Obhájené! 2018, vitaj doma!

14:35

Nebol to dobrý deň. Celý ten návrat do Prahy po takmer dvoch týždňoch bol taký nejaký smutný. Tak ako som sa strašne po toľkých dňoch tešila, tak nanič to celé nakoniec dopadlo. Nasledujúci deň som odmietala vyliezť z postele a ignorovala som akýkoľvek pokus úplne každého, kto mal v ten deň chuť a potrebu ma kontaktovať. Večer, keď som sa konečne prebrala, som si našla niekoľko správ, mailov a zmeškaných hovorov. Medzi nimi neznáme číslo, ktoré sa na druhý deň ráno ozvalo znova. Aj keď som nemala chuť s niekým sa rozprávať, rozhodla som sa vypočuť si, čo má tento človek na srdiečku. Veď mi možno volajú z nejakej telky, možno ma Peťa znova prihlásila do nejakej reality show. To by ma mrzelo, keby som zmeškala.
V telefóne sa ozvala Baška z Blogera roka a nie len známy hlas, ale hlavne dôvod, prečo volá ma potešil viac, než by v tom momente dokázalo čokoľvek iné. Pozvala ma na raňajky s porotcami, 19.6 do FACHU do Bratislavky, ktoré budú určené pre TOP 3 v kategórii LIFE. Skôr než mi to, čo práve povedala došlo, mi to zopakovala. UMIESTNILA SOM SA V PRVEJ TROJKE! Dodala, že je to strašne tajné a v žiadnom prípade to nesmiem NIKOMU povedať. Ani náhodou. UMIESTNILA SOM SA V PRVEJ TROJKE? To bola presne tá správa, ktorú som v tom momente potrebovala úplne najviac na svete. Pretože ak ma z tej absolútne príšernej nálady mohlo niečo dostať, bolo to práve toto. Veď som možno vyhrala. Ale najhoršie som tretia! A to je úplne úžasné!
Bolo ráno asi tak pol 9. Ja som stála na úplne rozkopanej ulici chvíľku po tom, čo som sa rozlúčila s človekom, kvôli ktorému mi posledné dni bolo smutno a zrazu bol ten deň o trocha krajší. Oveľa krajší! Mala som slzy v očiach a radosť. Tú najväčšiu. A ešte strach. Že to omylom niekde vykecám. 
Najbližšie dni som sa stále usmievala a nikto nevedel prečo. Predstavovala som si, aké by bolo úžasné, keby som to znova vyhrala. Ale ono úžasné už bolo len to, že sa umiestnim. Chodila som šťastne po izbe a pozerala sa na certifikát za prvé miesto z minulého roka a mala som z neho úplne rovnako obrovskú radosť ako úplne všetky ostatné dni, odkedy som ho dostala. Pre mňa bola tá výhra niečo úplne neuveriteľné a veľa krát som sa pýtala samej seba, či sa to fakt stalo. A to, že by sa to mohlo stať znova, to bola vec, ktorú som si nedokázala ani predstaviť. 
Keď sme pár týždňov pred spustením nového ročníka točili videovizitky a upútavky s ostatnými minuloročnými víťazmi, dostala som otázku, či sa teším na nový ročník. Povedala som, že sa teším veľmi, ale tiež sa bojím. Že to neobhájim. Čo by znamenalo, že som sa zhoršila. Alebo, že prišiel niekto lepší. No keď som dokázala obhájiť štvrté miesto, prečo by som neobhájila aj prvé. Obidve situácie sú - aj keď sa to pri tom 4. nemusí na prvý pohľad zdať - extrémne náročné. Buď obhájite prvé a budete znova víťaz alebo 4. a budete tak trocha tragikomik. A to druhé som už raz dokázala. V tejto súťaži. A pár krát aj v živote. 
Odpočítavala som dni do TOHO utorka a neskutočne som sa tešila. Na ten deň, kedy budem znova cestovať do Bratislavy a tentokrát kvôli takej veľkej veci! Deň predtým som sedela vo vlaku a rozmýšľala nad uplynulým rokom. Či som do toho dala fakt maximum. Či som napísala všetko, čo som chcela. Či to bolo dosť vtipné, dosť dobré. Či sa ľudia bavili dosť. Odpoveď na väčšinu otázok bola nie. Aj napriek tomu, ako strašne šťastnou ma toto miesto, písanie a hlavne feedback od ľudí robí, som si bola veľmi dobre vedomá toho, že som do toho ten rok nedávala maximum. Že som nemala dosť času, nepísala dosť, že by to nemuselo stačiť. Pomyselne som sa s titulom rozlúčila, aj keď by som klamala keby som povedala, že bolo v tom momente niečo, čo by som si priala viac. Že na svete existovala vec, ktorú by som chcela viac, než to obhájiť. 
Cestou vo vlaku mi napísala Erika z blogu Tak trocha inak, či teda na tie raňajky idem. Pár dní pred vyhlásením, sa na stránke Blogera roka objavili články, kde v každom bol opis toho, ako jednotlivé kategórie budú vyhlasovať. A pri mojej kategórii bolo napísané, že je potrebné byť v utorok ráno K DISPOZÍCII. Erika sa pýtala už niekoľko krát, ale dnes bola dosť neodbytná. Stále som to popierala a rovnako popierala aj ona, keď som sa opýtala, či náhodou necestuje do Bratislavy tiež. Neverila mi a ja jej rovnako tiež nie. Bola som presvedčená o tom, že sa ráno stretneme na raňajkách. Bola som presvedčená o tom, že Erika v TOP 3 určite byť musí. 
Večer som sedela s maminou v obývačke, kukala telku, keď mi zrazu zazvonil telefón. Baška mi oznámila, že nikde nemám písať, že som v Bratislave a v žiadnom prípade ráno, že idem práve do Fachu na raňajky. A že mám trocha meškať, aby si všetko stihli pripraviť. Na Instagram do stories som si dala fotku s Jirkom, že práve spolu cvičíme a jemu sa celkom páčilo, že mi robí alibi. 
V noci sa mi spalo zle, stále som sa budila a vstala som o dve hodiny skôr, než som plánovala. Urobila som si predraňajky, pretože tak dlho by mi bolo bez jedla smutno a navyše na stránke písali, že raňajky dostane len víťazka. Nemohla som riskovať, že ak nevyhrám, budem bez jedla. Sedela som s tým jogurtom a čučoriedkami v obývačke na gauči a mala šialený stres. Úplne obrovský. Blížilo sa to, na čo som sa tak tešila!  
Počas toho, ako som kráčala v lodičkách po kockách v Starom meste som stále rozmýšľala nad tým, čo ma čaká. Čo sa v najbližších hodinách bude diať? Ja nie som typ na prekvapenia a čokoľvek, čo neovládam a nie je v mojich rukách mi spôsobuje stres. Je to nejaká prirodzená ochrana organizmu, ale akonáhle sa dostanem do prostredia, kde mi nehrozí nebezpečenstvo, som okamžite v pohode a prepnem do režimu, v ktorom si všetko užívam na milión percent. Vo Fachu ma privítala Baška a oznámila mi, že všetci ostatní meškajú a že som vlastne prišla prvá. Neprekvapilo ma to, Baška aj mne povedala, že mám trocha meškať. Ja som meškala tri minúty, ale trocha meškať môže žena celkom ľahko pochopiť ako prísť o polhodinu neskôr. 
Posadili ma ku stolu, kde bolo prestreté pre 6 ľudí. Janka mi ukázala, ktoré miesto je moje. V strede napravo. Chvíľku sme sedeli, rozprávali sa a ja som obdivovala a chválila krásne priestory reštaurácie Fach. Nikdy predtým som tam nebola a veľmi som sa tešila. Stále som si hovorila, že aj ak skončím tretia, aspoň sa dobre najem. (A ono nie že by tretie miesto bolo zlé, no dnes to bola tá najhoršia možnosť, ktorá by sa mohla stať.)
Stále som rozmýšľala nad tým, ktoré dve blogerky ešte prídu. Bola som si takmer istá tým, že to bude Erika, pretože včerajšie správy, ktoré mi písala boli viac než podozrivé. No tú tretiu som nedokázala odhadnúť. V kategórii som mala opäť veľmi kvalitné blogy a ťažko nezaujato hodnotiť. Zrazu sa v priestoroch reštaurácie objavila ďalšia slečna. To budú určite Zápisky od Maryshky. Tento blog som považovala som svoju najväčšiu konkurenciu. Nie že by som ostatné nepovažovala, ale práve táto slečna (zhodou okolností tiež Slovenka v Prahe) píše rôzne vtipné príhody (napríklad aj o chlapoch) a zaujala ma úplne najviac. Pobavila, rozosmiala a podobný cieľ je aj toho môjho blogu. Myslím, že by sme boli dobré kamošky! Predstavila sa mi ako Simonka a to meno úplne nesedelo. Nevybavovalo sa mi, ktorá blogerka sa volá Simonka, no povedala som si, že meno vôbec sedieť nemusí a môže písať pod pseudonymom. Potom si ale odskočila a Janka mi povedala, že to je porotkyňa, ktorá hodnotila prácu s Instagramom. POROTKYŇA? To je ale 15 minút po začiatku a zatiaľ som tu jediná blogerka? 
Spomenula som si na to, čo mi povedala Baška v telefóne. Raňajky s TOP 3 a porotcami. TOP 3 = tri stoličky. Janka, Baška = 2 stoličky. Porotcovia = množné číslo = viac ako jedna stolička. Pri stole máme ale len 6 stoličiek, to som dokázala spočítať aj v stave, v akom som práve bola. Niečo tu nehrá. 
Chvíľku po tomto zamyslení prišla porotkyňa Veronika, ktorá si sadla vedľa mňa. A už nesedelo vôbec nič. Voľné posledné dve miesta, ale Baška predsa potrebuje niekde sedieť tiež. Vtedy mi oznámili, že môžeme začať, spustili livestream na Youtube, vedľa mňa si sadla Baška, oproti šéfkuchár Fachu Maťo a bolo to jasné. Už nikto nepríde. Pretože tento deň bude len môj. MÔJ! Pretože ja som to VYHRALA!!! NO PANEBOŽE!!!
Janka moje myšlienky zopakovala nahlas bez toho panebože a potom predstavila ľudí pri stole a hovorila aj niečo ďalšie, ale pre mňa nasledovalo 10 minútové okno nulového porozumenia udalostí prebiehajúcich okolo mňa. 10 minút, počas ktorých mi všetci gratulovali, hovorili, že to čo robím, robím skvelo a mám v tom pokračovať, že sa tešia na knihu a nech sa mi darí ešte viac a nech to je ešte lepšie. A ja som si stále v hlave opakovala, že toto sa mi asi sníva. Pretože to, že by som to mohla obhájiť bola pre mňa vec absolútne nepredstaviteľná. 
Ak ste pozerali LIVESTREAM (klikni pre spustenie), možno to mohlo vyzerať tak, že o tom už viem dopredu. Však sedíme predsa všetci pekne pri stole. Ale ono to pár sekúnd pred spustením livestreamu tak nebolo. Stále tam boli dve voľné miesta a stále sa všetci tvárili, že čakáme na zvyšné dve blogerky.
Nasledovali dve hodiny, počas ktorých som rozprávala, vysvetľovala, rozhadzovala rukami, smiala sa a takmer plakala. A jedla oveľa menej, ako by som chcela, ale inak by som musela byť ticho a to nešlo. Potom som od šéfkuchára Maťa dostala súkromnú prehliadku všetkých priestorov Fachu, vyskúšala som jedlo v bistre a čierny nápoj v juice bare, milión krát sa odfotila s certifikátom, s každým členom poroty a urobila svoj prvý rozhovor ako BLOGER ROKA 2018. Aj napriek tomu, že to bolo už takmer 2 hodiny po tom, ako som sa túto správu dozvedela, som stále nebola schopná inteligentne odpovedať na otázky. To video si pozrite. Dokonca aj Jirka povedal, že na ňom vyzerám nejako príliš dobre. ŠŤASTNE. Úplne šťastne.  
Keď som vyhrala Blogera roka minulý rok, ako cenu som dostala obrovskú krabicu plnú kníh od Panta Rhei. Niekedy v tej dobe vyšla nová knižka - Mengeleho dievča, o dievčati, ktoré prežilo 4 koncentračné tábory. Každý kto ma pozná vie, že mám niekedy až nezdravý záujem o udalosti v koncentračných táboroch. Prečítala som všetky knihy, videla všetky filmy aj dokumenty. Nedávno som sa v Auschwitz bola pozrieť. A ja som si strašne priala, aby som ju v tom balíčku mala. No nebola tam. Odvtedy som bola na Slovensku veľa krát, kúpila som si plno knižiek, ale na túto som nejako nemala odvahu. Keď som bola na Slovensku naposledy, Panta Rhei na Instagram napísalo, že vydalo novú knižku z tohto prostredia. Tetovač z Auschwitz. Ešte v ten deň som bola po ňu v kníhkupectve. A práve vtedy som si spomenula aj na Mengeleho dievča. Povedala som si ale, že si ju už nabudúce kúpim určite, keď prečítam túto! Deň pred raňajkami som písala kamarátovi, že na ďalší deň nutne musím ísť do kníhkupectva po tú knižku, pretože si ju chcem naozaj veľmi prečítať. Mala som v pláne skočiť tam, keď skončíme.
Chvíľku po tom, ako sa vypol stream som sa začala rozprávať s Veronikou, ktorá sedela po mojej ľavici. Vedela som, že ju poznám, ale nevedela som ju vôbec zaradiť. Potom medzi rečou spomenula, že napísala nejakú knižku. A potom to povedala. Mengeleho dievča. Povedala som jej presne to, čo teraz Vám a ona vytiahla z kabelky knižku, napísala mi do nej venovanie a ja som v ten deň skoro odpadla druhý krát. Zázraky sa skutočne dejú, len na ne musíte veriť! A ja som musela vyhrať znova, aby som tú knižku dostala. 











A viete čo? MY SME TO FAKT VYHRALI!!!! A teraz na mojej poličke stoja už dva certifikáty za prvé miesto. A ono sa to fakt stalo! Aj keď mi to stále nedochádza. Stále mi chodia úžasné správy, stále mi ľudia gratulujú, trasú rukou a nosia darčeky. Panebože, a ja mám stále pocit, že žijem v tom najkrajšom sne!

A ja Vám všetkým z celého srdca ĎAKUJEM! Pretože nebyť Vás a Vašich hlasov, nedostali by sme sa do TOP 10. DO TOP 10 štvrtý rok po sebe! A to je teda niečo! Ono vlastne nebyť Vás, vôbec by to tu neexistovalo. A viete, ako to tu milujem. Tak nikam nechoďte a ďalej čítajte. Sľubujem, že keď si o rok položím znova všetky tie otázky, ako pred pár dňami, či som do toho dala všetko, odpoveď bude ÁNO! Čakajú nás veľké veci a ja sa tak NESKUTOČNE TEŠÍM!

Ešte raz ĎAKUJEM!

Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša


You Might Also Like

5 komentárov

  1. Takže som podľe Teba 'tragikomik'! No pekne. 😉 Gratulujem! A som perplex, že si počítala 'na bedniach' aj so mnou.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie si!! Budeš, keď to obhájiš. To je také tragikomické. Ako som ja obhájila :D
      No počítala! Veď si MEGA! :)

      Odstrániť
  2. Vy s Erikou ste boli mega! Ale ďakujem, pekne sa to číta! Držím palce! Nám všetkým trom. 😉

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM