Bergen z oblakov

16:57

Po celom dni v škole som sa pozerala na hodiny každých 15 sekúnd a tešila sa na to, kedy skončíme a ja sa odtrepem na hotel a padnem do postele. Tá únava bola už taká, že som svet vnímala len tak nejako napoly a nebola schopná rozmýšľať vôbec nad ničím. A keď konečne odbila tá vytúžená hodina, Štefan mi oznámil, že ideme na Ulriken. Bez nejakého rozmýšľania som úplne zo zotrvačnosti akosi súhlasila. Až niekde cestou zo školy naspäť na hotel mi došlo, čo to ten Ulriken je. Že to nie je zmrzlina, ani žiadne iné jedlo, čo by v tom stave bolo prijateľné a dokonca vítané. Že to je kopec! Veľký kopec. Kopec, na ktorý ide lanovka, ale tou lanovkou nepôjdeme. Lebo pôjdeme len tak, po nohách! Ja sa mám vyškrabať na tú obrovskú horu nad mestom, ktorú si pravidelne tak veselo fotím, ako niečo neuveriteľne vysoké a pre mňa absolútne nedosiahnuteľné? Predstava to bola v tom momente úplne nereálna.
Zrazu som však sedela vo svojej izbe a rozmýšľala nad tým, čo tak bežne ľudia nosia na sebe, keď sa škrabú na nejaký kopec? Vrámci mojich možností a najlepšie niečo, v čom nebudem vyzerať ako zablúdená blondína z mesta (hlboké ospravedlnenie všetkým blondínam). Zvládla som to prijateľne, až na oranžové sieťkované tenisky, ktoré sa mi zdali najviac turistickou obuvou z toho, čo som mala so sebou, aj keď sú vhodné tak nanajvýš na ľahké a krátke prechádzky do mesta v peknom počasí. Keď som však videla Štefana v džínach bolo jasné, že presne vedel, ako budem vyzerať ja a že ma v tom nechcel nechať samú. Také veľkorysé!
Vydali sme sa turistickou cestičkou, ktorá začínala kúsok od miesta, kde sme bývali. V zúfalej snahe som ešte niekoľko krát navrhla iné možnosti na trávenie tohto večera, no každý pokus zlyhal. A vymeniť ho za posedenie na tráve, napríklad pri víne, znelo ako oveľa lákavejšia predstava. No asi len pre mňa. Štefan bol rozhodnutý napevno a tak som teda pomaly za ním kráčala s hrdinským pocitom, že to rozhodne zvládnem.  
Pri prvej možnosti ako si cestu skrátiť som neváhala ani chvíľku a ako najlepší turista tohto sveta som sa rozhodla ísť skratkou. Však čím skôr budem hore, tým lepšie. A menšie stúpanie predsa len prežijem. Hlavne, že budem kráčať menej. Menšie stúpanie a cestička ktorá viedla stredom potoka. Voda. Studená. A v nej kamene. Mokré kamene. Ja tenisky s hladkou podrážkou a so sieťkou. Okolo samé blato. Z možností voda alebo blato som si vybrala vodu, však to predsa len na tej oranžovej farbe sieťoviny vidieť nebude. No a hlavne, že budem hore rýchlejšie. Nebola a na prvom kopci ma už čakal vysmiaty Štefan. V duchu hesla pomaly ďalej zájdeš, som sa rozhodla akýkoľvek ďalší pokus o skrátenie trasy ignorovať.
Najbližšia tabuľa zahlásila posledných 800 metrov, čo ma fakt potešilo, keďže sme kráčali len chvíľku a predstava blížiaceho sa vrcholu mi zlepšila náladu o 100%. 800 metrov sa mi zdalo fakt málo. Však keď google mapy napíšu, že mám ísť ešte 800 metrov, idem tak približne 10 minút. Veľmi zavádzajúce prirovnanie. Po zdolaní každého malého kopčeka sa za ním zjavil ďalší a ďalší a zdalo sa, že to neskončí asi nikdy. Najdlhších 800 metrov môjho života. 
Hore bolo o 20 stupňov menej a ja som bola fakt vďačná za bundu, ktorú som si zobrala len preto, že vyzerala celkom turisticky. Normálne by som prišla len tak v tielku a po prvých 15 sekundách by som rozhodne zamrzla. Po príchode hore však Štefan pod vplyvom počasia zahlásil niečo typické blogerské a to, že to musíme rýchlo nafotiť a ísť naspäť do bezpečia. Moje typické blogerské selfie fotenie už ale bolo asi moc a prechádzku po vrchole si užil sám. Ktovie, či by sa rozhodol nechať ma samú keby vedel, že v momente ako mi zmizne z dohľadu na neho zakričím na celý Ulriken jeho nové meno ŠTEFAN.
Znova sme sa stretli až pri ovečkách pasúcich sa na lúke, kde som sa veľmi odhodlane rozhodla, že ich idem nakŕmiť a odfotiť sa s nimi. Vybrala som sa za nimi na svah, ktorý na prvý pohľad vyzeral celkom trávnato a sucho. Opak však bol pravdou. Po prvom kroku sa moje žiarivo oranžové tenisky zaborili do blata a moje mokré ponožky z potôčika zo skratky zvlhli ešte viac. V tom momente mi hlavou preletela otázka, prečo to robím a či toto konanie má nejaký logický základ. Nemalo. A tak som sa v strede lúky s trávou, snažila nanútiť ovečke trávu. A ovečka nebola zvedavá na nič viac ako na debilnú blondínu (hlboké ospravedlnenie všetkým blondínam číslo 2), ktorá stála v blate len preto, aby ju mohla nakŕmiť rovnakou trávou, akou sa kŕmila aj sama. (Spomínala som, že si v Prahe intenzívne hľadám kaderníka, ktorý mi dokáže moje čierne vlasy odfarbiť na blond? Pôvodne to nebol primárny dôvod, no s blond vlasmi mi už nikto nebude hovoriť - správaš sa ako blondína! A ja budem môcť konečne hovoriť: ,,To nie ja, to vlasy!" )
Po tom ako sme si užili krásny výhľad na Bergen sme sa vybrali znova dole, ja v mokrých zablatených teniskách, ktoré sa pri každom kroku na kameň vždy samovoľne posunuli o pár centimetrov, než bolo pôvodne mienené a nikdy som intenzívnejšie nemyslela na to, aby som to prežila bez zranenia a nebola odsúdená k ďalším dňom s obmedzenou schopnosťou pohybu (po úraze na crossfite 2 dni pred odletom do Nórska).
A síce som posledný týždeň každý deň pišťala, že chcem ísť na Trolltungu a prehovárala všetkých ľudí naokolo, po zdolaní Ulrikenu som zistila, že v žiadnom prípade nie som vybavená na 23 kilometrový a 12 hodinový výstup. 
A čo to znamená? Že kvôli splneniu bodu číslo 93 na mojom zozname budem musieť výlet do Nórsko zopakovať. A keď sme už pri tom zozname, o dva týždne ma čaká jedna z tých najväčších výziev. Neviem sa dočkať!









Majte sa krásne !
S láskou 
Vaša 

You Might Also Like

2 komentárov

  1. neskutočné zábery, Nórsko je jedna veľká paráda :) k niektorým tým fotkám som sa normálne musela vrátiť, lebo som sa nevedela vynadívať :D

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Naozaj krásne fotky:) podľa tých fotiek, by som sa najradšej do Nórska teleportovala :D

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM