U jednej Balijskej rodinky...

Všetko, čo si teraz prečítate bolo napísané dnes - 1.8. ráno, ale zverejnené až 1.8. večer. Zdalo by sa že nepodstatná informácia, ale vec sa má inak. Za tento jeden deň sa vlastne zmenilo úplne všetko, o čom teraz budete čítať. Pôvodne som to zverejňovať ani nechcela, ale chcem aby ste si prečítali aj o mojich prvých dojmoch a o následnej podstatnej zmene plánov.

Dnes je tretí deň, čo sme odišli z hotela v hlučnej a veľmi turistickej oblasti, do pokojnej a tichej typickej indonézskej časti ostrova. Bývame u Tanii, ktorá na internete hľadala mladých ľudí, ktorí by jej pomohli s jej projektom a my sme jej napísali. 

Tania je zaujímavý typ človeka. Je veľmi rázna, pôsobí prísne, nesympaticky, ale vidieť na nej že už má niečo za sebou a asi ju nič neprekvapí. Po tom ako videla svet, sa rozhodla na Bali postaviť centrum pre deti, kde ich bude učiť enviromentalistiku a to, ako sa treba starať o životné prostredie a tiež čo sa stane, ak sa oň starať nebudú. (Však do Jakarty to nemajú ďaleko aby to videli na vlastné oči). U domácich však so svojim projektom nepochodila a preto sa rozhodla hľadať ľudí z celého sveta, ktorí jej budú s budovaním tohto centra pre deti pomáhať. A tak sme sa k nej dostali aj my. Okrem nás sú tu aj dvaja Španieli a jednou Angličanka, ktorí sú už dlhé mesiace na cestách a ktorých tiež prestal baviť konzumný život ich domácich miest. 

Tania na Bali vybudovala komlex bambusových domčekov priamo na pláži, ktoré prenajíma turistom (v jednom z nich teraz bývame) a z peňazí, ktoré za ne dostane pomaly pracuje na centre pre deti. Všetko čo tu vzniklo a kde býva so svojou rodinou a kde prichyľuje helperov (ako nám hovorí), vzniklo len z prírodných zdrojov a materiálov. Okrem rodiny s ňou žije aj veľa túlavých psov.

Kým sme neprišli sem, veľkým oblúkom sme sa vyhýbali všetkým psom na ulici. Tiež to niekde písali a keďže sme sa nezaočkovali proti besnote, nechceli sme riskovať. Aj keď je to smiešne, doma to nerobíme a pravdepodobnosť nakazenia je asi tak rovnaká. Taniia má doma asi 10 rôznych pouličných psov, o ktorých sa stará. Okrem toho aj mačku, zajace a všade v záhrade stromy, na ktorých rastú banány. Už sa psov nebojíme, sú to kamoši. 

Včera sme mali prvú úlohu a to postaviť plot z blata, miestneho čierneho piesku z pláže a slamy. Nevyzeralo to pekne a aj Tania pochopila, že to asi nie je pre mňa a preto mi dala polievať hadicou záhradu. Mohla som tiež pomáhať pri varení, ale nakoniec som aj tak skončila v blate a bola to celkom zábava. Aj keď mi trocha robili problém dlhé nechty a tak som si ich dnes ostrihala na úplne kratučké. Denne by sme mali pomáhať na projekte približne tri hodinky a zvyšok času máme voľno (napríklad teraz len tak sedíme na lavičkách a pozeráme sa na vlny). No včera sme aj počas tých 3 hodín asi hodinu strávili tým, že nás miestni učili ako otrhnúť kokosový orech zo stromu, ako ho otvoriť a očistiť. Tania nám za pomoc na projekte poskytuje jedlo a bývanie v domčekoch. 

Včera na večeru pripravila domáce indonézske jedlo, ktoré bolo fakt dobré, aj keď je lepšie nevedieť, čo sme to vlastne jedli. Ešte pred pár dňami sme jedli len zabalené jedlo zo supermarketu a báli sa vyskúšať niečo domáce. No Tania nás naučila, ako. Proste to pred nás položí a nie je priestor na nejaké pochybnosti. Rovnaká situácia je aj s vodou. Na Bali nie je pitná tečúca voda. Na odporúčanie všetkých cestovateľov, ktorí túto krajinu už navštívili, sme pili nápoje len zapalené a z fľašky. Dokonca som si z domu doniesla aj slamky, aby som sa ústami nemusela dotknúť fľašky z obchodu. Ešte sme boli len s Taniou v aute na ceste k nej a zastavila nám v jej obľúbenom podniku, kde predávali presne to mäso, ktoré mali vyložené vo výklade a o ktorom som ešte pred pár dňami vyhlasovala, že ho neochutnám, ani keby mi išlo o život. No tu už nebolo cesty späť. Celý deň sme nejedli a bolo jasné, že dnes už ani nebudeme. A povedať žene, ktorá precestovala celý svet a žila na rôznych (zrejme aj menej čistých) miestach, že to jesť nebudem, lebo to nie je dosť hygienické, je asi trúfalé. A hlavne nebolo vhodné v prvej možnej príležitosti ukázať, že som nejaká padavka. Moju porciu jedla vybrali priamo z výkladu, kde bola možno aj celý deň a naložili mi to na tanier. Chvíľku som váhala a hlavne vtedy, keď pred nás s Richardom položili pomarančový džús - len tak v poháriku a s ľadom ! Na ľad upozorňovali v každom sprievodcovi, na každom blogu, v každom článku. Oni síce vodu z kohútika nepijú, ale ľad z nej robia. Tak isto v nej umývajú ovocie, ktoré som dostala na druhý deň na raňajky. Čudná logika, ale zjavne to funguje  a všetci žijú. A zatiaľ aj my. Chvíľku mi bolo trocha ťažko, ale nič čo by stálo za zmienku.

Všetko je tu absolútne nádherné ale bývanie priamo pri oceáne má síce veľa výhod, ale aj jednu obrovskú nevýhodu. Tie vlny sú obrovské a nádherné, dokážeme ich sledovať celé hodiny a úplne si vychutnávame ten vzduch a zvuk narážajúcej vody na kamene. No problém prichádza večer. Tie vlny sa nevypnú a ten istý zvuk robia celú noc. Budím sa každú hodinu a neviem ďalej spať. Dnes v noci tiež pršalo a kombinácia vĺn a dažďa bola fakt hlasná. Dúfam, že túto noc to bude lepšie.