Všetko sa to začalo minulý pondelok, keď som zistila, že v CERN-e sa koná OPEN DAYS 2013. Od prvého momentu som bola rozhodnutá tam ísť, aj keby som mala ísť sama. Nakoniec som však vôbec nemusela plánovať cestu sama, kedže moji kamaráti boli z tohto nápadu rovnako nadšení. Celý týždeň sme plánovali, dohadovali, pripravovali. Zohnať ubytovanie bol veľký problém, kedže predpokladaný počet návštevníkov v CERN-e denne bol okolo 50 000 a tí ľudia niekde museli bývať. :) Peťa však navrhla, že by sme mohli vyskúšať Couchsurfing. Napísala plno ľuďom ale odpovede boli vždy rovnaké.- ozývame sa neskoro. Ešte v stredu sme nevedeli kde budeme bývať ani ako sa dostaneme do Ženevy. V noci, keď sme s Peťou sedeli u mňa a vymýšľali strategický plán ako budeme spať na záhrade u jedného ochotného pána z CERNu a kde nakúpime stan a spacáky, zrazu prišiel mail od Martina Fromaga, ktorého sme veľmi rýchlo nazvali prozaicky- Sýr. Napísal, že s radosťou ubytuje 4 ľudí u seba doma. Štastnejších ľudí momentálne pod slnkom nebolo. A myslela som si že tento pocit už nezintenzívnim ale veľmi milo som sa mýlila. Vo štvrtok sme išli s Richardom vytlačiť lístky na MHD, ktorá bola počas konania Open days free. Celú cestu som mu rozprávala o tom, ako urobím všetko preto aby som získala nejakým spôsobom lístky do podzemia. V pondelok keď spustili ich rezerváciu sa všetky minuli asi v priebehu 2 sekúnd a ja som to nestihla. Celý týždeň som refrešovala stránku CERN-u či náhodou niekto nepustil svoje lístky. No ale kto by to robil...Keď som zistila, že do podzemia sa asi skutočne nedostanem a neuvidím LHC naživo, bolo mi z toho trocha smutno ale vedela som, že všetko ostatné mi to aspoň čiastočne vynahradí. Po tom ako sme lístky na MHC vytlačili som sa vrátila do izby a znova som si pustila stránku CERN-u a znova som zúfalo stláčala F5, F5, F5, F5....a stále dostupný počet na sobotu : 0 na nedeľu 0. Ani neviem koľko krát som to F5 stlačila ale zrazu namiesto 0 naskočila na sobotu najkrajšia dvojka akú som kedy v živote videla. :D A zrazu pod mojím menom svietila rezervácia dvoch miest na sobotu k detektoru ALICE. Až toto bol moment kedy som bola najšťastnejšia na svete. Na dnes :) Nakoniec sa mi podarilo zohnať lístky pre všetkých, len s menším problémom- každý na iný čas. Za normálnych okolností by sa mi asi samej nechcelo chodiť po žiadnej organizácii ale toto bol CERN a LHC.
V piatok sme odchádzali ráno o 06:25 a kedže som bola zo všetkého taká vzrušená, celú noc som sa chystala a pripravovala a spala som asi len dve hodiny. Na recepcii som zistila, že som zabudla tri dosť podstatné veci, tak som sa veľmi rýchlo vrátila hore- zobrať nevyhnutné. Nakoniec tento moment stál za veľmi zábavnou bodkou za úžasným víkendom v Ženeve. Ale to až na konci ;)
Cesta bola dlhá, ale krátili sme si ju rôznymi hrami. Moji traja kamaráti neboli veľmi nadšení z mojej rannej hyperaktivity ale ja som naozaj nebola schopná v tom momente spať. Peťa si so mnou zahrala veľmi zaujímavú českú verziu hry Piškvorky, Roman moje obľúbené lodičky, ktorými si zvykneme krátiť čas na cvikách na Slovensku a s Richardom sme hrali asi najlepšiu hru. Veľmi inteligentná a intelektuálna hra
kedy si na papier nakreslíte dráhu s prekážkami a strieľate pero a musíte sa dostať až na koniec dráhy bez toho aby ste minuli cestu. Na otázku, ako sa táto hra volá Peťa odpovedala, že nevolá. Pretože ľudia, ktorí ju hrajú ešte neumí mluvit... :D
Po krátkej pauze v Lyone sme prestúpili na vlak do Ženevy, kde sa hlavnou témou rozhovoru stalo LHC a jeho experimenty. Veľmi som si užívala moment keď ma chalani celý čas počúvali a dokonca som mala aj pocit, že ich to zaujíma. :) Okolo obeda sme dorazili do Ženevy, kde sme prešli väčšinou najzaujímavejších miest. S mojou malou kabelkou na pleci som po pár hodinách mala pocit, že mi neodumrela len celá ruka ale asi aj polovica tela. Večer sme zakončili pod fontánou s fľašou francúzskeho vína. Človek by neveril na čo všetko sa dá využiť obyčajná zubná kefka- kartáček :D Napríklad ako pomôcka pri jedení, alebo otvárak na víno. O tom ako moja kefka nakoniec skončila vo fľaši vína radšej ani nejdem hovoriť. :D
Nasledovala veľmi veselá cesta na vlakovú stanicu, kedže Sýr býval v dedinke za Ženevou. Vlaková stanica bola ale obrovská a všade bolo plno nástupíšť. My sme ale mali ísť AUTOCAROM a nikto v Ženeve nie len že nevedel čo to je ale nikto netušil kde to môže mať nástupište. Chaoticky sme pobehovali po stanici, pýtali sa ľudí a hľadali to správne miesto. Asi nebude veľkým prekvapením keď poviem, že sme nakoniec nástupište autocaru nenašli a zmeškali sme posledný spoj do Sýrovej dedinky. Zistili sme že ešte je možnosť dostať sa do blízkej dedinky Annemasse, ktorá sa neskôr stala našou veľmi obľúbenou dedinkou. Tak pre nás prišiel Sýr so Sýrom starším a odviezli nás ku nim domov. Bývali v mega veľkom dome kde asi každá izba mala vlastný záchod a kúpelňu. Dostali sme dve izby a pobrali sme sa na veľmi málo hodín spať. Ráno nás čakalo prekvapenie v podobe obrovských raňajok, ktoré nám pripravila Sýrova rodinka. Ďalším prekvapením bolo to, keď sme sa dozvedeli že v našom obľúbenom Annemasse máme veľmi dobrý spoj a ráno o 7 tam budeme čakať hodinu a pol. A vôbec nie posledný krát. Zistili sme ako vyzerá autocar a úspešne sme sa dostali do Ženevy na vlakovú stanicu, ktorú sme nazvali Ukrajina (však posúďte sami podľa fotiek) a nakoniec aj do CERN-u. Tu nás ale čakalo rozdelenie, kedže Roman aj Peťa mali iné časy podzemných vstupov ako ja s Richardom. Celý deň sme behali po CERNe, popozerali sme rôzne veci, vypočuli sme si zopár prednášok vo francúzštine, zasmiali sme sa na tom ako ma dokáže tak vzrušiť kopa farebných káblov a trubiek, vystáli si plno radov až prišiel čas nášho podzemného vstupu a išli sme sa začekovať. Blížil sa môj tretí najšťastnejší okamih týchto dní. Čakanie na to kým sme prišli na rad bolo nekonečné a to aj z toho dôvodu, že Richard so mnou už odmietal hrať akúkoľvek hru :D Dostali sme prilby najhoršej oranžovej farby a vo výťahu smerom dole som cítila približujúci sa silný okamih. Pri pohľade na LHC sa mi zastavilo srdce po prvý krát. Keď som začala znova cítiť nejaký pohyb v mojej hrudi symbolicky som sa dotkla toho úžasného modrého tunela a urobila si historický záber s láskou môjho života. :D Nasledovala prehliadka detektora. Pri výstupe po schodoch hore som na chvíľku zastala a ani nechcela ísť ďalej lebo som vedela, čo príde :D Ďalšia zástava srdca. A tak aj bolo. V tom momente som bola tak mimo, že som stihla urobiť dokopy asi 4 fotky. Za normálnych okolností by som asi zaplnila celú pamäť telefónu. Ďalšie chvíľky v podzemí som si strašne užívala a ukľudnila som sa naozaj až po dlhom čase zase na povrchu. Hore sme ďalej absolvovali prehliadku výrobnej haly LHC a pozreli sme si rôzne pokusy s vákuovými komorami. Napríklad pád pierka vo vzduchu a vo vákuu alebo zvonenie budíka vo vákuu. Priehladka Globu ma síce nanadchla tak ako naposledy ale stále to malo isté čaro. Prvý deň CERN-u sa blížil ku koncu a my sme sa pobrali naspäť na Ukrajinu, kde nás ale čakala znova nemilá správa. Náš autocar síce išiel do dedinky kde sme bývali, ALE on tam nestál ! Ani na milé prosenie Petry pán šofér nebol ochotný zastať tam. Tak sme znova museli vystúpiť v Annemasse a znova čakať hodinu a pol. O tom, že v Annemasse na hlavnej stanici nemajú žiadne lavičky ani nejdem hovoriť :D
Po príchode ku Sýrovcom náš čakal rozhovor s rodinkou a neskôr návšteva miestneho veľmi okúzľujúceho podniku. Kedže Sýr junior nemal vodičák, šoférovanie prevzal Richard a stále nedokážem pochopiť to ako Sýr starší dal auto len tak niekomu koho poznal deň a pol :D
Podnik v ktorom sme boli bol natoľko zvláštny, že doteraz vo mne zanechal hlbokú stopu. :D Po stenách strašidelné obrazy, pivo vo veľkých umelo- hmotných nádobách a ľudia pod vplyvom ktovie čoho tancujúci na ruskú hudbu pripomínajúc divné kačky. Po príchode naspäť k rodinke sme ešte absolvovali rozhovor o výrobe whisky a kadečom inom so Sýrom a s nejakými ďalšími ľuďmi, ktorých z podniku pozval ku sebe domov na noc :D
Ďalší deň sa niesol v znamení návštevy OSN a vo silnom vplyve môjho orientačného (ne)zmyslu. Vedela som, že nie je dobré spoliehať sa na mňa v tejto oblasti a hlavne nie keď sa jedná o miesto kde som bola raz v živote a aj to autom. Bez nejakej bližšej znalosti presného miesta a len s chabou navigáciou sme tam nakoniec úspešne dorazili a parodovaním fotky turistov asi z Číny sme pobavili všetkých ľudí nachádzajúcich sa pri tejto budove.
Kedže sme v sobotu nestihli v CERN-e pochodiť všetko, vrátili sme sa tam aj v nedeľu. Prešli sme CLIC, LIER, LINAC2, výpočtové stredisko a ja som bola maximálne spokojná a vnútorne naplnená :D
Myslela som si, že už nás čaká len cesta domov a úspešný víkend za nami, ale zase som sa mýlila. Na cestu späť sme si dohodli spolujazdu s vodičmi z Covoiturage. V električke sme sa zase rozdelili, kedže my s Richardom sme išli s autom, ktoré nám malo čakať v našom obľúbenom Annemasse a Peťa s Romanom išli z iného mestečka. Úspešne sme dorazili na Ukrajinu, kde nás čakala vodička žena a ukrajinský spôsob vydávania lístkov- napísaných rukou. Na vlakovej stanici nás čakal náš odvoz, veľmi milý pán šofér, ktorý síce na fotke vyzeral ako vrah, v skutočnosti bol naozaj fajn. Takmer 4-hodinová cesta do Clermontu prebiehala fajn až do momentu kým mi neprišla smska od Peti, že pre nich ich odvoz neprišiel a ostávajú v Ženeve až do rána, kedže posledný vlak odišiel. Túto na prvý pohľad zúfalo situáciu ale vyriešili prenocovaním u Sýra. Vyzeralo to tak, že náš už nič prekvapujúce nečaká. Úspešne sme dorazili do Clermontu, pred intrákom sme sa s Richardom rozlúčili, porozprávala som mu o tom ako sa na nič iné viac neteším ako na posteľ, kedže som posledné noci spala fakt málo. V jeho očiach som videla úľavu ako si konečne užije ticho po tom ako mi tri dni musel počúvať :D Vo výťahu som vytiahla peňaženku v ktorej vždy nosím kľúč od izby, keď zrazu prišiel šok. Ten kľúč tam nebol. Vystúpila som na mojom poschodí, vyhádzala som všetky veci z obidvoch tašiek na zem na chodbe. Kľúč nikde. Prišla som do kuchynky, vyhádzala som veci znova. Zase nič. V kuchynke som ale ostať nemohla, pretože tie sa vždy o 11 zamykajú, bolo tesne pred 11-stou a neviem ako by som vysvetlila pani z recepcie čo robím v noci na kuchynke so všetkými vecami. Napísala som Richardovi zúfalú sms-ku o mojej zúfalej situácii a aj Peti, že v tejto chvíľke ju asi nič nerozveselí ale že ona aspoň má kde spať :D Richard prišiel za mnou, zasmial sa mi na tom aká som idiotka a snažili sme sa nájsť nejaké riešenie. Napadlo nám že Marek s Martinou zvyknú spávať na rovnakej izbe a mohli by mať jednu izbu voľnú. Tak sme im išli zaklopať. S tohto nápadu nadšení neboli, ale poslali nás ešte na recepicu opýtať sa ako sa takáto situácia rieši. Medzitým ale Peťa napísala smsku, že hľadá kľúč u Sýra tak my dvaja sme sedeli asi hodinu na recepcii a čakali na smsku od Peti, či ho našla. Medzitým ale prišiel jeden kamarát, ktorý kľúč stratil a vysvetlil nám že po zaplatení 25€ mi dajú náhradný kľúč a ak ho do 10 dní nenájdem musia mi vymeniť zámku. Ďalší problém bol ale to, že som u seba nemala 25€ a hľadať bankomat o polnoci mi tiež neprišiel ako dobrý nápad. A hlavne keď mohla prísť smska od Peti, že ho našla. Len smska nechodila tak sme sa asi o pol 1 ráno vrátili za Marekom a Martinou že teda idem spať ku ním. Lenže, nečakane, oni už spali :D Po druhom zaklopaní ale otvoril rozospatý Marek a povedal, že mi izbu pripravia. Nastal však problém s tým že izba nebola momentálne prispôsobená na nejaké prebývanie. Po dlhšom naťahovaní na chodbe sme odišli k Richardovi, že sa teda vyspím u neho na zemi. Po príchode tam a po umytí zubov zrazu prišla smska od Mareka že sa mám vrátiť, že mi chystajú izbu. :D Ja som ale nechcela aby sa niekto kvôli mne hádal tak sme odpísali že nejdem. O chvíľku prišiel telefonát, že ma čakajú. Tak som zobrala veci a odišla som k Martine na izbu. Ak by teraz niekto čakal, že to bude všetko tak stále ten najväčší bonbónik ešte len príde :D Po pár chvíľkach spánku ma prebudila veľmi podivná myšlienka. Nevedela som si spomenúť na to, ako som zamykala izbu a ani na to kedy som môj kľúč videla naposledy. Tak som si sadla na posteľ, že sa idem hore pozrieť, či som tú izbu vôbec zamkla. Ale potom ďalšia myšlienka zvalcovala túto,však predsa nie som idiot a izbu by som na víkend kedy budem v inom štáte zamkla. :D Tak som si pokojne ľahla a spala ďalej. Ráno mi ale táto myšlienka nedala pokoj a rozhodla som sa to ísť teda vyskúšať. Prišla som hore, postavila som sa pred svoje dvere a rozmýšľala som nad tým, čo poviem mojim kamarátom, ktorí kvôli mne v noci nespali a zaspali do školy....keď budú tie dvere naozaj otvorené. Stlačila som kľučku, dvere sa otvorili, na posteli zapnutý notebook a vedľa neho veselo ležiaci kľúč. No povedzte mi, dostanem ja niekedy rozum? :D
Ku sebe na izbu som sa dostala asi okolo 11 v pondelok, tak nejako podobne ako aj Peťa s Romanom :D
Aj cez všetko šialené čo sa stalo je toto jeden z mojich TOP TOPOV najdobrodružnejších víkendov zo všetkých a priniesol mi plno nových životných poznatkov. Napríklad, že šialený nápad rodičov z našej mladosti- nosiť kľúč od domu na krku nikdy nestratí svoj význam :D
- 18:00
- 0 Comments
