Po dlhých nekonečných 8 dňoch v nemocnici som konečne doma. Tešila som sa, že konečne vypadnem z tej jednej miestnosti, ale doma ma čaká presne to isté. Takmer mesačná PN - ka, zákaz telky, práce s PC, čítania aj fyzickej aktivity. Ale aspoň bez karantény. Počítač skutočne obmedzujem, ale hodina až dve denne ma nezabijú. Ono skôr by ma zabilo asi to, keby som najbližšie tri týždne mala len tak ležať a kukať na bielu stenu.

Dnes (počas tých dvoch hodiniek) som sa konečne dostala k tomu, aby som napísala čosi viac o článku, o ktorom už úplne všetci čo ma sledujete na INSTAGRAME alebo na FACEBOOKU dobre viete. Niekoľko ľudí mi písalo, že sa nachádzajú mimo Slovenska, alebo že časopis už nezohnali a preto som Vám článok nafotila a celý si ho môžete prečítať, aj s krátkym obkecom o tom, ako som to dokázala. 

Konečne som sa odhodlala k zverejneniu niečoho, o čom som ešte nedávno bola presvedčená, že nikdy svetlo sveta neuzrie, ALE myslím si a dúfam, že práve týmto môžem niekoho inšpirovať a pomôcť mu na ceste za svojim snom a za lepším telom. A navyše, keď už moja fotka z leta na Bali v plavkách (a dokonca dve fotky!) vyšla v časopise a mohlo ju vidieť celé Slovensko, je načase vycapiť to aj sem, nech to môžu vidieť úplne všetci. 

Prvá fotka - niekedy v septembri ešte na Bali, ale vzhľadom na to, že moja premena začala presne 10.10.2015, na fotke je októbrový dátum. Na druhej presne o 3 mesiace neskôr na regionálnom kastingu MISS Slovensko. Za túto dobu sa mi podarilo schudnúť 23 kilogramov a nech to už znie akokoľvek neuveriteľne, nebolo to vôbec ťažké a celá premena bola pre mňa veľmi radostnou časťou môjho života. Veľa ma to naučilo, ale hlavne to, že s dobrou motiváciou je človek nezastaviteľný. No netreba zabúdať na to, že motivácia nie je najdôležitejšia. Pretože tá tu nebude vždy. A keď odíde, na scénu prichádza sebadisciplína. A až tu pochopíte, ako silní v skutočnosti ste. Kam až siaha Vaša pevná vôľa.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako som to dokázala, že to nejde, že je to strašne veľa, že oni to nedokážu, že v rodine majú genetické kilá navyše. Mňa už nikdy v mojom pozemskom živote NIKTO nepresvedčí o tom, že sa schudnúť nedá. Že to má geneticky dané a má ťažké kosti a podobné blbosti. V mojej rodine sú všetci veľkí a vždy mi hovorili, ako nikdy neschudnem, lebo to tak proste máme v rodine. Že s genetikou sa nedá bojovať. Dá sa bojovať úplne so všetkým na svete. Ale paradoxne, oveľa ťažší boj je práve s lenivosťou a s nedisciplinovanosťou ako s genetikou. A áno, keď budete tieto hlúpe predstavy živiť vo svojej hlave, nikdy nechudnete. 

Pre mňa bolo najdôležitejšie obklopiť sa tým, čo chcem dosiahnuť. Na instagrame som začala sledovať asi milión fitnessiek a žien, ktoré na sebe makajú a zdravo sa stravujú. Stále som sa na tie fotky pozerala a hovorila si, že raz budem rovnaká. A keď ráno vidíte, ako medzi 6 až 9 každá z nich postne fotku super zdravých raňajok a hneď potom ide behať alebo makať do fitka, ani vás nenapadne urobiť to inak. Však chcete byť predsa ako ona. Toľkým cudzím ženám ďakujem za to, že udržiavali denne moju motiváciu a chuť do cvičenia. 

A tak ako som to dokázala ja, to dokáže úplne každý jeden človek na svete! Som o tom absolútne presvedčená :)

Majte sa najlepšie ako viete

S láskou

Vaša

Pred pár dňami mi jeden človek povedal, že mám pretočený rebríček hodnôt, že neviem čo je dôležité, že som smutná kvôli maličkostiam, rozhodila ma misska a aj hlasovanie o Blogera roka. Že na svete je toľko chorých ľudí, ktorí by dali všetko zato, aby boli zdraví. Áno, pre mnohých je zdravie hodnota len vtedy, keď ho nemajú. A vtedy by mi ani nenapadlo, že už o pár hodín sa táto múdrosť prejaví v plnej sile.

V piatok ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom na ľavej strane tváre. Normálne by som tomu nikdy žiadnu dôležitosť neprikladala, ale kedže som sa pohybovala v prostredí, kde sa infekčná choroba vyskytovala a veľa ľudí ochorelo, mysľou mi to na okamih prebehlo. Navštíviť doktora ma ale donútil až varovný signál v podobe zvýšenej teploty, ktorá je u mňa počas chorôb veľkou raritou. Do ordinácie som prišla s konkrétnou diagnózou, avšak to sa doktorovi vôbec nepozdávalo, Príznaky choroby si vygooglil na internete (!!!!) a domov ma poslal s tým, že ma najskôr asi ofúkol vietor a v prípade zhoršenia, mám ísť na infekčné oddelenie do nemocnice na Bulovke. Tak fajn. Len pre mňa dobré, ležať týždeň so zapálenou tvárou by sa mi fakt nechcelo. Nehovoriac o tom, že som chorobou mohla nakaziť aj ďalších ľudí.
Počas dňa mi ale bolo stále horšie a horšie a večer som nemocnicu predsa len navštívila. Sestrička mi síce obávanú diagnózu potvrdila, no poslala ma domov, že je to detská choroba a lieky na ňu neexistujú. Že mám cmúľať kyslé cukríky, aby mi stále pracovali slinné žľazy a opuch sa nezväčšil. Zabudla ma ale upozorniť na fakt, že som vysoko infekčná a môžem nakaziť každého, s kým prídem do kontaktu. Ledva som sa došmochtala domov, kúpila BonPari SuperKyslé a prišiel víkend. Víkend s detskou chorobou. Ten najhorší aký som za posledné roky zažila. V sobotu som sa zobudila so šialeným opuchom tváre a aj keď som dovtedy ešte trocha verila, že možno ma fakt len ofúkol vietor, toto mi potvrdilo všetky obavy. Celý víkend som mala 40 - tky teploty, cez opuch som nedokázala piť ani jesť a cmúľanie tých debilných kyslých cukríkov bolo asi tak podobne príjemné, ako keď si nožom zarežete 10 centimetrov do ruky a pokvapkáte citrónom. Jediným pozitívom ťažkého priebehu choroby bolo to, že som nikoho nemohla nakaziť. Ledva som sa odplazila do kuchyne po čaj a tak som všetky plány na víkend musela zrušiť. Chvalabohu. Opuch tváre sa každou hodinou zväčšoval a keď ma aj notebook odmietol pustiť na základe rozpoznávania tváre, vedela som, že je zle.

V nedeľu večer som telefonovala do nemocnice, aby som sa informovala, či je takýto priebeh normálny. Ledva som dokázala vysvetliť ako mi je, sestrička (presne tá, ktorá ma v piatok poslala domov s cukríkmi) sa znova tvárila, že nevie, či mám vôbec chodiť a či nevydržím do pondelka, nakoniec ale prikývla, že MÁM TEDA PRÍSŤ, KEĎ INAK NEDÁM. Keby som vtedy bola vedela, čo ma v najbližších dňoch čaká, do tej nemocnice by ma nikdy nikto nedostal.
Jediná vec, ktorá sestričku zaujímala bola, či som cmúľala kyslé cukríky! Až keď som jej vysvetlila, že to fakt nepomáhalo, mi bola ochotná zavolať doktorku. Verdikt bol jasný - hospitalizovať. Vlastne som s tým aj rátala. Aj keď moja malá kabelka v ktorej som nemala vôbec nič svedčila o opaku. Na oddelení ma už čakala nepríjemná sestrička, ktorá ma najprv nechala čakať asi hodinu, kým si obslúži ostatných pacientov, potom mi kanylu do ruky pichala na trikrát s poznámkami, že nie som na hoteli a nemám fňukať. Zakázala mi vychádzať z izby po celú dobu čo tam budem a na dvere mi zavesila tabuľku ,,Pozor, infekcia".
Udalosti nedele až utorka sa mi celkom zlievajú, neviem ich zoradiť chronologicky ani si všetko presne nepamätám. Vôbec si nepamätám 5 minútový rozhovor v nedeľu v noci s maminou, ani niektoré rozhovory na Facebooku. Ráno som sa ale zobudila naštvaná, že sa mi mamina ani neozvala a nedvíhala mi telefón. Dobre si tiež pamätám to, ako som niekoľkým ľuďom hovorila, (neviem kto bol sestrička a kto doktorka a denne sa tu striedalo strašne veľa ľudí) že nejem mäso a že ich prosím o vegetariánske jedlo. Vtedy som si naivne myslela, že to problém predsa byť nemôže. No to teda mohol. A ešte aký!
Nonstop mi kvapkali neskutočne bolestivé infúzie a dostávala som lieky na tlmenie bolesti, teploty a na spanie. Všetko strašne bolelo, stále mi tiekli slzy bolesti, tvár mi puchla viac a viac a keď som sa postavila, nedokázala som udržať rovnováhu. Najkrízovejší deň bol určite utorok, kedy mi oznámili, že mám ďalšie dve diagnózy, ktoré sa pri tej prvej môžu vyskytnúť a na druhý deň ma čaká odber tkaniva mozgovomiešneho moku. Predstava, že mi o pár hodín chce niekto pichať ihlou do chrbtice ma tak vystrašila, že som celý večer preplakala. A aby to bolo nebolo všetko, na každý denný chod som dostala iné uvarené zviera. 3 dni som sa sťažovala každému, kto mi vošiel do izby. Sestričkám, doktorkám, upratovačke, primárke, každému. Vždy jedlo odniesli a doniesli ďalšiu a ďalšiu infúziu. Poslali mi na konzultáciu nutričnú poradkyňu, ktorá mi chcela podávať rozmixované mäso, aby som nevedela, že to je mäso (fakt?!). Nakoniec ale prisľúbila vegetariánsku stravu, ale ani to nepomohlo a najbližšie dva chody mi znova prišlo mäso. Veci sa pohli až vtedy, keď som napísala oficiálnu sťažnosť vedeniu nemocnice. Aj keď prvá odpoveď bola, že vegetariánsku stravu už dostávam, neskôr za mnou prišla primárka, ktorá mi vysvetlila, že môj krvný obraz je životohrozujúci, že potrebujem transfúzie a hlavne mäso. Nikto ma ale nebude presviedčať, že mäso pre život potrebujem a preto som ho odmietla jesť znova. A asi to také nevyhnutné nebolo, lebo v ten deň som dostala na obed prvé vegetariánske jedlo. (Plné mlieka z ktorého mi bolo ešte ďalší deň zle, no pýtať si vegánsku stravu, to sa mi zdalo po tom čo som prežila ako úplná šialenosť).
Ja rozumiem, že všetko toto čo sa dialo s jedlom nebola chyba sestričiek a nikto to nerobil schválne, ale nechať chorého človeka viac ako 3 dni bez jedla, len s raňajkami a navyše takého, ktorý ma tak zlé výsledky krvi, že mu chcú pichať transfúzie, mi príde ako maximálne nezodpovedná a nezvládnutá vec!
Streda bol prvý deň, kedy som sa cítila naozaj lepšie. ustúpila teplota a bola som schopná prejsť k oknu a naspať do postele. Infúzie mi jednoznačne pomohli aj keď ruka v ktorej som mala kanylu ma bolela tak, že už hodinu pred ďalšou infúziou som plakala od bolesti, lebo som vedela, čo ma čaká. Sestričky sa ku mne správali odporne a keď som na túto skutočnosť jemne poukázala, bolo mi odvrknuté, že sa nemám čudovať. Tak fajn, tu si kamarátov asi nenájdem.
Najšťastnejší moment celého pobytu bol určite ten kedy mi oznámili že končia infúzie a kanyla ide z ruky von a najsmutnejší, keď mi povedali, že ma čakajú dva mesiace bez cvičenia.
A aby toto nebolo všetko, ešte jedna pikoška. V piatok ma poslali na vyšetrenie do inej budovy. Sanitkou. Kde by ste sa cítili bezpečnejšie, ako práve v sanitke? Tak z vyšetrenia ma pán sanitár vrátil s krvavými kolenami, modrinou na hlave a s otrasom mozgu. Vie mi niekto vysvetliť ako sa toto môže stať? Vraj mu niekto vbehol do cesty. A sestričkám na oddelení povedal, že som mu spadla! Celý deň sa nič nedialo, všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. Nikto sa na mňa neprišiel pozrieť, ani mi nevyčistili kolená. Asi by sa nič nebolo ani stalo, keby fakt nahnevaná mamina nezavolala riaditeľke nemocnice a neopísala všetky udalosti od piatka, ktoré sa tu stali. Od toho, ako ma so 4 vážnymi diagnózami poslali domov, ako mi 3 dni namiesto jedla pichali infúzie až po to ako so mnou sanitár havaroval pri ceste z vyšetrenia.
Dnes za mnou prišla primárka oddelenia, urobili mi dodatočné vyšetrenia, 3 x mi vyleštili izbu, 2 x vysypali kôš, prezliekli posteľ a sestričky sa niekoľkokrát denne prídu opýtať, či niečo nepotrebujem. Všetci sa usmievajú a oslovujú ma pani inžinierka. Toto nebude len tak, ktovie, čo mi sypú do tej rozmixovanej mrkvy. 

A asi som toto všetko mala zverejniť až keď budem doma, mimo ohrozenia života.

Niekedy pred viac ako dvoma rokmi mi jedna kamarátka odporučila CROSSFIT. Nevedela som, čo to poriadne je, ale to som ani nepotrebovala. Povedala, že pomocou tohto zázračného športu schudla veľmi veľa kíl a ja som viac počuť nepotrebovala. Našla som si na nete niečo viac o tom, čo to vlastne je a vybrala som sa na prvý tréning. Úplne jasne si naň pamätám. Prišla som asi o hodinu skôr aby som si omrkla priestory, ľudí a tak, ale kedže to bol prvý tréning dňa a gym bol zamknutý, omrkla som si jedine steny chodby a vrátnika, ktorý na mňa čudne pozeral a asi sa čudoval, prečo tam tak dlho sedím. Úplne si spomínam na ten pocit, aký som vtedy mala. Zvládnem to? Však na telesnej som odmietala cvičiť celé štúdium. Bežať vydržím asi 15 sekúnd, cez švihadlo som neskákala asi nikdy, nedokážem poriadny drep, o kliku ani nehovorím, neviem čo je mŕtvy ťah a angličák som skúšala len raz a skoro som si pri tom zlomila nos o zem. Najväčší drevák drevený!

Nie že by som nechodila do fitka, to áno, ale všetky tie stacionárne izolované stroje Vás nikdy nič poriadne nenaučia. Čo z toho, že niekto dáva na LEGPRESS 200 kg, keď nedokáže urobiť ani jeden drep na jednej nohe len s vlastnou váhou?

Pamätám si tiež na to, keď mi tréner (zdravím, Erik :)) vysvetľoval, ako urobím angličák a ako som to skúšala a po dvoch som mala pocit, že umieram. Navyše som cvičila v bežnej podprsenke a nie športovej a po každom pohybe som musela všetko naprávať. Ono to vo fitku na tie stroje, kde si skoro stále v rovnakej polohe ani športovú nepotrebuješ. Po každej sérii angličákov nasledovali behy vonka a to bola druhá vec, ktorú som nedokázala. Bežala som 15 sekúnd a skoro som vypľula dušu. Po druhom kole som sa po zemi skoro plazila a každý človek ktorý ma vtedy videl sa asi len prežehnával a dúfal, že si tento chybný krok zúčastniť sa crossfit tréningu nabudúce rozmyslím a už sa tam nikdy neukážem. Ale viete čo? Ešte v ten deň som si kúpila permanentku na neobmedzené vstupy na celý mesiac aby mi ani nenapadlo rozmyslieť si to. Už vtedy som trocha tušila, že ma čakajú ťažké dni ale netušila som, že oveľa ťažšie a tvrdšie ako som si myslela. Keď som prvý krát chytila do ruky činku ,mala som pocit, že ma to asi zabije a nad hlavu to v živote nedám. Tobôž nie s nejakým závažím, ktoré som nevládala ani zdvihnúť a keď som ich chcela presunúť, kotúľala som ich po zemi. Veľká zábava boli box jumpy, na tú bedňu som ledva vyliezla a to ešte s pomocou iných, nie to vyskočila. A na treťom tréningu prišlo niečo nepredstaviteľné. Stojky. Vec, ktorá bola pre mňa nepredstaviteľná ešte najbližší rok. Nedokázala som si ani len predstaviť, že ja drevo drevené, ktoré aj pri chôdzi zakopáva jednou nohou o druhú urobí niekedy stojku. 

Crossfit som dlho brala len ako prostriedok k cieľu. Prinášalo to želané ovocie a bola som ochotná to podstupovať každý deň aj keď som neraz po tréningu plakala, alebo mi bolo tak zle, že som ledva došla domov. Chudla som fakt rýchlo, krásne sa mi tvarovala postava a to bolo presne to, čo som chcela. Neviem ako dlho mi trvalo, kým som v crossfite našla fakt záľúbu. Ale keď som sa sťahovala do Prahy REDROYAL CROSSFIT bolo miesto, o ktorom som bola presvedčená, že mi bude chýbať najviac. Hlavne tí ľudia. Z ktorých som vždy cítila obrovskú podporu a spolupatričnosť.

A aj chýbalo, kým som podobné nenašla aj v Prahe. Síce názov MEAT FACTORY CROSSFIT je trocha proti môjmu presvedčeniu a na obrázok na stene s polomŕtvym zvieraťom sa nepozerám, je to to správne miesto, kde sa každý deň vraciam naozaj rada. 

Tu je 10 dôvodov, prečo si musí crossfit zamilovať fakt každý.

1.  NAPLÁNOVANÉ TRÉNINGY - vo fitku sa mi často stávalo, že som nevedela, čo práve dnes cvičiť. Musela som si pamätať, kedy som naposledy cvičila nohy alebo chrbát a kedy čo budem cvičiť znova. Cvičila som stále tie isté cviky dokola, bála som sa veľkých váh a tiež toho, či tie cviky vôbec robím dobre. Na crossfite ma každý deň čaká úplne nový tréning a žiaden sa nikdy neopakuje.  Nemusím rozmýšľať nad tým, čo budem cvičiť, ani akú váhu si naložím. Kombinácie cvikov sú to niekedy zaujímavé, ale moja fakt obľúbená sú angličáky s wallballmi a box jumpmi. Na druhý deň umieram v bolestiach v posteli. 

2. TRÉNERI - najdôležitejší človek na tréningoch, ktorý dokáže strašne motivovať a vyhecovať. Veľa krát keď som si myslela, že už ďalšie opakovanie určite nezvládnem, bol práve tréner ten, kto ma donútil overiť fakt, že som oveľa silnejšia ako si myslím. Všetci moji crossfit tréneri ma naučili strašne veľa a som im neskutočne vďačná, za všetko čo dnes viem a hlavne za trpezlivosť. So mnou jej treba veľkú dávku. Po tom ako som prekonala úraz ramena mi tréning vždy prispôsobia a cviky náročné na rameno nerobím. A čo je dôležité - keď sa mi niečo podarí, povedia mi to ! A nič nie je lepšie ako keď ma tréner pochváli. A oni fakt chvália. Ale aj kričia. a na mňa celkom dosť. Nie je sa čo čudovať. A ako bonus ešte aj úžasne vyzerajú!

3. ZLEPŠENIE NÁLADY O 100%. Sú dni, kedy nemám chuť na nič. Ledva sa dotrepem na tréning a ešte v šatni rozmýšľam, či fakt idem. Neraz som v autobuse rozmýšľala, či dnes mám energiu a chuť, či to zvládnem a chcela som vystúpiť. Ale nech mám akokoľvek ťažký deň, nech som akokoľvek smutná alebo nahnevaná, domov však vždy odchádzam s úsmevom na perách a naozaj šťastná. Odvtedy ako som si toto uvedomila, si na ten ,,pocit po tréningu" spomeniem vždy, keď mám náladu pod psa.

4. BOLESŤ A MOZOLE- neraz som písala o tom, že bolesť na druhý deň po cvičení skutočne milujem. Vždy ráno v posteli objavujem nové a nové svaly, ktoré mám a ktoré dokážu bolieť. A vždy sa cítim super, lebo bolesť je znakom toho, že som niečo robila. A to tiež mozole. Často vypadám, že po večeroch kopem kanály. 

5. KAMARÁTI - crossfit je o komunite ľudí, ktorí sú v tom so mnou vedia čo prežívam a vždy sa na nich môžem spoľahnúť. Nikdy nedovolia aby som si ublížila, alebo nedokončila sériu. Pomáhajú mi keď mám pocit, že už naozaj ďalej nemôžem. Povzbudzujú, fandia, pochvália. A to hneď od úplného začiatku, keď som prišla ako úplne neznámy človek a nikto nevedel ani moje meno.  

6. PREKONÁVANIE SAMÉHO SEBA - a to úplne každým tréningom. Každým ďalším dňom mám pocit, že toho dokážem viac, som silnejšia a viac vydržím. Keď sa teraz pozerám spätne na to, čo som ešte nedávno nevedela a čo už dnes dokážem, som naozaj šťastná. A ľudia ktorí ma poznali predtým by tomu fakt neverili. (znova pozdravujem Erika :)) Veď aj mne sa to ťažko verí.

7. POCIT PO TRÉNINGU - práve ten, keď ležím na zemi, som celá mokrá a vibruje mi celé telo. Ten je úplne najlepší zo všetkého. Alebo keď ešte hodinu sedím v šatni a prezliekam sa spoločne s dievčatami, ktoré skončili tréning hodinu po mne. 

8. SKRYTÁ IDENTITA - na tréningoch sú si všetci rovní. Je jedno či si v skutočnom živote lekár, právnik alebo predavačka. Tu je to každému jedno. Tu si niekto, kto na sebe maká a snaží sa prekonať samého seba. Keď som začala chodiť na crossfit všetci si mysleli, že som z pomocnej školy a nedokončila som asi ani základku. Niekedy je fajn sa tváriť blbo, ľudia potom nemajú vysoké nároky a očakávania. Smutné ale je, že často - krát to nebolo schválne. Zato mi ale tréneri vždy všetko vysvetlili znova, niekoľkokrát, inými slovami. A neviem prečo to píšem v minulom čase, nič sa nezmenilo. Stále nerozoznávam napríklad ľavú a pravú a pri niektorých cvikoch neviem skoordinovať ruky a nohy ani po mnohonásobnom vysvetlení a usmernení.

9. ČÍM VIAC, TÝM LEPŠIE - asi to bude znieť paradoxne, ale ja mám najradšej práve tie drsné tréningy, kde toho treba urobiť veľa alebo samotný WOD trvá dlho. Práve po takých mám vždy najlepší pocit. Keď sa už nevládzem zdvihnúť zo zeme a ďalších 15 minút cvičenia predomnou. (Dúfam, že toto nikto nevezme ako návod). Keď v pohode po cvičení odkráčam do šatne, nemám zo seba úplne dobrý pocit. 

10. ÚPRAVA VÁHY - a v neposlednom rade to najdôležitejšie, prečo som sa ja pre crossfit rozhodla. Už po niekoľkých tréningoch som na sebe videla zmeny a úbytky váhy boli fakt vysoké. Samozrejme že to nie je jediný faktor a veľmi dôležitá je strava. Ale keď si dáš pred tréningom Oreo Milku, budeš mať viac energie.

Presvedčila som Ťa? Tak príď do komunity ľudí, kde Ťa nikdy nenechajú v štichu. Kde Ťa naučia prekonávať samého seba. Posúvať svoje hranice až tam, kde teraz ani nedovidíš. A uvidíš, že si to zamiluješ rovnako ako ja a milión ďalších ľudí :)

A koniec koncov, kde inde vás donútia behať s traktorovou pneumatikou nad hlavou po ulici medzi ľuďmi, autami a električkami a to aj v prípade, že bez lodičiek a tip - top looku normálne na ulicu nevyjdete?  

Už zajtra ráno končí hlasovanie v Súťaži BLOGER ROKA, ktoré je tento rok neskutočne tesné. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE!. 

Z celého srdca Vám ďakujem.

S láskou
Vaša