Bloger roka 2017 je .... BREAK THE RULES!
21:39
Rok sa s rokom stretol a pred nami bola blogerská udalosť roka. Začal tretí ročník a tretí krát, čo som po mesačnom hlasovaní Vás čitateľov postúpila do finále. BLOGER ROKA bol zase tu!
Po minuloročnom štvrtom mieste som sľúbila, že budem písať viac a lepšie, že zmením všetko, čo sa mi na blogu nepáči a budem to robiť s ešte väčšou láskou. A myslím, že sa mi to tak nejako podarilo.
Na tento ročník som sa strašne tešila. Na všetkých tých ľudí, na to, s akými úžasnými blogermi sa zase zoznámim a na to, ako zaznie meno môjho blogu v celonárodnej súťaži v nomináciami medzi TOP 10 najlepšími blogmi! A ten pocit je skutočne úžasný! TOP 10, to je len 10 blogov z celého veľkého Slovenska. Len 10 ľudí, ktorí píšu o svojom živote, o svojich zážitkoch, emóciách, ktorí sa delia o všetko to, čo sa v ich životoch deje. A ja som bola znova medzi nimi!
Do Bratislavy sme pricestovali celá partia už vo štvrtok a celé sa to nieslo v oslavnom duchu. Petinka urobila štátnice a tak nebola iná možnosť, ako to osláviť. Bola som za ňu tak strašne šťastná a neskutočne som sa tešila na piatok. Pozitívne emócie level milión. Zaspávali sme niekedy nad ráno a rozprávali sme sa o tom, aké by to bolo úžasné, keby sa to podarilo.
Piatok som si užila na 100% a nevedela som sa dočkať večera. Odpočítavala som hodiny a bola stále viac a viac nervózna. Do začiatku ostávali posledné dve hodiny a prípravy boli v plnom prúde. Sedeli sme v kuchyni a ja som riešila to, čo všetko si namaľovať na tvár, keď zrazu z ničoho nič Petinka prehovorila: ,,No tak poďakuj všetkým čo za Teba hlasovali a určite aj porote." Strašne ma to rozosmialo, pretože som na nej videla, že mi fakt verí. A zrazu som si verila o trocha viac!
Otvorili sme si víno, prišla mamina a zistila som, že v topánkach, ktoré som mala k šatám pripravené sa fakt nedá chodiť. Skúšala som to večer, po niekoľkých pohárikoch vína a vtedy mi to išlo oveľa ľahšie. Bol to totiž presne ten typ topánok, ktoré si nikto dobrovoľne nikdy neobuje, pretože majú vražedný sklon, šialene vysoký podpätok a nie len že sa v nich absolútne nedá chodiť, nohy v tom nepredstaviteľne bolia. No vyzerá to dobre a to je často krát to najdôležitejšie. Pani v obchode mi povedala, že to nie sú topánky na chodenie. A veď som ani nejako nepredpokladala, že by som v nich chodila viac než z auta na svoje miesto a z miesta znova do auta.
Polhodinu pre začiatkom sme boli všetci takí krásni, elegantní, uhladení a pripravení vyraziť. Ja som sa dokonca učesala. Však Bloger roka je len raz za rok, treba mať všetko krásne.
Po minuloročnom štvrtom mieste som sľúbila, že budem písať viac a lepšie, že zmením všetko, čo sa mi na blogu nepáči a budem to robiť s ešte väčšou láskou. A myslím, že sa mi to tak nejako podarilo.
Na tento ročník som sa strašne tešila. Na všetkých tých ľudí, na to, s akými úžasnými blogermi sa zase zoznámim a na to, ako zaznie meno môjho blogu v celonárodnej súťaži v nomináciami medzi TOP 10 najlepšími blogmi! A ten pocit je skutočne úžasný! TOP 10, to je len 10 blogov z celého veľkého Slovenska. Len 10 ľudí, ktorí píšu o svojom živote, o svojich zážitkoch, emóciách, ktorí sa delia o všetko to, čo sa v ich životoch deje. A ja som bola znova medzi nimi!
Do Bratislavy sme pricestovali celá partia už vo štvrtok a celé sa to nieslo v oslavnom duchu. Petinka urobila štátnice a tak nebola iná možnosť, ako to osláviť. Bola som za ňu tak strašne šťastná a neskutočne som sa tešila na piatok. Pozitívne emócie level milión. Zaspávali sme niekedy nad ráno a rozprávali sme sa o tom, aké by to bolo úžasné, keby sa to podarilo.
Piatok som si užila na 100% a nevedela som sa dočkať večera. Odpočítavala som hodiny a bola stále viac a viac nervózna. Do začiatku ostávali posledné dve hodiny a prípravy boli v plnom prúde. Sedeli sme v kuchyni a ja som riešila to, čo všetko si namaľovať na tvár, keď zrazu z ničoho nič Petinka prehovorila: ,,No tak poďakuj všetkým čo za Teba hlasovali a určite aj porote." Strašne ma to rozosmialo, pretože som na nej videla, že mi fakt verí. A zrazu som si verila o trocha viac!
Otvorili sme si víno, prišla mamina a zistila som, že v topánkach, ktoré som mala k šatám pripravené sa fakt nedá chodiť. Skúšala som to večer, po niekoľkých pohárikoch vína a vtedy mi to išlo oveľa ľahšie. Bol to totiž presne ten typ topánok, ktoré si nikto dobrovoľne nikdy neobuje, pretože majú vražedný sklon, šialene vysoký podpätok a nie len že sa v nich absolútne nedá chodiť, nohy v tom nepredstaviteľne bolia. No vyzerá to dobre a to je často krát to najdôležitejšie. Pani v obchode mi povedala, že to nie sú topánky na chodenie. A veď som ani nejako nepredpokladala, že by som v nich chodila viac než z auta na svoje miesto a z miesta znova do auta.
Polhodinu pre začiatkom sme boli všetci takí krásni, elegantní, uhladení a pripravení vyraziť. Ja som sa dokonca učesala. Však Bloger roka je len raz za rok, treba mať všetko krásne.
Na miesto bola úplne najväčšia koncentrácia blogerov a nikde nikto nič nefotil a netočil. Normálne by som si pripadala trocha divne, že za tri hodiny urobím 700 fotiek, no na tomto mieste mi vôbec nepripadalo divné fotiť všetko, stále a rozprávať sa s displejom telefónu, aby som mohla všetko live natáčať ľuďom do stories na Instagrame. Všade známi ľudia, obľúbení blogeri, inšpiratívne osobnosti. Toľko obrovskej inšpirácie na jednom mieste. Niektorých blogerov som osobne ešte nepoznala a bolo zaujímavé ich sledovať naživo, ako sa správajú, pohybujú, usmievajú.
Zobrali sme si drinky, našli svoje miesta a Galavečer mohol začať. Trocha ma mrzelo, že Peťa a Kubo sedeli inde než my s Dominikou, ale kedže som mohla mať doprovod len jeden, nedalo sa nič robiť. Celé to ako tradične moderovala Kristína Farkašová, čo zaručovalo, že to bude iste zábavné, veselé a že sa určite nudiť nebudeme. Už som Vám hovorila, že keď budem veľká (alebo menšia?) budem taká super moderátorka ako je ona?
Zobrali sme si drinky, našli svoje miesta a Galavečer mohol začať. Trocha ma mrzelo, že Peťa a Kubo sedeli inde než my s Dominikou, ale kedže som mohla mať doprovod len jeden, nedalo sa nič robiť. Celé to ako tradične moderovala Kristína Farkašová, čo zaručovalo, že to bude iste zábavné, veselé a že sa určite nudiť nebudeme. Už som Vám hovorila, že keď budem veľká (alebo menšia?) budem taká super moderátorka ako je ona?
Vyhlasovanie sa začalo a jedna vec oproti minulým ročníkom bola iná. Nevyhlasovali sa prvé tri miesta, ale len víťaz. Samozrejme to bol veľmi logický krok, vyhlasovanie a gratulácie pre tri miesta boli záležitosťou niekoľkých hodín. No na strane druhej mi zrazu bolo strašne smutno. V kútiku duše som dúfala, že nejaká maličká šanca na umiestnenie je a že možno dnes predsa len na to pódiu pôjdem, no po tom, ako som zistila, že na pódium idú len víťazi, sklamane som si vyzula topánky. Nech aspoň trpím menej.
Všetko to prebiehalo pomerne rýchlo, niektorí víťazi ma prekvapili, ale z každého prvého miesta som sa tešila. Počas každej ďakovnej reči som si hovorila, že sú úplne úžasní, že to takto krásne zvládajú a občas mi prebleskla hlavou myšlienka, či by som bola tiež taká dobrá.
Najviac nás s Domi pobavila ďakovná reč chalana, ktorý sa na Galavečer nedostavil a cenu za neho prebral kamarát, ktorý mu na pódiu zatelefonoval. Veľmi milé a tak strašne úprimné a spontánne. Ten blog začnem čítať!
Všetko to prebiehalo pomerne rýchlo, niektorí víťazi ma prekvapili, ale z každého prvého miesta som sa tešila. Počas každej ďakovnej reči som si hovorila, že sú úplne úžasní, že to takto krásne zvládajú a občas mi prebleskla hlavou myšlienka, či by som bola tiež taká dobrá.
Najviac nás s Domi pobavila ďakovná reč chalana, ktorý sa na Galavečer nedostavil a cenu za neho prebral kamarát, ktorý mu na pódiu zatelefonoval. Veľmi milé a tak strašne úprimné a spontánne. Ten blog začnem čítať!
Na rad prišla moja kategória a počas nominácie sme zistili, že ako jediná som nemala na plátne premietanú moju fotku, ale logo blogu. Každý z blogerov okrem mňa, mal na nominácii svoju fotku. Mne sa totiž stala taká vec, že som sa nevedela rozhodnúť, akú fotku pošlem a nechala som si teda pár dní na to, aby som sa rozhodla. No trocha viac dní, než nám na túto záležitosti dali organizátori. Známe ,,Radšej prísť neskoro, ako škaredá" som aplikovala na túto situácie a radšej som poslala neskoro peknú fotku, než načas nejakú neuváženú.
Tesne predtým, než vyhlásili víťaza som začala cítiť miernu nervozitu. V tom okamihu som mala chuť zastaviť čas. Na chvíľku, aby som sa upokojila. Strašne som si priala vyhrať, no keď máte v kategórii Trošku Trosku, rovnakých bláznov ako ja, Motivation – Man s obrovskou fanúšikovskou základňou a Lifereset, ktorý vyhral dva roky po sebe, to by ste boli idiot, keby ste čakali, že vyhráte. A navyše, keď je každý blog o niečom úplne inom, to snáď ani nejde porovnávať.
Tesne predtým, než vyhlásili víťaza som začala cítiť miernu nervozitu. V tom okamihu som mala chuť zastaviť čas. Na chvíľku, aby som sa upokojila. Strašne som si priala vyhrať, no keď máte v kategórii Trošku Trosku, rovnakých bláznov ako ja, Motivation – Man s obrovskou fanúšikovskou základňou a Lifereset, ktorý vyhral dva roky po sebe, to by ste boli idiot, keby ste čakali, že vyhráte. A navyše, keď je každý blog o niečom úplne inom, to snáď ani nejde porovnávať.
Keď som si tak v hlave skladala poradia, vždy mi to nejako tak vychádzalo znova na 4. miesto. Hovorila som si, že skončiť na 4.mieste tri roky po sebe bude veľmi tragikomické, no o tom je celý môj blog a teda by to bolo celkom trefné. No na druhej strane som si stále hovorila – do tretice všetko dobré! Minulé roky som rozmýšľala nad tým, čo poviem, ak vyhrám. Predsa len, poďakovanie Blogera roka by malo mať úroveň. No po tom, ako skončíte dva roky po sebe na 4.mieste, nad niečím ako nad poďakovaním ani nerozmýšľate.
Túto situáciu som zažila už dva roky po sebe. ,,Víťazom sa stáva...." A v hlave som si stále hovorila: ,,Break the Rules, prosím, Break the Rules." A nič. Minulý rok presne to isté. A zase nič. A potom ten smutný pocit.
Minulé roky bolo na vyhlasovaní najhoršie to, že keď vyhlásili tretie, druhé a nakoniec prvé miesto, nádej zhasla. Už som mohla byť najlepšie na mieste štvrtom. Tentokrát som ale po vyhlásení víťaza mohla byť stále ešte druhá alebo tretia a teda po vete: ,,Víťazom sa stáva:....." nádej stále mohla žiť! A preto som tesne pred vyhlásením nebola až tak veľmi nervózna. A nehovorila som si: ,,Prosím Break the Rules, prosím." A vtedy to povedali.
Minulé roky bolo na vyhlasovaní najhoršie to, že keď vyhlásili tretie, druhé a nakoniec prvé miesto, nádej zhasla. Už som mohla byť najlepšie na mieste štvrtom. Tentokrát som ale po vyhlásení víťaza mohla byť stále ešte druhá alebo tretia a teda po vete: ,,Víťazom sa stáva:....." nádej stále mohla žiť! A preto som tesne pred vyhlásením nebola až tak veľmi nervózna. A nehovorila som si: ,,Prosím Break the Rules, prosím." A vtedy to povedali.
Víťazom Blogera roka 2017 sa stáva..... BREAK THE RULES!
To je ako keď niečo strašne chcete, strašne po tom túžite, ale ani si nedokážete predstaviť, že by sa to skutočne mohlo stať. Ale ono sa to stane, tá vysnená situácia nastane a Vy absolútne neviete, ako reagovať. Ten pocit prekvapenia a šťastia zakryl úplne všetko to ostatné. IDEM NA PÓDIUM! Musím sa obuť!
Ten zvuk mi v ušiach znie doteraz. Break the Rules. Ja som to vyhrala? Ona povedala
Break the Rules? Vnímala som len to, ako Dominika strašne piští a hovorí mi, že mám ísť! Cestou uličkou som sa ešte otočila a uistila sa, či fakt áno. Či to fakt povedali. Viem len, že ľudia stále tlieskali a usmievali sa a ja som vedela, že tlieskajú mne. MNE! Pretože som to skutočne vyhrala!
Krístínka dodala, že mám dávať cestou pozor, aby sa mi nič nestalo a spomenula príhodu z minulého roka, kedy sme sa po vyhlásení počas hľadania auta na parkovisku, zasekli vo výťahu v Kempinskom. A tiež dodala, že sa nemám báť, v Rafinery Gallery nemajú výťah.
Na pódiu mi podali ruku a pogratulovali a všetci sa krásne usmievali a tešili sa z môjho nekonečného dojatia. Dostala som do ruky mikrofón a v tom momente začala tušiť, že prichádza ten okamih, kedy by som mala niečo povedať. Niečo zmysluplné. Ja som bola ale absolútne stratená. Úplná tma. Ja, čo mám vždy ku všetkému čo povedať som zrazu nevedela zo seba dostať ani jednu súvislú vetu. Do očí mi svietili svetlá a chvalabohu som nevidela milión tých ľudí, ktorí sa na mňa pozerali. A zámerne som pozerala do tých svetiel, pretože vidieť štyri stovky ľudí ako na mňa pozerajú, nedostala by som zo seba ani to, čo som povedala. Vôbec si nepamätám, čo som hovorila, vôbec neviem, čo mi vtedy rotovalo hlave. Niekoľkokrát som si pozrela video môjho poďakovania s najviac roztraseným hlasom na svete a ani nemám pocit, že to hovorím ja. Každý pri poďakovaní povie, že to nečakal. No ja som bola z toho, ako som to nečakala tak mimo, že som zabudla na to, že mám povedať, že som to nečakala. A mimo som bola ešte asi najbližšie dve hodiny, ktoré si pamätám len veľmi zmäteno. Ľudia si ma fotili, robila som rozhovory a jedla makovú štrúdľu. A všetci tí veľkí blogeri, ktorých obdivujem mi gratulovali! Ťažko slovami opísať, ako úžasne som sa v tomto okamihu cítila.
Keď som pred niekoľkými rokmi zakladala blog nemala som pocit, že
potrebujem niečo svetu povedať, niečo s niekým zdieľať, niekoho inšpirovať. Veď ja som skutočne nemala vôbec nič, čím by som pre niekoho mohla byť vzorom. Žiaden špeciálny talent. Ja som len chcela písať, chcela som všetkým mojim kamarátom písať o mojich zážitkoch, aby som nemusela písať každému zvlášť. Vlastne som asi len chcela ušetriť čas. Nevedela som, ako dlho ma to bude baviť, no neverila som, že by to malo nejaké dlhé trvanie. Postupom času som sa do môjho blogu ale úplne zamilovala a už som si bez neho nevedela predstaviť seba. Chcela som písať viac a strašne som chcela, aby sa blog dostal k čo najviac ľuďom.
A zrazu som stála na pódiu – ja obyčajná Nika, s mojim
malým blogom o porušovaní pravidiel ako víťaz. VÍŤAZ! Blogerka roka. Veď
ja som si snáď ani nič iné viac nepriala. Pozeralo sa na mňa toľko ľudí a toľko úžasných veľkých blogerov. V ruke mikrofón a ten najšťastnejší pocit, aký som kedy zažila.
A za to všetko ĎAKUJEM VÁM! Z celého celého srdca ĎAKUJEM. Toto všetko som som mala povedať na tom pódiu, len trvalo mi to dva dni kým som sa upokojila a bola schopná vôbec nepísať súvislú vetu.
A za to všetko ĎAKUJEM VÁM! Z celého celého srdca ĎAKUJEM. Toto všetko som som mala povedať na tom pódiu, len trvalo mi to dva dni kým som sa upokojila a bola schopná vôbec nepísať súvislú vetu.
Chcela by som poďakovať Janke Malage, ktorá stojí za celým týmto projektom a ktorá je maminkou Blogera roka. Práve ona prišla pred troma rokmi s myšlienkou založenia súťaže, ona dokázala spojiť slovenskú blogerskú komunitu a zblížiť ľudí s vášňou pre rovnakú vec. Vďaka Tebe Janka sme si my blogeri bližšie a stali sa z nás kamaráti.
Ďakujem mojim kamarátom - Dominike, Peťke a Kubkovi, ktorí so mnou všetko absolvovali, ktorí pricestovali so mnou do Bratislavy, ktorí ma podporovali a ktorí mi verili. Ale tiež všetkým kamarátom, ktorí môj blog čítajú a vďaka ktorým vôbec vznikol!
Ďakujem mojej maminke, ktorá ma v písaní vždy podporovala a verila mi. Ale asi len do okamihu, kým som jej nezavolala, že som fakt vyhrala.
Ale hlavne ĎAKUJEM Vám! Pretože bez Vás by sme tu teraz neboli. Chcela by som Vám všetkým strašne poďakovať. Úplne každému, kto číta tieto slová. Som nesmierne vďačná za obrovskú podporu, za to, že čítate čo napíšem, že sa sem stále vraciate a za Vašu úžasnú podporu a nádherné správy, nad ktorými často plačem od dojatia. Začať blogovať bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote a je to vec, ktorá ma robí najviac šťastnou! VĎAKA VÁM!
A za nádherné šaty ďakujem úžasnému ateliéru PONER, vďaka ktorým som sa cítila ako princezná!
A za nádherné šaty ďakujem úžasnému ateliéru PONER, vďaka ktorým som sa cítila ako princezná!
Ak na záver čakáte znova nejakú crazy príhodu, budem Vás musieť pre tentokrát sklamať. Po prežúrovanej noci predtým sme boli všetci tak strašne unavení, že sme pred polnocou boli doma. Ale to tak princezné predsa majú. Ešte by sa mi náhodou koč premenil na tekvicu a čo potom?!
Do postele sme padli znova niekedy nad ránom a posledná vec, ktorú sa ma Peťa pred zaspaním opýtala bolo: ,,A čo urobíš pre to, aby si to o rok obhájila?" No čo som odpovedala, či už nepamätám. Asi sa budeme musieť nechať prekvapiť :)
Do postele sme padli znova niekedy nad ránom a posledná vec, ktorú sa ma Peťa pred zaspaním opýtala bolo: ,,A čo urobíš pre to, aby si to o rok obhájila?" No čo som odpovedala, či už nepamätám. Asi sa budeme musieť nechať prekvapiť :)
Majte sa najkrajšie ako viete a ešte raz Vám všetkým z celého srdca ĎAKUJEM!
Vaša
4 komentárov