Malý kúsok čarovnej Indonézie - Gili AIR

15:56

Je tak nejako 12 hodín na obed piatok 7.8 (na Slovensku veľmi skoro ráno) keď začínam toto písať, ale ktovie kedy sa dostanem na internet, aby som to zverejnila. Ležíme na pláži, na lehátkach v najlepšom bare na ostrove Gili Air. Za takmer týždeň čo sme tu sme vyskúšali veľa reštaurácii a warungov (typická indonézska reštaurácia s typickým jedlom, ktorým sme sa na začiatku vyhýbali veľkým oblúkom) lebo je to vlastne jediný spôsob ako sa tu dá najesť a táto je jednoznačne najlepšia. Svedčí o tom aj počet zákazníkov, kvôli ktorým musia každý večer na pláž vykladať ďalšie stoly a stoličky, zatiaľ čo ostatné podniky zívajú prázdnotou. Dnes sme sem prišli už ráno aby sme si dali raňajky (a neskôr aj obed) a obsadili lehátka na pláži. Na raňajky som si dala banánovú palacinku, ku ktorej mi doniesli vo fľaštičke tekutú čokoládu ( keby to neboli rýchlo odniesli, čoskoro by som si ju začala liať len tak do úst) a banánový koktejl. S pohľadom na nádherné vlny a biely piesok to bola dokonalá kombinácia. Ak nevyzerá raj takto, tak potom už neviem ako.

Ostrovy sľubujú panenské pláže bez ľudí s bielym pieskom a priezračným morom, žiadne autá, žiadne motorky, ticho, nádherné koralové útesy ideálne na potápanie, veľa farebných rybičiek, korytnačky, delfíny, žiadne internetové pripojenie a vypnutie elektriny o 10 večer.

Z troch ostrovov Gili sme si vybrali ten najspokojnejší, s najmenej ľudmi a najkrajšími plážami - Gili Air. Po trocha chaotickom a preplnenom Bali bol toto iný svet. Jediná doprava na ostrove sú malé vozíčky, ktoré ťahajú koníky. Turistov tu nie je veľa a dokonca sme našli aj pláže, kde sme boli úplne sami.

A čo sa tu dá vlastne robit? Úplne nič. Ležať na pláži a pozerať sa na vlny, piť koktejly alebo úžasne ovocné džúsy z čerstvého ovocia, prechádzať sa po ostrove a čo robíme my najčastejšie - potápať sa a obdivovať krásny a farebný podmorský svet. Síce sme korytnačky zatiaľ ešte nevideli, aj tak to stojí zato.

Skutočná oáza pokoja, kde by sa raz za život mal dostať každý a vychutnať si toto miesto a všetky krásy, ktoré ponúka.

Počet turistov sa s Bali nedá ani porovnať, aj keď Richard hovorí, že si predstavoval ešte menej. Menej ako prázdna pláž ja už ale nepoznám. Čo je na tomto mieste zaujímavé je to, že na ostrove žije len veľmi málo domácich obyvateľov a ak niekoho stretnete, bude to turista. Vo väčšine prípadov francúzsky turista. A tak ako sa správajú Francúzi doma, tak sa správajú aj na cestách a myslím, že sa nám vôbec nestalo, že by sa nejaký z nich bol napríklad pozdravil, ako sa to u domácich deje bežne. A to hlavne v komplexe, kde sme bývali. Sused a ani mú ani bú. Ale to je proste ich mentalita, rovnako ako u indonézčanov priateľskosť a zdravenie každého koho stretnú.

Zatiaľ je to veľmi málo obývaný ostrov a ani turizmom nie je až tak poznačený, ale vidieť že na mnohých miestach sa stavia a budujú sa nové hotelové komplexy a rezorty. Pravdepodobne to tu o rok, dva bude vypadať úplne inak. Aj v komplexe, kde bývame my hneď vedľa nás stavajú nový bambusový domček a v strede toho vsětkeho bol čerstvo vykopaný, vybetónovaný obrovský bazén, ktorý v tme v noci nebolo vôbec vidieť. A jedno dievča na to aj doplatilo, keď hneď našu prvú noc do neho spadla. Už sme pomaly zaspávali, keď zrazu zvuk tvrdého dopadu a výkriky. Prežila to a ďalšie dni chvalabohu skorobazén na noc osvetlili a zrejme mi ušetrili sadru na nohu a znova rozbitú hlavu.

Celý ostrov sme prešli hore - dole niekoľko krát, lebo aj napriek tomu, že sú rovnako nádherne pláže po jeho celom obvode, najobľúbenejšiu pláž (a aj bar) sme si našli na úplne opačnej strane od miesta, kde bývame. Veľa času sme strávili potápaním, pri ktorom hneď prvý deň Richard v oceáne stratil podvodnú kamerku, ktorú sme potom všade hľadali, ale žiaľ nenašli. Zvyšok dní sme pod vodou fotili mojim iPhonom (nie je to kvalita GoPro ale môže byť). Na odporúčanie sprievodcu z Lonely Planet sme sa rozhodli ísť potápať ku korálovemu útesu, o ktorom sme čítali, že je to najlepšie a najkrajšie miesto na potápanie, nie len na Gili Islands ale aj na celom Bali. A sprievodca aj mal pravdu. Videli sme všetky farebné rybky z Nema vrátane Dory a tej modro - žltej trojuholníkovej rybky. Dostať sa tam ale nebolo ľahké a preto k tomuto miesto chodili s turistami špeciálne lode, ktoré ich vysadili priamo tam. My sme ale boli hrdinovia a rozhodli sme sa ,,preplávať" k útesu sami. Vody bolo na väčšine cesty tak do polovice stehien a plávať sa v tom poriadne nedalo. Koraly boli nebezpečné a ostré a so stúpajúcou hĺbkou vody sa zväčšovali aj vlny. Ktovie koľko ľudí sa už z tejto výpravy naspäť nevrátilo.

Keď sa na to pozerám spätne, asi by som nabudúce išla so skupinkou 20 turistov. No nakoniec sme sa úspešne dostali na miesto a ten pohľad na tú podmorskú krásu stál zato. Cestou späť bolo vody síce viac, no prišla iná komplikácia. Obidvoch nás popŕhlila medúza. Píšťala som viac, než čomu prislúchal rozsah zranení, ale už len predstava tej vodné príšerky mi spôsobuje vnútornú nerovnováhu, nie to ešte fakt, že sme sa spolu v mori stretli. Ono tie turistické lode majú nejaký zmysel.

Svoje čaro mali tiež večerné posedenia na pláži, pri západe slnka, kedy sme sa veľa krát márne snažili pripojiť na internet aj v takých baroch, ktoré túto fakt vymoženosť na tomto mieste sľubovali. Dokonca sa mi stalo, že mi v jednom bare odmietli dať heslo, v ďalšom okrem toho že zabudli na našu objednávku nám dali nefungujúce heslo na susedný bar a posledný večer síce trvalo dlho kým sme sa pripojili (pretože na každé pripojenie mali iné prihlasovacie údaje a niekoľkokrát po sebe nám dali už použité) ale potom to fakt fungovalo a dokonca rýchlo. Ale ani to by sa nezaobišlo bez nejakej komplikácie. Po hodine, keď som konečne dopísala dva články a začala nahrávať fotky ma vyplo, lebo vypršal čas.Ale internet je na tomto mieste skutočne zbytočný. Plne ho nahrádzajú Happy Hours 1+1 na všetky koktejly skoro v každom bare podvečer a ponuky väčšiny podnikov na Magic Mushrooms.

Možno menším problémov týchto krásnych ostrovov je doprava na ne. Existuje dva spôsoby ako sa z Bali dostať na Gili Islands. Jeden je rýchly (1 hodina plavby) ale extrémne drahý (spiatočná cesta minimálne 100 eur, podľa toho na koho natrafíte a ako viete zjednávať) ale veľmi nebezpečný. Ľudia sa prepravy rýchloloďami dosť boja. Okrem vysokej ceny nie je vôbec isté, či sa tam skutočne dostanete. Medzi Gili a Bali sú obrovské vlny a čo sme počúvali od iných turistov, nie je veľmi nezvyčajné, že sa lode prevrátia. V lepšom prípade sa len potvraciate.

My sme zvolili ten najbezpečnejší a tiež finančne výhodnejší spôsob. Cestovali sme komplikovanejšie a dlhšie ale stálo to zato. Cesta nám trvala pol dňa ale dá sa povedat, že už tá bola ,,polovicou" zážitku. Z Bali sme sa trajektom ( 4 dlhé hodiny!) prepravili na ostrov Lombok odkiaľ sme cestovali v minibuse cez celý ostrov, ktorý mal na prednej kapote obrázok prvého indonézskeho prezidenta a pravdepodobne sa v ňom vozila ešte jeho generácia. Z prístavu na severe sme nasadli na loďku, v ktorej bolo namiesto povolených 35 ľudí, takmer 60. Vyzeralo to, že ,sa ešte na brehu prevrátime ale nakoniec sme sa úspešne prepravili až na Gili Air. Zaplatili sme asi 5 krát menej než za cestu rýchloloďou, ale videli sme veľkú časť krásneho ostrova Lombok, ktorú by sme inak nevideli. Jedine plavba trajektom bola dosť vyčerpávajúca.

Zajtra ráno odchádzame a posúvame sa ďalej - resp. vraciame sa na Bali, na pravdepodobne najnáročnejšie cestu, ktorú máme naplánovanú a to prejsť a preskúmať centrálne hory Bali. Sopky, chrámy, typickú balijskú kultúru a ryžové polia. Naozaj sa teším, že si na chvíľku oddýchneme od slniečka a od piesku a soli. Naša prvá plánovaná zastávka bude kultúrne centrum Bali a to mesto Ubud, ktoré sa teší veľkej turistickej obľúbe hlavne vďaka knihe a filmu Jedz, modli sa a miluj, ktorý bol v tomto meste natáčaný. Hlavne rodina filmového ketuta si na tom založila veľmi výhodný biznis. Zaujímavé je, že často stretávame dvojice dievčat, alebo dokonca dievčatá samotné, ktoré cestujú po Bali a vyzerajú presne tak, že si prečítali knihu, pozreli film s prišli na toto miesto hľadať vnútorný pokoj. Na Gili Air by ho našli určite :)