UBUD - Kultúrne srdce Bali

10:10

Našou ďalšou zastávkou bolo kultúrne centrum Bali - mesto Ubud. Pôvodne sme sa chceli zdržať len dva dni, ale nakoniec okolnosti rozhodli inak a atmosféru tohto miesta sme si vychutnávali celý týždeň. A bolo sa čím kochať.
Síce Ubud neleží pri mori, počet turistov nasvedčuje tomu, že veľa z nich neprišlo na tento ostrov len kvôli rozprávkovým plážam a HOTELOM (áno hotelom, väčšina z turistov leží pri hotelových bazénoch), ale aj kvôli balijskej kultúre a umeniu. Alebo kvôli filmu Jedz, modli sa a miluj, ktorého balijská časť bola natáčaná prevažne na tomto mieste. A presne tak, ako vo filme to vyzerá aj v skutočnosti. Ketuta sme sa rozhodli nenavštíviť, lebo za 50 dolárov si aj sama z ruky vyveštím, že budem mať dve deti a štastný, dlhý život.
Ulice mesta sú preplnené s centrami s masážami, obchodíkmi so všetkým čo súvisí s jógou, reštauráciami alebo umelcami, ktoré ponúkajú svoje výtvory od výmyslu sveta za skutočne podhodnotenú cenu. Stretli sme sa s jedným pánom, ktorý maľoval drevené vajíčka a vyzeralo to skutočne nádherne (fotka niekde dole). Malé vajíčko maľoval jeden deň, veľké 4 dni. Za malé si vypýtal v prepočte necelé 2€, za veľké asi 6€. 4 dňovú prácu ohodnotil biednymi 6 eurami. Aj keď, je pravda, je tu je to naozaj dosť. V jednej knižke som čítala, že priemerný mesačný zárobok pracovníka v turizme je 60 - 200 dolárov a denný plat pracovníka v kráteri sopky, ktorý denodenne pracuje so sírou je 2 doláre !  O pár dní neskôr - už vo viac turistickej oblasti sme natrafili na ďalší obchodík s maľovanými vajíčkami, ktoré už ale nezobrazovali typickú balijskú kultúru. Ukážku tohto fascinujúceho vajíčka zobrazujúceho dvoch ľudí, ste mohli vidieť už aj na mojom INSTAGRAME (kde pridávam fotky denne :)).
V každom malom stánku by som si dokázala vybrať niečo, čo by som si doma s radosťou vystavila a to nie len preto, že je to z Bali. Všetko by som si chcela odniesť domov a pre rodinu a kamarátov ako suveníry. Okrem umeleckých obchodíkov sú na každom kroku malé lákače pre turistov s kadečím jedlým - najčastejšie Oreo, Lays, nanuky Magnum a balená voda. Veľa balijských ľudí trávi celé dni tým, že sedia na schodíkoch pred svojim obchodíkom a každého turistu sa pýtajú, ako sa má. Títo ľudia sú veľmi milí, ochotní, veľa sa pýtajú, a pýtajú sa fakt na všetko. Richarda sa na jednej pláži domáci opýtal, koľko má okrem mňa ešte žien.
Indonézania si zakladajú na čistote a väčšina obchodov má úplne vyleštené podlahy a pred vstupom sa treba vyzuť. To sme vlastne zistili až po niekoľkých týždňoch tu, keď na nás pani veľmi nepekne pozerala, po tom ako sme vošli dnu v topánkach celých od piesku. Pred každým obchodom sú na zemi žabky. Veľa žabiek. A len žabky, lebo tu domáci nič iné na nohách nenosia. Je tu veľa obchodov, kde predávajú len žabky a toľko rôznych druhov žabiek som na kope nikdy nevidela. Žabky bežne nosia ľudia aj na motorku a zvyčajne si do nich obujú aj ponožky. Najprv som si myslela, že to je nejaký vtip, alebo omyl, ale nie je. Oni to tak nosia úplne bežne a nič sa im nezdá divné na tom, že na mieste kde je ešte ponožka už prechádza časť žabky medzi prsty
Toto miesto dýcha kultúrou na každom kroku. Všade sa nachádzajú hinduistické chrámy, oltáriky, krásne zdobené sochy a malé obetinky - mištičky s ryžou, kvetmi, cukríkmi a vonnou tyčinkou. Je obdivuhodné, ako balijskí ľudia dokázali odolať tlaku komercie a aj napriek davom turistov z celého sveta si stále žijú vo svojom svete, kde treba každé ráno priniesť obetinku pre duchov v špeciálnom oblečení alebo púšťať šarkanov na ochranu ostrova. Áno, úplne každé ráno špeciálne oblečené ženy nosia malé misky z listov banánovníka pred dvere domu, na schody, k najbližšiemu chrámiku, na predné sklá áut a asi úplne všade, kde to dôkaže stáť a kde do toho dokáže za chvíľku stúpnuť milión turistov. Vraj to nevadí, duchovia si z toho zobrali to čo bolo treba hneď po dohoretí vonnej tyčinky. Balijci majú dokonca jeden veľmi zaujímavý deň v roku, kedy je zakázané celých 24 hodín vyjsť na ulicu. Chcú oklamať zlých duchov, že ostrov je opustený a môžu ho nechať tak a odísť.Ono tí duchovia prídu skontrolovať ostrov presne v ten jeden konkrétny deň, ani o deň skôr ani o deň neskôr. Síce to nemá žiadnu logiku, je to milé.
Čím je Bali a hlavne mestá Ubud a Kuta, kde to žije turizmom najviac typické, je zjednávanie cien. Nič nemá fixnú cenu a každá prvá navrhnutá cena sa dá znížiť tak na tretinu. Ak ste turista. Domáci to majú prirodzene lacnejšie. Niektorí predajcovia sú ale veľmi nepríjemní a otravní. Iní si zase myslia, že keď si turista, kúpiš si od nich malý zväzok maličkých banánov za 3€. Veľa predajcov sa tu riadi heslom - Ak si biely, plať. Že nemáš? Ako to? Však si biely! Neraz sa stalo, že tu istú vec mal domáci za polovičnú cenu, no s tým sa asi nič robiť nedá. Napríklad na oficiálnej stránke Aquaprku je napísané, že pre domácich to je za 250,000 ale pre turistov za 550,000. Zatiaľ našou najúspešnejšou kúpou bola kúpa osušky na pláž, ktorú na hlavnej turistickej ulici v Kute predávali za približne 200,000 rupií (14€). Pôvodne sme ju ani nechceli kupovať, len sa informovať o cene, pretože sme u sebe nemali skoro žiadne peniaze. Po pár dohadoch bol predajca ochotný ísť na sumu 50,000, no po tom, ako sme mu povedali, že sme len chceli vedieť cenu a že máme len 26,000, ju nám dal za 26,000. A to určite na nej ešte celkom dosť zarobil. Ale verím, že sa nájde plno Američanov, alebo Francúzov, ktorí mu to za pôvodnú sumu bez problémov kúpia.
Hneď prvý deň sme navštívili Monkey Forest, alebo Opičí prales, ktorý je ďalším veľkým lákadlom tohto miesta. Keďže sme sa pred cestou nedali očkovať proste besnote, vyhýbali sme sa psom, mačkám a mali sme v pláne tak urobiť aj s opicami. Počas návštevy opošieho lesa by to však bol celkom problém a preto sme si prečítali rôzne blogy a odporúčania ako sa k opiciam správať a hlavne čo nerobiť, lebo to môžu byť poriadne mrchy. Pobavil nás článok jedného chalana, ktorého pohrýzla opica po tom, čo ju chytil za chvost. Spolu sme sa na tom zasmiali, však kto toto môže urobiť? Hneď pri vstupe sme si kúpili zväzok banánov, čo sa už po pár sekundách ukázalo ako veľká chyba. V momente keď opice videli v mojej ruke banán všetky ku mne pribehli a prvá mi vyskočila na hlavu. Jasné, všetky bezpečnostné pokyny som mala v malíčku. Nekričať, nerobiť prudké pohyby, nepozerať sa im to očí. Ale kto čakal že po dvoch minútach na mňa vyskočí opica. Najprv som začala pišťať, potom sa triasť, ale nakoniec sme sa stali kamoškami. Richard však ignoroval beznečnostné pokyny výraznejšie. Po tom ako mu opica ukradla banán, si ho chcel zobrať naspäť (chápem, kradnúť sa nemá, ani keď si opica). Samozrejme ho najväčšia opica pralesa sekla do nohy a v tom momente sa Richardov život zahalil do tmy. Aj napriek upezpečeniu doktora, že to bolo fakt malé, že sú opice absolútne zdravé a že mu nič nehrozí sa na google dočítal, že sa besnota môže prejaviť až po pol roku a stále si myslí, že ju môže dostať. On sa na druhý deň ráno normálne potešil, že sa zobudil. A teraz sa opiciam vyhýba veľkým oblúkom a vždy sa na ne škaredo pozerá.
Ubud však nie je len o opiciach a nakupovaní, aj keď to tak môže vyzerať. Skutočne čaro tohto mesta je schované ďaleko od rušných ulíc mesta a od stoviek turistov. (Aj keď, ono to vlastne vôbec nie je ďaleko, keď viete, kam máte ísť a neblúdite celý deň po meste.) Sú to nádherné ryžové terasy, obklopujúce celý Ubud a okolite dedinky. Najkrajšie sú v dedinke Jatiluwih, ktoré sú zapísané aj na zozname svetového dedičstva UNESCO a majú byť fakt prečo. Ono to nie je len ryža. Je to úžasný systém jej pestovania, ktorý viete slovami popísať len ak poznáte naozaj veľa odtieňov zelenej. Na Bali sme za viac ako mesiac čo sme tu videli nádherné prírodné krásy, ale ryžové terasy patria jednoznačne medzi to najfascinujúcejšie, na ktoré sa dá pozerať skutočne celé hodiny. 
Jatiluwihské ryžové terasy sa nachádzali od Ubudu približne 50 km a cestu sme absolvovali motorkou. Na druhý deň sme mali v pláne dlhší výlet ku sopkám, avšak ten sme museli presunúť. Niekedy ráno, ešte cestou tam mi niečo vletelo do okna a večer cestou späť som ho mala celé červené a tiekol mi z neho hnis. Kombinácia smogu, kontaktných šošoviek a lietajúceho hmyzu v oku nikdy nemôže znamenať nič dobré. Veľmi to bolelo a keďže už mám so zápalmi očí bohaté skúsenosti vedela som, že najbližšie dni si určite nemôžem dať do očí šošovky. Richard mi z lekárne doniesol kvapky na zápal spojiviek, pár dní som poležala, (takmer) bez telefónu a notebooku a až po návrate naspäť na juh som si dala šošovky znova. Už to je chvalabohu vyliečené (klop klop :)).
 



































Majte sa krásne a užívajte si poslené letné dni.
Ja sa strašné teším na to, že keď prídem domov, už bude JESEŇ ! 

Aktualizácia blogu je znova približne v týždňovom sklze ale môžete sa tešiť na pokračovanie, lebo za posledný týždeň sme toho prežili zase viac než dosť. A zajtra konečne niekoľkodňový výlet na Balijské sopky !

S láskou

You Might Also Like

5 komentárov

Vypočuj si PODCAST