Na ružovej motorke naprieč Bali

5:31




Pred cestou na Bali som si spísala zoznam všetkých vecí, ktoré by som na tomto ostrove chcela vidieť, navštíviť, zažiť, ochutnať. Niekde medzi prvými položkami na mojom dreamliste sa nachádzal nočný výstup na kráter aktívnej sopky spojený s pozorovaným východu slnka a návštevou okolitých chrámov, jazier a vodopádov. Ľudia, ktorí ma poznajú by asi len ťažko uverili, že na mojom zozname sa ocitol výstup na nejakú sopku, ale popravde bola to vec, na ktorú som sa tešila naozaj veľmi. Aj keď to znamenalo dlho kráčať do kopca. A navyše v noci.
Najbližšie sme sa k oblasti centrálnych hôr nachádzali, keď sme boli v Ubude, avšak kvôli zdravotným problémom, ktoré ma v tomto meste zastihli sme museli sopky presunúť na inokedy. Po zotavovacom týždennom pobyte v hlavnom centre - v Kute a vylihovaní na pláži alebo pri bazéne, ale nakoniec táto výprava prišla na rad. Znova sme si požičali motorku a vydali sa na obrovské dobrodružstvo na opačnú stranu ostrova. Prejsť 100 km v indonézskej premávke nebola sranda a vôbec nie vtedy, keď sme v najväčších kopcoch a zákrutách niekde v horách zistili, že nám nie celkom fungujú brzdy. Príroda, ktorú sme mohli vidieť bola fakt prekrásna, začínala ryžovými políčkami niekde dole a prechádzala do obrovských kopcov a pralesov.
Prvú noc sme bývali hneď pri krásnom jazere, blízko našej vysnívanej sopky - Gunung Batur. Zastavili sme sa vo veľmi posvätnom chráme Pura Ulun Danu Batur, ktorým nás previedol domáci menom Madu, požičal nám  sarong a porozprával viac o ich náboženstve a o symbolike chrámov a každodenných obradov. Polial nás svätou vodou, ktorá nám zabezpečí že už navždy budeme šťastní a ukázal kopec nad chrámom, vonkajší kráter sopky, na ktorí vraj ľudia chodia pozorovať východ slnka. My sme ale boli rozhodnutí absolvovať výstup na vnútorný kráter a preto nás táto informácia veľmi nezaujala. Zistili sme však, že to tu ale s tým lezením na sopku nie je také jednoduché. Na to aby ste tam vôbec mohli ísť potrebujete sprievodcu a od jednej konkrétnej firmy, ktorá si na túto činnosť zriadila monopol. Organizované výstupy začínali o 3 - 4 ráno a samotný výstup trval asi dve hodinky. Keď sme si odmysleli dav ľudí, ktorí sa bude s nami trepať hore a sprievodcu, ktorý zastane na každých 100 metroch aby sa pomodlil ( lezie predsa na veľmi posvätnú horu), boli sme ochotní to absolvovať. No o niečo menej, keď nám oznámili, že za toto divadlo zaplatíme super sprievodcovi v prepočte asi 60 eur. Rozhodli sme sa, že cestu na sopku absolvujeme sami, však nás nikto neuvidí, bude predsa tma. Veď práve to, že bude tma. Podobný nápad už nejakí turisti mali a jeden z nich sa domov nevrátil. Vzhľadom na to, že sa už domov celkom tešíme sme sa rozhodli, si trasu hore trocha omrknúť cez deň. V sprievodcovi od Lonely Planet sme našli najľahšiu cestu, ktorá viedla k horskému parkovisku, odkiaľ je najlepšie výstup začať. V sprievodcovi o cestičke písali pomaly ako o ceste prvej triedy, no v skutočnosti to bola cesta z piesku a veľkých kameňov a dostať sa cez ňu na našej ružovej motorke bolo nemožné. Niekde medzitým sme sa ešte dokázali stratiť v lesno - poľných cestičkách a naspäť do (skoro)civilizácie nás musel odviesť jeden (asi jediný) ochotný domáci. Tu niekde sme dokázali usúdiť, že turista, ktorý sa pri páde zabil tu určite cez deň nebol, lebo keby videl čo ho čaká, sám by tam pri triezvom zmýšľaní nikdy nešiel.
Keď sme k tomu, že sme sa dokázali stratiť už cez deň, za svetla a len na ceste k parkovisku k výstupu prirátali rozhnevaných domácich, ktorí po nás skoro hádzali vidli a sopečné kamene, keď nás videli, kam sme sa vybrali bez sprievodcu, rozhodli sme sa, že si východ slnka pozrieme ,,len" z vonkajšieho krátera, o ktorom nám hovoril Madu. To znelo ako jednoduchá cesta, ktorá aj podľa Lonely Planet aj podľa Madu - a trvá tak polhodinku. Lonely Planet sme už dávno prestali veriť (viackrát sa stalo, že sa veci v skutočnosti mali inak, alebo sa vôbec nemali) a s domácimi je to také nejaké podobné. Bolo mi z toho trocha smutno, na tento výstup som sa fakt tešila, no keď som si spomenula na častý scenár, kedy je ráno hmla a nič nevidie´t, uspokojila ma aj cesta na menší kráter, v prípade hmly by ma to až tak nemrzelo. Tak fajn, toto musíme zvládnuť, však tam hore vedie cesta.
Pripomenulo mi to situáciu, ktorá sa stala presne pred dvoma rokmi - 30. augusta 2013, keď som cestovala na ročný študijný pobyt do Francúzska. Prílet do Paríža som mala o 11 večer ale odchod vlaku do Clermontu až o 7 ráno. Ja som si však nezajednala žiadne ubytko, pretože som nechcela plytvať mojim časom spaním na hoteli, keď budem predsa v Paríži. Neviem, čo som si vtedy myslela, či sa budem celú noc pozerať na Eiffelovku (ktorá mimochodom aj tak o druhej zhasla). No v momente ako sme pristáli v Paríži a zistila som že je tma, ja som sama a niekde ktovie kde v Paríži, nebolo mi všetko jedno.
Zobudili sme sa pred 4 ráno, celí natešení z toho čo nás čaká. Na motorke sme sa odviezli ku chrámu, kde začínala cesta hore. Na parkovisko nás prišli odprevadiť dva rozzúrené psy a vtedy niekedy som sa začala fakt báť. Niečo ako pouličné osvetlenie tu neexistuje a keby aj, niekde na hranici lesa by aj tak končilo. Hneď začiatok našej dobrodružnej cesty okorenila veverička, ktorá po mne hodila orech a ja som začala vrešťať ako šialená. Aj keď Richard tvrdí, že to nebola veverička, ale ja viem že bola ! Deň predtým, keď sme tam boli som ju videla a nič by zo stromu len tak na mňa nespadlo (však, že). No uznajte, les, tma, ticho, niečo pred 5 ráno a zrazu do mňa silne narazí nejaký orech ! Každý by vrešťal ! Ďalší menší šok prišiel v momente, keď sme zistili, že cestička, na ktorú ukazoval Madu má asi 5 metrov a niekde v tej tme končí. No jasné, že sme sa ešte nepoučili a stále veríme domácim. Nakoniec sme ale ,,cestičku" do lesa našli a cez hustý prales sme sa hore nejako vytrepali. So svetielkom z iPhonu, lebo Richardova čelovka svietila asi na 28 centimetrov.
Až pri ceste dole sme zistili, že stačil krok vedľa a mohla som sa zosypať do nejakej rokliny a v novom vydaní príručky od Lonely Planet ,,BALI a LOMBOK" by písali, že neodporúčajú liezť už ani na vnútorný kráter, jedna slečna sa už domov nevrátila. A to nehovorím o tých zveroch, ktoré tam žijú. Dole pri chráme sme videla pavúka ako dve dlane a jeden domáci, ktorý choval rôzne zvery nám hovoril, že také niekoľko metrové hady tu v lesoch bežne žijú. Nevadí mi to, keď to vidím niekde skrotené, v klietke a keď o veľkom hadovi povie jeho majiteľ že je friendly (a tento fakt friendly bol, však v krabici ktorá bola tak akurát pre neho býval spolu s leguánom). Len ktovie, či by bol friendly aj ten voľné žijúci had.
Výhľad zhora bol skutočné krásny a prvý krát som videla taký nádherný východ slnka. Videli sme sopky v pozadí, hranicu oceánu, ostrov Lombok a tiež krásny výhľad na jazero a mestečko, v ktorom sme bývali. Ďalšie dni sme precestovali celú oblasť, jazerá, krásne vodopády, navštívili najposvätnejšie chrámy, Balijskú botanickú záhradu, trocha ochoreli a vrátili sa naspäť do nášho obľúbeného hotela, kde sme už stihli zažiť rôzne veci, ale o tom nabudúce. 



















































Pomaly sa nám to tu kráti, ale ja sa už fakt teším domov. Aj keď ma pomaličky začína chytať nejaký smútok. Začal september a ja po 17 rokoch prvý krát nejdem do školy. A vzhľadom na to, že som bola vždy ten typ, čo sa do školy tešil, je to trocha smutné.

You Might Also Like

8 komentárov

  1. Krásne fotky :) Tiež by som chcela ísť na Bali .. :)
    www.aduliksun.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádherné fotky :) vypadá to tam moc hezky :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. neskutočné fotky, nádhera! :)

    www.beautiful-savage.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Úchvatné fotografie! a to ani nehovorím o tej pozitívnej energie, ktorá z teba a týchto fotiek priam srší .... :O :) Výlet to musí byť krásny :)
    Nominovala som ťa na Liebster award Tag, tak ak by si mala záujem môžeš si viac prečítať v článku:
    http://everydaywithlola.blogspot.cz/2015/08/moja-nominacia-na-liebster-award.html

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Nádherné fotografie ako aj všetky články z tvojej cesty :3
    A eďže patríš medzi moje obľúbené blogerky, nominovala som ťa to TAG-u, Tag liebstar award. Budem rada ak ho napíšeš, aj keď som si práve všimla, že ťa nominovala aj iná blogerka :D
    http://lifewithnicol.blogspot.sk/2015/09/tag-liebstar-award.html
    Ďalej ťa pozývam na giveaway, ktorá práve prebieha na mojom blogu :)
    http://lifewithnicol.blogspot.sk/2015/07/giveaway-je-tu.html

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM