Najväčší zo všetkých

20:19

Dlho som nič nepísala. Vianoce nič, Silvester nič, Nový rok nič. Žiadne prianie. Žiadne nadšené fotky stromčekov, darčekov, ohňostrojov. Dalo by sa povedať, že niečo takéto sa u mňa stalo zvykom. Po minuloročnom depresívnom Vianočnom období som bola presvedčená o tom, že horšie sviatky už neprežijem. Že v mojom živote už nemôže nastať horšia a smutnejšia situácia, ako nastala minulý rok. Nuž a ako sa hovorí... nehovor hop kým....kým si neuvedomíš, že ešte máš jeden veľký sen, ktorý je možné nesplniť si a prísť na to práve na Vianoce. Nechcela som nikoho zaťažovať s mojim trápením a preto som si nechala všetko až na dnes, na deň, kedy som sa so všetkým aspoň trocha vyrovnala. Ako inak - po svojom.
Aký ale bol rok 2014 do ,,toho dňa"? Na začiatku veľmi ťažký, nechcela som ho, nechcela som aby prišiel, nechcela som aby skončil rok 2013, chcela som, aby 2014 čo najrýchlejšie skončil. Vedela som, že tento rok nič prevratné neprinesie. Zmierila som sa s tým, že proste príde a nič s tým neurobím a rozhodla som sa, že to bude rok, kedy sa pripravím na 2015, v ktorom sa všetky moje sny splnia :) Alebo aspoň jeden. Najväčší zo všetkých.
2014 bol aj napriek smutnému začiatku krásny, plný veľkej skutočnej lásky, kladenia si vysokých cieľov a ich dosahovania. Bol o prekonávaní samej seba, o spoznávaní nových skvelých ľudí a o učení sa nových vecí. Od kvantovej fyziky vo francúzštine až po zhyby na hrazde. Bol o uvedomovaní si toho, že keď človek naozaj chce a naozaj po niečom túži, dosiahne to a nič ho nezastaví.
Môj plán na rok 2014 bol jednoduchý. A úplne iný, ako plány na všetky roky dovtedy. Vždy som chcela niečo dokázať, chcela som byť viditeľná, chcela som, aby ma ľudia poznali, chcela som zanechať po sebe stopu. V 2014 som chcela byť neviditeľná šedá myška, ktorú nezaujíma nič iné, len jeden cieľ. Cieľ, za ktorým si tvrdo ide. Maká na sebe po každej stránke a zdokonaľuje sa nie len fyzicky ale aj psychicky. Prvá polovica roka, kedy som sa nachádzala ešte vo Francúzsku, patrila môjmu osobnostnému rozvoju. Všetok svoj čas som venovala čítaniu kníh, učeniu sa francúzštiny a angličtiny. Druhá polovica bola o mojej fyzickej premene, cvičení a formovaní postavy. Pred očami som mala len jednu vec. Na blogu som o mojej ceste písala v článkoch Raz budem krásna. V skutočnosti som však chcela byť najkrajšia. S ďalšími veľkými snami o tom, ako pomáhať iným a ako urobiť svet krajším.
 Stálo ma to veľa síl, litre potu, nekonečné hodiny odriekania si toho, čo som mala tak rada, nočné budenie sa na bolesti celého tela, ťažké ranné vstávanie, počítanie každého gramu, ktorý som zjedla, extrémne zmeny nálad a nechuť sa vôbec s niekým rozprávať. Často - krát som bola podráždená, na nič a nikoho som nemala náladu, po cvičení mi bývalo zle, nevedela som spávať. Ale jedna myšlienka ma stále hnala vpred.
Rok 2014 ubehol strašne rýchlo a ako som si na jeho začiatku priala, veľmi rýchlo skončil. A ako som sa mohla už po niekoľkých životných situáciach naučiť, nikdy by som sa nemala na niečo tešiť až príliš. Nikdy by som sa nemala zameriavať len na jeden konkrétny cieľ a zabúdať na všetko ostatné. Lebo čo potom, keď sa to nesplní, čo keď nedosiahnem to, po čom tak túžim? Nepripúšťala som si možnosť, že by som to vzdala, že by som zlyhala. Že by ma dokázalo niečo zastaviť. Neuvedomila som si, že môže nastať chvíľa, kedy sa medzi mňa a môj cieľ postaví prekážka, ktorej zdolanie ale nebude závisieť odo mňa, od môjho odhodlania, pevnej vôle, od mojej schopnosti ísť si za svojim. Po minuloročných depresívnych sviatkoch, kedy som si po 2 týždňoch vyplakala snáď všetky slzy, som prišla na jednu vec. Nikdy nedajte jednému človeku všetko, celý svoj život, celé srdce. Lebo ak odíde, neostane Vám vôbec nič. Zosype sa Vám celý život. A možno keby som vtedy pochopila, že toto neplatí len o ľuďoch, ale aj o veciach, prianiach, snoch, nemusela som sa psychicky zosypať aj tento rok :)
Niekedy v polovici decembra som si začala uvedomovať, ako blízko som ku tomu, aby som sa aspoň dotkla svojho sna. Bola som šťastná! Tak veľmi som bola šťastná. Vedela som, že ten posledný mesiac zamakám ako nikdy predtým a nič ma nezastaví. Že to dokážem ! Ale..
Osudným sa mi stal môj posledný predvianočný crossfit v roku, skákanie na box a drepy na jednej nohe. Začala ma trocha pobolievať noha ale nepripisovala som tomu veľký význam. Zaťažovala som ju ďalej, cvičila som ďalej, ďalej som nosila vysoké podpätky a skončila som s potrhanými väzmi v členku, s ortézou, barlami, zákazom chodenia a depresiou ako svet. Prvé dva dni som len plakala a plakala. Začala si uvedomovať, čo sa vôbec stalo a hlavne KEDY sa to stalo a čo to pre mňa znamená. Že je všetko stratené, že celé mesiace makania sú v háji. Že ďalší článok na blogu nazvem: ,,Ako malý úraz, zničil veľký sen." Že obrázok, ktorý ma celé mesiace hnal vpred zrazu zmizol. Zavrela som oči a už som ho nevidela. Celé mesiace tam bol a zrazu nie. Otvorila som oči a zase som len plakala. Po pár dňoch sa mohlo zdať, že som už v pohode, že som sa s tým vyrovnala. Ale nie. Vnútorne som plakala stále. Ešte aj dnes sa v noci budím a je mi smutno. Ťažko sa o tom píše ale pre mňa to bolo ako keby niekto niekde na mojom tele stlačil tlačítko OFF. OFF ako vypni. OFF ako vypni všetko. Definitívne. Vzdaj sa toho, čo si chcela toľké roky a nájdi si nový sen. Dokonči si školu, zavri sa niekde do fyzikálneho labáku a buď neviditeľná, presne tak ako posledné mesiace. Zrazu sa mi všetko zasypalo a nemala som jediný dôvod na to, aby som v tom pokračovala. Cvičiť som nemohla a Vianoce so sebou priniesli ideálne podmienky na porušenie všetkých stravovacích návykov, aké som dovtedy mala.
Najväčšiu chybu akú som robila bolo to, že som mala len jeden cieľ. Nemala som cieľ zlepšiť sa a byť lepšia. So žiadnym deadlinom. Chcela som byť najlepšia. S deadlinom na konci januára. A preto vrátiť sa v čase o niekoľko týždnov dozadu neprichádzalo do úvahy. (Tu je odpoveď pre tých, ktorí mi povedali, ,,že sa predsa nič nedeje, vyliečim sa a pokračujem. O mesiac, dva, je to fuk...").
Stále som nad tým rozmýšľala, celé dni a noci. Ležala som v posteli s ortézou na nohe a premýšľala nad tým, prečo sa mi to stalo. Rozmýšľala som nad tým, či toto bol práve ten signál, aby som sa na to vykašlala. Trvalo mi asi dva týždne, kým som si uvedomila, že toto bol možno ten moment, kedy som si mala uvedomiť, že ma to nezastaví. Že za sny treba bojovať. Aj keď to bolí a prináša obete. Nič nám predsa nespadne len tak do náruče. Rozhodla som sa bojovať ďalej a v momente, keď mi doktorka dovolila cvičiť, som sa zase postavila na pás a odbehla si niekoľko kilometrov. Aj keď to bolelo. Začala som jesť znova zdravo, aj keď mi to po Vianočných depresívnych koláčoch, mandarinkách a rezňoch nechutilo. Aj keď ma úraz a Vianoce vrátili niekde na začiatok decembra, nevzdala som to. Aj keď som od toho bolo ten najmenší krôčik, aký si dokážete predstaviť. Niekto si teraz povie, že som blázon. Iní prestali čítať niekde v polovici. Ale ja stále verím, že si raz poviem, že to stálo zato.

Toto je môj príbeh o veľkom sne. O najväčšom zo všetkých. Možno bude pokračovať a možno skončil niekedy na konci roku 2014. Nech to už dopadne akokoľvek, som na seba hrdá. Na to, že som sa nevzdala, aj napriek bremenám, ktoré mi život hádzal pod nohy. Že som prekonala samu seba po každej stránke. A to je to, čo mi dal rok 2014. Uvedomenie si toho, že MOŽNO CESTA JE TEN CIEĽ.



Vaša

You Might Also Like

2 komentárov

  1. Tak krásny článok, ktorý som si prečítala od začiatočného písmenka až po posledné! Je mi skutočne veľmi ľúto čo sa ti stalo, pretože si viem predstaviť úplne tvoje pocity a tie preplakané dni a noci. Pevne verím, že ti už bude len lepšie a pomaličky, fakt pomaliičky sa do toho dostaneš opäť. Avšak možno to bol predsa signál na to, aby si trošku spomalila a nešla za tým snom aj na úkor zdravia, hoci ti noha naznačovala že sa tam niečo deje, mala si jej dať trošku oddych :/ Možno by to dopadlo úplne inak, ale podľa mňa na vlastných chybách sa človek učí a myslím si, že takto si sa zároveň naučila aj ty niečo čo je vidno aj z článku. Ono je fakt pekné mať sny a ísť si za nimi, to som v tom taká istá ako ty :) ale zdravie je aj tak najdôležitejšie, takže to si treba vážiť. Podľa mňa ti ten rok 2014 dal veľmi veľa, lebo naučila si sa prekonávať samú seba a našla si to, čo ťa baví :) Držím ti veľmi palčeky, aby si sa čím skôr zotavila a ver tomu, že trošku oddychu ti padne určite vhod a aj telo si trošku oddýchne a potom môžeš opäť pokračovať tam kde si skončila a bude pred tebou možno zároveň aj nová výzva :) Skoré uzdravenie prajem! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne za nádherné a povzbudivé slová ! Veľmi si ma potešila a zlepšila nápadu. Ďakujem ešte raz :)

      Odstrániť

FACEBOOKUJEM