Na dovolenke v nemocnici na BULOVKE

13:50

Pred pár dňami mi jeden človek povedal, že mám pretočený rebríček hodnôt, že neviem čo je dôležité, že som smutná kvôli maličkostiam, rozhodila ma misska a aj hlasovanie o Blogera roka. Že na svete je toľko chorých ľudí, ktorí by dali všetko zato, aby boli zdraví. Áno, pre mnohých je zdravie hodnota len vtedy, keď ho nemajú. A vtedy by mi ani nenapadlo, že už o pár hodín sa táto múdrosť prejaví v plnej sile.
V piatok ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom na ľavej strane tváre. Normálne by som tomu nikdy žiadnu dôležitosť neprikladala, ale kedže som sa pohybovala v prostredí, kde sa infekčná choroba vyskytovala a veľa ľudí ochorelo, mysľou mi to na okamih prebehlo. Navštíviť doktora ma ale donútil až varovný signál v podobe zvýšenej teploty, ktorá je u mňa počas chorôb veľkou raritou. Do ordinácie som prišla s konkrétnou diagnózou, avšak to sa doktorovi vôbec nepozdávalo, Príznaky choroby si vygooglil na internete (!!!!) a domov ma poslal s tým, že ma najskôr asi ofúkol vietor a v prípade zhoršenia, mám ísť na infekčné oddelenie do nemocnice na Bulovke. Tak fajn. Len pre mňa dobré, ležať týždeň so zapálenou tvárou by sa mi fakt nechcelo. Nehovoriac o tom, že som chorobou mohla nakaziť aj ďalších ľudí.
Počas dňa mi ale bolo stále horšie a horšie a večer som nemocnicu predsa len navštívila. Sestrička mi síce obávanú diagnózu potvrdila, no poslala ma domov, že je to detská choroba a lieky na ňu neexistujú. Že mám cmúľať kyslé cukríky, aby mi stále pracovali slinné žľazy a opuch sa nezväčšil. Zabudla ma ale upozorniť na fakt, že som vysoko infekčná a môžem nakaziť každého, s kým prídem do kontaktu. Ledva som sa došmochtala domov, kúpila BonPari SuperKyslé a prišiel víkend. Víkend s detskou chorobou. Ten najhorší aký som za posledné roky zažila. V sobotu som sa zobudila so šialeným opuchom tváre a aj keď som dovtedy ešte trocha verila, že možno ma fakt len ofúkol vietor, toto mi potvrdilo všetky obavy. Celý víkend som mala 40 - tky teploty, cez opuch som nedokázala piť ani jesť a cmúľanie tých debilných kyslých cukríkov bolo asi tak podobne príjemné, ako keď si nožom zarežete 10 centimetrov do ruky a pokvapkáte citrónom. Jediným pozitívom ťažkého priebehu choroby bolo to, že som nikoho nemohla nakaziť. Ledva som sa odplazila do kuchyne po čaj a tak som všetky plány na víkend musela zrušiť. Chvalabohu. Opuch tváre sa každou hodinou zväčšoval a keď ma aj notebook odmietol pustiť na základe rozpoznávania tváre, vedela som, že je zle.
V nedeľu večer som telefonovala do nemocnice, aby som sa informovala, či je takýto priebeh normálny. Ledva som dokázala vysvetliť ako mi je, sestrička (presne tá, ktorá ma v piatok poslala domov s cukríkmi) sa znova tvárila, že nevie, či mám vôbec chodiť a či nevydržím do pondelka, nakoniec ale prikývla, že MÁM TEDA PRÍSŤ, KEĎ INAK NEDÁM. Keby som vtedy bola vedela, čo ma v najbližších dňoch čaká, do tej nemocnice by ma nikdy nikto nedostal.
Jediná vec, ktorá sestričku zaujímala bola, či som cmúľala kyslé cukríky! Až keď som jej vysvetlila, že to fakt nepomáhalo, mi bola ochotná zavolať doktorku. Verdikt bol jasný - hospitalizovať. Vlastne som s tým aj rátala. Aj keď moja malá kabelka v ktorej som nemala vôbec nič svedčila o opaku. Na oddelení ma už čakala nepríjemná sestrička, ktorá ma najprv nechala čakať asi hodinu, kým si obslúži ostatných pacientov, potom mi kanylu do ruky pichala na trikrát s poznámkami, že nie som na hoteli a nemám fňukať. Zakázala mi vychádzať z izby po celú dobu čo tam budem a na dvere mi zavesila tabuľku ,,Pozor, infekcia".
Udalosti nedele až utorka sa mi celkom zlievajú, neviem ich zoradiť chronologicky ani si všetko presne nepamätám. Vôbec si nepamätám 5 minútový rozhovor v nedeľu v noci s maminou, ani niektoré rozhovory na Facebooku. Ráno som sa ale zobudila naštvaná, že sa mi mamina ani neozvala a nedvíhala mi telefón. Dobre si tiež pamätám to, ako som niekoľkým ľuďom hovorila, (neviem kto bol sestrička a kto doktorka a denne sa tu striedalo strašne veľa ľudí) že nejem mäso a že ich prosím o vegetariánske jedlo. Vtedy som si naivne myslela, že to problém predsa byť nemôže. No to teda mohol. A ešte aký!
Nonstop mi kvapkali neskutočne bolestivé infúzie a dostávala som lieky na tlmenie bolesti, teploty a na spanie. Všetko strašne bolelo, stále mi tiekli slzy bolesti, tvár mi puchla viac a viac a keď som sa postavila, nedokázala som udržať rovnováhu. Najkrízovejší deň bol určite utorok, kedy mi oznámili, že mám ďalšie dve diagnózy, ktoré sa pri tej prvej môžu vyskytnúť a na druhý deň ma čaká odber tkaniva mozgovomiešneho moku. Predstava, že mi o pár hodín chce niekto pichať ihlou do chrbtice ma tak vystrašila, že som celý večer preplakala. A aby to bolo nebolo všetko, na každý denný chod som dostala iné uvarené zviera. 3 dni som sa sťažovala každému, kto mi vošiel do izby. Sestričkám, doktorkám, upratovačke, primárke, každému. Vždy jedlo odniesli a doniesli ďalšiu a ďalšiu infúziu. Poslali mi na konzultáciu nutričnú poradkyňu, ktorá mi chcela podávať rozmixované mäso, aby som nevedela, že to je mäso (fakt?!). Nakoniec ale prisľúbila vegetariánsku stravu, ale ani to nepomohlo a najbližšie dva chody mi znova prišlo mäso. Veci sa pohli až vtedy, keď som napísala oficiálnu sťažnosť vedeniu nemocnice. Aj keď prvá odpoveď bola, že vegetariánsku stravu už dostávam, neskôr za mnou prišla primárka, ktorá mi vysvetlila, že môj krvný obraz je životohrozujúci, že potrebujem transfúzie a hlavne mäso. Nikto ma ale nebude presviedčať, že mäso pre život potrebujem a preto som ho odmietla jesť znova. A asi to také nevyhnutné nebolo, lebo v ten deň som dostala na obed prvé vegetariánske jedlo. (Plné mlieka z ktorého mi bolo ešte ďalší deň zle, no pýtať si vegánsku stravu, to sa mi zdalo po tom čo som prežila ako úplná šialenosť).
Ja rozumiem, že všetko toto čo sa dialo s jedlom nebola chyba sestričiek a nikto to nerobil schválne, ale nechať chorého človeka viac ako 3 dni bez jedla, len s raňajkami a navyše takého, ktorý ma tak zlé výsledky krvi, že mu chcú pichať transfúzie, mi príde ako maximálne nezodpovedná a nezvládnutá vec!
Streda bol prvý deň, kedy som sa cítila naozaj lepšie. ustúpila teplota a bola som schopná prejsť k oknu a naspať do postele. Infúzie mi jednoznačne pomohli aj keď ruka v ktorej som mala kanylu ma bolela tak, že už hodinu pred ďalšou infúziou som plakala od bolesti, lebo som vedela, čo ma čaká. Sestričky sa ku mne správali odporne a keď som na túto skutočnosť jemne poukázala, bolo mi odvrknuté, že sa nemám čudovať. Tak fajn, tu si kamarátov asi nenájdem.
Najšťastnejší moment celého pobytu bol určite ten kedy mi oznámili že končia infúzie a kanyla ide z ruky von a najsmutnejší, keď mi povedali, že ma čakajú dva mesiace bez cvičenia.
A aby toto nebolo všetko, ešte jedna pikoška. V piatok ma poslali na vyšetrenie do inej budovy. Sanitkou. Kde by ste sa cítili bezpečnejšie, ako práve v sanitke? Tak z vyšetrenia ma pán sanitár vrátil s krvavými kolenami, modrinou na hlave a s otrasom mozgu. Vie mi niekto vysvetliť ako sa toto môže stať? Vraj mu niekto vbehol do cesty. A sestričkám na oddelení povedal, že som mu spadla! Celý deň sa nič nedialo, všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. Nikto sa na mňa neprišiel pozrieť, ani mi nevyčistili kolená. Asi by sa nič nebolo ani stalo, keby fakt nahnevaná mamina nezavolala riaditeľke nemocnice a neopísala všetky udalosti od piatka, ktoré sa tu stali. Od toho, ako ma so 4 vážnymi diagnózami poslali domov, ako mi 3 dni namiesto jedla pichali infúzie až po to ako so mnou sanitár havaroval pri ceste z vyšetrenia.
Dnes za mnou prišla primárka oddelenia, urobili mi dodatočné vyšetrenia, 3 x mi vyleštili izbu, 2 x vysypali kôš, prezliekli posteľ a sestričky sa niekoľkokrát denne prídu opýtať, či niečo nepotrebujem. Všetci sa usmievajú a oslovujú ma pani inžinierka. Toto nebude len tak, ktovie, čo mi sypú do tej rozmixovanej mrkvy. 

A asi som toto všetko mala zverejniť až keď budem doma, mimo ohrozenia života.




















Tak sa majte krásne !
Vaša (už skoro zdravá) 





You Might Also Like

3 komentárov

  1. Tak to je hrozné. Sledovala jsem tvé fotky na instagramu a držím palce ať se co nejdříve uzdravíš.
    welcometomyworld

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nika akože brutálna storka, verím, že už sa máš lepšie a takéto zaobchádzanie už nezažiješ... Prajem skoré uzdravenie! :-*

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Uff, to snad není možný... zlatá Vojenská nemocnice, já měla z nemocnic hrůzu právě kvůli zacházení, ale tam byli všichni úžasní. (Ok, až na sestru na pooperačním, která mě nechala ležet v bolestech, vykecávala se někde vedle a nemohla jsem se jí dovolat - ale na oddělení byli všichni skvělí). Ani s vegetariánským jídlem nebyl problém, kromě toho, že jednou někdo usoudil, že kuřecí rizto je přece vege a byla jsem bez oběda :D Vlastně tohle nebyl problém v žádné z několika nemocnic, kde jsem kdy byla... Bulovce se teda v případě jakýchkoliv problémů vyhnu obloukem.

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM