Prestreté, podávame!

20:49

4 mesiace čakania sa zdali ako večnosť, ale je to konečne tu!
Dámi a páni, zapnite si Primu, najväčší sociálny experiment v histórii všetkých mojich sociálnych experimentov prichádza!
Pamätám si, ako keby to bolo včera, keď mi zavolali z Primy, že ma niekto prihlásil do relácie o varení. Na ten pocit, kedy som bola rozhodnutá odmietnuť túto ponuku za akýchkoľvek okolností, prehováracích a donucovacích prostriedkov, si pamätám celkom presne. Za žiadnu cenu. Ja do telky variť nejdem! Preboha nie, ani za nič nie! Nie som blázon! NIE! Alebo?
Je STREDA, 3. september 2018. Deň, kedy si pripomenieme inú stredu. Tú, kedy som v telke skutočne varila. Stredu, kedy som u Peti doma hostila mojich spoluhráčov a naservírovala som im 4 chody (naspamäť) naučené, (z časti) nacvičené a 100% pripravené s najväčšou láskou, akú som kedy do jedla dokázala vložiť. Streda, kedy som ešte nevedela, že v českej televízii rozpútam medzinárodný konflikt. Ale postupne.
Odo dňa, ako som podpísala zmluvu s televíziou, som sa nevedela dočkať. Akosi som stále neverila tomu, že sa to naozaj deje, no nejako podvedome som tušila, že to bude zábava. Rozhodne som nemala v pláne brať vážne ani len minútu tejto televíznej gastroestrády a dúfala som, že moji spoluhráči prídu s rovnakým zámerom a že si to celé spolu užijeme naplno. Šanca to vysoká nebola, predsa len sa hralo o celkom slušný balík peňazí, no ja som optimista, ktorý verí v krajšie zajtrajšky za každých okolností. A tiež v tom, že ľudia sú stále viac dobrí, ako zlí.
V pondelok u jediného chlapa partie to vyzeralo tak, že by tu predsa len nejaká šanca bola. Nikto veľmi nerozprával, padlo pár otázok a večer sa niesol v duchu ,,neohromí, neurazí". Z tohto dôvodu som sa tiež nejako neprejavovala a len som pár poznámkami a (podľa môjho gusta) vtipnými odpoveďami na niektoré otázky otestovala, či sa môj zmysel pre humor stretne s pochopením. Na otázku, na čo mám alergiu som odpovedala, že na hlúpych ľudí, na čo sa dovtedy celkom nenápadná slečna pri stole Katka opýtala, ako s tým bojujem. Odpovedala som, že hlúpych ľudí zásadne ignorujem a do konfliktu s nimi nejdem, pretože takí človeka stiahnu na jeho úroveň a tam ho prebijú skúsenosťami. Odpovedala, že to sú na tom asi dobre, pretože som zatiaľ neodišla. Povedala som, že neodišla, pretože nemôžem. Nikto sa nezasmial a ostalo ticho. Rozhodla som sa ďalej humor prísediacich netestovať. Radšej.
Celé to do konca prebiehalo v rovnakom duchu a jediná vec, ktorá stojí za zmienku je hodnotenie tohto večera. Nastúpila som do auta, kde som režisérke a kameramanovi mala zhrnúť, čo poviem a ako budem hodnotiť. Oznámila som im, že mu dám 10 bodov. Ohradili sa, že čo urobím, ak niekto uvarí lepšie. Odpovedala som, že dám tiež 10 bodov. Že dám všetkým 10 bodov. Vôbec sa im to nepáčilo a nasledovalo niekoľko minút, počas ktorých mi niekoľkokrát vysvetlili, že ak toto urobím, budem pred národom za úplného debila. Keby som vedela, že toho najväčšieho debila nakoniec urobia oni zo mňa a to bez ohľadu na to, ako budem hodnotiť a ako sa budem správať, v živote by som ich neposlúchla a nedala sa ovplyvniť tým, čo je ,,správne" a všetci by odo mňa dostali 10 bodov tak, ako som to od začiatku chcela. (Aj keď všetci asi nie.) Vec, ktorú spätne ľutujem ÚPLNE NAJVIAC.
Utorok u Viki sa niesol v celkom zmätenom, ale tiež vtipnom duchu. Hneď na úvod, po tom, čo nás nechala čakať pri stole, kým sa prezliekla a namaľovala, nás privítala v lodičkách. S babami sme sa dohodli, že keďže Viki nastavila latku takto vysoko, nenecháme sa zahanbiť a uzavreli sme dohodu. Každá z nás svoj večer absolvuje v lodičkách. Viki však túto reláciu zobrala z nejakého podivného konca a jej zámerom bolo nájsť chlapa. Oznámila nám to len tak medzi rečou a v momente, ako sa otočila na jednu kameru, ktoré sme inak mali ignorovať a spustila lámanou češtinou, aký by jej vyvolený mal byť a nech sa jej ozve, nikto nie len pri stole, ale aj zo štábu absolútne nechápal. A to sú ľudia, ktorí natáčajú túto reláciu zvyknutí na všetko. Tento príbeh mal ale happyend skôr, než to stihli odvysielať. Viki mi pár dní predtým napísala, že si princa na bielom koni už našla a ja jej prajem, nech je len a len šťastná! Už jej písať nemusíte.
V utorok sa pri stole začala viac prejavovať Katka a okomentovala a skritizovala absolútne všetko. Možno tiež skúšala reakcie na jej druh humoru, no to som akosi nepoberala ani ja a to musím povedať, že dokážem vtipkovať o čomkoľvek. No inteligentne. A to bol asi problém. Z (pre tento okamih) neznámych dôvodov sa do vysielania nedostala ani dohoda o lodičkách, ktorá bola neskôr dôvodom konfliktu a ani väčšina provokačných a rýpavých poznámok Katky, ktoré začali pri stole vadiť úplne každému. Rozumiem, že keď je nutné urobiť z 8 hodín záznamu 40 minútovú reláciu, nie všetky scény sa do vysielania dostanú, no po odvysielaní všetkých dielov sme sa všetci z našej partie zhodli, že vo vysielaní chýbali veľmi zásadné momenty, ktoré ovplyvnili úplne, ale úplne všetko. Utorok je za nami. Z televízneho zostrihu sme s Katkou veľké kamošky, všetci si robíme srandu z Viki a tá sa psychicky rúca. Realita je však taká, že sa všetci večer bavia, smejú, nikto to vážne neberie a jediná vec, ktorá je problémová nie je Vikina kulinárska neschopnosť, ale Katkine pripomienky na všetko.
Predtým, než sa celý tento týždeň začal, som dostala od mnohých ľudí otázku, či sa ako vegetariánka nebojím ísť do podobnej relácie. Niekoľko ľudí, ktorý už s touto reláciou mali tú česť mi povedalo, že ma tam tí ľudia roztrhajú zaživa. Vegetariánka v podobnej relácii je vždy problém. ,,Nič nežere, nič neochutná, vyžaduje od ostatných aby jej pripravovali špeciálne porcie jedla,..." Ja som od nikoho nepožadovala, aby mi uvaril vegetariánske jedlo. Išla som do toho s tým, že každému dám 10 bodov bez ohľadu na to, ako by navaril. Vedela som, že nedokážem ohodnotiť hostiteľa objektívne, keď chody s jedlom ani neochutnám. To, že boli ochotní mi pripraviť vegetariánsku variantu jedla som veľmi ocenila, no to, že by tak neurobili by som rozhodne nepovažovala za mínusový bod. To som na kameru zopakovala niekoľkokrát. Do vysielania sa to ale žiaľ nedostalo.
Čo som ale spomenula hneď na začiatku bolo, aby mi jedlo s mäsom ani nenaberali, pretože ho neochutnám a neznášam, keď sa jedlo zbytočne vyhadzuje. Niekoľkokrát mi bolo od Katky vyhodené na oči, že sme v relácii o varení a mala by som vyskúšať všetko. To, že konzumovať mäso je proti mojim osobným zásadám ju absolútne nezaujímalo. Zopakovala som to pri stole aj v utorok, keď som hostí pozývala k sebe a oznámila som im, nech si prinesú krabičky, lebo to, čo nezjedia im zabalím domov. Tam nech si s tým už robia čo chcú, ale u mňa sa jedlo vyhadzovať nebude.

Streda. Môj deň. Z piatych ľudí som si celkom sadla so 4 a to je veľmi optimistický vstup do variaceho dňa. Navyše bola so štábom sranda a rovnako ako ja, si robili zo všetkého srandu. Akosi som v záplave emócii zabudla však na to, že dnes budem musieť variť. Celkom ma vydesil už nákup surovín, ktorý som s Peťou absolvovala deň pred natáčaním. Nemala som ani poňatia, ako z tých všetkých miliónov vecí chcem urobiť 4 plnohodnotné jedlá. Už ten obchod mi dal zabrať. Keby som tam bola sama, nakupujem doteraz. Ja som nemala poňatia, kde presne v obchode zoženiem niektoré veci, ktoré som nikdy predtým nepotrebovala. 
Dorazila som k Peti skoro ráno, aby som mala dosť času aklimatizovať sa. Na stole pripravených pár vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť. Mixér, ručný aj tyčový v ružovej farbe. Forma na koláč. Tiež ružová. Nejaké ingrediencie na prípravu jedál vrátane cibule, ktorú som dnes ako surovinu do jedla mala použiť úplne prvý krát. A papierik. Veľmi dôležitý papierik. S podrobným návodom na to, ako urobím polievku. Ja som totiž nikdy predtým polievku nerobila. Nepovažovala som to za problém do okamihu, kým som si (vlastne nie úplne) uvedomila, že vlastne ani neviem, ako by taká polievka mala ideálne konzistenčne vyzerať. Ale o tom neskôr.
Papierik obsahoval informácie o presnom výskyte surovín, ktoré budem potrebovať a stave, v akom sa momentálne nachádzajú. Uvarená brokolica v miske na strednej poličke v chladničke, upečený cesnak v alobale niekde na brokolici, pripravený vývar v dverách chladničky. Všetko to rozmixujem, pridám nejakých ďalších pár surovín a moja prvá polievka je na svete. To by som mohla zvládnuť.
Len čo s tými ďalšími chodmi, ktoré musím pripraviť približne za dve hodiny súčasne? Variť pre 5 ľudí nie je sranda. Ono variť tak celkovo nie je sranda. V rámci príprav na tento týždeň som absolvovala rýchlokurz a ani nie tak varenia, ako informácii o tom, ako sa vôbec varí. Resp. ako sa pripravuje jedlo. Keďže som sa naučila, že varenie, to je tepelné spracovanie vo vriacej tekutine s pokrievkou alebo bez a nie akákoľvek príprava jedla. Túto definíciu si zapamätajme, budeme ju ešte potrebovať.
Základ bol, prispôsobiť Petinu kuchyňu tomu, čo sa tam v nasledujúcich hodinách malo diať. Mala som v pláne rozdeliť si všetky suroviny podľa chodov, aby som potom nemusela pred kamerou chaoticky lietať hore dole a hľadať veci, ktoré ani neviem, ako majú vyzerať a kde by ich Peťa asi tak mohla mať. Mohlo sa zdať, že variť v cudzej kuchyni by mohla byť nevýhoda, no pravdou je, že pre mňa to bola skôr výhoda. V mojej kuchyni som sa niekedy nevyskytla ako bol mesiac dlhý a nevedieť, kde a či vôbec mám veci nutné na varenie by mohlo vyzerať horšie než to, že sa mi nejaké jedlo napríklad nepodarí. Keby som varila doma, musela by som tam dotiahnuť toľko vecí, že som túto myšlienku zavrhla hneď na začiatku. Taniere, príbory, stoličky, hrnce, panvičky, úplne všetky suroviny. Vzhľadom na to, že jediná vec, ktorú som doma mala v piatich vyhotoveniach boli poháre na víno a 5 stoličiek som na Instagrame zháňala ešte pár hodín pred začiatkom natáčania, padol aj trocha uletenejší nápad na piknik v tráve, ktorý chvíľku visel vo vzduchu. A ako som neskôr zistila, možno prestrieť deku do trávy a naservírovať 7 litrov vína, mohol byť oveľa lepší nápad, než sa zbytočne naťahovať v kuchyni a v konečnom výsledku dopadnúť úplne rovnako bez ohľadu na to, čo by súperi na tanieri dostali. Škoda, že som nakoniec volila ,,klasickú" cestu, však to, že táto relácia nie je o varení nám už ukázal niekoľko mesiacov dozadu Kazma v jeho ONE MAN SHOW. A ona skutočne nie je. Ani trocha.
V pondelok som rozmýšľala nad tým, akú taktiku zvolím. Nie taktiku na výhru, taktiku na prežitie. Oznámiť mojim súperom, že vlastne nevarím vôbec by znamenalo, že ma automaticky hodia do krabičky ,,nevie variť" a to bez ohľadu na to, či by som navarila dobre alebo nie. A ja som mala v pláne navariť dobre, čo po tom, že prvýkrát v živote. A preto som sa rozhodla, že sa budem tváriť, že tam normálne patrím a že som už niekedy varila. Veď aj varila - pred týždňom na skúšku koláč a deň dozadu som bola pristojaca pri príprave lososa. A to sa počíta! Zvyšné dva chody som úplne nestihla vyskúšať dopredu. Čakala nás premiéra.
Chvíľku som rozmýšľala, prechádzala sa a snažila sa prísť na to, ako toto miesto a všetkých tých milión vecí, ktoré budem na varenie (v prípade, ak na niečo nezabudnem) potrebovať, prispôsobiť tak, aby som počas natáčania ušetrila čas. Chvalabohu Petina kuchyňa bola na moju očakávanú neschopnosť riešiť okamžité, nepredpokladané problémy pri varení, celkom dobre vybavená. Milión misiek všetkých veľkostí poskytovalo príležitosť! Všetko si to dopredu pripravím! To zakázané nie je a dokonca urobím pani režisérke službičku, pretože nebude musieť lepiť čiernou láskou všetky značky z obalov surovín, ktoré použijem. Bolo niečo po 7 hodine ráno a ja som chaoticky pobehovala po kuchyni, vyťahovala zo skriniek všetky mištičky, ktoré som tam našla a merala, vážila, presypávala, pripravovala. Misky som zoskupila podľa chodov, napísala si harmonogram, kedy čo a v akom poradí zosypať a zliať dokopy a pohľad na tie usporiadané mištičky všetkých tvarov, farieb a obsahov mi po chaotickom ráne konečne privodili stav vnútornej rovnováhy. Keby však niekto tie misky pomiešal, alebo povymieňal, som stratená.
Bolo niečo po 9 hodine ráno, keď mi zazvonil telefón. Sú tu! Išla som sa privítať von pred vchod, kde režisérka s kameramanom vymysleli, že rovno natočíme prvý vstup. Ako prichádzam k Peti domov a nesiem si so sebou nejaké veci z môjho života pre mojich súperov. Keď som sa chcela ísť prezuť navrhli, nech idem v papučiach s jednorožcom. Že to je cool. Neprotestovala som. Čím viac bizarné, tým lepšie. Myslela som si. Chceli odo mňa, aby som povedala niečo o časti Prahy, kde sme sa nachádzali, ale jediné, čo som o Zličíne vedela bolo, že je to ďaleko, dlho sa tam cestuje metrom a býva tam Peťa. To mi na kameru ale neprešlo. 
Presunuli sme sa dovnútra, kde na štáb čakala dokonalo pripravená kuchyňa. Dostala som pochvalu za systém, ale tiež otázku, či takto varím bežne. Odpovedala som, že áno a vlastne som ani neklamala. Keď množina udalostí obsahuje len jednu udalosť, môžeme povedať, že je to tak vždy, nie?
Nasledovali natočenie videovizitiek, kde mi položili asi milión otázok o mne a mojom živote. Niektoré klasické, niektoré trocha provokačné. Pýtali sa ma na to, či sa teším, čo ja a chlapi, na čo najviac a na čo naopak vôbec nie. Povedala som, že najväčšiu obavu mám z Katky, pretože jej otázky a pripomienky sú veľmi nepríjemné. Na jej (a vlastne kohokoľvek, kto pri stole kládol debilné otázky) obhajobu ale musíme povedať a trocha objasniť, ako vlastne celá tá situácia pri stole prebiehala. Väčšinu otázok, ktorá pri stole zaznela, nadhodil štáb. Inštrukcie pre nás boli, že akúkoľvek otázku od nich má niekto pri stole zopakovať. Keď otázku nikto nezopakoval, bola nám zopakovaná a mierená pre konkrétnu osobu. To sa ale nestalo často, Katka sa väčšiny provokačných otázok ujala s radosťou. Veľa z nich ale vymyslela aj sama. 
Počas natáčania nás vyrušil zvonček. Najprv som bola prekvapená, kto preboha prišiel, však Peťa je v práci a ktokoľvek by za ňou chcel počas pracovného dňa na obed prísť, to musel vedieť. Aké bolo moje prekvapenie keď som pred vchodom videla kamarátku Kristýnku, ktorá mi priniesla nutné náčinie na moju ,,zábavu" a na ktorú som v tom ruchu úplne zabudla. Zábavou sa označuje časť programu u hostiteľa, ktorej cieľom je hostí nejakým spôsobom zabaviť. Ukázať možno niečo zo svojho sveta, čo baví mňa. Zábava bola u mňa od začiatku jasná.
V kufri na kolieskach s hviezdičkami Kristy pritiahla na opačnú stranu Prahy činky! Štyri jednoručky, ktoré síce boli tie najľahšie, ktoré sme v gyme mali, no dokopy to bolo takmer 30 kg. 30 kg železa v roztomilom hviezdičkovom kufri. Ďalšia bizarnosť tohto dňa sa ale tiež do vysielanie žiaľ nedostala.
Po dotočení videovizitiek a odbalení prekvapenia v kufri štáb odišiel na obed a ja som dostala hodinu času na doladenie detailov. Vyleštila som všetky poháre a príbory. Hodinu som leštila pár pohárov a pár príborov. HODINU. V živote som hodinu života nezabila tým, že by som leštila niečo, čo sa aj tak nebude zdať dosť naleštené, ak by sa tak súperi rozhodli, aj keby sa to donieslo priamo z výroby.
Názvy mojich receptov som sa rozhodla ukryť do šifier a trocha som sa kreatívne realizovala. Dôvod bol jednoduchý. Nikto vopred nemohol ohundrať jedlo, ktoré odo mňa dostane. Pretože nevie, čo dostane. A z pár dielov tejto relácie, ktoré som videla, to robí úplne každý. ,,Toto nemám rád, to ani neochutnám. Na toto nemám chuť. Toto nejem. Toto si práve dnes nedám." A keď do niečoho prídeš negatívne, inak ako negatívne to ani nemôže dopadnúť. Tomuto som sa chcela vyhnúť. 
Predjedlo - baklažánový tatarák som nazvala Fialová láska, pretože baklažán je fialový a jedlo som podávala v tvare srdiečka. Aj keď fialové nakoniec vôbec nebolo. Krém z Apenín bol názov pre brokolicovú polievku, pretože brokolica pochádza z Apeninského poloostrova. Salmo Salar s tropickým nádychom bol losos s avokádovo - mangovým šalátom a Bounty koláč od Cukrfree som nazvala Čierno biele súostrovie, pretože Bounty je okrem lode britského kráľovského námorníctva z 18.storočia a mesta duchov v Kanade, tiež súostrovie 13 ostrovčekov v Tichom oceáne.
Začala som tým, že som dala piecť domáci chlieb a pripravila si dolnú vrstvu dezertu, keďže bol na prípravu časovo najnáročnejší. Ten som si vyskúšala pár dní dozadu u maminy a celkom presne som vedela, ako na to a ako výsledok chutí. Nasledovalo predjedlo, pri ktorom sa vyskytol menší problém. Fialová láska mi dala zabrať viac, než som čakala. Nepovažovala som za potrebné si baklažánový tatarák vopred vyskúšať, pretože jeho príprava podľa receptu vyzerala intuitívne a nepokaziteľné. Že som sa ešte nenaučila, že pokaziť sa dá úplne všetko a obzvlášť pri varení! V recepte bolo uvedené, že pridáme JEDEN paradajkový pretlak. Paradajkový pretlak ale má veľkosti. A je rozdiel, či pridáte 50 gramový alebo 360 gramový. V miske ale bol pripravený a ja som ho tam bez premýšľania celý vyliala. Nevedela som, ako to má chutiť a spoliehala som sa na to, že moji súperi nemajú potuchy, ako by mal chutiť baklažán. No nie úplne ako paradajkový pretlak. A on presne tak chutil. Navyše to bolo príliš riedke a úplne to nedržalo vo formičke srdiečka. Chvíľku som rozmýšľala, no čas a ani dostatok surovín na nový pokus som nemala. Napadlo mi, použiť ,,úkol týdne" - quinoiu, ktorú som mala pôvodne pripravenú do šalátu. Vyhodnotila som, že to horšie nebude. Môže to stlmiť chuť po pretlaku a zhustiť konzistenciu, aby držala v tvare srdiečka. Vôbec som netušila, čo sa stane, keď to tam primiešam, no čo som vedela celkom presne bolo, že je to proces definitívne nevratný. V duchu hesla ,,odvážnym šťastie praje" a ,,risk je zaručene zisk" som do tatarákovej hmoty prisypala ,,úkol týdne" pripravený k šalátu. Myslela som si, že ak by som sa do podobnej situácii skutočne dostala, začala by som zmätkovať a stresovať. Vyskúšala som to natlačiť do formičky a vyklopiť na tanier. Nie len, že to bolo srdiečko krásne, navyše tento experiment ľudia zo štábu, ktorým som to dala vyskúšať, pretože som potrebovala tanierik, pochválili.
Druhý problém bol ale trocha závažnejší a čakal na mňa pri príprave polievky. Znova som narazila na nepresnosť v recepte, no hlavne na to, že polievky nevarím a ani nejem. Pridať smotanu mohlo znamenať, pridať pol deci smotany, ale aj pol litra. V chladničke som našla jedno balenie a do polievky som naliala tak jednu tretinu. Počas varenia sa to zdalo konzistenčne celkom v poriadku, no problém prišiel, keď polievka vychladla a chcela som ju nabrať na tanier. Celé to bolo akési husté. Niekto ale nič nepovedal, tak asi v poriadku.
Ďalej som si pripravila šalát a 4 kúsky lososa, ktoré ma predurčili na cestu do vegetariánskeho pekla a na vlnu kritiky od všetkých nemäsožravcov, pretože som zradca pokrytec a pózer a žiaden vegetarián by sa mäsa nikdy nedotkol. Možno v tomto nie som takto striktná, no tak, ako ja chcem, aby ľudia rešpektovali to, že ja mäso nejem, tak rešpektujem to, že ho iní jedia. A nemám problém s tým, pripraviť ho. Otázne je, ako to bude chutiť.
Bolo pol štvrtej a mala som polhodinu času na to, aby som sa prezliekla a pripravila. Neprichádzalo do úvahy to, aby niečo nebolo pripravené, keď prídu hostia. A nedajbože, aby som nemala na nohách lodičky! Pol hodina, ktorú som pôvodne chcela venovať príprave seba, som strávila pri príprave kuchyne a nekonečnom čakaní na to, kým si kameramani všetko nastavia, nasvietia a pripravia. Hostia prišli o 4 a presne vtedy ma štáb zatvoril samú do kuchyne, aby som si konečne pripravila stôl. Počas týchto 5 minút som stihla povylievať po celej kuchyni vodu z vázy, ktorú som z nepochopiteľného dôvodu nechala na zemi a zvyšný čas sa na nej všetci šmýkali, aj keď som sa to snažila v rýchlosti nejako poutierať. Polovicu času som riešila to, kam sa dáva tanierik na predjedlo, pretože sa nikde na stôl nehodil a chronologicky mi vychádzalo, že by mal byť v tanieri na polievku. V miestnosti som bola sama a na chvíľku mi prebleslo hlavou, že by som to trocha pogooglila, no tento čin zberu informácii na poslednú chvíľu by bol na kamere a ešte viac dráždiť som nechcela. Niekoľkokrát som skontrolovala všetky veci, ktoré sa na stole nachádzali, pretože toto nebolo miesto, kde by sa odpúšťali chyby. Tanieriky na predjedlo som nechala na linke a rozhodla sa riešenie tohto problému odložiť na neskôr. Začala som byť nervózna, pretože som vedela, že hostia čakajú, aj keď som za toto zdržanie skutočne nemohla. 
Pri privítaní, predtým, než si hostia sadli ku stolu som dostala darčeky. Viki zásadne nikomu nič nenosila, od Adriána kvetiny, od Veroniky víno a od Katky hrušky. HRUŠKY! To, že hrušky celý život neznášam a nejem vedia všetci ľudia, ktorí ma poznajú. To, že hrušky neznášam som v utorok spomenula u Viki a vedeli to aj všetci moji súperi. Že síce som ich vyskúšala, boli fajn, ale nejako ich konzumovať ďalej nepotrebujem. Katka mi doniesla tri obrovské hrušky, snáď asi najväčšie, aké som kedy videla. Táto scéna sa ale do vysielania taktiež nedostala.
Hostia si sadli a prvá vec, ktorú Katka okomentovala bolo, že je fajn, že som zohnala stoličky a nemusia sedieť na zemi a prečo akože nemám na nohách lodičky. Odpovedala som, že dôvod je, že si chcem najprv uctiť hostí, pripiť si a potom sa prezlečiem, pretože som to kvôli technickým problémom nestihla. Odpoveď ju neuspokojila, musela mať posledné slovo aj tentokrát. Povedala som si, že si ňou skutočne deň pokaziť nedám a rozhodla som sa aplikovať pravidlo z pondelka, čo s ľuďmi ako ona. Pohádať sa s niekým v môj variaci deň som rozhodne v pláne nemala. No vnútorne sa to vo mne stupňovalo stále viac a viac.
Počas predjedla ma spoluhráči vyspovedali, porozprávala som im o mojom živote, o škole, čomu sa venujem, o mojich snoch, cieľoch a plánoch. Spomenula som to, prečo je moje stravovanie celkom obmedzené, že som si prešla v tejto oblasti niekoľkoročným peklom, no ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a nebyť toho, nikdy by som nezaložila projekt Neinstantná krása, ktorý už pomohol (dovolím si tvrdiť) stovkám iných, chorých dievčat. Hovorila som tiež o tom, že plán na rok 2018 je založiť si vlastnú nadáciu a posunúť pomoc ostatným na vyššiu úroveň. Mojim súperom som tiež darovala na pamiatku kvetinkové šálky a odznaky mojej Neinstantnej krásy. Mala som z mojej osobnej prezentácie dobrý pocit, ale len do okamihu, kým som to nevidela zostrihané. Píšem blog, trpela som poruchou príjmu potravy a chcela ísť do MISS. Krásne vytrhnuté z kontextu a pre ľudí, ktorí ma nepoznajú to bola samoprezentácia hodná blbky bez sebareflexie a so sebavedomím kdesi v exosfére, ktorej rebríček hodnôt je otočený úplne hore nohami. Super. 
Ďalším bodom programu bola zábava. Vtedy mi to prišlo ako ten najlepší nápad na svete, teraz s odstupom času to hodnotím ako tú najhoršiu zábavu, pri ktorej sa bavili všetci naokolo, len nie tí, ktorí sa baviť mali. Dievčatám sa nezdalo, že sa majú prezliekať, Katka na mňa vyletela, že drepy robiť nevie a u Adriána bol problém, že si natiahol sval. Bolo jasné, že toto mi úplne nevyšlo. Aj keď Viki ako víťaz workoutu nakoniec pohyb ocenila.
Nasledoval hlavný chod. Kým sa všetci naspäť prezliekli a dali fyzicky a psychicky dokopy po nekonečnej 4 minútovej fyzickej aktivite, som sa stihla prezliecť a hlavne prezuť tiež. Hneď po tom, ako bol hlavný chod na stole, nasledovala ďalšia provokačná otázka a neuhádli by ste od koho. Opýtala sa ma, prečo majú oni iné jedlo ako ja. Mala by som predsa jesť presne to, čo som dala jesť aj im. Každou ďalšou pripomienkou ma táto osoba srala stále viac a viac. Robila dusnú atmosféru a po každej jej debilnej otázke a pripomienke všetci pri stole prevracali očami. 
Tretí chod bola polievka, ktorej konzumácia prebehla bez nejakých problémov. S koláčom to bolo horšie. Niečo, čo neobsahuje cukor by sa ani nemalo volať dezertom. Nie je to sladké a to koláč byť musí. 
To, že túto skupinku ľudí týmto menu a zábavou neočarím, som akosi tušila dopredu. To však nebola vec, ktorá mi vadila. Ja som s tým, ako som zvládla prípravu jedla bola vo všeobecnosti spokojná, no HRUŠKY na stole mi stále pripomínali osobu, ktorá mi pomaly začínala pekne liezť krkom. Jediná vec, čoho som sa bála bolo to, že vo štvrtok ma už nebude brzdiť to, že sa musím ovládať pretože neprebehol môj variaci deň a skutočne nechcem, aby sa niesol v zlej atmosfére. 
Streda je za nami. Z televízneho zostrihu sa javím ako úplná namyslená blbka, neviem variť, myslím si o sebe, že som prezident sveta a celkovo som na päsť. Ako je to v realite už viete. Televízia Prma vs. Nika 2:0.

















Keď sa večer vrátila Peťa naspäť domov mala 2 zásadné otázky. Prečo preboha sú všade po kuchyni rozložené všetky misky, ktoré doma má a prečo je v chladničke celá neotvorená smotana. Aha, tak tá mala ísť do polievky tiež. 

Majte sa najkrajšie ako viete!
Vaša

You Might Also Like

3 komentárov

  1. Tak teď jsem ztratila o Prostrenu veškeré iluze. Jsi dobrá, ze jsi to zvládla!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Takéto blbiny a celkovo telku nesledujem, ale aj tak kobúk dole, že si sa na to dala. ;)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Náhodou jsem ten týden všechny díly viděla a díky tomu jsem teď tady, ráda jsem si přečetla, co a jak...Iluze o Prostřenu jsem nikdy neměla, je mi jasné, že to natáčení a hlavně střihy nebudou jen tak a je fajn, když se člověk dozví více detailů a souvislostí :) Televize si to holt dělá podle sebe, aby asi jako více zaujali nebo co, to se dá očekávat. Máš to štěstí, že se máš kde podělit, vem si ty, co nepíšou blogy, nemají instagram a podobně, tam si diváci prostě musí udělat obrázek z toho, co vidí...ale je to svým způsobem zábavný pořad, kde se nedá očekávat divácký zážitek, i když pro odreagování celkem ideální :D Já musím říct, že po tomto článku mám z tebe hned lepší pocit, než jen z toho, co se ukázalo na obrazovce :) A máš teda obdiv za ty tvé "experimenty" :D :D :) Já si vždycky dělám srandu, co bych jako předvedla já, ale ve skutečnosti si to neumím ani představit, jak bych se chovala, potkat někoho, kdo by mi fakt pil krev a navrch toho si nechat říkat, co mám jak říct či udělat, nic pro mě, takže holka - chválím tě :)

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM