,,Prežívate pokročilé štádium vyhorenia."

18:00

Na tomto mieste by ste čakali asi niečo iné. Najskôr asi nejaký nadšený článok o tom, ako som si splnila sen a napísala som knihu. Ako sme ju pokrstili a ako sa za pár dní dostala na prvé miesto v rebríčku TOP 10 v Panta Rhei. Ako sa za prvé týždne predali stovky kníh a prišli mi stovky ďakovných správ... Ale nie. 
Trvalo mi niekoľko týždňov, kým som si uvedomila, že sa niečo deje. Nestalo sa to zo dňa na deň, no prichádzalo to postupne. Ako napísal John Green v knihe: Na vine sú hviezdy - ,,pomaly, pomaličky a potom zrazu úplne". Presne tak sa to stalo. Z maximálneho nadšenia, chuti do práce a úplného šťastia, až po absolútnu nechuť čo i len sa pozrieť na notebook na pracovnom stole a otvoriť e-mail.

Čo sa preboha stalo? 

Za posledné mesiace môjho života som predsa dosiahla všetko to, po čom som vždy túžila. Splnila som si tie najväčšie sny. Mohlo by sa zdať, že žijem dokonalý a šťastný rozprávkový život. A ono to od pravdy ani nebolo ďaleko. Denne mi ľudia na Instagrame písali, že som pre nich vzor toho, že keď človek chce, dokáže aj nemožné. Každý článok, ktorý kde o mne vyšiel ma opisoval ako super úspešnú ženu. Keď si predstavím, že by niekedy predtým o mne niekto napísal, že som úspešná a vzor pre iných, lietala by som od šťastia v oblakoch. A čo sa stalo teraz? Vlastne nič. Žiadne emócie. Ako keby písali o niekom inom. Zrazu sa stalo niečo, čomu som vôbec nerozumela. Spochybnila som akékoľvek uznanie spojené s mojou osobou. Prestalo ma všetko tešiť. Stratila som akúkoľvek radosť zo života. 

Že sa niečo deje som začala zisťovať vtedy, keď mi vôbec neprinášali radosť veci, z ktorých by som inak odpadávala od šťastia. Odovzdanie rukopisu knihy. Odoslanie knihy do tlače. Niekoľko tisíc kníh pokope na dvoch veľkých paletách. Desiatky gratulácií od všetkých ľudí v mojom živote. Nika v rádiu. Nika v telke. Nič. Ako keby sa ma to ani netýkalo. Necítila som takmer nič. Okrem jednej veci - únavy. Strašnej nekonečnej únavy a potreby vypadnúť niekam ďaleko. Nepomohlo pár dní nepracovať, nemyslieť na nič, ani dlhšie spať. Vôbec sa to nezlepšovalo a ja som sa cítila rovnako. Tak nijako. Ako keby som vyčerpala všetku svoju životnú energiu. Knihe som dala úplne všetko a mne nič neostalo.
Denne som analyzovala to, čo sa to so mnou deje. Považovala som to za prechodný stav, nejakú zvláštnu únavu zo života. Snažila som sa s tým bojovať, no nešlo to. Niekedy som rozmýšľala, či len neprichádza nejaká fáza depresie, no toto bolo iné. Úplne iné ako depresia, ktorú som doteraz zažila. 
Nie len že som stratila akúkoľvek chuť do práce, ja som tiež úplne stratila akúkoľvek schopnosť sústredenia a pracovného nasadenia. Na nič som sa nedokázala sústrediť, do všetkého som sa musela nútiť. Keď som už niečo začala robiť, stačilo veľmi málo, aby som opäť stratila pozornosť. Nad článkom do rádia, ktorý som štandardne napísala za hodinu som sedela celý deň. A už večer predtým som bola znechutená z toho, že ho budem musieť na ďalší deň písať. 
Začala som intenzívne riešiť to, či má zmysel to, čo robím. Či bol dobrý nápad, napísať knihu a či vlastne budem chcieť robiť nejakú dotlač, keď sa vypredá. Viete ako som sa ešte pred pár mesiacmi tešila na to, keď sa kniha vypredá a budeme musieť robiť dotlač? A zrazu som to nechcela. Denne mi chodili desiatky krásnych recenzií na knižku, ktoré mi nerobili nič, no jedna zlá recenzia ma dokázala rozhodiť na niekoľko hodín. Prestala som sa zaujímať o to, ako sa darí knižke. Prestala som o nej hovoriť. Keď sa ma pred pár dňami na ňu opýtala jedna slečna, vôbec som nemala chuť o nej hovoriť. Spochybnila som všetky dôvody, prečo vznikla. Na chvíľku som mala pocit, že by bolo lepšie, keby nebola. 
Mala som akútny pocit, že sa potrebujem vytratiť niekam do úzadia. Aby sa o mne nehovorilo a aby som nemusela nič riešiť. Dostala som sa do štádia, kedy som si nedokázala ani sadnúť za môj pracovný stôl. Na to miesto som sa začala pozerať s nechuťou. Dva týždne som neotvorila diár a nenapísala som do neho ani čiarku. 
Niekoľkokrát som sa Vladkovi rozplakala, že on vôbec nechápe, aké to mám ťažké a ako je toho na mňa veľa. No keď som sa zamyslela došlo mi, že som za celý deň dokopy neurobila nič. No aj to málo ma dokázalo neskutočne vyčerpať. Neustále som bola podráždená, zvyšovala som hlas a dokázala som vyletieť za každú maličkosť. Na otázku ako sa mám a aký som mala deň, som ani nedokázala odpovedať. Na tú, čo mám dnes v pláne som odpovedala - prežiť.
Prestalo ma baviť to, čo som vždy milovala. Cítila som až nechuť k všetkému, čo som predtým mala rada. Prestala som sa tešiť na crossfit. Vôbec som nemala chuť tam ísť.Začala som byť nespokojná úplne so všetkým a sebakritická oveľa viac, ako kedykoľvek predtým. Nič sa mi nezdalo dosť dobré, kritizovala som seba, ale aj ostatných. Mala som negatívny postoj nie len k sebe, ale k úplne všetkým. 
Začali mi vadiť ľudia a oveľa viac, než kedykoľvek predtým. Neprišla som na potvrdenú blogerskú akciu, pretože som sa nechcela s nikým vidieť. Na párty, o ktorej pár dní hovoril celý slovenský internet som nemala chuť sa baviť vôbec s nikým. S pár ľuďmi som prehodila niekoľko slov, pár ľuďom som len prikývla na pozdrav. Vypila som najviac alkoholu za posledný rok, pretože som mala intenzívny pocit, že sa potrebujem zresetovať. 
Začali ma štvať všetky maily, ktoré mi chodili. Nechcela som nič riešiť. Mala som pocit, že by som si mala z telefónu odinštalovať aplikáciu Gmail. Rozmýšľala som nad tým, že si na pracovný mail nastavím automatickú odpoveď, že mám pauzu z tohto života a ak sa niekedy vrátim, odpíšem. Prestala som odpisovať ľuďom na správy. Úplne najviac zo všetkého ma začal hnevať Instagram a ľudia tam. To, aké nepodstatné zbytočnosti denne riešia. Že jedinou vecou, ktorá ich zaujíma je hnanie sa za srdiečkami a uznaním. To, že si každý hovorí, že je bloger a že spropaguje čokoľvek. Prestalo ma baviť vysvetľovať firmám, že ja pre nich nebudem pracovať za prášok na pranie. Zrazu som mala pocit, že nechcem byť súčasťou celého tohto šialenstva. Instagram ma začal živiť už dávno. Značky si dokázali zaplatiť za môj čas a prácu a ja som sa dostala presne do toho štádia, ktoré by si prial každý bloger. Ale zrazu som to tak už nechcela. Chcela som robiť niečo, čo má zmysel. Niečo, kde budem dôležitá.
Dialo sa to dlhé týždne, no trvalo dlho kým som si uvedomila, že je niečo zle. Možno to všetko znie tak, že je nemožné si toto všetko nevšimnúť, no nestalo sa to naraz a všetko to počas tých mesiacov prichádzalo postupne, že som si to vôbec neuvedomovala. 

Diagnóza VYHORENIE

Jedného dňa som napísala kamarátke a opísala som jej presne to, ako som sa cítila. Tú nechuť zo všetkého. To, ako sa na nič nedokážem sústrediť, ako ma nič nebaví, ako ma štve celý svet a že by som najradšej vypadla niekam, kde nie je internet, signál, ani žiadni ľudia. Odpísala mi, že čakala, kedy to príde a že presne vie, čo mi je. Že trpím syndrómom vyhorenia. Syndróm vyhorenia? Čo to je za blbosť?  Jasné, že som o tom počula, no ja svoju prácu predsa milujem. To určite nemám.
Potom som však prišla domov a na to, čo mi kamarátka hovorila som si spomenula. Začala som si čítať príznaky a bolo to tam. Čierne na bielom. Ako keby ma niekto prefackal a oblial studenou vodou. Každý článok opisoval presne to, čo som posledné mesiace prežívala. Spĺňala som 10/10 príznakov syndrómu vyhorenia. Tak predsa sa to stalo. Nikdy, ale nikdy v živote by som neverila tomu, že sa to raz stane mne. 
Prečítala som si všetky články, ktoré prvé stránky Google o syndróme vyhorenia ponúkajú. Hľadala som nejaký, ktorý by vyvrátil to, že to fakt postihlo mňa. No čím viac som ich prečítala, tým viac to všetko na mňa sedelo. Nenašla som jediný bod, ktorý by opisoval syndróm vyhorenia a netýkal sa ma. Ako posledná šanca, že by predsa len mohlo ísť o niečo iné bol test, ktorý na mňa na jednej stránke vyskočil. Tak som ho vyklikala a dostala výsledok.

,,Gratulujeme, práve ste ukončili Vaše hodnotenie miery úplného vyčerpania. Na základe Vašich odpovedí ste dosiahli skóre 100 bodov zo 100. Prežívate pokročilé štádium vyhorenia. Spojte sa s odborníkmi." Tak až teraz to bolo skutočne čierne na bielom. 
Nebudem ale hovoriť, že to prišlo bez varovania a že za nič nemôžem, pretože počas prvých mesiacov tohto roka som dostala niekoľko krát varovanie, že to s prácou preháňam. Od cudzích ľudí, ale aj od mojich najbližších. Nič som si z toho nerobila, to oni tomu nerozumejú. Myslia si, že keď oni pracujú len 8 hodín, musím aj ja. No ja potrebujem viac. Dokážem pracovať viac. A kniha sa nenapíše sama a už vôbec nie za osem hodinový pracovný deň. Dlhé mesiace som žila vo svojej maličkej bubline, v ktorej existoval len môj pracovný stôl, notebook, čaj, káva a nejaké jedlo. A kniha. Moja kniha, na ktorej som tri mesiace pracovala 15 a viac hodín denne. Do toho som prvé týždne riešila aj blog a spolupráce na Instagrame. Písala som články pre rádio Jemné a fungovala v nejakom zvláštnom režime, kedy ma nič iné nezaujímalo. Nikam som nechodila a akékoľvek návrhy na zmenu prostredia ma obťažovali. Veď ja som polroka nikde nebola! Moja jediná odpoveď na akékoľvek pokusy dostať ma von bola: ,,Nemôžem, mám prácu." Keď prišli ku nám domov kamaráti, nikdy som si nedala ani kvapku alkoholu a o polnoci som išla späť, pretože ráno mám prácu. Aj večer. Aj v noci. Vlastne vždy. Často krát ma štvalo, že vôbec prídu, nebudem môcť pracovať. Maily som kontrolovala vždy a bolo jedno, či bolo 7 ráno ale 1 hodina v noci, ja som si ho prečítala vždy hneď potom, ako prišiel. Odpisovala som na všetky správy na Instagrame a to ich chodili stovky.
Tešilo ma, že dokážem fungovať takto. Tešila ma aj to, keď mi niekto povedal, že som workoholik. No nebolo treba príliš veľa inteligencie na to, aby mi došlo, že takto sa fungovať dlhodobo nedá.
Trvá to už dlho a neviem, ako z toho von. Neviem, čo s tým. Dúfala som, že sa jedná o prechodný stav, ktorý po pár dňoch vymizne, no nestalo sa to. Najhoršie je, že mi ani nikto nedokáže pomôcť. Pretože ten, kto si tým neprešiel, si to nedokáže predstaviť. Je to rovnako ako s naozajstnou depresiou. Niekto, kto to nezažil, to nikdy nepochopí.

Nedávno mi jedna slečna na Instagrame napísala, že som ako Félix, že potrebujem vyhorieť, aby som mohla znova vstať z popola a stvoriť niečo úžasné. A ak mala pravdu, to nás potom čaká niečo veľké. Len najprv musím prísť na to, ako vôbec prežiť zajtrajšok. 




Fotka vznikla vo Wili Tatry, kde momentálne skúšam nájsť stratenú rovnováhu. 


Majte sa najkrajšie ako viete a hlavne, myslite občas aj na seba. Tá práca počká :)
Vaša




You Might Also Like

0 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA