Po vyše týždni som ako tak dokázala vstrebať dojmy z kastingu MISS Slovensko 2016 a som schopná Vám o tom čo to napísať. Momentálne ležím chorá v posteli, so zvýšenou teplotou, bolesťou hlavy a mala by som sa dávať dokopy, ale dnes sa už konečne musím so svetom podeliť s mojím šťastím. Trvalo mi niekoľko dní kým mi vôbec došlo, čo sa tam v tú stredu 13.1 vôbec udialo. Všetko to zbehlo tak strašne rýchlo, že som si to ani neuvedomila a je dnes. Najbližšie dni som bola celkom dezorientovaná v čase a priestore, ale asi takto nejako to vypadá, keď sa Vám splní časť z najväčšieho sna, aký ste kedy mali. Možno za to čiastočne mohlo aj to, že noc pred kastingom som nedokázala zaspať a noc po kastingu som zase cestovala naspäť do Prahy a vo vlaku sa úplne spať nedalo. Štvrtok som strávila v práci a ďalšie 4 dni na horách, kde som zase spala asi stále. Keď sa na to pozerám teraz s odstupom pár dní, udalosti najbližších 4 - 5 dní som vnímala len tak asi zo 40%. Neviem si ani predstaviť to, čo by sa so mnou dialo a ako dlho by som bola mimo, keby som sa dostala do finálovej dvanástky. Ale rada by som si to vyskúšala :)
Do Bratislavy som pricestovala už o dva dni skôr, aby som mala na všetko dosť času, aby som bola chvíľku s rodinou a nemala príležitosť pociťovať nejaký stres. A keď mám pravdu povedať, celkom úspešne som sa mu vyhla. Celý čas som bola úplne vyrovnaná a strašne som sa do Žiliny tešila. Noc pred dňom D už ale bola kritická a každých 15 minút som sa pozerala na hodiny či už náhodou nie je ráno a nevstávam už. Celý deň sa na mne ale žiadna únava neprejavila a mala som energie za troch (však ako zvyčajne). Na kasting som necestovala sama a som strašne vďačná, že so mnou moje dve baby boli a celý deň mi urobili skutočne výnimočným a plným smiechu a radosti.
So Saškou a Kubom (ktorý s nami nakoniec na kasting nešiel, aj keď pôvodne na ňom plánoval uloviť nejakú slečnu) sme sa stretli na vlakovej stanici v Bratislave v stredu ráno, kúpili sme mandle v čokoláde a Milku, lebo za tri hodiny už nepriberiem a potrebujem predsa skvelú náladu. A tú som skutočne aj mala. Celú cestu vlakom do Žiliny sme sa nasmiali a naše rôzne príhody počúvali asi všetci ľudia, ktorí sedeli v rovnakom vagóne. V Žiline sa k výprave pripojila Dadka, ktorá prišla až z Pardubíc a vybrali sme sa na záchody do nákupného centra Mirage na finálne prípravy. Skutočná sranda prišla až tu. Tak ako som sa nasmiala vtedy na tom záchode som sa ešte asi nenasmiala nikdy na žiadnom záchode. Všetci sa na nás pozerali ako na veľkú atrakciu a najviac nás pobavila pani, ktorá sa ma opýtala či mám nejaké vystúpenie, oznámila mi, že Saška je moja sestra a následne okomentovala veľkosť mojej nohy slovom ,,fakt veľká". Aby všetko nebolo len super, v najbližších momentoch tesne pred odchodom do Hotela Dubná Skala som v bankomate nechala kreditku (a to som nikdy nechápala, ako toto niekto dokáže), na čo som prišla až niekedy o 9 večer, keď som si chcela kúpiť lístok na vlak domov.
Kasting trval od 14:00 do 17:00, prišli sme približne 30 minút po začiatku a dostala som číslo 29. Na otázku, aké čísla sú vnútri som dostala odpoveď, že prvá desiatka, čo ma celkom upokojilo a pomaly som začala vypĺňať dotazník. Ako štandardne ma zaskočila otázka hobby/talent, na ktorú som si chcela pripraviť odpoveď vopred, ale samozrejme som na to zabudla. Pri vypĺňaní a komentovaní som pobavila všetkých ľudí naokolo a do kolonky záľuby som napísala okrem iného aj fyziku. Ktovie, či to za 21 rokov súťaže MISS Slovensko napísal niekedy aj niekto iný.
Bola som pripravená len tak napoly, obutá jedna lodičky, nedovypĺňaný dotazník, ešte som ani domov nenapísala, že som dorazila na miesto, keď zrazu počujem: ,,Je tu číslo 29? Poďte !" A bolo po srande. Dovtedy som stres nemala, ale v tomto momente, keď som mala 4 sekundy na prípravu a pomaly som sa nestihla ani obuť a to nehovorím o tom, že som pôvodne plánovala použiť aj hrebeň a lesk na pery, nejaké to vnútorné chvenie prišlo. Dosť veľké. O ďalších 10 sekúnd som už stála pred porotou, v strese ako svet, neučesaná, nenavoňaná, nenaleskovaná, ale zato skutočne šťastná, že všetkých týchto ľudí zase vidím. Pár krát som sa prešla, na všetky rady pre dokonalú chôdzu som zabudla v okamihu ako som vošlo do vnútra a mala som pocit, že všetci, čo sa vtedy na mňa pozerali dúfali, že za rok sa chodiť naučím. Holt, 24 rokov praxe v zlom držaní tela sa ťažko odstraňuje (ale posledný týždeň poctivo trénujem a chodím fakt narovnaná).
Postúpila som do druhého kola a čakali ma PLAVKY. Presne tie, ktorých som sa tak obávala. Kvôli ktorým som si posledné týždne neraz položila otázku, či to bude stačiť. Či som pre to, aby som v nich vyzerala dobre, urobila skutočne všetko. Na záchode mi pomáhala Saška aj Dadka, s obliekaním aj krémovaním ale zase to bola len otázka sekúnd a už ma volali znova dnu. Počas celých pár minút, čo som bola vnútri a stála pred porotou v plavkách som si aj napriek všetkému stresu naplno uvedomovala, aká dôležitá chvíľa v mojom živote práve plynie. A to sa mi často nestáva. Niekedy (veľmi často) mi dôležitosť prebiehajúcich udalosti dôjde až pár dní potom. Ale teraz to bolo inak. Porota bola naozaj úžasná, celý čas sa usmievali, aj keď z ich pohľadov bolo cítiť tú zodpovednosť, aby nič neprehliadli a vybrali čo najlepšie. Po plavkovom kole nás poslali von a aj keď som vedela, že moja chôdza bola katastrofa, cítila som sa naozaj dobre a mala som dobrý pocit. Znova nás zavolali dnu aby nám oznámili, ktoré dievčatá postupujú do posledného tretieho kola na rozhovor. Toto bol moment, o ktorom sa mi toľko krát posledné noci snívalo. Že napovedia moje číslo. Tak, ako ho nepovedali pred rokom. Že sa budem musieť zbaliť, odísť domov a zabudnúť na celú miss - ku. ,,Postupujú čísla: 2, 6, ...... (vôbec nevnímam čo Karolína hovorí, len mám pocit, že sa blíži k môjmu číslu), ........24 a 29 !!! Povedala 29 ! 29 som ja ! Bola som taká šťastná. Chcelo sa mi plakať. Keď som vychádzala z porotcovskej miestnosti, mala som slzy v očiach, ale kedže ma baby nečakali tam kde všetci - hneď pred dverami, ale až za tromi dlhými chodbami, kým som tam dobehla, chvalabohu po slzách ani stopa. Bola som taká nadšená, šťastná a neskutočne vďačná, že moment ako vychádzam z miestnosti porotcov si ani nepamätám. Vôbec neviem, či som vlastne poďakovala a pozdravila sa. Či som sa nehrbila a nekrčila nosom.
Postúpila som na osobné pohovory ! Budeme sa rozprávať! Ten pocit šťastia, ktorý som v tom momente prežívala stále nedokážem dostatočne slovami opísať. Bolo to pre mňa niečo neskutočné.
Do reality som sa ale vrátila v najbližších sekundách, keď som sa z plaviek chcela prezliecť naspäť do normálneho oblečenia, ale to som nikde nevedela nájsť. Nejako som predpokladala, že baby mi zo záchodov zobrali všetky veci, kedže som bola povolaná pred porotu rovno odtiaľ a nič so sebou som si nebrala, ale môj predpoklad zlyhal a všetky veci som si našla uložené na kôpke v jednej kabínke aj pol hodinu po tom, čo som ich tam nechala. Ale ešte že našla, lebo neviem ako by som išla domov v plavkách.
Počas čakania na rozhovory si ma do parády zobrala Lucka z Gosh - u a na tvár mi nakreslila nejaké farbičky, aby som pred porotou vyzerala čo najlepšie. Čakanie bolo zábavné, šťastné, plné smiechu s kamarátkami a úžasných slov podpory kamarátov, známych ale aj neznámych, ktorí mi písali na internete.
Do reality som sa ale vrátila v najbližších sekundách, keď som sa z plaviek chcela prezliecť naspäť do normálneho oblečenia, ale to som nikde nevedela nájsť. Nejako som predpokladala, že baby mi zo záchodov zobrali všetky veci, kedže som bola povolaná pred porotu rovno odtiaľ a nič so sebou som si nebrala, ale môj predpoklad zlyhal a všetky veci som si našla uložené na kôpke v jednej kabínke aj pol hodinu po tom, čo som ich tam nechala. Ale ešte že našla, lebo neviem ako by som išla domov v plavkách.
Počas čakania na rozhovory si ma do parády zobrala Lucka z Gosh - u a na tvár mi nakreslila nejaké farbičky, aby som pred porotou vyzerala čo najlepšie. Čakanie bolo zábavné, šťastné, plné smiechu s kamarátkami a úžasných slov podpory kamarátov, známych ale aj neznámych, ktorí mi písali na internete.
Na rozhovory s porotou som sa strašne tešila a aj napriek tomu, že ma hneď prvá otázka trocha zaskočila, porota bola absolútne perfektná a na čele s riaditeľkou Karolínkou bol pohovor s nimi fakt strašne príjemný a cítila som sa pri ňom skutočne šťastne. A aj keď dievčatá hovorili, že pre nich je rozhovor oveľa horší ako plavky, u mňa to bolo opačne. Čakalo nás posledné čakanie. Na celkové vyhodnotenie, kto postupuje do semifinále do Bratislavy. Zavolali si nás všetky dovnútra a znova tie obávané čísla. Moment na ktorý som sa tak dlho pripravovala a ktorý trvá len niekoľko sekúnd. ,,Do semifinále postupujú čísla: 2, 6, .............a 29 ! Áno 29 a teda ja sme postúpili do semifinále ! SEMIFINÁLE! Taký malý krôčik od vysnívaného finále. To šťastie a vďačnosť ktoré pociťujem stále sa dajú ťažko vyjadriť a len veľmi ťažko to niekto pochopí. Je to tak strašne blízko a často krát si predstavujem tie momenty z detstva, kedy som si vystrihovala obrázky missiek z časopisov a ani v tom najodvážnejšom a najkrajšom sne na svete by mi nenapadlo, že sa rozhodnem si toto raz splniť a že sa ocitnem tak blízko k splneniu sna. Som nesmierne vďačná, že som dostala túto šancu a pokúsim sa zo seba na semifinále dostať maximum.
Zajtra znova cestujem do Bratislavky na semifinále, ktoré sa uskutoční už o dva dni a vzíde z neho finálová 12 - stka. Síce dnes ležím v posteli s teplotou a tlačím do seba samé lieky, dúfam, že zajtra budem schopná odcestovať a v nedeľu už budem úplne fit. Veľmi mi držte palce, nech to v konkurencii tých všetkých dokonalých žien zvládnem. Z celého srdca Vám všetkým ďakujem.
S láskou
Vaša
- 15:55
- 3 Comments
