Pretrepať, nemiešať!

15:47

,,Idem na MISS Slovensko! Do Bratislavy! Uvidím to všetko naživo. Celé finále a všetky MISSky! ÚPLNE NAŽIVO! S mojim najúžasnejším kamarátom Clavom a jeho kolegom z práce. Vo finále majú slečnu z ich vydavateľstva, kde pracujú a ideme jej fandiť. Volá sa Barborka a dúfam, že vyhrá! Po prenose ide Clavov kolega aj na afterpárty urobiť rozhovory pre ich časopis, ale my pôjdeme zatiaľ niekde do mesta, pretože tam pozvánky nemáme. Uvidím Bratislavu! Tak sa teším."
Písal sa rok 2009 a mňa čakal veľký deň. Cesta do Bratislavy na finále MISS Slovensko. Do tohto dňa som videla všetky prenosy MISS Slovensko v telke a teraz som to prvýkrát mala vidieť naživo. Prvý malý krok k tomu, aby som si tento misskovský sen raz splnila. Zistiť, že to skutočne existuje! 
 Celý deň som z toho všetkého bola tak strašne mimo. Bratislava, Národné tenisové centrum, na nohách niečo ako lodičky, všetci takí krásni, samí známi ľudia, priamy prenos MISS Slovensko!
Sadli sme si na miesta a hneď na úvod nás pobavil pán Kraus, ktorý to moderoval a pri úvodnom vstupe spadol do diery v pódiu. Vyliezol odtiaľ so slovami: ,,Toto zvláštne entreé som trénoval niekoľko dní." Všetci to začali riešiť, či schválne, či omylom, nám to bolo s Clavom však úplne jedno. Smiali sme sa tak, ako keby nám niekto nalial niečo do pitia. A to sa ešte počas tohto večera udialo niekoľko krát. A pomedzi to sme úplne strašne pišťali vždy vtedy, keď bola na scéne Barborka. Prišli sme jej predsa fandiť, aj keď ja som ju nepoznala. Ale úplne najviac sme pišťali vtedy, keď ju vyhlásili za novú MISS Slovensko. Moje nadšenie bolo na maximálnej úrovni. Teda aspoň môjho života do tohto okamihu. 
Hneď ako skončil priamy prenos sa novinári, rodina a priatelia víťaziek nahrnuli pod pódium a gratulovali a fotili sa s čerstvo korunovanými misskami. A ja medzi nimi. Bola som priateľ priateľa! A to sa ráta. Pre mňa to bolo v tom momente niečo ako splnený sen. Dotkla som sa MISS pódia. Panebože! Nech táto chvíľka neskončí! 
Keď už ale začali rozoberať stage a z NTC odišli takmer všetci ľudia, začala som si uvedomovať, že je koniec. Že už musíme odísť tiež. Na chvíľku mi bolo smutno, ale stále som myslela na to, že čoskoro už budem mať 18 rokov a tiež môžem byť na tomto pódiu! Zrazu som bola v mojom svete a v tejto bublinke som ako v tranze odišla do auta pripravená vidieť nočnú Bratislavu. Prvý krát.
V aute ale Clavov kamarát povedal, že je unavený a chcel by ísť čo najskôr domov a že len rýchlo urobí na afterpárty rozhovor, niekde ho zatiaľ počkáme a môžeme ísť. Aby sme nemuseli čakať. Plán s prehliadkou nočnej Bratislavy padol a poslušne sme nasadli s ním do auta. Však možno tie missky znova zahliadnem!
Presne si pamätám tú cestu autom. Sedela som tam ako prikovaná, taká natešená a excitovaná. Trvalo to strašne dlho, hotel bol niekde na opačnej strane mesta. Sledovala som z auta všetky tie svetielka veľkej nočnej Bratislavy a zdalo sa mi to ako celá večnosť, kým sme sa tam konečne dostali. 
Pred vstupom do hotela pri veľkej závore sedel v búdke pán ochrankár, ktorý už pri vstupe do areálu kontroloval, či majú všetci pozvánku na recepciu. V aute sme sedeli traja, no pozvánku sme mali len jednu, pre jednu osobu. Zobral si ju, pozrel sa na ňu a bez problémov nás všetkých troch pustil do vnútra. O pár rokov neskôr (keď som už mala vlastnú!) som ale zistila, že pozvánky majú niekoľko variant. Vizuálne vyzerajú na prvý pohľad všetky rovnako, líšia sa však maličkým číselkom, pre koľko osôb platia. Pán ochrankár si pravdepodobne vôbec nevšimol, že na pozvánke nie je číslo 3, ale len osamotená jednotka a naša cesta s Clavom mala skončiť na tomto mieste. Recepcia to bola neverejná a ľudia, ktorí neboli pozvaní ani nemohli vedieť, kde sa vôbec koná. Asi nikto nepredpokladal, že sa na toto miesto vyberie niekto, kto pozvaný vôbec nie je. No ale ibažeby áno.
Prvá prekážka za nami. A celkom ľahko.
Naše nadšenie ale netrvalo dlho a veľmi rýchlo ho vystriedal smútok. Radovali sme sa predčasne. Síce sme sa dostali do areálu, ale skutočná kontrola nás ešte len čakala. Pred hlavným vchodom, pred ktorým bol natiahnutý krásny červený koberec, stáli dvaja aspoň dvojmetroví páni, ktorí nemali vlasy, krk, ani city. Určite poznáte ten hrozivý typ človeka. Ten, cez ktorý sa bez pozvánky dostanete na afterpárty len ak ste neviditeľní.
Tvárili sa tak vážne a tak desivo, že človek by potreboval veľmi veľa odvahy a veľmi málo pudu sebazáchovy na to, aby k nim prišiel bez pozvánky. Tretí člen našej partie bol dávno vnútri, pretože ani náhodou nepredpokladal, že by sme do vnútra nejako chceli ísť tiež. A teda vyskúšať to na jednu pozvánku nešlo, aj keby sme niekde tú odvahu nazbierali.
Ale čo po tom. V tom momente mi úplne stačilo to, čo som mala. Boli sme tam, pred tým krásnym hotelom. Prechádzala som sa po červenom koberci a moje nadšenie sa nedalo slovami ani vyjadriť. Clavo sa ale so súčasnou situáciou odmietal uspokojiť a stále sa tváril tak, že vymýšľa plán. 
Vtedy sa ale stalo niečo, čo moju radosť vystupňovalo. Blízko nás zastavila limuzína a z nej vystúpili práve čerstvo korunované missky. Pozerala som sa na ne, ako keby to boli nejaké zjavenia. Ako keby ani neboli z tejto planéty. Pre mňa to doteraz boli len tie princezné z časopisov, ktoré som tak obdivovala a usilovne si ich vystrihovala a odkladala a to, že reálne existujú a sú to rovnakí ľudia ako napríklad ja som si uvedomila prvý krát až teraz a celkom nečakane ma to zjavne vyviedlo z rovnováhy. Prešli okolo tak veľkolepo a stratili sa kdesi v útrobách hotela, kam sme kvôli dvom pánom ochrankárom už nedovideli. 
Hneď potom ako som predýchala prvotný šok a to čo sa práve udialo a prestalo ma baviť fotenie sa na červenom koberci, som sa pripojila nadšene ku Clavovi s vymýšľaním plánu, ako sa dostať dovnútra. Stavím sa, že vtedy na tejto planéte neexistoval nikto, kto by sa chcel dostať do vnútra viac než práve ja. Po zhodnotení našich šancí sme ale prišli na to, že by sme potrebovali najskôr nejaký zázrak. A síce ja v existenciu zázrakov verím, už si presne nepamätám, či som verila aj v tejto chvíli. 
Ale vtedy Clavo povedal tú legendárnu vetu. Tú, ktorú som odvtedy použila už toľkokrát, keď som sa chcela dostať tam, kde sa nesmelo a toľkokrát po nej nasledoval vzrušujúci zážitok. Alebo problémy. 
,,V každej bondovke sú nejaké zadné dvere otvorené!" Povedal a pozeral na mňa tak nadšene. Tak radostne. Tak, ako keby práve prišiel na niečo tak prevratné, že  svet už nikdy nebude taký, ako predtým.
Pamätám si, že ma chvíľku musel prehovárať. Asi som vtedy nebola tak 100% spontánna a odvážna ako teraz.  Neverila som tomu, že by sa také niečo mohlo stať. Chcela som vymyslieť lepší plán. No lepšie by už bolo len ukradnúť helikoptéru, pristať na streche a spustiť sa komínom do vnútra. Tak nejako to na Vianoce v amerických filmoch funguje v každej budove. Prečo by tu nie? Hlavne by na streche neboli žiadni desiví chlapi bez citov, ako tu. A to nie len pred dverami, ale aj v areáli hotela. 
Usúdila som, že Clavov plán neznie až tak beznádejne a teda sme sa vkradli dozadu za hotel a snažili sme sa tváriť najviac nenápadne, ako sme dokázali. Okolo chodil stále ďalší ochrankár a tak sme sa postavili ku stene a tvárli sa, že sme milenci a len sme si odbehli na súkromnú chvíľku dozadu. 
Zozadu hotela bolo niekoľko obrovských sklenených dverí, pred ktorými ale boli obrovské závesy cez ktoré sme dovnútra nevideli. Clavo k nim suverénne nakráčal, počkali sme, kým ochrankár zašiel za stromy a otvoril. 
Dvere sa otvorili ! Neboli zamknuté! NEBOLI ZAMKNUTÉ. Síce narazili na stôl s jedlom, ktorý pred nimi zvnútra stál a záves sa vplyvom prievanu nadvihol a vyletel na to naaranžované jedlo, ale otvorili sa dostatočne na to, aby sme sa dokázali dostať dovnútra. Začali sme sa nadšene obijímať a tešiť sa a to bol moment, kedy sa pán ochrankár znova zjavil, ale videli sme ho naposledy. Asi sme tých milencov zahrali dobre a on nechcel byť svedkom toho aktu, ku ktorému sa vyzeralo že, schyľuje. Pamätám si presne ten šialene šťastný pocit! ÁNO DOSTANEME SA TAM!
Bolo ale treba vymyslieť plán. Po celej dĺžke zadnej steny, na ktorej boli dvere zo závesmi boli stoly s jedlom a alkoholom. Načo by tie dvere zamykali, však boli všetky kompletne založené stolmi s občerstvením. A ako by sa vlastne niekto k tým dverám dostal, keď bez pozvánky by neprešiel ani do areálu hotela?
A všade okolo stolov bolo milión ľudí. Pretože kde je jedlo a alkohol, tam sú ľudia. Nešlo len tak otvoriť dvere, odtiahnuť záves, podliezť stôl a wualaaa - tu ma máte. To chcelo premyslenejší plán. Zistili sme, že medzi dverami a závesom je miesto presne pre jedno ľudské telo, ktoré keď tam už bude, môže čakať na vhodnú príležitosť, kedy podliezť. Plánom sa to nazvať ani nedalo, no malo to myšlienku. Nenechať sa chytiť. 
Prvý išiel Clavo. Otvoril, vošiel medzi dvere a záves, nenápadne to podliezol a bol tam. Celé to trvalo pár sekúnd. Vhodná príležitosť prišla zjavne hneď. Bola som na rade ja. Otvorila som dvere a vošla som medzi ne a záves. A čakala. Čakala. A čakala. Bála som sa a zdalo sa mi, že žiadna príležitosť nebola dosť dobrá. Ono to znie ako ľahko prekonateľná prekážka, no v momente, keď stojíte medzi dverami a závesom, cez ktorý nevidíte, či je vhodná príležitosť, všetko je zrazu akési komplikovanejšie. Občas som sa snažila záves odtiahnuť a vykuknúť, ale neviem ako by to dopadlo, keby si niekto všimol človeka, ktorý stojí za závesom, pred ním stôl s jedlom a nenápadne nakukuje dovnútra. Asi by ma vyviedli tí páni bez citov pri vchode. A ja som si to v tej situácii samozrejme uvedomovala. Ani neviem, ako dlho som tam stála, ale zdalo sa to ako celá večnosť. Nebolo cesty späť. Idem!
Vybrala som si ale vskutku dobré dvere. Nie len že pred nimi bol stôl, ktorý zasahoval asi do polovice mojej predpokladanej trajektórie, bol tam aj veľký kvetináč a hasiaci prístroj, o ktorých existencií som netušila. Stále som si hovorila: ,,Hlavne nenápadne, NENÁPADNE. Tvár sa, že sem patríš. Nikto nepredpokladá, že si prišla zo záhrady, zadnými dverami poza záves."
Asi nemá zmysel hovoriť, že to, čo nasledovalo, bol z definície presný opak toho, čomu hovoríme nenápadné. Veľkolepo som odhrnula záves, narazila na ohromný kvet v kvetináči aj hasiaci prístroj a zosypala sa k zemi. 
Neverím, že si toto veľkolepé entreé nikto nevšimol. Nabudúce by som mala ešte prítomným oznámiť, že by mali vytiahnuť červený koberec, princezná totiž prichádza. PANEBOŽE, NIKOLETA!!
Kým som sa pozbierala zo zeme sa ma stihol nejaký pán opýtať či som v poriadku a či mi pomôže. Pár metrov odo mňa som už videla natešeného Clava so záchvatom smiechu s pohárom šampanského v ruke. FAKT SME TU?!
Rýchlo sme našli pána, s ktorým sme na miesto dorazili, aby sme mu oznámili, že sa až tak veľmi neponáhľame. Ten na nás pozeral tak vydesene, ako keby sme boli mimozemšťania, ktorí pred chvíľkou zaparkovali svoju vesmírnu loď vzadu za hotelom na záhrade. 
Od tohto momentu si všetko pamätám len tak zmätene, ale celkom presne viem, že úplne všetci riešili pána Krausa a jeho štýlové entreé. Zistili sme, že to samozrejme absolútne plánované nebolo a sám pán Kraus bol prekvapený, prečo mu do cesty pripravili tú škaredú dieru v pódiu. No kto by to bol čakal, všakže. 
Ani neviem ako, ale ocitli sme sa pri stole s rodinou Barborky a veselo som konverzovala s jej maminkou. Maminkou našej novej missky! S Barborkou som sa zoznámila, pofotila a držala jej džús v pohári, kým robila rozhovory s novinármi. Všetko som to sledovala s takým nekonečným nadšením. Asi som mala aj otvorené ústa. Stále mám, keď si to predstavujem, ako to prebiehalo. Odfotila som sa s každou misskou, ktorú som spoznala a myslím, že som spoznala všetky, ktoré tam vtedy boli. Aj tie, ktoré boli korunované niekoľko ročníkov dozadu. S každou mám fotku! 
Ani neviem, ako tá noc prešla, ale zrazu bolo asi 5 ráno a väčšina missiek už dávno spala kdesi na hotelovej izbe.
Domov som sa vrátila niekedy na druhý deň a presne si pamätám na ten pocit, keď auto zastalo pred mojim domom a ja som ako v tranze vystúpila a stále sa sama seba pýtala: ,,Fakt sa to stalo?"


PS: Pamätáte sa, ako som v poslednom článku napísala, že Pán Záhadný, ktorý mi takmer rok posiela kytice stratil trpezlivosť (lebo, no bodaj by nie)? Nestratil, kytica prišla pár dní (asi 2) po vydaní článku znova. Rovnako nádherná a rovnako bez podpisu. Nevzdal to. Alebo tu máme niekoho iného. Každopádne prajem pevné nervy, ja v živote neprídem na to, kto si :) Každopádne ich Vám ukážem :)





Majte sa najkrajšie ako viete!
Vaša


You Might Also Like

1 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST