Červený osemuholník - zastaň !
20:47
Často sa v mojom
živote stretávam s otázkou, prečo taká samostatná žena ako ja, nemá auto. Verte mi, že pre dobro tejto planéty to je jedno z najrozumnejších
rozhodnutí, ktoré som v mojom živote mohla urobiť.
Mám talent
na veľa vecí. Ale povedzme si úprimne - nie veľa z nich sa radí k veciam
praktickým a potrebným pre život. V skutočnosti, žalostne málo. A autoškola
bola jedno z tých rozhodnutí, ktoré mi malo priniesť jednu z tých bežných,
pre život potrebných a pre normálnych ľudí úplne samozrejmú vec. Ale vec
sa mala nakoniec inak.
- - Rozbila si auto v Autoškole? - opýtal sa ma raz jeden chlap, s ktorým som po pár prehodených vetách mala pocit, že si s realitou celkom tyká, s rovnako zdeseným a absolútne nechápavým výrazom ako každý, komu som kedy túto malú príhodu omylom spomenula.
- - No ako áno, ale nebola to moja chyba! – prehodila som na moju obranu a z jeho výrazu sa dalo veľmi ľahko vyčítať, že aj napriek tomu, že o tej veci nevie vôbec nič, neverí mi ani slovo. No skutočnosť bola taká, že síce som do protismeru električiek na koľaje omylom vošla, ale inštruktor bol ten, kto mi násilne strhol volant a kvôli nemu sme narazili do betónového stĺpu! A keď som o pár rokov neskôr havarovala na motorke na Bali, to zhodou náhod rovnako nebola moja chyba!
Nechce sa Vám čítať? Vypočuj si článok ako podcast :)
Sú situácie, kedy nie je vhodné spomínať isté zážitky z vášho
života. A zvlášť na prvej schôdzke. Možno raz, pri rodinnej grilovačke,
keď vás bude nejaký malý človek oslovovať mama a váš drahý, ktorého ste zlou
voľbou konverzačnej témy ľahko mohli odplašiť pri prvom stretnutí, bude práve
dopíjať druhú fľašu červeného. No žiaľ rýchlosť mojich myšlienok ťažko ovplyvniť a keď
to zapadlo do konverzácie, neexistoval spôsob ako ma zastaviť. Tento počin som
oľutovala prvýkrát tesne potom, ako som to vyslovila a druhý krát o pár
hodín neskôr, keď mi tento chlap poslal fotografiu
svojej izby plnej trofejí a ocenení z miliónov pretekov áut, motokár
a motoriek.
- Hovorí sa, že prvý dojem neurobíš na druhý krát, no aj to, že
protiklady sa priťahujú. Ťažko povedať, ktorý z týchto frazeologizmov
zvíťazil na poli sarkazmu tentokrát.
Na prvú
hodinu teórie v autoškole som prišla stratená ako Elle z filmu Pravá Blondína, keď sa
rozhodla študovať na Harvarde. A ak sa vám zdá prirovnanie príliš
nadnesené, žiaľ radšej by mohlo byť. Všetci si všetko zapisovali, aktívne sa
zapájali, o autách vedeli všetko a väčšinu z nich to už otec
kdesi na parkovisku za mestom skúšal učiť. Ja som nemala papier, pero, ani otca
a o aute som vedela jedine to, že môže mať veľa farieb, že keď
zabudneš natankovať, na najrušnejšej križovatke hlavného mesta sa viac nepohneš
a že sa im treba vyhýbať, lebo ťa môže zraziť. A ešte že má dole na zemi pod nohami neurčitý
počet pedálov, z ktorých je jeden plyn a ďalší brzda. Počas prvej
hodiny som si presné rozloženie musela googliť, pretože ma chytal panický
strach z toho, že by sa ma na to nedajbože inštruktor opýtal a ja by
som sa musela od hanby prepadnúť pod čiernu zem.
Môj inštruktor v autoškole bol starší pán, ktorý na prvý pohľad pôsobil tak pokojne, že som mala pocit, že neexistuje vec, ktorá by ho mohla rozhádzať. Opakoval rovnaké naučené vety dookola s rovnakým, úplne pokojným tónom hlasu. (Aspoň na začiatku). Mamičky, ktoré nevedia uspať svoje nové deti by ho mohli používať namiesto hrkaliek a hojdačiek.
Po pár hodinách utrpenia medzi premotivovanými AniNieStredoškolákmi ma poslali otestovať nadobudnuté teoretické vedomosti na trenažér. Veľmi som sa tešila, predstavovala som si to ako reálnejšiu počítačovú hru. V Need For Speed som bola skvelá a predstava, že pri tom budem sedieť v kresle, mať volant aj pedále a paličku na číselká, znela lákavo. Avšak realita bola celkom iná. Grafika nič moc, žiadne preteky a niekde za ramenom vrieskajúci pán inštruktor. Zásadne som jazdila po tráve, zrazila každého psa, ktorý mi vbehol do cesty a
ďalšie pokusy naučiť ma niečo ,,nanečisto“ som odmietla, pretože psy mám rada. V tej počítačovej hre to bolo ľahšie. A farebnejšie! Tak ma zobrali na cestu. V nádeji, že v reálnom svete predsa len tie psy po
cestách behajú oveľa menej.
Na prvú jazdu
som prišla na odporúčanie inštruktora v lodičkách. Povedal, že si mám obuť
niečo, v čom sa cítim pohodlne a sebaisto. Keď ten výkrik posledného
fashion weeku videl na mojich nohách, vyzeral, že ho od psychického kolapsu
delí len pár sekúnd. Keby vtedy vedel, čo ho čaká v najbližších minútach,
v živote by ma do toho auta nepustil.
Ovládať tak
veľkú vec, akou je auto bola pre mňa vždy predstava absolútne abstraktná a keď
sa to pohlo, vydesilo ma to oveľa viac než to, že musím prvý krát šoférovať bosá. Ďalšie zdesenie prišlo vtedy, keď sa okolo tej veľkej mnou ovládanej plechovej krabice začali motať ľudia. A deti. Všade. Na prechode, na chodníkoch, ktoré boli až nebezpečne blízko mojej cesty. Na obrázkoch na ktorých ma to učili a ani na trenažéri žiadne deti neboli. Nie že by som to nevedela, ale nepripravenosť na túto situáciu otriasla mojim svetom celkom zásadne. Pravidelne
som zatvárala oči, keď som videla, že situáciu nezvládam a superpokojný inštruktor
v týchto momentoch chytal hysterické záchvaty.
- – Toto nemôžete myslieť vážne! Cez dve plné čiary do protismeru? – strhol mi volant a ja som znova zatvorila oči, pretože oproti nám sa rútil autobus a na to som sa ani náhodou nechcela pozerať.
- – Za 25 rokov praxe som nezažil to, čo s vami za dva týždne! – vrieskal na mňa na zastávke MHD plnej ľudí, kde som po dráme s autobusom musela násilne zastať. Jeho vyznanie som vzala ako zvláštny typ komplimentu, ktorý ma ale vôbec neprekvapil. Počúvam ho od ľudí často.
Šoférovanie
mi tiež sťažovala konštelácia dvoch pre život veľmi zásadných vecí. Po prvé to,
že som tragický ľavák stratený v tomto pravorukom svete a po druhé
fakt, že aj napriek všetkým možným znakom správania typických pre mužské
pohlavie, ktoré som zvykla vykazovať, som v niektorých veciach typická
žena a rozdiely medzi ľavou a pravou mi nehovorili vôbec nič. Celý život
som fungovala na ľavej a tej druhej ľavej. Počas jednej jazdy som dokázala viackrát odbočiť opačne, než mi bolo pár sekúnd predtým prikázané, zvyčajne doľava.
Trúbilo na
mňa absolútne každé auto, ktoré so mnou na ceste malo tú česť, ale to robia aj
v Indonézií a vždy som to považovala za prejav priateľstva, pretože sa
pri tom usmievali. Tu sa ale neusmieval vôbec nikto. Auto mi dokázalo skapať absolútne všade a to aj na miestach, ktoré by ste už len pri znalosti základných fyzikálnych zákonov okamžite vylúčili zo zoznamu reálnych miest. Dlho mi trvalo pochopiť,
že nie je hlavná cesta tá, na ktorej som ja a ani tá, ktorá je väčšia a širšia a nejdem vždy
prvá len preto, že sa najviac usmievam, lebo v reálnom svete to tak poväčšine chodí. Pri skúšobných obrázkoch som poradie
aut väčšinou určovala podľa farieb, alebo tak nejako intuitívne. Štatisticky. Už
išlo veľa krát prvé modré, tak teraz pôjde červené. V tom reálnom živote to tak ale nie celkom fungovalo. Pár krát mi to prešlo a na to trúbenie som si zvykla, no boli situácie, kedy sa inštruktor prežehnával a ja som pokorne kývala z okna šoférom naokolo na znak zmierenia, občas aj so zdvihnutým prstom. Žene sa predsa nehovoria také škaredé slová.
Po niekoľkých jazdách som čakala na ďalšiu na chodbe autoškoly, keď sa pri mne zastavila pani z druhej skupiny a nenápadne mi zdelila, že môj milý superpokojný pán inštruktor prejavil celkom vážny a rázny záujem o zmenu inštruktora pre moje ďalšie jazdy. Doteraz nechápem to, ako sa mohol zachovať tak neprofesionálne. No na druhej strane chápem, že to už bol starší pán a zdravie máme len jedno, všakže. Nevyhoveli mu. No radšej mohli, lebo to, čo sa stalo v ten deň, to si ten pán bude pamätať asi navždy.
Dnes sme sa učili rozbiehať do kopca. Vzhľadom na to, že ja som sa nedokázala rozbehnúť ani na parkovisku s celkom konštantnou nadmorskou výškou, toto bola pre mňa ďalšia z tých neprestaviteľných vecí, ktoré som najprv odmietala robiť. Predstava, že sa moje auto nezastaviteľne rúti z kopca kufrom napred ma strašila v nočných morách. Na moje prekvapenie mi to celkom išlo a za celú polhodinu nikto nekričal, neplakal, hystericky nevyvádzal. Veľmi nevídaný jav v tomto modrom aute. Inštruktor ma niekoľkokrát pochválil a ja som sa cítila ako pán tohto sveta a v myšlienkach som plánovala, ktoré presne auto by som chcela a aké to bude úžasné, keď sa na ňom budem premávať ulicami Bratislavy. Zo snívania ma prebral inštruktorov povel ,,zabočíme na prvej možnej ceste doprava". A keďže som dnes bola taká šikovná, na správnu voľbu strany som sa zamerala celkom zásadne. Odbočila som na jednej z najväčších bratislavských križovatiek nie na cestu pre autá, ale na dráhu pre električky, do protismeru. Prvá možná. A prvýkrát správne - doprava. V momente ako inštruktor zaznamenal, čo sa deje, strhol mi volant a narazili sme do betónového stĺpa, ktorý delil cestu od koľaji električky. Ani som to nevidela, mala som zatvorené oči. Čo sa dialo v najbližších momentoch si pamätám len veľmi hmliste. Hysterický záchvat inštruktora, policajti, odstavená križovatka, kolóny v celom meste, rozbité modré auto, plno ľudí všade okolo, ktorí museli vystúpiť z električky, ktorej v predpokladanej trajektórii tak trocha prekážalo naše auto. A ďalší mesiac, počas ktorého sa pravdepodobne inštruktor liečil na psychiatrií a ja som musela čakať, kým dostanem ďalšie jazdy.
Po niekoľkých jazdách a po mnohých takmer zlyhaní inštruktorovho myokardu som sa dostala až ku skúške. Veľký deň. Ľudia, ktorí ma poznali a vedeli, že sa tento pondelok možno zapíše do ľudských dejín veľkými červenými písmenami sa pre istotu ukrývali v atómovom kryte pod hradom hlavného mesta Slovenska. Ja som sa ale na skúšku svedomito pripravovala. Naučila som sa testy, všetky križovatky naspamäť a na ruky som si obrovskými písmenami napísala písmenka Ľ ako ľavá a P ako
pravá. Však keby náhodou. Moje úmysly ale neboli zlé. Len som nechcela nikoho ohroziť. Napríklad, zdravie strážcu zákona v aute. Neprišlo mi to vôbec nepovolené. No podobný názor na vec so mnou nikto iný nezdieľal. Policajt začal vrešťať hneď po tom, ako to zbadal a mne sa toto miesto prestávalo páčiť. Všetci tu na mňa stále kričali. V inštruktážnom papieri ku skúške o tom medzi zákazmi nebola žiadna zmienka a preto som ,,zlú vec" urobila celkom nevedome. Však to ako keby ste prišli na skúšku z molekulárnej biológie a na ruky si napíšete, že červený osemuholník znamená, zastaň. Tiež vás nikto nevyhodí zo skúšky, pretože je to úplne irelevantné.
Inštruktor mi oznámil, že si mám dávať obrovský pozor, pretože policajt je vytočený do najvyšších obrátok a vyrazí ma pri prvej chybe. No a mal pravdu. Vyrazil. Ale až potom, čo som celkom nečakane rozbombardovala celé pneumatikové cvičisko.
Pred druhou skúškou som si zaplatila kondičné hodiny, no vzhľadom na to, že bol december a snežilo tak husto, že som nevidela ani na pneumatiky na cvičisku, ani na cestu, bolo to úplne zbytočné. Na prekvapenie všetkých v autoškole, som ju ale úspešne urobila. Nezisťovala som či bol dôvod to, že som to fakt zvládla, alebo to, že som celú jazdu prekecala na jeden nádych a pri tom udržala auto celkom obstojne na ceste, alebo to, že dievča predo mnou išlo pár krát v protismere a nároky policajta sa mohli viditeľne znížiť. Kartičku, že môžem auto ovládať celkom sama som dostala, no celkom pochopiteľne asi všetci chápu, prečo sa úplne do tejto pre mňa a tento svet celkom riskantnej činnosti úplne nehrniem.
Po pár
rokoch som bola v Bratislave na návšteve u maminy, ktorá býva veľmi
blízko Autoškoly.
Čakala som na zastávke na spoj MHD keď ku mne pristúpil starší pán.
- Dobrý deň, slečna. Pamätáte si ma? – tvár mi nehovorila nič, no to sa mi stávalo pomerne často. A nemohol to byť niekto, koho som si zabudla zapamätať z dôvodov neskorých nočných hodín v klube so zvýšeným výskytom alkoholických nápojov, pretože jeho vek skôr vypovedal o tom, že sme sa mohli stretnúť tak na Polnočnej vianočnej omši v kostole, z ktorej ma mimochodom vyhodili. Neoprávnene, samozrejme!
– Učil som vás šoférovať v Autoškole. – No táto informácia mi spôsobila takmer spontánnu hluchotu.
- – A to si ma pamätáte? – opýtala som sa so značným prekvapením.
- – Viete dievčatko, na vás sa skutočne zabudnúť nedá. A šoférujete?
- – Viete, momentálne ani nie. Nejako ma to nechytilo.
- – Vďakabohu, vďaaaakabohuuuuu. – a tá úľava s ktorou odo mňa odchádzal bola citeľnejšia ako lúče prvého jarného slnka.
Majte sa najkrajšie ako viete a dúfam, že s autami Vám to ide lepšie než mne :)
Vaša
3 komentárov