Skákala som z lietadla. SAMA!

Jedna z vecí, ktorú som vždy chcela absolvovať bol skok z lietadla. Ale nie taký štandardný tandemový skok z lietadla, ktorý bežne ľudia podstupujú, kedy má všetko v rukách inštruktor a vy sa len ,,veziete". Ja som chcela skákať sama. Sama vyskočiť, sama to ,,odšoférovať" a sama úspešne pristáť. Stále som o tom hovorila, no sama som neverila, že by som to niekedy dokázala. No ten deň nakoniec prišiel a ja som sa nahlásila na parašutistický výcvik, kde po úspešnom absolvovaní nasledoval samostatný skok z lietadla. 

Počas toho, ako som si robila doktorát v Prahe, som si raz v škole našla na notebooku nalepený malý ružový papierik. Písalo sa na ňom, že si nikdy nemám nechávať odomknutý počítač, keď od neho odídem a že keby som chcela skákať z lietadla, mám sa ozvať na priložený mail. Na škole všetci čítali môj blog a aj keď ma to väčšinou štvalo, že neriešia nič iné, v tomto prípade som sa potešila. Pár dní dozadu som totiž zverejnila môj ZOZNAM SNOV, kde sa na mieste číslo 12 nachádzal práve samostatný skok z lietadla.  Ozvala som sa, dostala som inštrukcie, no tento skok som nakoniec kvôli zraneniu členka neabsolvovala. 

Na splnenie tohto sna som si musela počkať dva roky, presťahovať sa na Slovensko a byť k odškrtávaniu snov zo zoznamu maximálne motivovaná. Inak by sa niečo podobné podstupovalo asi ťažko. 

Pár dní som hľadala na internete, až som sa rozhodla pre klub 1200, ktorý tieto zoskoky organizuje. Celé toto podujatie sa konalo na letisku Dubová pri Modre, kde sa nás v sobotu ráno zišlo okolo 10. Samí chlapi a dve odvážne dámy. S Jankou som sa zoznámila hneď ráno, s parťákom sa niečo podobné prežije oveľa lepšie. 

Kurz bol rozdelený do troch častí. Začínali sme teoretickou prípravou, pokračoval trenažér a na záver nás čakalo vyvrcholenie dňa - samostatný skok z lietadla. 

Hneď na úvod som podpísala papier, že v prípadne môjho úmrtia, alebo akéhokoľvek fyzického alebo psychického poškodenia nebude moja rodina požadovať žiadnu náhradu škody. Tiež som musela podpísať to, že nemám žiadne duševné a psychické poruchy. Keď som papier podpisovala spomenula som si na to, ako som pri prvej návšteve psychiatrickej kliniky musela podpísať papier, že som svojprávna. Tu ma vítali rovnako milo.
Teoretická časť trvala niekoľko hodín a jej úlohou bolo vydesiť nás natoľko, aby sme sa na to vykašlali a skok si rozmysleli. Niekoľko hodín sme počúvali o tom, akými rôznymi možnými spôsobmi je možné sa zabiť. Na úvod sme dostali radu, že keď z lietadla vyskočíme, máme sa uistiť, či sa nám padák otvoril. Overíme, či prežijeme. Ďalej sme počúvali o tom, čo všetko sa vo vzduchu môže stať a koľko možností zamotania sa laniek a celého padáku existuje. Ukázali nám niekoľko obrázkov, ako to vyzerať nemá a porozprávali pár príbehov účastníkov kurzu z minulosti, ktorým to úplne nevyšlo a dnes slúžia ako pekný príklad toho, ako to nerobiť. V mojom živote sa často krát stáva, že po rôznych situáciach sa tým zlým príkladom stávam práve ja. ,,Tá, čo dokázala to, čo sa nedalo." Stavím sa o všetky lodičky, že môj pán inštruktor z Autoškoly bude o mne hovoriť ešte veľmi dlho. No tentokrát som veľmi dúfala, že sa nič podobné konať nebude.
Celá výuka sa niesla v zábavnom duchu, pretože som si veľmi nepripúšťala to, čo ma čaká. Potom ale prišli vážnejšie veci. Trocha ma vydesila informácia, že keď z lietadla vyskočíme, máme život vo vlastných rukách. A nech sa udeje čokoľvek, 1200 metrov nad zemou nám nepomôže nikto. Nie že by som to nevedela, ale takto mi to nikto predtým nepovedala. Pán inštruktor vedel presne čo povedať, aby nás vydesil najviac, ako to išlo. 

U mňa sa mu to najviac podarilo vtedy keď povedal, že ľudia, ktorí chcú sami skákať z lietadla si myslia, že idú na kolotoč. Že vyskočia a majú veľkú zábavu. No musíme si uvedomiť, že to tak nie je a akonáhle z lietadla vyskočíme, máme život vo vlastných rukách. No a presne toto som si myslela aj ja. Že idem na kolotoč.
Čo ma trocha desilo znova bolo to, že po vyskočení z lietadla musím odpočítať 5 sekúnd a skontrolovať, či sa padák otvoril. 5 sekúnd to približne trvá, no 5 sekúnd v tom strese nikto neodpočíta správne. Preto sme mali počítať spôsobom: 121, 122, 123, 124, 125. Dôvod bol, že keď ľudia vyskočia, napočítajú do 5 strašne rýchlo, lebo počas letu dole čas plynie nejako inak a padák sa otvoriť ani nestihne. Oni ho skontrolujú, zistia, že nemá správny tvar a zahodia ho. Zapamätať si ale tento spôsob počítania a celkovo všetky tie kroky, ktoré po vyskočení z lietadla musím urobiť, mi akosi robilo problém. Povedala som si, že sa na tie čísla vykašlem a budem dúfať, že sa padák otvorí tak ako má a nebudem to musieť riešiť. Nejako som nepočítala s tým, že tu je aj iná možnosť a že by sa niečo mohlo pokaziť.

Na druhej strane ale bola jedna vec, ktorá ma trocha upokojovala. So sebou budem mať vysielačku a na príjme pána inštruktora. Ak niečo zabudnem, určite mi to pripomenie. Aj keď vtedy pripomenul aj to, že sa na to rozhodne nemáme spoliehať, lebo sa stáva, že vysielačka nie vždy funguje. 

Nasledovala druhá časť a to lekcia balenia padáku a trenažér. Nikdy v živote sa mi nepodarilo zabaliť vec, ktorú som raz vybalila, do pôvodného obalu. Vždy to bola pre mňa záhada, ako je možné, že keď vyberiem z obalu napríklad spacák, už ho v živote nedám naspäť a potrebovala by som obal dvakrát väčší. A čo v prípade padáka, ktorý nie len že musím dostať do malého obalu, ale navyše SPRÁVNE? A ak nie, pravdepodobne zomriem? Jedným z najčastejších dôvodov na odhodenie hlavného padáku je práve zlé balenie. Druhým bol zlý výskok z lietadla. Každou ďalšou hodinou tohto výcviku som si uvedomovala, že tu nie som úplne správne. Padák mi nakoniec ale zabalil niekto iný a ja mu ďakujem za môj život. 
Skúške na trenažéri som sa ale nevyhla a z celej skupinky na predvedenie toho, čo sme sa naučili, si vybrali ako prvú práve mňa. Zavesili ma do konštrukcie asi meter a pol nad zemou a mala som predviesť skok z lietadla nanečisto. Hneď na tomto mieste som doplatila na to, že som sa rozhodla nezapamätať si čísla, pretože som mala pred všetkými na trenažéri počítať nahlas. Mala som predviesť modelovú situáciu, kedy po vyskočení po 5 sekundách zistím, že sa mi padák neotvoril správne. Zahodím ho a otvorím záložný. 

Problém bol, keď som na tri skočila a len kukala. Nepočítala, rozmýšľala. Pán inštruktor to okomentoval, že práve letím dole. Ľudia okolo sa zasmiali. Veci, ktoré som po zoskoku mala urobiť som neurobila všetky a navyše v zlom poradí.  Zazmätkovala som tak, že nikto nečakal, že ma do toho lietadla vôbec pustia. Vtedy som si prvýkrát začala uvedomovať, že všetko toto, čo som si teraz vyskúšala ma o pár hodín čaká naostro, vo vzduchu, viac ako kilometer nad zemou. A počas všetkých týchto úkonov budem letieť dole. Predstava to bola tak desivá, že mi spôsobila úzkosť a ja som začala pochybovať o tom, či som na niečo podobné psychicky pripravená. 

Inštruktor nám ale sľúbil, že nám všetko natočí a keby sa aj niečo stalo, rodina bude mať pamiatku na posledný deň zosnulého člena rodiny. Potom ale dodal, že to, ako sme pristali nám natočia len v tom prípade, ak nepristaneme v inom okrese. Že sa také prípady stali a potom sa ľudia museli ťahať s tým obrovským padákom cez veľkú lúku, les, brodiť cez rieku. Najprv to znelo ako fajn plán na dobrodružstvo, ale čo by som to bola za blogerku, keby som tento počin nemala natočený na videu. Moja motivácia na správne pristátie bola obrovská.
Počas celého výcviku som mala rôzne otázky. Či niekto zomrel a ako často sa to deje. A čo najhoršie úrazy? Či niekto odletel tak, že ho už nenašli. Ako Lajku. Však tiež nevedela, že sa už nevráti. Tesne predtým, ako ma naložili do lietadla som sa ešte opýtala, čo sa stane, ak pristanem na nejakom strome, alebo streche hangáru. Povedali mi, že to neodporúčajú, pretože  strecha je z materiálu typu plachty a váhu mňa plus padáku by nemusela prežiť bez ujmy a pristáť na lietadlách vnútri úplne nechcem. Ale že strom, alebo budovu predsa uvidím. To mi pripomenulo situáciu z pred pár dní, kedy sme na káve sedeli s kamarátkou a ona spomenula jeden spoločný večer, kedy som po tom, ako som vystúpila na jednej zastávke v Prahe z električky, narazila hlavou do jedinej značky široko ďaleko, ktorá tam bola. Do značky! Hlavou! Vzhľadom na to, že sa už trocha poznám a často sa ma ľudia pýtajú, ako je možné, že som sa dožila toľko veľa rokov viem, že pýtať sa na takéto otázky zmysel má. Tentokrát som mala mať so sebou ale vysielačku a ľudia zo zeme ma budú vidieť a snáď ma od prípadnej zrážky odnavigujú. 

Nastala hodina H a ja som začala byť seriózne nervózna. Na toto predstavenie sa prišla pozrieť aj mamina. Neviem, či to len chcela vidieť, alebo sa prišla rozlúčiť, no prvý krát v živote som mala pocit, že má fakt strach. Ona je ten človek, ktorý veľmi dobre vie, aké som ľavé nemehlo. Že sa potkýnam pravou nohou o ľavú, že keď bežím, smejú sa na mne všetci, čo to vidia, že v deň mojich skúšok na vodičák sa ľudia, ktorí ma poznali skrývali v atómovom kryte a to dobre urobili, že dokážem podpáliť čaj aj stroj na cukrovú vatu na diskotéke, vyhodiť kuchyňu do vzduchu a telefón zničiť aj v titánovom obale. A teraz som mala ja sama vyskočiť z lietadla vo výške viac ako kilometer a dostať sa úspešne naspäť na zem. 
Na lúke ma už čakala moje lietadielko. Na celej tejto situácii nebolo ani najdesivejšie to, že z toho lietadla mám vyskočiť, ale to, že mám do neho vôbec nastúpiť. Celé to lietadlo vyzeralo ako malá plechová krabica a mala som pocit, že ak to vzlietne, stane sa malý zázrak. Priestor tam bol pre 3 ľudí, no sedeli sme tam 4, z toho 3 s padákmi. Tých pár minút, kým lietadlo vystúpalo do požadovanej výšky trvalo nekonečne dlho. Klepali sa mi ruky a bola som v takom napätí, že keby sa v tom lietadle aj dalo hýbať, nedokážem to. Snažila som sa nemyslieť na to, čo ma o chvíľku čaká a kochala som sa krásnym výhľadom na krajinu. Spomenula som si na to, ako hodinku predo mnou jeden pán neskočil. A to nebol úplný začiatočník a nerobil to prvý krát. V tejto situácii som ho úplne chápala, no mne sa zdalo bezpečnejšie túto lietajúcu plechovú krabicu čo najskôr opustiť. 
Prvý prišiel na rad môj kolega, ktorý vyskočil bez zaváhania. U mňa mierne zaváhanie nasledovalo. Sadla som si do okna lietadla a pozrela sa dole. Vedela som, že nemôžem rozmýšľať. Že nesmiem kukať dole. Pri bungee jumpingu som sa naučila, že v týchto situáciach sa nerozmýšľa. A zavierajú sa oči. Vypína sa logika. A robí sa len to, čo ma na zemi naučili.

Celý čas som si hovorila, že nesmiem zabudnúť napočítať do 5 a potom skontrolovať padák, či prežijem. Nenapočítala som. Potom mi povedali, že to nezvládne skoro nikto. Keď musíš sám vyskočiť z lietadla, zabudneš na to, že ak sa ti do 5 sekúnd neotvorí padák, asi zomrieš. Ten môj sa vďakabohu otvoril. Lanká som skontrolovala, všetky vyzerali presne tak, ako na inštruktážnom obrázku so zelenou fajkou. Asi prežijem. Ak nepokašlem pristávanie. Alebo nenarazím do nejakých stromov. 
Nasledoval zážitok, ktorý by som dopriala úplne každému. Len ja sama vo vzduchu, úplne ticho a ten prenádherný pohľad dole. Rada by som Vám to ukázala, ale nedovolili mi zobrať foťák, vraj sa nesmiem rozptyľovať. Popritom som na to mala celých 15 minút. A ja som zvyknutá fotiť v extrémnych podmienkach. Kvôli takej fotke si to možno pôjdem zopakovať. 
Z romantickej chvíle rozjímania ma ale veľmi rýchlo dostal pán inštruktor, ktorý mi cez nie úplne fungujúcu vysielačku začal pripomínať, že nepriaznivo mením smer a akosi som zabudla aj na to, že sa mám zorientovať, kde som a nájsť miesto, kde by som mala pristáť. Len ťažko sa orientuje kilometer nad zemou a hľadá miesto pristátia, keď ja štandardne vidím ostro tak dve metre pred seba. Ono z toho vzduchu vyzeralo všetko tak nejako rovnako.  
Z nepokojného a celkom vysokého tónu hlasu inštruktora bolo jasné, že robím niečo nesprávne, no rozkazom, ktoré mi zdola dával som nerozumela. Dosť silno fúkal vietor, na čo som sa v prípade potreby chcela vyhovoriť. Vo vysielačke som počula len šum a občas nejaké slovo. Najčastejšie: ,,DOĽAVA, DOĽAVAAAAA". Tak som zistila, ktorá je ľavá a točila doľava ako šialená, no z vysielačky sa ozývalo stále ráznejšie DOĽAVA. Potom signál vypadol úplne a neostávala mi nič iné, len počkať, kým budem dostatočne nízko na to, aby som videla na zem, medzitým sa točiť doľava a snáď to nejako dopravím na zem.  
Zorientovať sa vo vzduchu mi trvalo dlho a zrazu som bola vo výške, v ktorej bolo potrebné začať pripravovať pristátie. Všetko sa to zbehlo strašne rýchlo a ani neviem ako a bola som na úrovni hangáru a podľa inštrukcií som mala paličky, ktorých som sa celý čas držala, stiahnuť na polovicu. Tesne nad zemou som ich mala stiahnuť úplne. Kombinácia mojej polohy a dioptrií -7 spôsobila to, že som mala pocit, že tá zem je akosi bližšie a paličky som stiahla o pár metrov skôr. Padák sa úplne zabrzdil a začal padať dole. Dopadla som síce na nohy, no z trocha vyššej výšky, ako by bolo vhodné a predstavovala som si, že to bude trocha príjemnejšie. Zrútila som sa k zemi a od šťastia sa chvíľku nevedela postaviť. ŽIJEM! A navyše som ešte pristála presne na to miesto, kde mi to kvôli najlepšiemu záznamu z kamery odporúčali. Blogerka sa pozná. 
Toto bolo obrovské vykročenie z komfortnej zóny, no o to lepší bol ten pocit, keď som to dokázala. Po tom, ako som pristála a viezla som sa s maminou v aute domov, som si vypočula nahrávku, ktorú natočila, na ktorej sa ma zúfalý pán inštruktor snaží navigovať.

,,Nikolka, zlatíčko, NIE DOĽAVAAAA, NIEEEE DOĽAVA. IDEŠ ZLE. OTOČ SA OPAČNE. NIEEEE DOĽAVA. ASI MA NEPOČUJE, VEĎ LETÍ ÚPLNE INDE."

VIDEO celého môjho zoskoku si môžete pozrieť TU:

NIKA SKÁČE Z LIETADLA!

Majte sa najkrajšie ako viete!

Vaša