Kráčala som domov po rannom
tréningu a rozmýšľala nad tým, či to kilo a pol zmrzliny a fľaša
Martini, ktorú som dostala včera pri rozlúčke v práci, bude aspoň
čiastočne stačiť na to, aby som s povrchom zemským zrovnala všetky psychické
následky po čerstvom výbuchu jednej nášľapnej emocionálnej bomby. Napísala som
Jirkovi, že sa dnes potrebujeme vidieť, pretože to je jediný človek, ktorému sa
budem môcť vyplakať na ramene, hovoriť niečo o osudovosti, poprieť
existenciu lásky a on mi bude prikyvovať, naleje mi víno a nebude hovoriť:
,,Ja som Ti to hovoril.“ Aj keď hovoril. A ani to, že tá zmrzlina má tak
veľa kalórií. A že by som piť dva dni po sebe nemala. Ja som ale názoru,
že keď je to kvôli dvom rozdielnym veciam, môže sa to. Včera to bolo len tak, na
pondelok. No dnes som mala dôvod. A to celkom zničujúci a život ohrozujúci.
Hneď po tom, ako som dotelefonovala s Peťou som otvorila mailovú schránku, kde na mňa čakal mail od organizátorov. Dvakrát som si to prečítala a zatvorila som to s tým, že to je najväčšia bizarnosť môjho života. Bezkonkurenčne. A to sa ma často v rôznych rozhovoroch pýtajú, akú najväčšiu šialenosť som kedy urobila. Mám pocit, že tu máme niečo, čo všetko ostatné zmätie zo stola.
Rozmýšľala som nad tým, že si asi
ľahnem do postele a pustím si nejakú depresívnu pesničku. V lepšom prípade
možno zaspím a v najlepšom možno navždy. Niekde som čítala, že
nosorožec môže zomrieť na zlomené srdce a v tomto okamihu som mala
pocit, že nabudúce možno budú písať o mne. Celkom si viem predstaviť tú
titulku. ,,Už nie len nosorožce. Tragický príbeh jednej osudovej lásky.“
V lesklom časopise by
napísali, že sa mám zo všetkého vyplakať. Vraj to pomôže, uvoľniť emócie. Že je
v poriadku, byť občas smutný. Mne väčšinou pomôže vypísať sa z toho. Nech je už to z úplne čokoľvek. A v tom lepšom prípade za to skásnem aj honorár. Tentokrát som ale mala pocit, že momentálne mi
pomôže jedine fľaša vína, Xanax a podobné uľahčovače existencie. Svet by sa mi na
okamih priblížil z tej jednoduchšej stránky a to je vec, ktorú v podobnej
situácii človek potrebuje celkom akútne.
Bola som už skoro doma, keď mi zrazu
zazvonil telefón. Neznáme číslo. Vôbec som nemala chuť dvíhať a s niekým
sa rozprávať. On ale o pol minúty zazvonil znova a nech už to bol
ktokoľvek, keď sa telefón ozve v priebehu minúty dvakrát, väčšinou to
zdvihnem. Blízka časová nadväznosť 2 hovorov po sebe vylučuje telemarketing a tiež ľudí, ktorí nie sú v bezprostrednom
ohrození života. Po tom čo sa ale dialo v najbližších minútach by som asi
mala prehodnotiť svoje kritéria, ktoré budem uplatňovať v budúcnosti pri
dvíhaní cudzích čísel. Niekedy môžem byť v ohrození života ja.
- Dobrý deň, Nikoleta. Máme tu
prihlášku do relácie PROSTŘENO na Vaše meno a chceli by sme Vás do
natáčania. Prihlásila Vás Petra, viete o tom? - štandardne dokážem bleskovo
reagovať na absolútne akúkoľvek situáciu v mojom živote, no táto pani mi spôsobila
spontánnu hluchotu.
- Nie, ja o tom vôbec nič
neviem. - A ako nie že by som nevedela o tom, že ma Peťa prihlásila, s touto
skutočnosťou sa mi pochválila. Nazvala to POMSTOU ZA BRNO. Pomstou za to, ako
som v Brne na inzertnú tabuľu v Tescu napísala inzerát, že hľadám
nežné pohladenie a občasný sex a pripojila som Petine telefónne
číslo. V najbližších dňoch Peti neustále zvonil telefón a volali jej
chlapi, ktorí by ,,radi reagovali na inzerát.“
- Tak to nevadí, my Vám pošleme
všetky informácie v maily a večer si zavoláme a potvrdíme účasť. -
Potvrdíme účasť?! Niekde počas
tohto bizarného ranného rozhovoru som prehodila niečo v štýle, že Peťu asi
zabijem, z čoho pani na druhej strane usúdila, že fakt o ničom nič
neviem. V skutočnosti bolo práve varenie tá vec, o ktorej som vedela
úplne najmenej. Ja som ten typ, ktorý má na obed najradšej šalát (a úplne
najradšej, keď mi ho urobí niekto iný) alebo tvaroh a čokoľvek, čoho
príprava trvá dlhšie ako nakrájanie zeleniny alebo otvorenie nádobky s tvarohom
sa na zozname mne sympatických činností nenachádza.
Okamžite som zavolala Peti a bez
nejakého pozdravu som na ňu zahučala trocha agresívne: ,,ZABIJEM ŤA“ za čím
nasledoval dnešný prvý záchvat smiechu, za ktorým nasledovalo ešte niekoľko
ďalších. Peťa sa nevedela prestať smiať, pretože aj keď sme obidve vedeli, čo
urobila, len sme nad tým kývli rukou a nikto nečakal, že mi skutočne
zavolajú. Neviem, čo presne Peťa napísala do prihlasovacieho formulára, no predpokladám, že to, že varenie nepatrí medzi moje koníčky ďalej s organizátormi nezdieľala. Ono tam asi úplne nebola kolónka: A viete vôbec
variť? Kedže sa predpokladá, že keď sa niekto prihlási do GASTRONOMICKEJ
SÚŤAŽE, variť vie! Alebo si to aspoň myslí. Ja neviem a ani náhodou si to
nemyslím. Nikdy som na Instagram nedala žiadnu fotku jedla, ktoré som sama
pripravila, pretože ono to nie len že často krát hnusne chutí, ale ono to aj
hnusne vyzerá. A toto všetko Peťa samozrejme vie.
- Však si chcela byť v telke - povedala a ja som si spomenula na to, ako ma 5 rokov dozadu niekto
prihlásil do Nákupných maniačok a mne volali z JOJky, že ma pozývajú
na natáčanie. Odmietla som to a to nie len z dôvodu, že by som sa
podobné excesy ešte nebola pripravená, ale tiež som mala pocit, že o móde neviem
toľko, aby som mohla ísť do módnej súťaže do telky. A nutno povedať, že o móde
viem toho podstatne viac, ako o varení. Človek by si myslel, že s vekom
príde nejaký rozum alebo tak niečo, no zjavne to je len ďalší debilný spoločnosťou vytvorený
blud.
,,Áno chcela, ale ja NEVIEM
VARIŤ.“ A na slovo neviem som dala hlboký dôraz.
,,NO PRÁVE.“ A tou odpoveďou
ma dostala tak, že som ďalej nedokázala argumentovať. Pomsta je sladká, no
všakže.
Varenie je tá časť zo sveta (prevažne)
žien, ktorá ma minula veľkým oblúkom. Na moju obranu ale musím povedať, že som
sa to ani veľmi nemala kde naučiť. Mamina je ten typ mamy, ktorú mi všetky
kamošky vždy závideli, pretože bola super cool a keď som jej oznámila, že
by som chcela vyskúšať nejaké psychotropné látky opýtala sa, či môže ísť so
mnou. Rodina sme to boli vždy celkom neštandardná. A ako nie že by sa
nevarilo, ale mňa úplne do kuchyne nepúšťali. Celkovo ma veľmi do domácich prác
nezapájali a ja som za to bola väčšinu života vďačná.
Na predminulé Vianoce som od
maminy dostala mixér. Taký ten tyčový, pretože mamina zistila, že mi celkom
chutí jej brokolicová polievka. Dostala som nie len mixér, ale tiež inštrukcie.
Dve brokolice, jeden zemiak, trocha smotany, trocha vody. Vložíš do nádoby, vložíš do nej aj
ten mixér. Pustíš. Polievka hotová. Prvýkrát som mixér z krabičky vytiahla
9 mesiacov po Vianociach, keď sme s Peťou u mňa doma pripravovali
jedlo na narodeninovú oslavu. Tento gastronomický počin skončil požiarom v mojej
rúre a nefunkčným vianočným mixérom.
Pár krát sa stalo, že som niečo
navarila a ľudia to aj pochválili. Napríklad taký expriateľ vychválil do
nebies každé jedlo, ktoré som pred neho postavila. On ale vedel, že ak povie
niečo iné, nepríde len o jedlo, ale pokojne si môže predplatiť nejaký
porno kanál, lebo to bude jediné miesto, kde najbližšieho polroka uvidí nahú
ženu.
Spomenula som si na situáciu, kedy som pár mesiacov dozadu pripravovala recepty pre jednu značku a k obrázku celej pečenej KAČKY som napísala: A ČO TAKTO DAŤ SI PEČENÉ KURA? Dva mesiace to tam viselo, kým nejaký pán nenapísal, že sme debili a že to je kačka. Túto historku som Peti pripomenula a nasledoval 5 minútový záchvat smiechu na obidvoch stranách. Ona sa smiala fakt skutočne, ja trocha tragikomicky. Predsa len, ona nemusí ísť variť do telky.
- Ale vieš, raz tam bol chlap, ktorý urobil guláš z plechovky. – to bude môj človek, pomyslela som si. Aj keď ja ani neviem, kde v obchode by som podobné veci hľadala. Myslím, že na akýkoľvek podobný nákup by som si musela zobrať asistenciu a že Google je povolená pomôcka. A že toto nikto neplánuje natáčať.
Zrazu som v telefóne počula, ako Peťa ťuká
do klávesnice a do toho úplne nadšene splieta plány na 4 chodové MENU.
Vytušila som blížiacu sa prítomnosť problémov. Ono nie len že by som mala
zvládnuť za tri hodiny navariť 4 chodové MENU, no navyše pre 5 ľudí. V živote
som nevarila pre 5 ľudí. A kde vôbec tých ľudí usadím? Veď ja ani nemám 5
stoličiek.
- Nepečený trojfarebný
cheesecake. Ale počula si? NEPEČENÝ. Nevyhoríme. 5 surovín, všetko to nasypeš
dokopy, popatláš a máš! - Rokmi, čo som sa na blogu začala deliť o svoje
zážitky som sa naučila jednu veľmi dôležitú vec. Ľudia majú najradšej to, keď
je niekto debil. A čím väčší debil, tým lepšie. Im nezlepší deň to, že sa
na nich niekto usmial, že si dali dobré jedlo, alebo prežili super rande. Ľuďom
najlepšie zlepší deň to, keď je niekto väčší debil než oni a keď sa mu
môžu smiať. A ja som tú energiu z radosti, ktorú Peťa z tejto tragikomickej
situácie mala, cítila až ku mne domov do postele.
- No pozri, vegetarian.cz. Tu
nájdeme presne recept pre Teba, Napríklad zapečený květák. To mám rada. - Najprv
som sa zamyslela nad tým, čo to vôbec ten květák je a potom som podotkla,
že to ale nie je veľmi hešteg foodporn. Na čo Peťa zahlásila, že nevedela, že
ideme na výhru. A že teda musí prehodnotiť aj ten cheescake, lebo to k sebe
veľmi nejde.
Následne sa opýtala, či my na Slovensku vôbec máme Primu. Že by ma vlastne nikto, kto ma pozná vidieť nemusel. Tieto pokusy o záchranu situácie mi v momente pred oči vyhodili
všetky tie hlášky mojej starej mamy o tom, aká je PRIMA super a aké parádne
relácie o varení a záhradke tam dávajú. A ak je niekto na tejto
planéte, kto môj blond vesmír absolútne nechápe, tak sú to moji starí rodičia. A ja fakt nedokážem predpokladať, čo by sa stalo, keby moja stará mama, ktorá varí úžasne, v telke videla variť jej milovanú vnučku. Variť. Neviem ale, či tomu hovoriť tak vznešene.
V prílohe mailu bol dotazník, ktorý je nutné vyplniť do dvoch dní. Obsahuje otázky ako:
Vaše najvyššie dosiahnuté vzdelanie. (Ach ako som za túto otázku vďačná), Rodina (deti, manžel(ka)) - popíšte Váš život. Aha, no. Ako asi nie. Charakter. Prečo ste sa prihlásili, alebo čo očakávate od súťaže. Alebo ešte jedna - čo urobím s výhrou.
Ale potom prichádzajú tie vtipné. Vzťah k vareniu. ČO NAJRADŠEJ VARÍM. Alebo historka z varenia. Každá moja historka z varenia končí nejakou nečakanou a neželanou exotermickou reakciou, no neviem, ako vhodné je spomínať to.
A na záver čo jem a čo nejem, alebo moje obľúbené jedlo. Tieto otázky mi kamarát okomentoval tým, že nevie, či mrkva na obed je fajn a že sa obáva, že u nikoho nič jesť nebudem. Pretože zoznam čo jem je podstatne kratší než ten, čo nejem. Končí to otázkou na farbu PROSTÍRANÍ. Na Vianoce som dostala od jednej slečny darček v ktorom bolo strašne veľa vecí s jednorožcami. A tiež servítky. Tak asi viem.
Ja by som potrebovala trocha iné otázky. Napríklad: Uvarili ste už vôbec niekedy niečo? A kedy naposledy? Jedol to niekto? Prežil? A čo vaša nehnuteľnosť? Stále máte kde bývať?
Druhý dotazník obsahuje detailné informácie o mojich 4 receptoch. Upozornili ma na to, že mám presne zapísať množstvá ingrediencií, pretože je to nutné pre divákov, ktorí budú (a teraz pozor) PODĽA MŇA VARIŤ. No zbohom. Nikdy by som nepovedala, že niekedy niekto v mojom pozemskom živote bude podobnú vetu adresovať mne. Názov pokrmu, suroviny, postup. Predjedlo, polievka (tak to je vec, ktorú som fakt v živote nerobila), hlavný chod a dezert.
S dnešnou skúsenosťou som sa
podelila na Instagrame a v ankete mi za hodinu zahlasovalo 600 ľudí
za áno. Celkom jednoznačné, tak dúfam, že potom za trojfarebný cheescake MISS
Sympatia Prostřeno budú hlasovať. To by bola tá najkurióznejšia výhra v gastronomickej
súťaži akú kedy tento svet videl.
Hovorí sa, že najlepší kamaráti
Vás dostanú z každého prúseru. Že keď Vám je smutno, podržia Vás, že budú s Vami plakať, alebo vymýšľať pomstu. Alebo, nejakú pomstu vymyslia na Vás.
A je to tak. Momentálne fakt
nemám čas na to, aby som riešila vybuchnuté emocionálne bomby, púšťala si smutné pesničky a plakala do vankúša, keď sa musím
pripraviť na natáčanie, ktoré bude už o dva týždne. Vymyslieť menu, zohnať
stoličky, taniere, a niekoho, kto ma naučí variť. Za dva týždne sa dá naučiť čokoľvek, tak snáď aj variť. Alebo aspoň, ako hasiť oheň. Ak by to bolo potrebné :)
Majte sa najkrajšie ako viete!
Vaša
- 20:27
- 1 Comments