhoršom si týždeň poležím v posteli. Moment, za ktorý si aj s odstupom času zaslúžim niekoľko faciek. 
Ochorela som a okrem príušníc som dostala aj zápal mozgových blán a zápal pankreasu. Skončila som v nemocnici a psychicky som sa úplne zosypala. Po dvoch týždňoch ma pustili domov, no keď mi doktor oznámil, že 3 mesiace nesmiem cvičiť, môj svet sa zosypal znova. 
2 mesiace so zápalom mozgových blán a ďalší mesiac ležania boli príšerné, no na váhe sa nejako zásadne neprejavili. Čo sa ale prejavilo naplno bolo to, že som sa na crossfit vrátila tak strašne slabá, že som mala pocit, že začínam úplne od začiatku. Akákoľvek fyzická aktivita ma stála nekonečne veľa sily, ktorú som nemala. A psychicky som na tom už horšie byť nemohla. Ale zase som sa veľmi mýlila.
Začala som ale zase cvičiť, no stále mi robilo problém to, že som mala neustále chuť na sladké. A tak veľakrát po tréning som si niečo sladké dala. Ale cvičila som veľa a nemala som vôbec výčitky. Naučila som sa prispôsobiť stravu tréningom a keď som cvičila, dala som si aj viac jedla, viac sladkého. Mala som pocit, že som sa konečne dostala do nejakého správneho režimu, do takého, aký by som mala mať stále. Ako by som mala fungovať. A mala som zo seba konečne dobrý pocit. Že by to mohlo ísť, že by som skutočne mohla ostať navždy krásna. Že to je udržateľné. 
Ale potom prišiel ten zlom a kamarát mi povedal o ketóze. O tej zázračnej ,,diéte", ktorá mne URČITE bude vyhovovať. Že vyradil zo stravy všetky sacharidy, nahradil ich tukmi a cíti sa úžasne. Na sladké vôbec nemá chuť a má veľa energie na cvičenie. Vyzeralo to ako ideálne riešenie môjho problému.
Ach ako som sa vtedy neskutočne mýlila. Prvé dni boli príšerné, bolo mi zle, nevládala som ani chodiť, no po týždni som sa dostala do ketózy a všetko bolo presne tak, ako mi o tom Tomáš hovoril. Vydržala som v ketóze niečo cez 6 týždňov. Mala som neskutočne veľa energie na cvičenie, v gyme som trávila dlhé hodiny, po tréningoch som chodila behať a po nociach som nemohla spať, pretože som stále niečo musela robiť. Veľmi rýchlo som sa vrátila na veľkosť S a nebolo na svete šťastnejšieho človeka. Mala som pocit, že som našla nevyčerpateľný zdroj energie, že dokážem úplne všetko, že som úplne nezastaviteľná. V tom období som mala po rozchode a psychicky som sa cítila absolútne príšerne. Energia, ktorú som ale mala mi všetko to psychické trápenie kompenzovala. 
Niekedy vtedy som stretla Davida (Zajtra to bude rok. Sfúkneme sviečku?) a všetko mi to začalo zapadať. Môj život začal byť znova krásny. Pretože som mala pocit, že som krásna ja a že mám vedľa seba človeka, ktorý to oceňuje a myslí si to tiež (panebože ako by som sa dnes za tieto názory nafackala).  
Nastúpila som na doktorát a hneď na začiatku augusta odletela na týždeň na konferenciu do Ameriky. Už v lietadle po prvom chode som pochopila, že toto nebude asi najlepší prechod z ketózy do sacharidového režimu. Jedla som strašne veľa a všetky sacharidy, ktoré som za posledné takmer dve mesiace nemala, som si za týchto pár dní vynahradila. Na hoteli aj v škole sme mali zabezpečené jedlo a americký cukor s cukrom sa na mne podpísal strašným spôsobom. No dúfala som, že ten týždeň nejako prežijem a ak aj priberiem, keď sa vrátim, v ketóze všetko vrátim naspäť. Z Ameriky som sa ale vrátila o 8 kg ťažšia a začala som tušiť menší problém. Čakal ma týždeň v Prahe a ďalšia služobná cesta do Nórska. Za pár dní doma som sa ale nedokázala dostať naspäť do režimu  a navyše som sa na tréningu pri výskokoch na box zranila a nasledujúce dni som mala obrovský problém s chôdzou. Dokázala som chodiť, ale príšerne to bolelo a nohu som mala pekne fialovú (do dnes mám na kosti hrbolček). Odletela som do Nórska s pomyslením na to, že budem každé ráno chodiť behať, jesť veľa zeleniny a všetko bude v poriadku.
Problém ale prišiel hneď prvý deň, kedy som si chcela obliecť teplé oblečenie, ktoré som si so sebou zobrala a nič mi nebolo dobré. Neobliekla som žiadne teplé nohavice, nezapla jesenný kabát. Vonka bolo sychravo, pršalo a ja som chodila v letných šatočkách, pretože nič iné mi nebolo dobré. Bola mi strašná zima a ľudia nechápali, čo to mám na sebe. Každé ráno som sa budila s tým, že pôjdem behať, že dnes zase začnem, no buď počasie, alebo neskutočná bolesť nohy ma presvedčili o opaku. Každé ráno som sa snažila natrepať do nohavíc, aby som nemusela ísť von znova v šatách, no nešlo to. A to ma psychicky ničilo stále viac a viac. Po pár dňoch v Nórsku som sa úplne zosypala a plakala v kúpeľni na zemi. Uvedomila som si, že je všetko preč, že moja krásna postava je preč, že celá snaha je preč. Že som znova škaredá a tučná, nechutná. V tom momente som neznášala samu seba. Doteraz si ten moment zlomu pamätám. A nič si neprajem viac než to, aby som naň zabudla. Aby som sa mohla vrátiť v čase o rok dozadu a všetko urobiť inak. 
Obliekla som si športové oblečenie, obula tenisky a aj napriek obrovskej bolesti nohy som išla behať. Nevládala som, bolela ma noha, nedokázala som dýchať a navyše začalo šialene pršať. Sadla som si na skalu nad útesom a pozerala sa dole. Jediným riešením tejto situácie v tejto chvíli bolo skočiť. Vedela som, že to všetko vyrieši. Že už nikdy nebudem krásna a nikdy si to nedokážem udržať. Že takáto škaredá na tomto svete byť nechcem. Že ak nebudem krásna a chudá, nikdy nebudem šťastná. Ťažko sa mi o tomto momente hovorí. Bola to taká strašne silná chvíľa, že na ňu asi nikdy nezabudnem. Bol to moment absolútneho odpojenia logiky. Taký, ktorých som potom zažila ešte niekoľko. Ja som vôbec nerozmýšľala nad tým, čo by to spôsobilo, aké by to malo následky, ako by to zasiahlo moju rodinu, priateľov. Že mám sny, ktoré si chcem splniť, že mám nejaké poslanie na tomto svete. V tom momente som verila tomu, že jediné moje poslanie na tomto svete bolo byť krásna. Celý život som sa o tom presvedčovala, že musím byť krásna, že inak nikdy nemôžem byť šťastná. A popritom som bola. Vlastne som bola asi vždy šťastnejšia než vtedy, keď som mala 60 kg a pocit, že som krásna. 
Doteraz neviem, prečo som nakoniec z tej skaly odišla, pretože ten pocit presvedčenia, že to musím urobiť bol silnejší, než čokoľvek ostatné. Vrátila som sa naspäť a úplne som sa zosypala. Znova a znova a znova. Preplakala som niekoľko nocí. Celé dni som sa tvárila že sa nič nedeje, že som šťastná, nikto si nič na mne nemohol všimnúť, no celé noci som plakala a aby toho nebolo dosť, všetko som to zajedala nezdravým jedlom. V obchode som si nakúpila všetko, na čo som mala chuť a zjedla som to. Tony jedla, za úplne krátky čas. Však už to bolo jedno. 
Ako bonus ma strašne bolievala hlava, pretože som celé dni pozerala do počítača, ktorý som mala  po chorobe povolený len na hodinu denne a celý ten stav absolútnej beznádeje to len umocňovalo.
Z Nórska sa vrátil niekto úplne iný. Nie len váhovo, ale hlavne psychicky. Tá veselá a vždy šťastná Nika bola preč. Bola som stále podráždená a nemala som náladu absolútne na nikoho. A aj napriek tomu, ako som sa strašne tešila na rodinu a Davida, som bola na nich absolútne protivná a nepríjemná. Jedna z vecí, ktorá ma z toho všetkého mrzí najviac je to, že oni boli tí poslední ľudia na svete, ktorí si takéto správanie odo mňa zaslúžili. A že som prišla o človeka, ktorý pre ma znamenal toľko. Ale niet sa čo čudovať.
Mala som problém vydržať sama so sebou, celé dni som trávila v posteli a odmietala z nej vyjsť. Jediná vec, ktorá ma dokázala z postele dostať bol tréning na ktorý som prišla každý deň, tvárila som sa šťastne, že sa nič nedele, že som úplne v pohode, no večer som sa doma znova zosypala. Tréningy boli pre mňa len prostriedok k cieľu, v tomto období to bola jediná vec, ktorá ma dokázala dostať z postele. A keď videla doktorka, v akom stave som sa vrátila z Nórska, vypísala ma na PNku. Takže som z postele vlastne celé dni vstávať ani nemusela.
Začala som znova s ketózou, v ktorej som ale stále vydržala len pár dní a nasledovalo šialené prejedenie, podobne ako v Nórsku. Tu niekde sa v mojej hlave zrodil ďalší šialený nápad a to ten, že keď už neviem prejedanie zastaviť, vedela by som zmierniť jeho účinky. Hovorila som si, že keď už trpím na jednu poruchu príjmu potravy, je jedno, či nebudú dve. (Prosím ďalšiu facku). Chvalabohu som ale nekonečne vďačná svojmu telu, že ma na túto cestu nepustil, pretože aj s celou rukou v krku sa u mňa nič nedialo. A tak som sa prejedala bez toho, aby som spadla aj do bulímie. To ako fakt neviem, kde by som sa bola až dostala, keby som toto dokázala. Nekonečný kolotoč, z ktorého nešlo nájsť cestu von. 
Čakala ma ďalšia služobka v Ameriky a ja som mala už len z predstavy ďalšej cesty do Ameriky stres ako nikdy predtým. Vedela som, čo presne ma čaká a bála som sa toho, aby som to psychicky zvládla. 
Po pár dňoch som sa vrátila naspäť a netúžila som po ničom inom, než po tom, aby som mohla znova naplno cvičiť, jesť ,,zdravo" a vrátiť sa váhovo tam, kde som bola predtým. Nič nebolo dôležitejšie než to, aby som vyzerala dobre. Keď som mamine prvý krát povedala, že chcem skončiť s doktorátom a že už nikdy nechcem ísť do Ameriky, presne vedela, aký je ten skutočný dôvod.
Stále som bola na tom psychicky strašne, no oproti stavu v Nórsku som sa posunula o obrovský krok, pretože zrazu som mala chuť a silu začať s tým niečo robiť. Nevzdať to.
Ketóza je ale tenký ľad, strašne tenký. Pretože som telu odopierala takmer všetko a ono fungovalo v nejakom krízovom režime, ktorý som považovala za správny, po čase si to všetko vypýtalo. Mala som veľa energie, stačilo mi spať málo hodín, ale to predsa nikdy nemôže fungovať dlhodobo. A ani nefungovalo. Stále som bola chorá, mala som strašnú krv a slabú imunitu. Každý mesiac som ochorela minimálne jedenkrát. A navyše stavy prejedania ma nevyčerpávali len fyzicky, ale psychicky omnoho viac. Myslela som si, že len ja som slaboch, že to len ja nedokážem prejsť z tohto režimu postupne do normálneho, tak ako by sa to správne robiť malo. Že všetko je len preto, že ja nie som schopná vydržať. Počas týchto stavov som ale našla ďalšie dievčatá, ktoré to vytrvalo tajili a mali úplne rovnaký problém ako ja. Začala som o tom hovoriť ja a priznali sa mi tiež. Dievčatá z môjho najbližšieho okolia. Nebola som v tom sama.  
A zrazu prišiel ten deň. Ten deň, kedy som KONEČNE po takej dlhej dobe bola skutočne šťastná. Usmievala som sa a to naozaj úprimne. Bola som s ľuďmi, ktorých som mala tak strašne rada, konečne som mala pocit, že sa dokážem vrátiť tam, kde som bola. Že dokážem to, čo som už raz dokázala. Konečne po tak dlhej dobe som mala pocit, že budem zase šťastná. Že som to nezabudla, že to stále dokážem. Po dokonalom dni som sa vracala domov, v hlave plány ako od zajtra začnem na 100% makať na tom, aby som bola znova krásna, tak ako predtým. Že odmietam akékoľvek stavy prejedania a že už do toho nespadnem. Že budem chodiť pravidelne behať a budem zase krásna! A silná. Že tentokrát vydržím!
Kto čakal, že tento dokonalý deň skončil v sanitke a následne v nemocnici, ruku hore. Natrhnuté väzy v členku a 6 týždňov bez pohybu. Mala som pocit, že sa mi to asi sníva. Že mne je proste predurčené nebyť šťastná. (Alebo si uvedomiť, že šťastie, to neznamená mať 60 kg? Že v živote sú dôležité úplne iné veci?). 
Týždeň doma v posteli som sa držala jedla presne tak, ako som pokladala za správne. Žiadne zakázané potraviny. Nemohla som chodiť a jedla som len to, čo som mala doma, alebo čo mi kúpila spolubývajúca, ktorej som ale rázne zakázala kupovať čokoľvek, čo by nezapadalo do môjho ketóza jedálnička. Po týždni ma ale navštívil kamarát a na otázku, na čo mám chuť som odpovedala, že na všetko sladké. A on to všetko sladké doniesol. Veľmi rýchlo som do toho zase spadla a všetko som to priklincovala tým, že som odišla na Slovensko, kde prejedanie pokračovalo. Celé dva týždne. Posledné mesiace som mala stres z toho chodiť domov, chodiť za rodinou a aj keď som ich mala strašne rada a strašne mi chýbali, tak strašne som sa bála toho jedla, ktoré na mňa doma čakalo, že som radšej ostala v Prahe a za rodinou nešla. Ale teraz to už bolo jedno.  
V tejto dobe som začala so sociálnymi experimentmi a istú dobu som Tindrovala. Na Tindri som narazila na človeka, ktorého dnes, s odstupom času považujem za toho najhoršieho človeka, ktorého som kedy v živote stretla. Človeka, ktorý v sebe nemal ani štipku dobra. A verte mi, že to ja dokážem nájsť úplne u každého. Niekedy vtedy som si povedala, že by som sa v živote s nikým zo zoznamky nestretla, ale po tom ako sme si písali asi tri týždne (a z nejakého nepochopiteľného dôvodu som mala pocit, že si rozumieme), sme sa dohodli na osobnom stretnutí. Od prvého momentu bolo jasné, že jeho jediná požiadavka na ženu je to, aby bola chudá. Povedal mi, že s mojou výškou 178 cm by som mala mať 55 kg a nič iné nie je prijateľné. Bol to presne ten ego idiot, ktorý si o sebe myslí, že je najúžasnejší a najkrajší na svete. Pravidelne mi hovoril veci typu: že na ulici je každá ženská krajšia než ja a on by mohol mať úplne ktorúkoľvek, ale namiesto toho je so mnou. Keď som si v piatok chcela kúpiť ovocie a povedala som, že si dám voľnejší deň mi povedal, že si budem dávať voľnejšie dni vtedy, keď budem vyzerať normálne. Povedal mi, že sa mám prestať tváriť smutne a že to že mi nikto nehovorí, že som tučná je len preto, lebo nikto nie je úprimný. Neviem, prečo som toto vydržala tak dlho. Asi som mala rada tú bolesť, akú mi táto idiotská osoba spôsobovala. 
Bol to človek, ktorý si ma absolútne nevážil, správal sa ku mne ako k úplnému odpadu. Denne mi vyhadzoval na oči to, aká som tučná a nechutná. Popritom on bol typ človeka, ktorý za dve mesiace (fakt dve mesiace?!!) počas ktorých sme sa stretávali, jedol len samé sračky, pil kolu a zajedal ju čipsami. Za celé tie dva mesiace som nevidela ani raz že by zjedol normálne nutrične vyvážené jedlo a napil sa čistej vody. Nedajbože, že by išiel cvičil (o tom stále len hovoril). Počas januára som znova ochorela a so zápalom priedušiek som ležala doma a dala si trocha ovocia. Vyčítal mi, že kvôli chorobe teraz nebudem cvičiť, budem jesť sacharidy a on bude musieť čakať ešte dlhšie, kým budem znova krásna a chudá! Chorobu som nedoliečila, aby som mohla znova cvičiť a bola čo najrýchlejšie znova chudá. Stretávali sme sa ešte niekoľko dní, kým som si povedala dosť. Nikto si nezaslúži, aby sa k nemu niekto správal takto. Nikto. Ani ja. A to aj keď práve nemám 60 kg.
To, čo dokázal tento človek urobiť s mojou už dovtedy na kúsky rozlámanou psychikou je ťažko popísateľné. Zrazu som sa cítila oveľa horšie, než dovtedy. Prvýkrát som v  mojom živote našla človeka, ktorý ma úplne utvrdil v mojich šialených predstavách. V tom, že najdôležitejšie na svete je vyzerať úžasne a že na ničom inom nezáleží. Že ak nebudem mať 55 kg nikdy nebudem krásna a všetky ženy na svete budú krajšie než ja. 
Prišiel február a ja som bola motivovaná ako nikdy predtým. Nie len preto, že som chcela jemu ukázať, že budem znova krásna, ale hlavne preto, že som vedela, že tie ,,nórske" kilá fakt idú dole a vidina toho, že budem zase ako predtým ma vpred hnala neskutočnou silou. Spísala som si ciele, ktoré som na február mala a denne som ich plnila. Celých 28 februárových dní bolo absolútne dokonalých. Cvičila som každý deň, 4x do týždňa dvojfázovo, kedy som chodila ráno behať. Ketóza znova fungovala na jedničku a ja som bola presvedčená, že z akéhokoľvek prejedania som vonka. Zrazu mi bolo dobré všetko oblečenie z obdobia missky a ja som bola skutočne šťastná. Ale to najhoršie ešte len malo prísť.
Posledný deň som sa začala cítiť nie úplne dobre. Začala ma bolieť hlava, cítila som úplnú slabosť, ale bol to posledný deň dokonalého mesiaca a ja som nemienila nejako poľaviť. Chýbal mi posledný bod na zozname, ktorý som potrebovala splniť. Akákoľvek odchýlka od dokonalosti v mojom železnom harmonograme sa nepripúšťala. Akákoľvek odchýlka mohla mať katastrofálne následky. No verila som, že som silnejšia.
Pred tréningom som sa zastavila na kafe v kaviarni pri gyme a kúpila som si banana bread. Mala som naň obrovskú chuť a hlavne som si myslela, že mi dodá trocha sily na cvičenie, pretože som sa cítila fakt slabo. Tréning som mala problém odcvičiť a celý čas som myslela len na jedno. Na to, že som zjedla niečo zo zakázaných potravín, že som zjedla nepovolené sacharidy. Spustil sa znova ten stav odpojenia logiky, ktorý nešlo vypnúť. Po tréningu som išla do obchodu a kúpila som si úplne všetko, na čo som v tom momente mala chuť. Od čokolády, sušienok, cukríkov, keksíkov, cez kilá ovocia, jogurtov, buchtičiek, celú bábovku až po pudingové taštičky a čokoládové croissanty. Nákup, ktorý by mala priemerná rodina na niekoľko dní. Však mohla som banana bread, môžem aj toto.
Prišla som domov a za čas, ktorý sa nerovnal viac než pár desiatkam minút som to dokázala úplne všetko zjesť. Bolo mi tak príšerne zle. Počas toho ako som to jedla som vedela, ako sa potom budem cítiť, vedela som, že to vôbec jesť nechcem, vedela som, že to, čo robím je úplne to najhoršie, čo môžem sama sebe urobiť. Vedela som, že tým úplne zahodím celú tú mesačnú snahu, tie dni, kedy som bola taká šťastná. Vedela som, že budem tak strašne nešťastná, no aj napriek tomu som nedokázala prestať. Tak dobre som už ten pocit poznala. Ráno som sa zobudila a začala som odznova. Celý deň som dávala pozor, stále si opakovala, že toto znova urobiť nemôžem, no prišiel večer a všetko sa opakovalo. Však keď som mohla včera, môžem aj dnes. Vo februári som zažila ten najhorší a najsilnejší záchvat zo všetkých, trval niekoľko dní a ja som sa počas nich nedokázala postaviť z postele. Všetko to umocňovalo to, že som mala zápal pľúc a z postele som sa postaviť ani nemusela.  
Záchvaty prejedania u mňa dokázala spôsobiť akákoľvek odchýlka od toho, čo som považovala za správne. Úplne nepodstatná maličkosť. Potrebovala som mať všetko absolútne naplánované a perfektné. Do detailov, jedlo na gram. Vôňa čokolády, keď som si dala jednu jahodu od kamarátky alebo, keď som myslela na niečo sladké dlhšie ako jeden deň. Tak málo stačilo a znova prišiel ten neovládateľný stav, kedy som ja, vždy tak silná osobnosť, bola slabá a úplne bezmocná. Ja proti tomu všetkému jedlu. Často som si predstavovala, aké musí byť úžasné, keď si sadnem s kamarátkou do kaviarne a dám si len tak koláčik, pretože naň mám chuť. A to bude všetko. Žiaden ďalší koláčik, žiadne šialené stavy potom. Jeden jediný koláčik a dosť. Tak strašne som si priala byť normálne dievča!
Nevedela som, čo mám robiť, bola som z toho tak zúfalá. Záchvaty sa stále stupňovali a stále to bolo horšie a horšie. Vedela som, že z tohto sa sama nedostanem. Že na to nemám dosť sily. Že nech sa snažím akokoľvek, nedokážem to. A tak som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. 
Ten deň, kedy som prišla prvý krát na psychiatriu si pamätám, ako keby to bolo včera. Obliekla som sa strašne krásne, obula som si lodičky, aby som vyzerala ako úplne normálny človek, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že má nejaký psychický problém. No na tomto mieste všetci zastávali rovnaký názor a o nikom, koho som na klinike v ten deň (a potom aj všetky tie ďalšie návštevy) stretla by ste nikdy nepovedali, že by mohol mať nejaký problém. Vyplnila som dotazník a podpísala to, že stále všetko vo svojom mene podpisovať môžem (na úvod pekné privítanie).
Pani doktorke som porozprávala o všetkom o čom teraz Vám, o celom priebehu roku 2016 od missky až po myšlienky na samovraždu v Nórsku. O tom, aké depresie mi jedlo spôsobovalo a tiež o tom, aké euforické stavy mi spôsobovali tie dni, kedy som znova schudla a cítila sa znova krásna.  
Diagnóza znela horšie než som čakala. Bipolárna porucha spojená s poruchami príjmu potravy. Pani doktorka mi povedala, že som v príšernom stave a keby som prišla neskôr, musela by ma hospitalizovať. Takže nebola som slaboch, nebola som tak slabá, ako som si myslela. Zrazu som zistila, že som vážne chorá. Na bipolárnu poruchu som dostala lieky a odchádzala domov s tým, že možno raz konečne budem zase normálne dievča. No už nikdy nie také, o ktorom som písala na začiatku.
Áno, presne ako čítate. To najviac pozitívne dievča, ktoré poznáte z instagramu ako najväčšieho šíriteľa pozitivizmu a dobrej nálady sa liečilo na psychiatrii. Absolvovala som niekoľko sedení u psychiatra, psychoterapií u psychológa, dostala som lieky na bipolaritu a dúfala, že to pomôže. Že v mojom živote znova nájdem stratené hranice, že prestanem všetko hnať do takých neskutočných extrémov, že prestanem brať jedlo ako môjho najväčšieho nepriateľa. Veď som ho vždy tak milovala.  Za mesiace v ketóze som si v sebe vybudovala nekonečný odpor a strach zo sacharidov. Keď som si po tak dlhej dobe urobila na raňajky kašu z vločiek a ovocia, veľmi dlho som sa prehovárala k tomu, aby som ju zjedla. Že skutočne to nie je môj nepriateľ, že ovocie naozaj môžem. A nie len v stavoch s odpojenou logikou. Že ho môžem práve vtedy, keď nad jedlom premýšľam. 
Niekedy okolo februára som sa zoznámila s Kerol (klik na blog!), ktorá robí výživovú poradkyňu a už vtedy mi hovorila, že mám vyskúšať počítanie makier. Že práve jej presne to pomohlo, aby sa zo záchvatového prejedania dostala. Že stále budem mať v tom systém, stále budem mať prehľad o každom grame, ktorý som zjedla, no budem môcť jesť všetko. Žiadne zakázané potraviny. 
Skúsila som to, ale nešlo to. Stále som mala pocit, že robím niečo zle, že to nedokážem. Ešte nebol ten správny čas. Na toto som ešte nebola psychicky pripravená.
Lieky od psychiatričky spôsobili to, že síce som už nemala žiadne výkyvy nálad, no jedla som takmer všetko a bolo mi to jedno. Zrazu som prestala byť taký perfekcionalista, prestala som všetko dokonalo plánovať a môj železný harmonogram bol zrazu preč. Diár, ktorý som predtým nepustila z ruky a v ktorom som musela mať poznačené všetko, som zrazu nevidela niekoľko dní. A tak som sa rozhodla lieky vysadiť. A dobojovať to sama.
Je to už pár mesiacov bez toho, aby som mala extrémne zmeny nálad, pár mesiacov od posledného záchvatu prejedenia. Postupom času som sa sama dopracovala k tomu, že som makrá začala počítať, že som s jedlom prestala bojovať a začala si ho znova užívať. Začala som milovať cvičenie a nerobím to preto, lebo je to prostriedok, ktorý ma posunie k cieľu, ale preto, že ma to skutočne baví. Že tam som skutočne šťastná. Toto miesto ma z tej odpornej choroby dostalo, tu som si pomaly začala uvedomovať to, že to tu vlastne milujem. Že mi to tu tak strašne pomáha. U nás v gyme som spoznala úžasné dievča Lenku (klik na Instagram!), ktorá si tiež v jedle prešla kadečím, no nakoniec začala jedlo milovať, užíva si ho a vyzerá oveľa lepšie, než kedykoľvek predtým. Cez Instagram som spoznala ešte jedno inšpirujúce dievča Lucku (klik na instagram), ktorá si rovnako prešla poruchami príjmu potravy a záchvatovým prejedaním a dnes je nie len mojim vzorom, ale aj vzorom mnohých ďalších dievčat. Ukázala mi nie len to, ako sa z toho dostať, ale tiež to, ako si makrá vypočítať a ako začať konečne žiť naplno! Ona mi denne ukazuje, že jedlo je môj priateľ, že si ho môžem užívať a že ma dokáže posunúť presne tak, kam sa potrebujem dostať. Dievčatá, ďakujem Vám !
Stále bojujem s tým, že musím jesť sacharidy, stále z nich mám strach, no pomaličky to ide. Až teraz si naplno uvedomujem, ako šialene zle a strašne málo som jedla. Ja som chcela od môjho tela tak strašne veľa, ale dávala som mu minimum.
Teraz mám z jedla zase radosť. Užívam si ho, užívam si to, že môžem jesť úplne všetko. Pozerám sa do rúry, ako sa mi pečú zemiaky a usmievam sa na ne. Som šťastná z takej maličkosti, ktorú každú berie ako úplnú samozrejmosť. Teším a z toho, keď si v obchode kúpim ovocie a môžem ho zjesť. Keď si dám po tréningu banán, pretože to moje telo potrebuje. Keď si dám normálnu večeru a nie len proteín, ako to bolo ešte nedávno. Keď ma niekto ponúkne jahôdkou a ja viem, že môžem. Že ma potom nečaká šialený záchvat prejedenia, keď večer prídem domov, ale normálna večera. Že prídem do kaviarne a dám si koláčik. Jeden koláčik!
Už tak dlho som nemala vôbec chuť na čokoládu a viete prečo? Pretože ju zrazu môžem. Pretože mi do makier vojde aj 300 gramová Milka (no dobre, ale potom už nič iné). Zakázané ovocie najlepšie chutí, všakže? Keď dáte telu všetko to, čo potrebuje a čo si vypýta, bude šťastné. A presne také, ako ho chcete mať. Prečo som toto všetko nevedela predtým?
Dnes mám okolo seba tak úžasných ľudí, ktorí mi nedovolia, aby som do toho zase spadla. Mám úžasné kamarátky a skvelú rodinu a aj keď mi trvalo veľmi dlho pochopiť, že to, čo som stratila v lete v Nórsku už naspäť nezískam, viem, že to proste takto malo byť.
Mám úžasného fyzioterapeuta a trénera v jednej osobe, ktorý nie len odstraňuje všetky bolesti zo zranení, ktoré som si za posledné roky spôsobila, ale tiež vie, čím som si prešla (približne a možno už aj detailne) a vie kam sa chcem znova dostať. Síce pomaly, ale udržateľne. A viete ako dôležité to slovo udržateľnosť je? Za posledný rok som zistila že patrí medzi dve najdôležitejšie slová môjho života. A to druhé je rovnováha. Tieto nekonečné mesiace bolesti ma naučili to, že najdôležitejšia vec v živote je rovnováha. 

A viete čo, ja tých 65 kíl zase budem mať! Aj keď viem, že vôbec nepotrebujem. Pretože šťastná som už teraz!



Majte sa krásne a užívajte si život naplno. So všetkým, čo Vám ponúka!

Vaša


You Might Also Like

12 komentárov

  1. Nika Ahoj,
    po precitani tohto clanku som ostala ako obarena...
    SI uzasne dievca, aj ked ta osobne nepoznam :))
    Nikto nema pravo hovorit druhemu, ze ci si moze dat cokoladu (alebo hocico ine)a ci nie. A tie reci o vahe... mam dost!
    Po psychickej stranke to muselo byt tazke, clovek si prejde kadecim... Verim tomu, ze ta to posilnilo !
    Sledujem ta na instagrame a VZDY VZDY VZDY mi zlepsi tvoja fotka den!
    Este raz, si skvela taka aka si, a ziadne kilo hore to nezmeni :)
    Maj krasny den ! Drz sa Nika :)
    Petra

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dear Nika,

    I am sad to read all that because I got to know you as a really funny girl. But I can understand how frustrating all the ups and down concerning the bodyweight are. But I am happy for you, that you now find a way to accept yourself - because you are beautiful and should feel like that!!

    😘😘😘

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Prísaham, že toto je najkrajší článok aký som v mojom živote čítala. Si úžasná!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ahoj Nika, tvoj článok ma chytil za srdce. Prežívam niečo podobné čo si prežívala ty a možno len vďaka mojej povahe som na tom neni psychicky až tak zle, ako si bola ty. Ale samozrejme ma trápi to, že čo i len malý cukrík je u mňa spúšťačom návalového jedenia všetkého, čo mi príde pod ruku. Niekedy som disciplinovaná ako nikto a inokedy zjem jedla za 4člennú rodinu. Musím si preštudovať niečo o makrách, možno to pomôže aj mne. Ďakujem za článok :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ahoj Niky. Přiznám se, že tohle je moje první návštěva na tvém blogu- zrovna dneska jsem tě objevila na instagramu přes Domču, ale né jen díky tomuhle článku mi je jasný, že budu pravidelnou čtenářkou. O PPP jsem už četla hodně, sama jsem si tím prošla i když díky bohu, nikdy jsem nedošla tak daleko. Tvůj příběh mě ohromil. Na jednu stranu se s mnoha věcma strašně ztotožňuju a nadruhou stranu si říkám cože, jak tohle mohla udělat. Jsi neskutečně silná, že si to dotáhla tak daleko a vážně věřím, že už to máš vše za sebou. A obrovskej palec nahoru za to, že si to zvládla takhle detailně veřejně přiznat! Jás tím totiž ještě krapítko bojuju...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ahoj Niky, krásný článek... Kéž bych se s tím dokázala poprat tak jako ty. Člověk ví, jak hloupě se chová a jak si tím ubližuje, ale přesto do toho padá zas a znova. Snad si s tím sama poradím a naučím se mít ráda, to je podle mě klíč k úspěchu. A to mi zatím moc nejde, a to bych měla být docela rozumná, přes třicet, vysoká škola, jedno dítě... Vezmu si tvůj článek jako inspiraci!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Život je skutočne krásna vec, ak máte toho, ktorého milujete a milujete vás späť. Ďakujem ti Bohom Okosu. Budem naďalej hovoriť svetu o tvojich nádherných prácach pre mňa. Nikdy neprestanem hovoriť svetu o tom, ako ste rošt a silní. Toto je môj príbeh.

         Skutočne som nikdy neveril v duchovné mocnosti akéhokoľvek druhu. Ale teraz verím, pretože som zažil silu boha Okosu v mojom manželstve. Žijem so svojím manželom šťastne s našim 12 ročným synom. milovali sme sa navzájom a zdieľali sme darčeky. Náš vzťah bol závisťou medzi mojimi priateľmi. Bol som najšťastnejšou ženou na zemi, kým sa medzi nami neprišiel diabol prostredníctvom inej dámy, ktorá na môjho manžela používala milostné šarm. Môj manžel začal zaobchádzať so mnou, ako by som preňho nebol preňho dôležitý. Jeho láska ku mne sa úplne zmenšila. Bol som taký dole obsadený. Ak chcete skrátiť dlhý príbeh krátky, Na internete som videl rôzne svedectvá týkajúce sa tohto muža boha Okosu. niektorí povedali, že zachránil manželstvo, niektorí tvrdili, že im pomohol dostať dobrú prácu a urobiť z nich bohatých, niektorí povedali, že vyliečil choroby. Jeden povedal, že mu pomohol vyhrať lotériu. To bolo neuveriteľné, potom som sa rozhodol vyskúšať tohto muža. Kontaktoval som ho na jeho čísle č. +2348119663571 a povedal mi, že môj manžel bol pod kúzlom inej ženy a on bol schopný zlomiť kúzlo a teraz môj manžel je so mnou späť po 8 mesiacoch odlúčenia. žijeme šťastne, ako sme si zvykli a náš syn je šťastný. všetko funguje dobre pre moje dobro. Budem aj naďalej hovoriť svetu o vašich dobrých prácach, pane. Boh vás naďalej používa na pomoc ľuďom tohto sveta.

      Boh okosu tiež povedal, že dokáže vyriešiť mnoho ďalších problémov, ako je

      Vytvorte späť zlomené manželstvo

      vráťte svoje ex

      Pomáhame získať dobrú prácu

      Vyhrávanie lotérie

      vyliečiť mnohé choroby a mnohé iné dobré diela.

      tu je jeho e-mail: drokosu01@gmail.com a jeho číslo akcie: +2348119663571. Vďaka...

      Odstrániť
  7. nádherný silný článok, ktorý by som dala povinne prečítať každej mladej babe už od začiatku puberty, lebo verím, že takéto príbehy sa odohrávajú v nejednej domácnosti... neuveriteľne ma vždy dokáže prekvapiť, koľko smútku a bolesti sa ukrýva za usmiatou fotkou na internete... presne, ako píšeš - na Instagrame som vždy len otvárala ústa nad tým, ako dokážeš byť stále tak optimistická, pozitívne naladená, usmiata, že neustále žiariš ako slniečko... veď to sa ani nedá! teraz vidím, že za tým všetkým bolo naozaj omnoho viac a mrzí ma, že si si prešla svojím osobným peklom :( veľmi ťa chválim, že si to v Nórsku neskončila, lebo podľa všetkého to bol ten najdôležitejší bod tvojej cesty k lepšiemu ;) v takých prípadoch, keď nie si sama so sebou spokojná, jednoznačne pomôže, keď máš okolo seba ľudí, ktorí ti ukážu, že sa nemusíš toho báť! je výborné, že máš skvelých a hlavne uvedomelých priateľov a rodinu a že ťa podržia a môžeš sa na nich spoľahnúť :) a tiež ťa obdivujem za to, že si prehrýzla všetko ostatné a vyhľadala odbornú pomoc... nie veľa ľudí nájde v sebe silu spraviť to ;) do budúcna ti želám už iba úprimné úsmevy, šťastie a aby si nikdy nezišla z tej správnej cesty, na ktorej teraz si... neuveriteľne veľmi ďakujem, že si sa otvorila a zdieľala svoj príbeh s nami :) a ešte jedna vec - vyzeráš naozaj krásne, a to nevravím zo súcitu alebo čo - si ozaj nádherná baba s normálnou peknou postavou, z ktorej vôbec nemusíš mať mindráky ;)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nika, mas moj obdiv, ze si to vsetko zvladla. Neskutocne si ma dojala a preplakala
    som niekolko riadkov. Si krasna zena!!! Drzim Ti velmi palce, vo vsetkom ❤️ Romana

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Vím, že si zasloužíš obdiv za spoustu spoustu věcí, které v tom článku jsou.. hlavně za to, že ses z toho dostala.. ale já tě absolutně nejvíc obdivuji za jinou věc - že sis dokázala říct DOST a sama ses rozhodla vyhledat odbornou pomoc.. to neumí skoro nikdo - přiznat si, že má problém! Za to máš můj největší obdiv <3

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Toto je moje svedectvo o dobrej práci človeka, ktorý mi pomohol ... Moje meno je
    Mary Cliffordová a so sídlom v Londýne. Môj život sa vrátil! Po 8 rokoch
    manželstvo ma opustil a opustil ma so svojimi tromi deťmi. Mám pocit
    môj život sa mal skončiť a to sa rozpadlo. Vďaka kúzelníkovi
    DR Ogbo, ktorého som stretol online. Na verný deň, keď som prechádzal
    cez internet som hľadal dobrého kúzelníka, ktorý dokáže
    vyriešiť moje problémy som našiel sériu svedectva o tomto
    kúzlo konkrétne. Niektorí ľudia svedčili, že priniesol svojho Ex
    milovník späť, niektorí svedčili, že obnovuje maternicu, niektorí svedčia o tom, že on
    môže odniesť kúzlo na zastavenie rozvodu atď. Bolo to zvláštne
    Svedectvo, ktoré som videl, bola žena nazvaná Grace, svedčila o tom, ako
    Dr. Ogbo priniesol svojho bývalého milenca za menej ako 72 hodín a na konci roku
    svedectvo upustilo od e-mailovej adresy Dr. Ogba. Po prečítaní toho všetkého som
    Rozhodol som sa vyskúšať DR Ogbo. Kontaktoval som ho e-mailom a vysvetlil som mu
    problém pre neho. Za tri dni sa mi vrátil môj manžel. Vyriešime naše
    problémy a sme ešte šťastnejší ako predtým. Doktor Ogbo je naozaj talentovaný
    a nadaný človek a ja to neprestane publikovať, pretože je a
    skvelý muž ... ak máte problém a hľadáte
    Pravý kúzelník na vyriešenie tohto problému. Vyskúšajte skvelého doktora Ogba
    Dnes by mohol byť odpoveďou na váš problém. Tu je váš kontakt:
    drogbohighspiritualspellcaster@gmail.com Ďakujem vám veľkolepý Ogbo. kontaktovať ho
    pre nasledovné:
    (1) Ak chcete obnoviť váš ex
    (2) Ak máte vždy zlé sny.
    (3) Chcete byť povýšený vo svojej kancelárii.
    (4) Chcete, aby ženy / muži bežali po vás.
    (5) Ak chcete dieťa.
    (6) [Chcete byť bohatí.
    (7) Chcete svojmu manželovi viazať, aby ste boli navždy.
    (8) Ak potrebujete finančnú pomoc.
    (9) Bylinná starostlivosť
    10) Pomôžte ľudí dostať z väzenia
    (11) Manželské kúzla
    (12) Zázračné kúzla
    (13) Kúzla krásy
    (14) CHARMUJÚCI PROPHET
    (15) Atrakčné kúzla
    (16) Kúzla zlého oka
    (17) Spell Kiss
    (18) Odstráňte kúzla ochorenia
    (19) SPOJENÉ VÍŤAZOVIA VOĽBY
    (20) Úspešnosť skúšok
    (21) Charm vedieť, kto ťa milovať.
    (22) Business Spell
    (23) Odstráňte kúzla choroby HIV
    Kontaktujte ho dnes na adrese: drogbohighspiritualspellcaster@gmail.com
    +2348057586216 Môžete tiež KONTAKTovať na to, čo je na tom istom telefóne
    číslo.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Život je skutočne krásna vec, ak máte toho, ktorého milujete a milujete vás späť. Ďakujem ti Bohom Okosu. Budem naďalej hovoriť svetu o tvojich nádherných prácach pre mňa. Nikdy neprestanem hovoriť svetu o tom, ako ste rošt a silní. Toto je môj príbeh.

       Skutočne som nikdy neveril v duchovné mocnosti akéhokoľvek druhu. Ale teraz verím, pretože som zažil silu boha Okosu v mojom manželstve. Žijem so svojím manželom šťastne s našim 12 ročným synom. milovali sme sa navzájom a zdieľali sme darčeky. Náš vzťah bol závisťou medzi mojimi priateľmi. Bol som najšťastnejšou ženou na zemi, kým sa medzi nami neprišiel diabol prostredníctvom inej dámy, ktorá na môjho manžela používala milostné šarm. Môj manžel začal zaobchádzať so mnou, ako by som preňho nebol preňho dôležitý. Jeho láska ku mne sa úplne zmenšila. Bol som taký dole obsadený. Ak chcete skrátiť dlhý príbeh krátky, Na internete som videl rôzne svedectvá týkajúce sa tohto muža boha Okosu. niektorí povedali, že zachránil manželstvo, niektorí tvrdili, že im pomohol dostať dobrú prácu a urobiť z nich bohatých, niektorí povedali, že vyliečil choroby. Jeden povedal, že mu pomohol vyhrať lotériu. To bolo neuveriteľné, potom som sa rozhodol vyskúšať tohto muža. Kontaktoval som ho na jeho čísle č. +2348119663571 a povedal mi, že môj manžel bol pod kúzlom inej ženy a on bol schopný zlomiť kúzlo a teraz môj manžel je so mnou späť po 8 mesiacoch odlúčenia. žijeme šťastne, ako sme si zvykli a náš syn je šťastný. všetko funguje dobre pre moje dobro. Budem aj naďalej hovoriť svetu o vašich dobrých prácach, pane. Boh vás naďalej používa na pomoc ľuďom tohto sveta.

    Boh okosu tiež povedal, že dokáže vyriešiť mnoho ďalších problémov, ako je

    Vytvorte späť zlomené manželstvo

    vráťte svoje ex

    Pomáhame získať dobrú prácu

    Vyhrávanie lotérie

    vyliečiť mnohé choroby a mnohé iné dobré diela.

    tu je jeho e-mail: drokosu01@gmail.com a jeho číslo akcie: +2348119663571. Vďaka...

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM